Uhorky neplačú, spievala kedysi Dolores Schmidinger. Napriek tomu je to na zaplakanie, pretože s uhorkou sa zaobchádzalo zle, uhorka sa čoraz viac stávala nadávkou: ako „uhorková sezóna“ v športe alebo politických sporoch, ako „motkanie sa“ na diaľnici. „Uhorková sezóna“ je metaforou pre totálnu pustatinu. Od roku 1980 sa udeľuje anticena „Kyslá uhorka“ za mimoriadne sexistické televízne príspevky. To, čo musí v živočíšnej ríši zastúpiť svyňa, to je v rastlinnej ríši uhorka: „Špinavá sviňa“ alebo „hlúpa uhorka“ sú nadávky s rovnakou dehonestáciou. Táto kritika vyvrcholila v roku 1989 európskym nariadením č. 1677/88/EHS: Šalátová uhorka najvyššej akostnej triedy musí byť „dobre tvarovaná“ a nesmie prekročiť „maximálne zakrivenie“ desať milimetrov na desať centimetrov. Rovná uhorka sa na roky stala symbolom regulačnej mánie EÚ. Pritom v mnohých krajinách – vrátane Rakúska – platili podobné zákony už dávno predtým. Ani po zrušení tohto nariadenia v roku 2009 sa v regáloch so zeleninou takmer žiadna uhorka nekrútila.
Za cisára Tibéria (42 pred Kr. až 37 po Kr.) by sa to nestalo. Bol na uhorky doslova závislý. Zápisy dokonca dovoľujú vyvodiť záver, že kvôli zvýšenej potrebe cisára vynašli jeho záhradníci prvé skleníky. Plínius uvádza, že Tibériovi záhradníci sadili uhorky do „pojazdných záhonov, ktoré stáli na kolesách“. Tie mohli byť „prisunuté k slnku a v chladnom počasí stiahnuté pod dobre chránený prístrešok, ktorý mal okná zo selenitu“. Takto sa cisár nemusel vzdať svojich milovaných uhoriek ani na vojnových ťaženiach.
Uhorka je však podstatne staršia. Napríklad v jaskyniach na thajsko-barmskej hranici sa našli semená uhoriek staré 9 750 rokov. Odborníci vychádzajú z toho, že divá forma uhorky (Cucumis sativus var. hardwickii) bola kultivovaná už pred 4 000 rokmi na severe Indie. Pritom však treba vziať do úvahy, že uhorka sa v starých prameňoch nerozlišovala od tekvíc a melónov.
Čo má uhorka spoločné s tekvicami? „Uhorka (Cucumis sativus L. ssp. sativus) je druh z rodu uhoriek (Cucumis) a patrí tak do čeľade tekvicovitých (Cucurbitaceae),“ vie Daniel Bauer, syn záhradníckej legendy Michaela Bauera, a pokračuje: „Presne povedané, plody uhorky sú bobule s pevnou šupkou (panzerbeeren), pretože s pribúdajúcim stupňom zrelosti dostávajú veľmi pevnú šupku. Tieto bobule potrebujú na rast veľmi veľa svetla, preto rastlina prednostne rastie popínavo. Pritom môže tvoriť jeden až štyri metre dlhé úponky.“
Veľká časť niekdajšej rozmanitosti uhoriek upadla do zabudnutia alebo dokonca zanikla. Združenie na zachovanie rozmanitosti úžitkových rastlín (Verein zur Erhaltung der Nutzpflanzenvielfalt) vyhlásilo uhorku za zeleninu roka 2019 a 2020 (nutzpflanzenvielfalt.de). Tým chce združenie podnietiť aj zachovanie a šírenie odrôd, ktoré sú stále a teda schopné ďalšieho rozmnožovania.
„Existuje prekvapivo veľa odrôd uhoriek, ktoré však málokedy uvidíme. Existujú napríklad takmer biele uhorky, ako Crystal Apple alebo snehobiela White Wonder. Radi používame aj svetložltú Edmundson, šalátovú uhorku, ktorá je v mladom štádiu svetložltá a v plnej zrelosti červeno-oranžová. Popri podlhovastých a valcovitých typoch existujú aj kyjakovité, ako aj veľmi krátke a guľaté formy,“ rozplýva sa Paul Ivić, šéfkuchár mnohokrát ocenené vegetariánskej gurmánskej reštaurácie Tian, vášnivý kuchár zeleniny a veľký zástanca biodynamického poľnohospodárstva. Pri bio uhorkách neexistuje žiadna hydroponia, vždy rastú v pôde. „V bio pestovaní sa nepoužívajú ani ľahko rozpustné minerálne hnojivá, ani chemicko-syntetické prostriedky na ochranu rastlín. Namiesto toho sa polia hnoja organickým materiálom, ako je maštaľný hnoj alebo kompost,“ vie Robert Brodnjak z biofarmy Krautwerk. Kto kupuje dovážaný tovar, mal by zvážiť, koľko cestných kilometrov je v jednej „čerstvej“ uhorke a aké zmysluplné je prepravovať uhorky s ich 97 % podielom vody z krajiny s chronickým nedostatkom vody, ako je napr. Španielsko, do oblastí bohatých na vodu.
Uhorky, ktoré nájdeme v supermarkete, sú hladkošupkaté, až 40 cm dlhé šalátové uhorky zo skleníka, nazývané aj hadovky, už nejaký čas aj takmer 10 cm dlhé mini uhorky (tzv. snack uhorky), okrem toho často hrubošupkaté, tmavozelené poľné uhorky a najnovšie mexické, olív podobné mini uhorky.
Kvety uhorky boli pôvodne jednodomé, to znamená, že na jednej rastline sa priestorovo oddelene nachádzajú samičie aj samčie kvety. Tieto rastliny sú spravidla závislé od opeľovania. Preto sa dnes pri šľachtení uhoriek stavia predovšetkým na partenokarpii, teda na uhorkových rastlinách, ktoré dokážu vytvárať plody bez opeľovania. Na tento účel sa používajú takmer výlučne rastliny, ktoré majú len samičie kvety.
Tieto „slečny“ sú však pri pestovaní poriadne citlivé. Pretože príliš chladné počasie a príliš veľa vody alebo príliš veľké horúčavy a primálo vody, nesprávna pôda, nesprávne hnojenie, primálo svetla... to všetko môže viesť k tomu, že uhorka chutí horko. Horké látky, takzvané kukurbitacíny, sa nachádzajú predovšetkým pri stopke. Z tejto skutočnosti sa často vyvodzuje záver, že uhorky by sa nemali šúpať od stopky. Údajne by sa potom horké látky rozptýlili po celej dĺžke uhorky.
To, že sa to skutočne deje, keď človek uhorku šúpe „nesprávne“, nie je vedecky dokázané a považuje sa to za veľmi nepravdepodobné. Uhorky dostupné dnes na trhu sú navyše vyšľachtené tak, že aj tak obsahujú len veľmi málo horkých látok. Ak človek skutočne narazí na horkú uhorku, mal by ju na chvíľu vložiť do vody a skúsiť znova. Solenie uhoriek sa odporúča, pokiaľ vôbec, až tesne pred jedením. V starších receptoch sa odporúča uhorky pred prípravou osoliť, aby pustili vodu. To bolo prirodzene zmysluplné, keď uhorky ešte obsahovali horké látky. Pri kedysi najčastejšie pestovaných záhradných uhorkách s výraznou chuťou bolo zvykom používať ich v rôznych štádiách vývoja: mladé, malé nakladané ako kyslé uhorky, veľké dorastené ako šalátové, tie celkom zrelé s pevnejšou dužinou a žltou šupkou ako dusené alebo horčicové uhorky. Šupka a semená sa odstránili, ako pri šalátových uhorkách, stopka sa veľkoryso odrezala a po plátkoch sa skúšalo, či je uhorka horká. Väčšinou sa to týkalo len niekoľkých centimetrov a uhorka sa dala použiť. Klasikou je pravdepodobne aj dnes uhorkový šalát. Ale uhorka dokáže ešte niečo viac. Kyslé uhorky sú vďaka mliečnemu kvaseniu lepšie stráviteľné ako surové uhorky. „Rovnaký efekt získate, ak uhorky podusíte alebo uvaríte,“ vysvetľuje Paul Ivić. Tak sa to napríklad robí v Indii, v predpokladanej krajine pôvodu uhorky. Tu sa uhorka varí ako zelenina a podáva sa k nej ryža a šošovica. Surová si uhorka prirodzene zachováva najviac svojich cenných mikroživín. Mimochodom: odstraňovanie jadierok z uhorky nie je nutné. Jadierka sú dokonca zdravé, pretože obsahujú veľa vlákniny.
Tian Gourmetrestaurant Wien
Himmelpfortgasse 23, 1010 Wien
www.tian-restaurant.com
Gemüsemanufaktur Bauer
Schulgasse 4B, 2100 Stetten
www.gemuese-bauer.at
Krautwerk
Füllersdorf 11, 2002 Großmugl
www.krautwerk.at
Odporúčame prečítať: Andreas Jandl „Gurke. kleine Gourmandise Nr. 35“, Mandelbaum Verlag
Dusené uhorky s feniklovou vňaťou
Recept od Paula Iviča, <\/em>reštaurácia Tian, Viedeň
Ingrediencie pre 2 porcie
2 šalátové uhorky
1 šalotka
250 ml vody
3 PL slnečnicového oleja
soľ
2 PL feniklovej vňate (alternatívne kôpor)
Príprava
Uhorky umyte, ošúpte, pozdĺžne rozpoľte a čajovou lyžičkou vyberte jadierka. Šalotku očistite. Šupky z uhoriek, jadierka a šupku zo šalotky priveďte vo vode do varu a na miernom ohni nechajte zredukovať na cca 150 ml. Následne sceďte.
Polovičky uhoriek nakrájajte na cca 1 cm hrubé polmesiace. Šalotku rozpoľte a nakrájajte na jemné prúžky.
V hrnci jemne zohrejte 2 PL slnečnicového oleja. Šalotku v ňom 2 až 3 minúty na strednom stupni orestujte.
Pridajte kúsky uhoriek, jemne osoľte a zalejte fondom. Pod pokrievkou duste 5 až 10 minút.
Feniklovú vňať umyte, najemno nasekajte a pridajte do hrnca. Dusené uhorky zjemnite 1 PL oleja.