Keď v Rakúsku pomaly praskali kôrky tlstých kuchýň hospodárskeho zázraku (heslo: jedno čo, hlavne že je toho veľa) a k slnečnému svetlu sa drali jemné rastlinky kvality a inovácie v podobe kuchárok a kuchárov, reštaurácií, ktoré si na svoju zástavu napísali internacionalitu a kreativitu, manželský pár z Wachau, Lisl a Klaus Wagner Bacher, bol úplne v popredí.
Lisl Wagner Bacher sa rýchlo preslávila ako kuchárka roka a, ako ju nazývali, „Grand Dame“ rakúskej kuchyne. Za silnou ženou stál rovnako silný muž – Klaus. Klaus vyštudoval inžinierstvo, no jeho talenty sa v profesii nikdy nevyužili. Pretože manželstvom so svojou Lisl, ako ju vždy nazýval, prešiel do odboru gastronómie. Klaus v mladom veku prevzal rolu patróna, hostiteľa, šéfservismana a hlavného someliéra v reštaurácii Bacher, vtedy ešte bez „Landhaus“.
Jeho blízkosť k vtedajším špičkovým vinárom z Wachau sa odrážala v jeho vínnej karte, okrem toho aj rodiaca sa láska k veľkým vínam z tohto regiónu. Len v málo domoch v Rakúsku sa dalo už v 80. rokoch piť tak excelentne a kultivovane ako u Lisl a Klausa Wagnera Bachera. Klaus vládol s disciplínou nad finančným hospodárením reštaurácie. Vzniklo pár izieb na prespanie. Nebolo ich veľa, ale boli to tie najžiadanejšie v regióne.
Klaus znova a znova zvolával milovníkov vína z krajiny na vínne večere na tému Wachau a Bordeaux. Mnohí sa vtedy prvýkrát zoznámili s veľkými vínami, ktoré boli až do polovice deväťdesiatych rokov aj cenovo dostupné, predtým než vypukol ošiaľ. Klaus bol múdrym zberateľom vína, nikdy nekupoval prvé vína, ale, ako zdôrazňoval, druhé alebo tretie, ktoré boli často rovnakej kvality ako tie prvé. Jeden z jeho favoritov: Chateau Pichon Longueville Comtesse de Lalande. Aké zvučné, sľubné meno, ktoré tak veľa rozpráva o stáročia pestovanej kultúre vína v Bordelais. Módy vo víne zaujímali Klausa Wagnera presne nula. Mohol si dovoliť nasledovať svoj vlastný vkus. Radosť z vyššieho obsahu alkoholu mu nikdy nebolo možné uprieť. To, čo nemalo 13 % objemových percent a viac, nazýval svojsky „chlapčenskými vínami“.
Nielen vína a konzumenti vína museli obstáť pred Klausovou expertízou, ale aj jeho Lisl samotná. Klaus sa počas desaťročí ukázal ako radca a kritik kuchyne svojej manželky. Keď Thomas Dorfer jemne preniesol veľmi osobnú líniu kuchyne svojej svokry do 21. storočia, s úplne malými doplnkami a nesmiernou presnosťou, Klaus Wagner sa stále tešil z klasiky: teľacie kotlety s rezancami s bielymi hľuzovkami, jarabica na jeseň, kaviár alebo v celku pripravená langusta. Ako bolo spomenuté: módy a trendy ho sotva zaujímali. Klaus si nikdy nedával servítku pred ústa. Fanúšik Landhaus Bacher, autor a esejista Helmut Gansterer, raz označil občas hundrajúceho patróna za wachauskú verziu Hägara Strašného. Ale kto poznal Klausa, vedel, že v drsnej škrupine bol milujúci manžel, hostiteľ a starý otec, ktorý bol vždy tu pre deti svojich dcér Susanne a Christiny.
Patrón, ktorého bolo vždy možné stretnúť v elegantnom odeve, zostal „šéfom“, aj keď jeho dcéra Susanne spolu s Thomasom Dorferom prevzala vedenie reštaurácie. Často ste ho mohli stretnúť pri takzvanom domácom stole, kde študoval novinky, listoval v Parkerovom sprievodcovi po Bordeaux alebo jedol s hosťami, ktorí sa stali priateľmi domu. Klausa možno právom označiť za ikonu medzi rakúskymi hostiteľmi. Až po niekoľkých nehodách, ktoré ho pripravili o časť mobility, bolo okolo Klausa Wagnera čoraz tichšie. Posledné týždne strávil, láskyplne opatrovaný svojou Lisl a oboma dcérami, vo svojom dome, len pár krokov od reštaurácie. Minulú sobotu Klaus v prítomnosti svojej rodiny jemne a pokojne zaspal. R.I.P.