A-La-Carte

Hockneyland (2022/5)

Výlet do Yorkshire po stopách Davida Hockneyho vrátane prekvapivých objavov: neznáma reštaurácia svetovej úrovne v Yorku, Grand Hotel v Scarborough s pohnutou
históriou, pár
životne dôležitých piesní a miesto, kde Fish & Chips konečne plnia svoj sľub.


V istom momente som si uvedomil, že som na najlepšej ceste zameniť si Anglicko s Londýnom, čo by bol osudný omyl. Pred pár rokmi som si preto overil, či grófstva Devon a Cornwall skutočne existujú – odpoveď: áno, existujú. Tentoraz som chcel vedieť, či región, ktorému David Hockney svojimi nenapodobiteľnými krajinomaľbami postavil nadživotný pomník, skutočne disponuje týmto jemným čarom: Cestoval som do Yorkshire a všetkým cestovateľom, ktorí kydajú na viedenské letisko, by som chcel poradiť, aby najprv pristáli v Manchestri, aby vedeli, ako vyzerá naozaj na hovno letisko.

Ale nechcem vás zviesť na nesprávnu stopu. Ani zlé slovo o severe Anglicka. Dilettoval som v BMW s pravostranným riadením na najvyššie položenej diaľnici ostrova, ktorá ma priviedla z Manchestru cez Huddersfield a Leeds – fanúšikovia Premier League si teraz spokojne vzdychli – do Yorku. York FC síce futbalovo nestíha – v National League, piatej najvyššej anglickej súťaži, sa drží v strede tabuľky –, ale je doma v meste, ktorého krása a charakter sú rovnako historické ako udivujúce – rovnako ako ich kulinársky základ, ale o tom hneď viac.

York, ležiaci na rieke Ouse, je približne taký veľký ako Graz, už v rímskych dobách bol významným sídlom a neskôr slúžil grófom z Yorkshire ako rezidenčné mesto. Uličky v stredovekom centre sú úzke a ak si zvolíte správnu mestskú bránu – heslo: Micklegate –, narazíte na krčmu za krčmou a ocitnete sa pred starým benátskym problémom: Viac-menej všetky krčmy vyzerajú rovnako, ale len v hŕstke sa dá dobre najesť.

Dobre, že som mal dôverníka, ktorý situáciu preventívne zmapoval. Informoval ma o kulinárskej „Food Revolution“ vo Veľkej Británii, ktorá sa nekoná len v Londýne, ale čoraz viac aj v regiónoch. Dôvody sú pochopiteľné. Hoci je Londýn dosť veľký na to, aby každý, aj ten najodľahlejší koncept, našiel svoje publikum, nájmy a náklady narástli do takých absurdných výšin, že oslobodené experimentovanie nie je možné bez toho, aby vám permanentne neklopali na dvere vyberači peňazí. Preto mnohí talentovaní kuchári a kuchárky začínajú podnikať v menších mestách alebo na vidieku, kde nachádzajú lepšie rámcové podmienky na to, aby mohli pracovať sústredene, ale stále slobodne na vlastných konceptoch a realizáciách.

Na prvý večer som mal rezerváciu v reštaurácii s názvom The Rattle Owl. Nachádza sa, uhádli ste, na adrese Micklegate a sídli v starostlivo zreštaurovanej, pamiatkovo chránenej budove. Ľudia, ktorí majú fóbiu zo stien, ktoré nie sú stopercentne rovné, by sem radšej nemali vkročiť. The Rattle Owl sleduje regionálny a sezónny prístup. Oslavuje, podľa šéfkuchára Toma Heywooda, „hojnosť potravín z Yorkshire“, a čo iné, ak nie toto, chcem tu zažiť?

Samozrejme, zvolil som si osemchodové menu, dostal som pohár šampanského a informácie o dodávateľoch. Joe Fennerty Food Circle dodáva prekvapivo diferencovanú zeleninu, Paul Cosgriff kváskový chlieb, Fowler’s ryby, M&J Seafood mušle svätého Jakuba a od divokého chrenu až po trnky sa v Yorku a okolí zbiera množstvo kvetov, bylín a koreňov zberačmi z Rattle Owl.

Podávali sa tartaletky s hráškom a mladým zelerom, vyprážaná brioška s hlbokým bylinkovým krémom, kuracie krídla s kaparami, veľmi dobrý pstruhový tatarák s opečeným čiernym chlebom a kvetmi, veľmi pekný, ale aj veľmi rafinovaný, grilovaná mušľa svätého Jakuba s omáčkou beurre blanc a napokon kúsok jahňacieho pliecka s drobnými kuriatkami a nakladanou špargľou. Neskôr prišiel lahodný sorbet z crème fraîche s granitou zo štiavu a omrvinkami a ešte neskôr umelecký dezert z čokoládových lupienkov a kandizovaných listov.

K tomu boli odporúčané dve rôzne párovania vín: jedno značky „Rattle Owl“, ktoré obsahovalo všetky nevyhnutné, medzinárodne dobre predávané naturálne vína, a druhé, „Classic“, ktoré bolo celkom zaujímavo poskladané. Keďže som párovaním vín systémovo preťažený, rozhodol som sa pre fľašu Rizlingu od Hattenheimer Schützenhaus, ktorá ma dobre sprevádzala menu, pohár Pinot noir k jahňacine mi empatický someliér priniesol bez pýtania.

Bol to dobrý, sľubný úvod, po ktorom nasledovalo pár nenútených dní v Yorku. Navštívil som s náležitou podrobnosťou York Minster, oficiálne: Cathedral and Metropolitical Church of Saint Peter in York, dokončený v roku 1472 po 250-ročnej výstavbe. Dychberúca reprezentačná stavba má dve krátke veže na západnom priečelí a štvorcovú krížiacu vežu v strede, ale Minster je ohromujúci až vnútri. Vysoký a elegantný, pokojný a utešujúci, nádherný v nespočetných detailoch, odvážny v koncepcii, ktorá znova a znova rekalibruje vnem priestoru a výšky, až kým sa nepostavíte pred chórovú lavicu v centre kostola a nezápasíte o dych.

Denne som raz obišiel centrum Yorku po takmer súvislých mestských hradbách, ktoré svoju úlohu plnia už od rímskych čias, pričom boli stále prepracovávané, zvyšované a nanovo budované. Teraz sa hradby odhaľujú ako štyri až pätnásť metrov vysoké mestské opevnenia, zvonku členené mohutnými cimburiami, vnútri opatrené okružnou cestou, ktorá inscenuje pohľady dovnútra a von a poskytuje skvelé perspektívy na vonkajšie štvrte mesta a vnútorné nádvoria mestských domov.

Raz som si zaobstaral dávno očakávané občerstvenie v Partisan, adresa: Micklegate, podniku, ktorý by v súťaži o najpôsobivejšiu kulisu pre romantickú komédiu s kávou a koláčom hravo získal prvú cenu (a mimochodom, servíruje príťažlivú šakšuku). Raz som sa posadil na pivné lavice v Brew York – Tap Room and Beer Hall a nasýtil som sa slušnými bao žemľami a pivom s názvom „Golden Eagle“. Jedného večera ma po priemere v Old Siam, thajskej reštaurácii na adrese Micklegate, zavialo do krčmy pri rieke, ktorá mala krásne meno Yates. Bol večer karaoke a skoro som sa na päte otočil, ale niečo ma zastavilo. O hodinu alebo dve neskôr som spieval spolu s nadšenou britskou mládežou s modrými zmrznutými členkami Don’t Look Back
in Anger
od Oasis:

„And so Sally can wait
She knows it’s too late
As we’re walking on by
Her soul slides away
But don’t look back in anger
I heard you say“

Odvtedy to viem naspamäť. A od toho večera viem aj to, že záverečná v každej krčme tohto mesta je ohlasovaná piesňou Wonderwall od tej istej kapely: „Today is gonna be the day that they’re gonna throw it back to you.“ Popkultúra: jedna mínus, pivná kultúra: jedna mínus.

Najlepšie jedlo som dostal v Le Cochon Aveugle, maličkej reštaurácii, ktorá je výnimočne na druhej strane mesta. Malá miestnosť v, logicky, pamiatkovo chránenom stredovekom dome, kde nie sú viac ako štyri stoly a miesta pri bare sa predávajú ako „Kitchen Table“, pozor pri výbere stola. Večera pre maximálne šestnásť hostí začína presne a podáva sa všetkým naraz.

„Cochon aveugle“ znamená „slepé prasa“. Slepota sa vzťahuje na to, že neexistuje jedálny lístok, iba otázky na alergie a intolerancie, inak šéfkuchár Josh Overington určuje, čo príde na stôl. Josh získal vzdelanie na kuchárskej škole Le Cordon Bleu v Paríži a pracoval v legendárnej trojhviezdičkovej reštaurácii Waterside Inn v Bray, predtým ako začal podnikať na vlastnú päsť – „s 800 librami na bankovom účte“. Jeho prístup je dualistický. Na jednej strane on a jeho tím varia z najlepších regionálnych potravín, na druhej strane to robí s klasickými technikami francúzskej haute cuisine.

Keď som presne dorazil do Cochon Aveugle, pridelili mi miesto, nad ktorým visela alpská maľba. Už som premýšľal, či mi tí chlapi skutočne z tváre vyčítajú moju horskú náturu. Pri Crémante z Jury som potom uvažoval, či hostia pri „Kitchen Table“ asi bojujú so svojou pozíciou na vysokých stoličkách – čo by som na ich mieste určite robil – alebo si užívajú svoj výhľad na tichých, sústredených ľudí pri aranžovaní jedál. Až o niečo neskôr som sa na ich pozíciu pozeral s narastajúcou závisťou, keď som totiž po prvých chodoch pochopil, že som sa tu dostal do celkom výnimočného podniku a že Josh Overington nie náhodou zastáva svoje postavenie medzi „Great British Chefs“.

Začalo to sériou snackov. Sýtozelený vývar z mušlí, jarných bylín a cideru v nahriatom keramickom poháriku, tenké plátky domácej údenej kačacej pŕs na – Mraz sa pozeraj – masívnom kameni, elegantná ostrá mušľa s fantastickou rebarborovou vinaigretou a dokonalý makarón z krvavej tlačenky s čiernym vlašským orechom. Každé jedno jedlo bolo pripravené s takou presnosťou, že ma konzistencie, prezentácie aj hlboké chute úplne dostali.

Bol som teda úplne pri vedomí, keď som dostal naliaty pohár Chablis a k tomu homárovú plnku, vaječný krém aromatizovaný medvedím cesnakom a Vin Jaune, a potom prišlo jedlo, na ktoré odvtedy nemôžem zabudnúť: jemne údená ustrica Lindisfarne, vylovená pri pobreží Northumberlandu, so zmrzlinou z rias a citrónov. Jedlo prekonalo takmer všetko, čo som doteraz v súvislosti s ustricami poznal. Jódová chuť sa unikátne spojila s chuťou mora a sviežosti.

Bohužiaľ, čašníčka na moju prosbu o pridanie reagovala negatívne: „Pre každého hosťa je jedna ustrica. Viac nemáme.“ Ani len nepovedala „žiaľ“. Počas jej odmietnutia som si však všimol, že sa cítila trochu polichotená mojou trúfalosťou, čo však nemalo žiadne merateľné následky, okrem toho, že mi šéfkuchár Josh oveľa neskôr pri rozlúčke podal ruku a položil rétorickú otázku: „Liked the oyster?“

Po povinnom chode s kváskovým chlebom a vyšľahaným orieškovým maslom sa pokračovalo v tomto duchu. Najprv mušľa svätého Jakuba, ktorá bola dusená „à la ficelle“ v ježkovej masle a pre ktorú som vymyslel výraz „yummie“, ktorý určite aj vy čoskoro začujete. Nasledoval malý tanier so sladkým hráškom, kyslou smotanou, vinaigretou zo žeruchy a lyžičkou kaviáru, predtým ako bol servírovaný dookrúhla nakrájaný kúsok tresky, ktorá bola konfitovaná v tuku starej kravy a plávala v vývare zo zimných cibuliek a citrónovej verbeny – ďalšie vynikajúce jedlo.

Vypil som pohár Pinot gris z Oregonu predtým, ako boli na stole mäsité jedlá. Najprv tartaletka plnená nahrubo nakrájaným, tuhým a enormne chuťovo intenzívnym tatarákom zo starej kravy, doplnená stopovými prvkami údeného úhora a čerstvo nastrúhaným chrenom. Kombinácia fungovala perfektne. Dva plátky šesť mesiacov zrejúceho Ribeye, ktoré fungovali ako hlavné jedlo, boli oproti tomu konvenčné, aj keď boli sprevádzané trúdnikom klobúčkatým, čiernym cesnakom a kopčekom intenzívnej omáčky Albuféra. Bolo to jediné jedlo z tejto klasickej dramaturgie, ktoré by som si nedal rád ešte raz.

Netreba dodávať, že aj dezerty robili neobmedzenú radosť. Jahody surové aj ako džem, kopček sennej zmrzliny s fermentovanou jahodovou šťavou a túžobníkom, napokon čokoládová pena plnená do vydlabaného kuracieho vajca s ostrým olivovým olejom a malinami. Práve keď som si myslel, že som už naozaj dosť jedol, prišla čašníčka s táckou čerstvo upečených cannelés z kuchyne. Práve keď som to svoje zjedol so zavretými očami a myslel na to, aké skvelé môže byť ísť do reštaurácie bez prehnaných očakávaní a tešiť sa z toho, že realita nemusí obstáť pred domnienkami, žena s cannelés sa vrátila ku mne: „Ešte jedno, Monsieur?“

York v každom prípade stál za tú cestu. Blbosť, samotné Le Cochon Aveugle by bolo stálo za tú cestu. Ale dajte si pozor, keď sa na túto cestu vydáte, a zaobstarajte si včas nevyhnutnú rezerváciu. Neexistuje totiž nič smutnejšie, ako stáť vonku na ulici a pozerať sa, ako pätnásť ľudí konzumuje jemne údenú ustricu Lindisfarne, toľko musí byť jasné.

Teraz bol konečne čas na Hockneyland. David Hockney, pre mňa najlepší maliar na svete (aj do jeho obrázkov vytvorených na iPade som stále šialene zamilovaný), vyrastal v neďalekom Bradforde, než sa vydal na svoju svetovú kariéru. V deväťdesiatych rokoch sa začal pravidelne vracať do Yorkshire, navštevoval svoju matku, ktorá vtedy žila v prímorskom mestečku Bridlington, a trávil veľa času vonku v teréne, aby „Yorkshire Landscapes“ vpísal do svojho diela – alebo aj naopak. Kurátor Hans-Ulrich Obrist, ktorý je aj umeleckým riaditeľom Serpentine Gallery, hovorí o krajinomaľbe Hockneyho: „Keď ste sa tam prechádzali, videli ste, kam až oko dovidelo, všade Hockneyho.“ Stromy, živé ploty, lúky a krivka obzoru sú univerzálnymi prísadami tohto svetového umenia.

BMW som nasmeroval na Bridlington, kde som si prenajal ubytovanie pri mori, ale nezvolil som najrýchlejšiu cestu. Na trase som navštívil Helmsley Walled Garden, jedno z mnohých skvelých miest, kde britská klíma a excentrické charaktery plánujú veľké veci. Jedno popoludnie som strávil skúšaním všetkých lavičiek, aby som zistil, aké priehľady, hry farieb a tvarov medzi kosatcami, jabloňami, zlatým dažďom a trvalkami, ktoré som v živote nevidel, si vymysleli ľudia, ktorí túto záhradu založili a starajú sa o ňu. Zostal som, kým slnko nezapadlo.

Keď som prišiel do Bridlingtonu, pršalo. Objednal som si stôl v reštaurácii Salt On The Harbour, čo by ale nebolo nutné, pretože som bol jediný hosť. Vonku zúrila búrka, môj pohľad siahal maximálne na jedálny lístok, kde som videl, že majú ustrice z Lindisfarne. Objednal som si tucet. Boli lahodné aj surové, len s pár kvapkami citróna, hoci v Anglicku ich radi jedia s vinaigretou z nakrájanej šalotky a octu, ak nie s tabascom, ktorému v kontexte jemnej chuti ustríc vôbec nerozumiem. Ako hlavný chod som si dal polovicu homára a pár scampi, človek si inak nič nedopraje. Keď som prechádzal na parkovisko, kde som nechal BMW samo v búrke, vzduch bol zrazu vlhký a jasný a ja som mohol pozorovať prístavnú promenádu s jej trochu smutnými ponukami zábavy – „Taylor Made Fun“, „Leisureland“, „Good Time Emporium“ –, ktoré boli všetky zatvorené.

Na druhý deň som putoval z Bridlingtonu popri pobreží do Flamborough Head, čo bol čistý Hockneyland. Navyše som dostal štedré široké výhľady cez Severné more, pred ktorého európskym pobrežím sa v tejto výške nachádza približne ostrov Sylt. Po návrate som sa posilnil v nádhernej záhradnej reštaurácii Ship Inn a neskôr som sa pripravil na výlet, ktorý som mal naplánovaný na nasledujúci deň. Do telefónu som si stiahol album Parsley, Sage, Rosemary and Thyme od Simon & Garfunkel, pretože som mal v pláne ísť do Scarborough.

Je to Grand Hotel v Scarborough, ktorý sa vypína vysoko nad prímorským mestečkom a dodáva mu svojský lesk. Dom vznikol v neskorom 19. storočí ako elegantné prímorské útočisko viktoriánskej spoločnosti, ktorá prišla k moru, aby trochu mrzla a zúčastnila sa legendárneho Scarborough Cricket Festival. Pôdorys má tvar V, ako úklona kráľovnej Viktórii. Grand Hotel mal 365 izieb. V čase svojho „Grand Opening“ v roku 1874 bol najväčšou tehlovou stavbou na svete. Hotel vie vyrozprávať neuveriteľný príbeh. Nemá však šťastný koniec. Po vlasy vstávajúcich udalostiach budova úplne schátrala a namiesto modrokrvných hostí teraz ubytováva afganských utečencov. Nenechal som si ujsť príležitosť pozrieť si tento monument zblízka. Jeho krása je stále viditeľná, ale už nikdy nebude žiariť.

Potom som sa prechádzal po morskej promenáde v Scarborough, na ktorej sa plošne usadili ponuky zábavy. Snažil som sa zladiť zvonenie a dunenie hracích automatov a vôňu cukrovej vaty a hranolčekov s melancholickým zvukom starej ľudovej piesne Scarborough Fair, ale nefungovalo to. Zábavnej míli v Scarborough som však vďačil za silnú túžbu jesť Fish & Chips, a to na mieste, kde to nevoňalo po takých Fish & Chips ako tu.

Toto miesto som našiel vo Whitby, dvadsať míľ severne od Scarborough. Mestečko leží na oboch stranách rieky Esk, ktorá sa pri ústí veľkolepo rozširuje a je ohraničená dlhým mólom. Z útesu, na ktorom tróni St. Mary’s Church, vyzerajú domy na brehu rieky Esk malé a ako hračky, ale v originálnej mierke tu o titul najlepšieho anglického Fish-&-Chips podniku bojuje niekoľko prevádzkovateľov.

Napríklad Quayside, v roku 2014 vyhlásený za národného víťaza celoštátnej súťaže Fish-&-Chips, môže poukázať aj na tangentu smerom k Rakúsku. Tu musel kuchár Konstantin Filippou pre TV formát Kitchen Impossible uvariť Fish & Chips a zlyhal, pretože národné jedlo rafinovane vylepšil. Ja však vyhľadávam The Magpie Café, suseda Quayside a tiež mnohonásobne ocenený za svoju rybaciu kuchyňu.

Hoci som si stôl objednal na 16:30, teda v predpokladanom mŕtvom čase medzi obedom a večerou, v podniku je plnka. Musím ísť hore na druhé poschodie, cez niekoľko miestností, kým dostanem svoje miesto v tretej jedálni vľavo – a o desať minút neskôr skutočne grandiózne Fish & Chips. Treska je šťavnatá a jemná. Cestíčko pripomína skôr tempuru ako pivné cestíčko a hranolčeky sú objemné a chrumkavé.

Som v nebi. Urobím fotku a pošlem ju Konstantinovi Filippouovi. Potom jem tak pomaly, ako sa len dá, a čakám, kedy z nejakého reproduktora konečne zaznie pieseň od Oasis. —

Pohľad do pestrej rastlinnej krajiny v Helmsley Walled Garden. Rovnako ako je záhradná kultúra v Yorkshire veľkým pojmom, praktizujú talentovaní gastronómovia na najvyššej úrovni.m the walled garden
© Mauritius
© Helen Harrison/Camera Press/picturedesk.com
Josh Overington
© Le Cochon Aveugle/Esme Mai
Ustrice so zmrzlinou z rias a citrónov sú vrcholom menu.
© Le Cochon Aveugle/Esme Mai
Šéfka Partisanu Florencia Clifford
© Partisan
Čerstvo upečené škoricové slimáky
© Partisan
Morské plody, bio-zelenina, medzinárodné kuchárske umenie: Tak funguje Food Revolution.
© Skosh/Karen Turner
Šéf Magpie Paul Gilroy vo Whitby
© Magpie Cafe/Scott Wicking
Delikátne ustrice Lindisfarne (samozrejme s vinaigretou)
© Magpie Cafe/Jodi Hinds
Grand Hotel Scarborough
© Mauritius

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!