Text od Andrea Karrer · Ilustrácia od Peter Jani
Tvojej sláve znie moja pieseň! Si síce drsný, ale božskou drsnosťou a urážlivý len pre tých nešťastníkov, ktorí sa vôbec boja každého mužného zjavu a ktorí sa tvárou v tvár husacej pečienke a tebe cítia byť vopred odsúdení na smrť. Všetkým ostatným si nadmieru vítaný, keď prichádzaš v jednoduchej majestátnosti, varený s petržlenovým vencom, podobný vládcovi, ktorého purpurový plášť zdobí zelený vavrín víťaza.“
Keď Robert Habs a L. Rosner, autori slávneho Appetit-Lexikonu, v roku 1894 napísali tieto riadky, svet gurmánov bol ešte v poriadku – a nedotknutý akýmikoľvek zvieraco-etickými výčitkami. Homár bol ako najstaršia pochúťka na svete nespochybniteľne obľúbeným zvieraťom gurmánov a labužníkov a jeho najvyšším poslaním bolo skončiť v hrnci a potom s purpurovo červeným pancierom na striebornej mise.
Dnes už nejde ani tak o chuťové rozdiely medzi európskym či americkým pôvodom homára, ani o jeho optimálny stupeň uvarenia alebo otázku správneho príboru na homára, ale o to, ako dostať živého homára do stavu vhodného na prípravu, teda ako ho zabiť. Zostáva nesporné, že z potravinársko-chemických dôvodov sa homár môže spracovávať iba zaživa. V tele mŕtveho homára sa totiž oveľa rýchlejšie ako u iných morských živočíchov tvoria vo veľmi krátkom čase toxíny, ktoré môžu viesť k otravám jedlom. Aby sa tomu predišlo, kuchári už desaťročia vymýšľajú všemožné metódy popravy.
Vo Francúzsku je bežné a povolené živého homára pozdĺžne rozpoliť pevným kuchynským nožom od hlavy až po chvost rezom vedeným v priebehu niekoľkých sekúnd. Právne predpisy v Rakúsku tento postup nepovoľujú. Tu sa musí homár ponoriť hlavou napred do vriacej vody. Množstvo vody pritom musí byť také veľké, aby teplota výrazne neklesla – táto metóda sa považuje za „najhumánnejšiu“.
Najrýchlejšou a najpresnejšou metódou je podľa iných poslanie homára na druhý svet perfektne miereným bodnutím do krku, za predpokladu, že kuchár disponuje anatomickými a remeselnými znalosťami.
Homár ako homár, pretože existuje európsky a americký, ktorý sa často dováža z Kanady. Ten druhý je oveľa lacnejší a bežnejší, ale podľa mnohých presvedčených jedákov homárov by nemal byť ani zďaleka taký aromatický ako ten ulovený v Európe. Ktorý homár je teda ušľachtilejší, aromatickejší a chuťovo intenzívnejší? Gurmáni z Bostonu alebo Brestu poznajú presnú odpoveď.
Neuvarené homáre z Európy a zámoria sa výrazne líšia: Európsky homár je často tmavomodrý s krásnym škvrnením na pancieri, americký má tmavohnedú až sivú škrupinu. Keď obaja ležia pripravení na tanieri, už ich nemožno od seba rozoznať. V porovnávacích degustáciách už vyhralo veľa Európanov, ale aj veľa Američanov. Kanadský homár má sladšie mäso v klepetách, jeho mäso je trochu mäkšie. Bretónsky je pevnejší a tvrdší, treba ho častejšie žuť a chutí trochu po orieškoch. Faktom je, že v Oyster Bare na newyorskej Grand Central Station si človek môže užiť homára z Maine rovnako ako modrého homára zo St. Malo v parížskom rybom chráme Le Dôme. To, že „Bretončan“ má medzi gurmánmi dodnes povesť jednotky v prípade pochybností, spočíva v tom, že európsky homár je čoraz viac ohrozený vyhynutím, zatiaľ čo americký je dostupný vo väčšom množstve a najmä ten kanadský sa občas využíva nadmieru inflačne. V americkom štáte Maine a kanadských provinciách Nové Škótsko a New Brunswick lezú rybárom v závislosti od roka do košov 60 000 až 80 000 ton druhu Homarus americanus – v porovnaní s maximálne 3 000 až 4 000 tonami na európskych pobrežiach. Pokusy chovať homáre vo veľkom štýle zatiaľ zlyhali z dôvodu nákladov: kráľ rastie príliš pomaly.
Americko-európsky homárový konflikt má mimochodom určitú tradíciu: už dlho pretrváva zúrivý spor o to, či sa azda najklasickejší recept na homára – okrem „Hummer Thermidor“ – nazýva „à l’américaine“ alebo „à l’armoricaine“. Zatiaľ čo Američania sú dodnes presvedčení, že príprava homára s paradajkami, koňakom, bielym vínom, šalotkou a estragónom pochádza od Francúza, ktorý emigroval do USA, Bretončania to vedia lepšie: prisahajú totiž, že tento spôsob prípravy vychádza z Armoricaine, keltského názvu pre Bretónsko, ktorý znamená niečo ako „krajina pri mori“. A tá sa veru nenachádza v ďalekej Amerike …
Bez ohľadu na to, kto má pravdu, sýta omáčka à l’armoricaine najlepšie dopĺňa pevné, sladké mäso homára.
Ingrediencie pre 4 porcie
2 homáre (po 1 kg) alebo 4 homáre (po 500 g)
Soľ
cca 20 g zmäknutého masla na koralové maslo
2 šalotky
½ strúčika cesnaku, ošúpaného
po 50 g stonkového zeleru, zeleru, mrkvy, feniklu a zemiakov typu A
2 veľké paradajky
1 stonka estragónu
2 vetvičky trebuľky
100 ml olivového oleja
20 g masla
1 štipka kajenského korenia
100 ml bieleho vína (suché)
300 ml rybieho vývaru
100 ml pasírovaných paradajok z konzervy
4 PL koňaku
petržlen, veľmi jemne nasekaný
Homáre sa postupne len krátko (každý asi 30 sekúnd) usmrtia vo vriacej osolenej vode a potom naporciujú:
Homára držte za chrbtový pancier a rukou vykrúťte prvé klepeto; druhé klepeto rovnako uvoľnite z tela krúživým pohybom. Následne pevným (!) nožom prepichnite stred tela a hlavu rozrežte. Zachyťte vytekajúcu tekutinu a odstráňte len žalúdok. Pečeň a nazelenalú, paradoxne koralom (alebo ikrami, pokiaľ ide o samičku) nazývanú časť opatrne vyberte a zmiešajte so zmäknutým maslom. Upozornenie: Na určenie presného množstva masla koral odvážte a zmiešajte s dvojnásobným množstvom zmäknutého masla vidličkou a dajte do chladu.
Chvostovú časť oddeľte od trupu kuchynským nožom. Oba spodné kĺby klepiet z boku mierne narežte nožom. Spodné kĺby v bode otáčania odrežte od veľkých klepiet. Teraz obe veľké klepetá otvorte silným úderom chrbtom noža. Chvost homára nakrájajte priečne na plátky veľké asi 2 cm. A na záver oddeľte nožičky od predných polovíc.
S ostatnými homármi postupujte rovnako.
Šalotky ošúpte, nakrájajte na malé kocky, cesnak nasekajte najemno. Zeleninu nakrájajte na ½ cm kocky. Paradajky obarte, prudko schlaďte, ošúpte, rozštvrťte, odstráňte jadierka a dužinu nakrájajte na malé kocky. Estragón a trebuľku umyte, dobre osušte, lístky otrhajte a nasekajte najemno. Olivový olej rozohrejte na hlbokej panvici a kúsky homára na strane škrupiny v ňom prudko opečte, osoľte a okoreňte; kúsky homára otočte, kým nemajú dookola tmavočervenú farbu. Kúsky homára vyberte a zakryté v predhriatej rúre pri 80 °C udržiavajte v teple.
Maslo v výpeku napeňte, pridajte šalotky, cesnak a kocky zeleniny, okoreňte kajenským korením a poduste do mäkka; podlejte bielym vínom a nechajte ho takmer úplne odpariť. Zalejte rybím vývarom a pasírovanými paradajkami, pridajte 2 PL koňaku, dobre premiešajte a všetko nechajte na silnom ohni zovrieť; znížte teplotu a nechajte dusiť asi 5 až 7 minút. Navrch položte homára a zakryté na miernom ohni nechajte asi 20 minút dôjsť. Kúsky homára vyberte z omáčky a naservírujte na predhriatu hlbokú misu. Omáčku nechajte zredukovať na polovicu. Pridajte kocky paradajok, estragón a trebuľku a omáčku zahustite vmiešaním studeného koralového masla (ikry sa pri zohrievaní sfarbia dočervena). A práve to je osobité čaro tohto jedla – koralové maslo dodáva zredukovanej omáčke telo, hladkosť a arómu! Teraz už len dochuťte zvyšným koňakom. V žiadnom prípade už nevariť! Omáčku nalejte na kúsky homára a posypte najemno nasekanou petržlenovou vňaťou.
K homárovi à l’armoricaine podávajte najlepšie len ryžu pilaf a bagetu.
Poznámka: V mnohých receptoch sa homár flambuje koňakom – Eckart Witzigmann to neodporúča, jemné tykadlá by sa príliš ľahko spálili a zhorkli.
Dobrú chuť!
PREVIEW!
JEDLO
VARENIE
REŠTAURÁCIE
CESTOVANIE
PORTÉT
PITIE
SERVIS
x
Hľadajte reštauráciu v sprievodcovi.
Reštaurácia (názov), miesto, …
› Rozšírené vyhľadávanie
|
Like |
373
|
A la Carte na Facebooku
Aplikácia A la Carte na iTunes
ARCHÍV
• A la Carte›News & Stories›Varenie›Hummer à l’Armoricaine – bretónska pecka! (2013/1A
• ‹ Späť
Tvojej sláve znie moja pieseň! Si síce drsný, ale božskou drsnosťou a urážlivý len pre tých nešťastníkov, ktorí sa vôbec boja každého mužného zjavu a ktorí sa tvárou v tvár husacej pečienke a tebe cítia byť vopred odsúdení na smrť. Všetkým ostatným si nadmieru vítaný, keď prichádzaš v jednoduchej majestátnosti, varený s petržlenovým vencom, podobný vládcovi, ktorého purpurový plášť zdobí zelený vavrín víťaza.“
Keď Robert Habs a L. Rosner, autori slávneho Appetit-Lexikonu, v roku 1894 napísali tieto riadky, svet gurmánov bol ešte v poriadku – a nedotknutý akýmikoľvek zvieraco-etickými výčitkami. Homár bol ako najstaršia pochúťka na svete nespochybniteľne obľúbeným zvieraťom gurmánov a labužníkov a jeho najvyšším poslaním bolo skončiť v hrnci a potom s purpurovo červeným pancierom na striebornej mise.
Dnes už nejde ani tak o chuťové rozdiely medzi európskym či americkým pôvodom homára, ani o jeho optimálny stupeň uvarenia alebo otázku správneho príboru na homára, ale o to, ako dostať živého homára do stavu vhodného na prípravu, teda ako ho zabiť. Zostáva nesporné, že z potravinársko-chemických dôvodov sa homár môže spracovávať iba zaživa. V tele mŕtveho homára sa totiž oveľa rýchlejšie ako u iných morských živočíchov tvoria vo veľmi krátkom čase toxíny, ktoré môžu viesť k otravám jedlom. Aby sa tomu predišlo, kuchári už desaťročia vymýšľajú všemožné metódy popravy.
Vo Francúzsku je bežné a povolené živého homára pozdĺžne rozpoliť pevným kuchynským nožom od hlavy až po chvost rezom vedeným v priebehu niekoľkých sekúnd. Právne predpisy v Rakúsku tento postup nepovoľujú. Tu sa musí homár ponoriť hlavou napred do vriacej vody. Množstvo vody pritom musí byť také veľké, aby teplota výrazne neklesla – táto metóda sa považuje za „najhumánnejšiu“.
Najrýchlejšou a najpresnejšou metódou je podľa iných poslanie homára na druhý svet perfektne miereným bodnutím do krku, za predpokladu, že kuchár disponuje anatomickými a remeselnými znalosťami.
Homár ako homár, pretože existuje európsky a americký, ktorý sa často dováža z Kanady. Ten druhý je oveľa lacnejší a bežnejší, ale podľa mnohých presvedčených jedákov homárov by nemal byť ani zďaleka taký aromatický ako ten ulovený v Európe. Ktorý homár je teda ušľachtilejší, aromatickejší a chuťovo intenzívnejší? Gurmáni z Bostonu alebo Brestu poznajú presnú odpoveď.
Neuvarené homáre z Európy a zámoria sa výrazne líšia: Európsky homár je často tmavomodrý s krásnym škvrnením na pancieri, americký má tmavohnedú až sivú škrupinu. Keď obaja ležia pripravení na tanieri, už ich nemožno od seba rozoznať. V porovnávacích degustáciách už vyhralo veľa Európanov, ale aj veľa Američanov. Kanadský homár má sladšie mäso v klepetách, jeho mäso je trochu mäkšie. Bretónsky je pevnejší a tvrdší, treba ho častejšie žuť a chutí trochu po orieškoch. Faktom je, že v Oyster Bare na newyorskej Grand Central Station si človek môže užiť homára z Maine rovnako ako modrého homára zo St. Malo v parížskom rybom chráme Le Dôme. To, že „Bretončan“ má medzi gurmánmi dodnes povesť jednotky v prípade pochybností, spočíva v tom, že európsky homár je čoraz viac ohrozený vyhynutím, zatiaľ čo americký je dostupný vo väčšom množstve a najmä ten kanadský sa občas využíva nadmieru inflačne. V americkom štáte Maine a kanadských provinciách Nové Škótsko a New Brunswick lezú rybárom v závislosti od roka do košov 60 000 až 80 000 ton druhu Homarus americanus – v porovnaní s maximálne 3 000 až 4 000 tonami na európskych pobrežiach. Pokusy chovať homáre vo veľkom štýle zatiaľ zlyhali z dôvodu nákladov: kráľ rastie príliš pomaly.
Americko-európsky homárový konflikt má mimochodom určitú tradíciu: už dlho pretrváva zúrivý spor o to, či sa azda najklasickejší recept na homára – okrem „Hummer Thermidor“ – nazýva „à l’américaine“ alebo „à l’armoricaine“. Zatiaľ čo Američania sú dodnes presvedčení, že príprava homára s paradajkami, koňakom, bielym vínom, šalotkou a estragónom pochádza od Francúza, ktorý emigroval do USA, Bretončania to vedia lepšie: prisahajú totiž, že tento spôsob prípravy vychádza z Armoricaine, keltského názvu pre Bretónsko, ktorý znamená niečo ako „krajina pri mori“. A tá sa veru nenachádza v ďalekej Amerike …
Bez ohľadu na to, kto má pravdu, sýta omáčka à l’armoricaine najlepšie dopĺňa pevné, sladké mäso homára.