Najnovší škandál okolo vajec kontaminovaných insekticídom fipronil, ktoré si niektoré domáce gastronomické prevádzky nechali doviezť z Holandska natvrdo uvarené a ošúpané, opäť podnecuje volanie po povinnom uvádzaní pôvodu potravín aj v gastronómii. Niektorí hostinskí a s nimi aj Hospodárska komora sú však proti. Prečo vlastne?
To, že doteraz nie všetko, čo je napísané v domácich jedálnych lístkoch, vždy zodpovedalo pravde, ukazuje príklad biofarmára Karla Erlacha. „Poznám v okolí jedného hostinského, ktorý odo mňa kúpil hovädzie mäso len raz. To bolo pred dvoma rokmi. Odvtedy som v jeho jedálnom lístku uvedený ako dodávateľ hovädzieho mäsa,“ rozpráva Erlach, ktorý pri Reichenau an der Rax chová hovädzí dobytok plemena Angus s bio certifikátom a necháva ich takmer celý rok pásť na voľnom priestranstve.
Odkiaľ pochádza zvyšné mäso, ktoré spomínaný hostinský spracováva, zostáva, samozrejme, v nevedomosti. Pretože na rozdiel od obchodu sa v rakúskej gastronómii nemusí pôvod mäsa a vajec uvádzať zo zákona. Stav, ktorý Poľnohospodárska komora opakovane kritizuje. A proti ktorému spustila kampaň s názvom „Gut zu wissen“ (Dobré vedieť).
„Jej cieľom je v prvom rade podnietiť prevádzky v oblasti spoločného stravovania, teda menzy, jedálne, nemocnice, aby dobrovoľne uvádzali pôvod mäsa a vajec, ktoré spracúvajú a podávajú,“ hovorí Katharina Tidl z Poľnohospodárskej komory.
Možno by sa však dalo namietať, že pokiaľ sú informácie poskytované len na dobrovoľnej báze, dezinformácie a podvody, aké opísal biofarmár Erlach, sa dajú len ťažko odstrániť. „Kto sa k iniciatíve pripojí,“ upresňuje Tidl, „súhlasí zároveň aj s kontrolou zo strany AMA (Agrarmarkt Austria) a nezávislých kontrolných orgánov.“
To, že sa kampaň zameriava skôr na cateringové spoločnosti než na hostince, vysvetľuje Tidl na jednej strane veľkým rastom v tejto oblasti, „veď tu hovoríme o 2,5 milióna podaných jedál“, a na druhej strane „v porovnaní s klasickou gastronómiou obmedzenými možnosťami výberu pre hosťa“.
V Hospodárskej komore nemajú nič proti dobrovoľnej účasti na kampani, zároveň však varujú pred zavedením zákonne záväzného uvádzania pôvodu. „Ako marketingový nástroj je dobrovoľné uvádzanie úžasná vec, ktorú už dlho využívajú mnohé gastronomické prevádzky tým, že pôvod a výrobcov svojich surovín v jedálnom lístku uvádzajú,“ hovorí Thomas Wolf, vedúci odbornej skupiny gastronómie v Hospodárskej komore, „ale proti zákonu sa rozhodne bránime. To by znamenalo len obrovské dodatočné byrokratické zaťaženie.“
Čo sa týka spoločného stravovania, Wolf aj tu vidí skôr zadávateľov ako zákonodarcu, ktorí sú povinní konať. „Ak si prevádzka alebo inštitúcia, ako napríklad nemocnica, želá podávať len jedlá z domácich alebo lokálnych potravín, potom úplne stačí, ak to prevádzka požaduje vo svojom výberovom konaní alebo v objednávke. Aj tu nevidíme žiadnu potrebu zákonnej povinnosti,“ hovorí Wolf.
Najmä námietku byrokracie Sascha Schwarzkopf takto neuznáva. „Vo Švajčiarsku existuje takáto povinnosť označovania mäsa a vajec už od škandálu BSE pred 21 rokmi. Hostinskí ju prijímajú rovnako dobre ako hostia a funguje do značnej miery nebyrokraticky,“ tvrdí Schwarzkopf, ktorý je riaditeľom hospodárskej politiky v Gastrosuisse, najväčšom švajčiarskom zamestnávateľskom zväze v oblasti pohostinstiev. Aby sa zaťaženie udržalo na nízkej úrovni, švajčiarsky zákon napríklad počíta s tým, že v jedálnom lístku sa uvedie aj alternatívny pôvod, čo gastronómom ušetrí neustále prepisovanie jedálneho lístka.
„Pri pokrme s kuracím mäsom môže byť v jedálnom lístku napríklad uvedené, že mäso pochádza zo Švajčiarska alebo z Brazílie. O skutočnom pôvode musí personál obsluhy informovať na požiadanie,“ hovorí Schwarzkopf. To má aj tú výhodu, že sa tým podporuje osobná výmena medzi hosťom a hostinským, čo je v záujme oboch strán.
„Samozrejme, sme si vedomí nebezpečenstva, že úrady by mohli mať tendenciu ešte pritvrdiť a požadovať ďalšie povinnosti označovania, teda aj pre iné produkty okrem mäsa a vajec. Proti tomu by sme sa bránili aj my,“ hovorí Schwarzkopf, ktorý bol už niekoľkokrát v Rakúsku, aby predstavil a vysvetlil švajčiarsky model.
K pomerne trápnemu faux pas viedla rozdielna legislatíva v Rakúsku a Švajčiarsku mimochodom minulú zimu na majstrovstvách sveta v lyžovaní v St. Moritzi. Spolková krajina Tirolsko tam prevádzkovala akýsi pavilón s názvom TirolBerg na propagáciu spolkovej krajiny ako dovolenkovej destinácie. Celé to, samozrejme, s množstvom krojov, kravských zvoncov, alpského humoru a iného lokálneho koloritu. Vrátane niektorých typických tirolských jedál ako Innsbrucker Gröstl s kyslou smotanou, Seefelder divinové ragú so spätzle a (trochu menej tirolsky pôsobiaci) rezeň v žemli.
Toľko k tomu. Problém bol len v tom, že TirolBerg sa nachádzal v mondénnom lyžiarskom stredisku St. Moritz, a preto podliehal švajčiarskej legislatíve. Čo malo za následok, že pôvod mäsa musel byť uvedený. A tak sa v jedálnom lístku dalo dočítať, že mäso na Innsbrucker Gröstl pochádza z Nemecka, mäso na Seefelder divinové ragú z Maďarska a obalovaný rezeň v žemli z Chorvátska. Úspešnú spoluprácu medzi turizmom a domácim poľnohospodárstvom sa to asi ťažko dá nazvať.
Že by systém ako vo Švajčiarsku mohol fungovať aj u nás, si myslí Katharina Ebner z dolnorakúskej cateringovej spoločnosti Donhauser. Tá zásobuje množstvo prevádzok doma aj v zahraničí a pôvod mäsa a vajec uvádza už dlhšie. A to ako v týždennom jedálnom lístku pre zásobovaných klientov, tak aj na obrazovkách v jedálňach, takže hosť má vždy prehľad o pôvode surovín v svojom pokrme.
„Máme tú výhodu, že menej ako mnohí iní konkurenti nekomunikujeme o cene, ale viac o kvalite,“ hovorí Ebner. „To, že pôvod našich produktov pritom úplne odhaľujeme, nám prirodzene prináša akúsi konkurenčnú výhodu.“ Okrem toho zdôrazňuje, že spravidla nie je problém získať mäso a vajcia v dostatočnom množstve od domácich prevádzok. „Len pri niekoľkých málo produktoch, ako je napríklad jahňacie alebo husacie mäso, musíme čiastočne siahnuť po dovoze,“ hovorí Ebner.
Proti povinnému uvádzaniu sa však vyslovuje Sepp Schellhorn. Hostinský, bývalý prezident Rakúskeho združenia hotelierov a poslanec za NEOS vidí v povinnosti v prvom rade dodatočné zaťaženie, ktoré by radšej hostinským ušetril. V neposlednom rade preto, lebo mnohí z nich by náklady na to pravdepodobne preniesli na hostí. Preto hostinský, ktorý vo svojej reštaurácii „Seehof“ pracuje výhradne s lokálnymi potravinami, navrhuje niečo iné.
„Keby to bolo na mne, škrtol by som AMA polovicu rozpočtu na reklamu a takto uvoľnené prostriedky by som vložil do vzdelávania v oblasti poznatkov o potravinách v školách,“ hovorí liberálny politik. Len kým príde čas, bolo by pravdepodobne predsa len vhodné, aby štát vzal veci do vlastných rúk. A postaral sa o to, aby jeho občania dostali informácie, na ktoré majú nárok. To by totiž hosťovi umožnilo, aby sa sám rozhodol, či chce pri jedle radšej krátkodobo ušetriť pár eur, alebo prerušiť bludný kruh lacných potravín a podporiť tak domáce poľnohospodárstvo.