V Tanzánii zažíva safari turizmus rozmach. Miestne vidiecke obyvateľstvo z toho však profituje najmenej. Pomocou včelárstva a angažovanej podnikateľky chce skupina masajských žien túto situáciu zmeniť.
Keď Američanka Krysten Ericson v roku 2008 po prvý raz vycestovala do Tanzánie, o mede a včelárstve nemala ani tušenie. Ako väčšina turistov prišla predovšetkým kvôli dychberúcej krajine a veľkej rozmanitosti divokých zvierat, ktoré možno v tejto východoafrickej krajine vidieť. A ako mnoho bohatých turistov strávila niekoľko dní v jednej z luxusných safari lóží v okolí národného parku Serengeti.
Tam sa však spriatelila s niektorými zamestnancami, ktorí pochádzali z blízkej masajskej dediny s názvom Ololosokwan. Tam ju jeden z nich zaviedol a predstavil jej rozvojový projekt, ktorého cieľom je zabezpečiť ženám z dediny príjem prostredníctvom produkcie medu. „Na to treba vedieť,“ hovorí Ericson, „že v spoločnosti Masajov pripadá na ženy väčšina práce. Muži sú bojovníci alebo pasú svoj vzácny dobytok, ale už dojenie a takmer každá iná práca, ktorá sa vyskytne, zostáva na pleciach žien.“
A to, samozrejme, úplne zadarmo, pretože peniaze do domácnosti spravidla spravujú muži. „Myšlienka včelárstva sa mi zdala ako ideálny prostriedok na to, aby si ženy samy zarábali peniaze bez toho, aby sa museli vzdialiť príliš ďaleko od svojich domovov,“ hovorí Ericson. „Najmä preto, že med hrá v kultúre, rituáloch a tradičnej medicíne Masajov odjakživa významnú rolu.“ Doteraz sa však obmedzovali na tradičný spôsob získavania medu, a to zberom od divých včiel, namiesto toho, aby hmyz chovali v úľoch.
Vďaka investícii Ericsonovej stojí dnes v rôznych osadách okolo Ololosokwanu asi sto úľov, o ktoré sa starajú ženy. Na prvý pohľad dedina vyzerá ako každá iná v okolí. Pár jednoduchých hlinených a vlnitých plechových chát, len niekoľko budov z betónu a v centre prašné trhovisko, kde sa raz týždenne koná pestrý trh. A potom je tu budova firmy Maasai Honey, ktorú založila Ericson, s výrobnou miestnosťou, jednoduchou kanceláriou a malou predajňou.
Tu sa denne a podľa pracovného plánu stretáva časť z desiatich pestro odetých a šperkami ovenčených žien, ktoré sa do projektu zapojili, aby absolvovali výcvik vo včelárstve; alebo aby vyrábali med a vedľajšie produkty, ako sú sviečky a kozmetika, a následne ich predávali. Jednou, ktorá už má výcvik za sebou, je Nangututi Langet. Med jedla vždy rada, ale vyrobiť ho sama, na to skôr ani nepomyslela, aj preto, že má strach zo včiel, hovorí matka troch detí. „Jediné peniaze, ktoré som predtým zarobila, som dostala za nazbierané palivové drevo,“ uviedla Langet.
Vlastné peniaze jej pritom, samozrejme, pomáhajú. Vďaka nim môže teraz posielať svoje deti do školy. Tá je síce verejná, a teda teoreticky bezplatná, výdavky však napriek tomu existujú. „Musíme platiť uniformy, školské knihy a obedy. A na to jednoducho neboli peniaze, kým som nezačala pracovať v Maasai Honey,“ vysvetľuje Langet. Na otázku, čo na to všetko hovorí jej manžel, sa musí srdečne zasmiať. „Stále sa sťažuje, pretože tvrdí, že dom nie je taký uprataný ako predtým, a podobné veci. Ale to je mi jedno. Nech sa pokojne sťažuje,“ hovorí a vyslúži si tým smiech od všetkých kolegýň, ktoré stoja okolo.
Nedostatok vzdelania je určite hlavným problémom žien, zdôrazňuje Krysten Ericson. „Mnohí Masajovia neprikladajú váhu tomu, aby ich dcéry chodili do školy, preto sú tu v dedine takmer všetky ženy analfabetky. Bohužiaľ sa nemôžu zapojiť všetky, preto sa radíme s dedinskými staršími, aby sme zistili, ktoré rodiny a ženy sú najviac núdzne. A tie potom zamestnáme,“ hovorí Ericson.
Keďže sama naďalej žije vo svojej domovine na východnom pobreží USA a do Tanzánie prichádza len štyri až päťkrát do roka, Američanka zamestnala aj mladého Francúza, ktorý sa na mieste stará o ekonomické aspekty, ako je napríklad odbyt. Enguerrand Perrot, ako sa volá, má síce len 30 rokov, ale už pracoval pre mimovládne organizácie v krajinách po celom svete, vrátane Afganistanu, Severnej Kórey, Stredoafrickej republiky a Južného Sudánu.
„V skutočnosti predávame len malú časť medu tu v dedine,“ hovorí Perrot, „väčšinu miestnemu obyvateľstvu a niečo turistom, ktorí sa tu niekedy zastavia. Väčšinu produktov distribuujeme cez našu kanceláriu a obchod v regionálnom hlavnom meste Arusha.“ Dôležitými odberateľmi sú pritom predovšetkým lóže po celej krajine, ktoré aj tu a našťastie čoraz častejšie siahajú po lokálnych potravinách, a teda po lokálnom mede.
A ten je v skutočnosti vysokej kvality. „Sú tu dva druhy včiel,“ hovorí Perrot, zatiaľ čo pred predajňou otvára úľ, „tie malé tu, ktoré sú bez žihadiel, a teda úplne neškodné, a tie druhé, takzvané východoafrické horské včely.“ Tie druhé sú v porovnaní s európskymi včelami medonosnými extrémne agresívne, preto sa k úľom možno priblížiť len s príslušným ochranným odevom a najlepšie po tme.
Chuťovo sa oba medy výrazne odlišujú. Zatiaľ čo ten od agresívnejšieho druhu je veľmi blízky tomu od európskych včiel, med od bezžihadlových včiel sa výrazne odlišuje. V ústach spôsobuje skutočnú explóziu chutí s neobvyklou, ale jemnou kyslosťou a dlhotrvajúcou dochuťou.
„Ich malá veľkosť umožňuje bezžihadlovým včelám prístup k jemnému peľu v menších kvetoch, do ktorých sa normálne včely vôbec nedostanú. To a ich odlišný metabolizmus vysvetľujú odlišnú chuť,“ hovorí Perrot.
To, že oba druhy sú úplne bez chemikálií, je vzhľadom na úplnú absenciu priemyselného poľnohospodárstva v savane samozrejmosťou.
Úle s väčším druhom včiel stoja v bezpečnej vzdialenosti od dediny. Svoju agresivitu si zachovali predovšetkým preto, že majú mnoho nepriateľov. „Veľkú časť našej produkcie strácame napríklad kvôli medojedovi, preto musíme včelie úle umiestniť do vlastných budov a čo najtesnejšie oplotiť, aby sme ich chránili pred zlodejmi.“
Všetko toto, teda budova, oplotenie, samotné úle, vybavenie v laboratóriu a v predajni, ochranné obleky, nádoby a obaly na med a všetko ostatné, čo sa vyskytne, stojí, samozrejme, veľa peňazí. Pritom však cena medu nesmie byť príliš vysoká, aby si ho mohli dovoliť aj Masajovia.
Náročný balans. Napriek tomu plánujú Ericson a Perrot v najbližších mesiacoch výrobu prinajmenšom zdvojnásobiť. „Chceme zaobstarať ďalších 100 včelích úľov a zamestnať ďalších desať žien,“ potvrdzujú. „Ak všetko dobre pôjde, firma bude o tri až päť rokov zisková a ekonomicky udržateľná. Potom sa z firmy stiahneme a prenecháme ju ženám.“ Predpokladom na to je však, aby aj turisti v lóžach čoraz častejšie žiadali lokálny med.