Bol to ten jeden „once in a lifetime“ moment, keď Moneer „Moe“ Issa, majiteľ Chef’s Table at Brooklyn Fare v New Yorku, v lete 2023 zavolal Maxovi Natmessnigovi a opýtal sa ho, či by nechcel byť spolu s Marcom Prinsom novým šéfkuchárom. To, čo znie ako výhra v lotérii, spôsobilo na chvíľu určité problémy. Len pár mesiacov predtým Natmessnig odišiel z Rote Wand v Lechu do Dallmayru v Mníchove, aby tam vyvaril reštauráciu do najvyššej triedy. Zmena po tak krátkom čase nevyzerá dobre – to bola obava. Veľa času na premýšľanie nemal. A ani ho nepotreboval. Pretože Natmessnig vedel: „Je to New York, tu máš možnosti a šance, ktoré inde nikdy nedostaneš.“ K tomu treba pripočítať, že plánovaný terén nebol v žiadnom prípade neprebádanou oblasťou. Max Natmessnig už istý čas pracoval v predchádzajúcej konštelácii v Chef’s Table at Brooklyn Fare, dokonca spolu s Marcom Prinsom, ktorého poznal už zo svojho pôsobenia u Sergia Hermana v Oud Sluis v Holandsku.
Krátko predtým došlo v New Yorku k pomerne emotívnemu rozchodu s doterajším šéfkuchárom Césarom Ramirezom. Zranené egá, zmiznuté vína a nástroje, nejasné financie a vzájomné obviňovania. Gastro-vzťahové klebety po 14 rokoch spolupráce, ktoré doteraz vyvolávajú rozruch. A to v čase, keď krátko predtým potravinový kritik New York Times Pete Wells ospevoval Chef’s Table at Brooklyn Fare ako jednu zo 100 najlepších reštaurácií v meste.
Že existuje skrytý konkurenčný boj s novým Césarom ex-šéfkuchára, nechce nikto komentovať, ale je to zrejmé. Napokon, obe podniky bojujú o starých štamgastov. Aj čo sa týka zamerania kuchyne – vybrané luxusné produkty a prevažne morské plody –, koncepty sa podobajú. Človek by si myslel, že New York City je dostatočne veľký pre niekoľko konceptov tohto druhu. Napriek tomu sa však aj v NYC trh pre luxusné fine dining zúžil. Cenovka 345 amerických dolárov za degustačné menu (plus daň plus servis plus nápoje) robí cieľovú skupinu prehľadnou. A mnohí majú tiež masívnu alergiu na hodinové sedenie za stolom a štrnásť chodov.
Absolútne jedinečná v Chef’s Table at Brooklyn Fare je stále situácia sedenia pri Chef’s Table. Prináša to zábavu, kuchárske pohľady do zákulisia a tiež komunikatívnu interakciu. 18 hostí si môže sadnúť k barovému pultu v kuchyni na pohodlné barové stoličky, ďalší rovnaký počet osôb má miesto pri „normálnych“ stoloch.
Chef’s Table at Brooklyn Fare bol v prvej verzii otvorený v roku 2009 v zadnej časti obchodu s potravinami v Brooklyne. V roku 2016 reštauráciu presťahovali na Manhattan. Celkom v štýle skrytého speakeasy baru (Newyorčania milujú skryté tajné tipy) musíte aj tu prejsť supermarketom, než môžete vstúpiť do reštaurácie cez skrytý vchod. Už prvé sústa, vysoko aromatický tatarák z tuniaka Blue-Fin a krémová foie gras s údeným úhorom, dávajú okamžite jasne najavo, že tu chce byť každý detail udalosťou. Tretie amuse-bouche, A5-Wagyu s Romanesco, korunuje úvodnú sekvenciu, ktorú by sa z hľadiska produktov dalo označiť aj ako svätá trojica fine diningu.
Len ten najlepší produkt je dosť dobrý.
V kuchyni vládne stručná pracovitosť. Je to krásne divadlo, keď sa šesť ľudí intenzívne stará o pacienta menom Tanier. Poriadna šou je podľa všetkého aj obstarávanie tu používaných produktov. Či už Buri Yellowtail, Ezo Abalone alebo Wagyu – mnohé sa odoberá od špecializovaného obchodníka v Japonsku, ktorý disponuje tovarom, ktorý uspokojí aj super náročných japonských top šéfkuchárov. „Objednávame trikrát týždenne z Japonska,“ hovorí Max Natmessnig. „Tovar je prezentovaný vo forme malej dokumentácie s videom, fotkami a textovými informáciami. Na tomto základe sa potom rozhodujeme.“ Perfektne naplnený a veľmi nákladne zabalený tovar príde na druhý deň leteckou nákladnou dopravou do reštaurácie. Tak si aj kúsky morského ježka Hokkaido našli cestu na Manhattan. Oranžové drahokamy tvoria na belgickej wafli ako podklade spolu s údeným maslom, karamelizovanou tekvicou a v sezóne nešetrným množstvom hľuzoviek šťastie prinášajúci umami-útok, na ktorý sa ešte dlho s potešením spomína. O bežne obvyklých percentách pre náklady na tovar v celkovej kalkulácii sa nehovorí. „Našťastie Moe Issa chápe požiadavky na tento druh kuchyne, je to absolútne privilégium môcť takto pracovať.“ Majiteľ Brooklyn Fare skutočne povzbudzuje Maxa Natmessniga a Marca Prinsa k hľadaniu ďalších takýchto extrovertných kvalitných produktov.
Tuniak Buri Yellowtail pochádza vlastne zo severného Španielska, pretože tam má pri love v sezóne najviac tuku. Hamachi sa však dodáva cez Japonsko, a to len obzvlášť tučné a najlepšie chutiace kúsky z brucha. Ešte nákladnejšie sú v Japonsku čerstvo ulovené mušle Ezo-Abalone. Dodávajú sa živé a vyžadujú si enormne starostlivé zaobchádzanie. Najprv ich treba naklepať dreveným kladivom, potom dve hodiny variť do mäkka v esencii z morských rias. Varený vývar neskôr vytvorí s čerstvou pečeňou mušlí neporovnateľnú omáčku. Vrcholy morských plodov v menu zdanlivo nemajú konca. Napríklad obrovské a samozrejme megačerstvé krevety (langustíny), ktoré v penivej spicy-omáčke sprevádzajú aj kúsky ovocného manga a uhoriek. Na tanieri je aj kúsok veľkého rombovitého platesy, ktorý s omáčkou z vnútorností King Crab vyčaruje takú trvácnu chuť mora, že biele víno z Jury prichádza práve vhod ako kontrapunkt.
Niektoré produktové highlighty dokonca pochádzajú z USA. Napríklad jednotlivo lovené hrebenatky (mušle sv. Jakuba) z Maine. Musia tri dni odpočívať a stratiť vodu, než sa celkom krátko zahrejú na dreve zo sudov od javorového sirupu na 40 °C. Vnútornosti mušlí sa s Vin Jaune premenia na krémovo-hodvábne escabeche, prstové limetky, pstruží kaviár a olej z figových listov sa postarajú o finále. Senzácia z hľadiska textúry a chuti. Na prípravách ako táto pracujú Max Natmessnig a Marco Prins často týždne. Tak to bolo aj pri chode s kačicou.
Vtáky sa odoberajú od malého farmára z Hudson Valley. Približne tri týždne suchého zrenia (dry-aging) a potretie narezanej kože medom robí mäso neuveriteľne jemne šťavnatým. Šťava vznikne s karkasami v striebornom kačacom lise z Paríža v podstate sama. S trochou foie gras dosiahne jedlo svoju dokonalosť. Aj mäsový hlavný chod, A4-Wagyu (s wasabi omáčkou), ktoré sa nad dreveným uhlím len krátko opáli, je geniálne jednoduchý a pamätihodný. „Máme na to farmára v Japonsku ako zmluvného partnera. Dodáva presne podľa našich predstáv Rib Eye Cap. Chceli sme vedome A4, aby to nebolo príliš tučné.“ Na čas v Rote Wand v Lechu potom spomína posledný dezertný chod, chlieb Fujisan, japonská brioška korenená karamelom a kardamómom, ktorú Natmessnig prvýkrát vytvoril v Alpách. „Je to dobrá spomienka na Japonsko a teraz aj na Arlberg. Pre mňa je to ideálna sladká bodka v menu; koniec, ktorý ťa akosi objíme.“
Ďalšie kariérne roky sa zdajú byť pre Maxa Natmessniga predurčené. Spolu so svojou manželkou, Američankou Bekah Roberts, úplne zakotvili v New Yorku. Títo dvaja sa mimochodom spoznali pri svojej práci pre Daniela Humma v newyorskom The Nomad. V Chef’s Table at Brooklyn Fare nepracuje Bekah Roberts len na vínnom programe, je zodpovedná aj za veľmi atmosférický-emotívny detail v reštaurácii: playlist. A aj keď tam Falcov Junge Römer má pevné miesto, inak žiadny smútok za domovom cítiť nie je. —


