Hostince bez hostí – pokojná prestávka alebo scenáre à la Osvietenie.
Žiaľ nie, mohol by som vám ponúknuť nanajvýš zážitok ako v Osvietení.“ Riaditeľ hotela, milý známy po mnohých pobytoch a čítaniach, už bol na mieste. Parkhotel bol síce ešte zatvorený. Poznal som ho živý a s nádherným retro šarmom. Aké to musí byť, keď v hale nikto nie je? Keď sú všetky izby prázdne a hotelová kuchyňa opustená, veľa leštených nerezových plôch, v ktorých sa v noci zrkadlí mesačné svetlo?
Stephen King urobil z takého hotela hlavnú postavu svojho románu. A hneval sa, že pre režiséra Stanleyho Kubricka bol pri sfilmovaní Jack Nicholson dôležitejší ako dom samotný: „jednoducho nedokázal zachytiť čisté, neľudské zlo hotela Overlook“, napísal hlboko sklamaný. Netuším, či môj drahý (nie kuchársky, ale autorský) kolega Bernhard Aichner bol niekedy v takom dome. Každopádne sa jeho triler Mŕtvy dom z veľkej časti odohráva v odstavenom, kedysi veľmi elegantnom hoteli v Čiernom lese. Strašidelne sa vracia minulosť, vraždy, dávno spáchané a nové, na králikoch, ktoré sú zaživa hádzané o stenu, aby sa moment smrti povýšil na umenie. Hotely, reštaurácie, dokonca aj náš taký prehľadný hostinec Zur Alten Schule: Bez svojej funkcie ako hostinec sa stávajú inými. Cudzími. „Keď sa skončí zimná sezóna, keď sme v Enziáne už len my dvaja, vtedy si ráno všade pustím rádio,“ povedala mi Irene. Enzian je deväťdesiat rokov v rodinnom vlastníctve. Pozná každý kút. A predsa: Je to zvláštne, keď zrazu nepočuť nič okrem vlastných krokov. Po určitej dobe to prirodzene prejde. Celkom nehovoriac o tom, že po sezóne je beztak hneď pred sezónou.
Zatiaľ čo iné hotely majú teraz v lete svoj vrchol, tam sa renovuje, preberajú sa nové prospekty a reklamné kampane. Aj hľadanie personálu by sa malo začať čo najskôr v dobách, keď sú schopní kuchári a profesionálne sily v servise nedostatkovým tovarom. Nuda im nehrozí, keď na horách skutočne rastie horec, keď sú čierne, modré a červené zjazdovky zelené a tých pár kráv, ktoré ešte v Zürse sú, sa vonku pasie. Predtým sú lúčenia. Tie s poslednými hosťami, tie so zamestnancami. Prajete im letné práce, ktoré robia radosť a motivujú. Dúfate, že sa vrátia. Už len samotné vydržanie sezóny je dôvodom, prečo ich chcieť naspäť. Nie všetci to zvládnu, napriek férovým rámcovým podmienkam. Sú takí, ktorí zdrhnú, či sú práve Veľkonoce alebo Vianoce alebo vrchol leta. Alebo práve preto, že je v týchto časoch tak veľa, pre nich priveľa, práce. Solidarita? Tá je žiaľ častejšie vyžadovaná než sama žitá. Nie je to však tak len v gastronómii.
Keď má Stará škola pár týždňov prázdnin, človek sa musí lúčiť len s úplne málom ľuďmi. O to sentimentálnejšie to je. Aj keď si môžeme v zápale gastronomického boja ísť na nervy, na konci dúfam, že sa Maria a Karel vrátia, že náš nový učeň Daniel zvládne prvú etapu odborného učilišťa a nenechá sa odradiť, že si Yolanda užije čas so svojimi príbuznými v Ekvádore a predsa tam nezostane, že Hussam zvládne byrokratický slalom medzi úradom práce, minimálnou mzdou a povinným kurzom nemčiny a budeme ho môcť zamestnať.
A potom už nikto nie je. V kuchyni nebzučia ani chladiace stroje. Dýcham tichšie. A počujem, ako vŕzgajú parkety. Pani Zehetnerová. Učiteľka, keď to tu bola naozaj ešte škola. Zabila sa. obesila. Nemám sklon k parapsychologickým stretnutiam.
Pravdepodobne preto, že tu nikto nie je, koho by bolo možné stretnúť. Prirodzene som sa smial, keď tu bola prútikárka a hľadačka duchov. Pre príbeh v Kronen Zeitung. Viem, že staré podlahy pri zmenách teplôt vŕzgajú. Ale je tu taký závan. Niečo … zvláštne. Iné. Možno je to ničota, ktorá tu dýcha.
Nadýchnuť sa a do chladiarne. Preto som tu. Pretože vždy niečo ostane. Samozrejme sa snažíte, aby ste sa tomu čo najlepšie vyhli. Ale kto môže vedieť, či hostia v posledných dňoch jedia radšej jelení chrbát alebo rezne? Našťastie sú naše možnosti mrazenia také malé, že sa ani nedostaneme do rozpakov posielať zvyšné lahôdky do trvalého spánku. Červenú vínnu omáčku som zamrazil, aby sme, keď začneme znova, nemuseli všetko robiť čerstvo. – Keď začneme znova. Buchinger už roky hrá túto hru: „I bin scho fast furt.“ To stojí aj na tabuli. A všetci, ktorí sa pýtajú, kedy sa opäť otvorí, dostanú vyhýbavé odpovede: Keď dôjdu peniaze. Keď budú Veľkonoce. Možno. Človek nemladne, kolegovia sú už celú večnosť v dôchodku.
Toto má byť múzeum? Celá tá vec, ktorá tu stojí, zapadať prachom? Hrnce a panvice už nebudú s rachotom ukladané na sporák, ale zostanú naukladané v polici? Alebo tam má niekto iný variť a behať a potiť sa a smiať sa a tešiť sa a hnevať sa? Možno je to tak. Keď už nikto nie je, potom sú preč aj emócie. Bez nich sú rozmanité formy gastronómie prinajmenšom pre mňa nepredstaviteľné. Buchinger sa nad tým občas posmieva, ale viem: Nakoniec by to bolo zrejme práve to, čo by mu najviac chýbalo. To a stretnutia, uznanie.
Kus šialeného života.
Ktorý však prirodzene potrebuje aj svoje prestávky. Preto máme pondelok, utorok, streda zatvorené. To je tiež taká vec: Ako dlho a v aké dni by malo byť otvorené? Radšej krátko a intenzívne? Potom však musí všetko sedieť, aby to finančne vyšlo. Hoteliérom na Arlbergu alebo pri Wörthersee možno závidieť. Ale tlak zarobiť ročný príjem za pár mesiacov je obrovský. Alebo by mal človek, aspoň v prevádzkach, ktoré nie sú také sezónne závislé, mať takmer stále otvorené, s pravdepodobnosťou, že budú prestoje? Koľko zamestnancov si človek môže dovoliť? Toľko, aby bol v každom prípade pripravený na prekvapivý nápor? Niekedy sa pýtam, ako to má vyjsť, keď vidím troch ľudí v servise a len dva obsadené stoly. Existuje ešte nejaké tajomstvo, na ktoré sme nikdy neprišli? Jedno sa prirodzene volá sebavykorisťovanie a vykorisťovanie rodiny. Dobre tomu, kto má v zálohe matky, deti, niekedy aj babičky alebo strýka, ktorí zaskočia. Alebo sú tam tak či tak.
Hoci: Aj „zatvárací deň“ je aspoň pri tak obľúbených osobne vedených malých prevádzkach úplne nevhodné slovo. Gastropodniky majú rozpisy zmien a dodávateľov, ktorí vykladajú všetko od fritovacieho tuku po koláče. Sú tu účtovníci a daňoví poradcovia a niekto, kto koordinuje byrokraciu. U nás sa Buchinger sám stará o mystérium najnovších predpisov o registračných pokladniciach, nákup a tiež o rezervácie, ktoré treba zapísať. Nuž. O to posledné sa stará aspoň väčšinou. Odkedy ľudia začali rezervovať nielen cez e-mail a telefón, ale aj cez Messenger, Facebook a SMS, občas na to hodí bobek, zapíše, čo mu príde pod ruku, a zvyšok zažijeme ako prekvapenie.
Vôbec. Hostia a zatváracie doby.
Existuje jeden typ hosťa, ktorý prichádza zásadne len vtedy, keď je zatvorené. Nehľadiac na to, či ide o tých pár zimných týždňov alebo o zatváracie dni. Zavolá len vtedy, keď je nedeľa na obed a my už máme na varenie a servírovanie o veľa rúk málo. Zaujíma sa iba o dni, ktoré sú už kompletne rezervované. Je to škoda. Ale pre neho nemôžeme nič urobiť. Ani stále otvárať. Pretože pre neho je vždy zatvorené.
Iní, ale z príbuzného druhu, sú hostia, ktorí potrebujú odpoveď okamžite. Napíšu v pondelok a objednajú si stôl na sobotu o tri týždne. Ak sa kvôli tomu, že je práve zatvárací deň, nikto okamžite neozve a nepoďakuje, znervóznejú. Takže zavolajú a skončia na záznamníku. Neuspokojivé. Potom sa skúšajú alternatívne cesty. Messenger napríklad. Alebo aj priateľ, ktorý je zároveň dobrým priateľom Buchingera a zavolá mu na mobil. Pretože pán Netrpezlivý už viac ako tri hodiny napriek mnohým pokusom stále nemá potvrdenie.
Niekto taký môže potom od Buchingera za istých okolností počuť: „Kto vie, či tu o tri týždne vôbec ešte budeme.“ Čo má potom za následok rozhorčené výkriky, ktoré tešia a potvrdzujú – pokračovať. Hoci: Kto rozmýšľa nad tým, koľko podnikov v poslednej dobe, aj uprostred takzvanej sezóny, pomerne prekvapivo zatvorilo, musí byť nad výdržou ľudí ako Buchinger a spol. každopádne užasnutý.
Mnohí to nazývajú len renovačnou dovolenkou a z tej sa už nikdy nevrátia.
Iní prídu na to, že gastronomické žonglovanie s dovolenkami (menovite tými zamestnancov, ktorí si tiež jednu zaslúžia), byrokraciou, kontrolami, fixnými nákladmi, daňami a k tomu patriacimi skúškami a pohromami jednoducho už nevychádza. Ak má človek dobré verejné meno a pár gastro-novinárov, ktorí ho (zatiaľ) neopustili, potom môže sem a tam niekde „vyskočiť“, dať hosťovanie. Ale žiadna väzba na dom, ktorý sa stáva iným, keď je prázdny, na dozvuk emócií, víťazstiev a prehier, pachov a zvukov.
Opäť raz stojím v hostinci. Opäť raz tu nikto nie je. Slnko svieti cez vysoké okná. Drevené stoly v izbe sú prázdne. Obzerám sa a počúvam. Posledný týždeň bol tvrdý. Dvaja ľudia v servise, dvaja v kuchyni a podnik plný na prasknutie. Popálenina na chrbte ruky, ale prečo som musel tak hekticky siahnuť do salamandra? Hostia pri stole štyri, ktorí … Teraz je to, akoby všetko, nielen ja, zadržiavalo dych. Vydýchnem a vlečiem nákup dovnútra. Je to len pauza. Zajtra sa pokračuje. – „Prepáčte, je niečo na jedenie?“ Otočím sa zľaknuto a usmejem sa. – „Zajtra opäť. Dnes máme zatvárací deň.“ – „Taká škoda. Vždy keď idem okolo, máte zatvorené!“
Eva Rossmann bola novinárkou, skôr než sa s krimi románmi o Mire Valensky stala autorkou bestsellerov. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.