Na chod s chlebom musíte ísť na toaletu. Tam čaká hnedá fľaša s tekutým mydlom na ruky, na ktorej je nápis písmom fraktúra „Brot“ (chlieb). V drobným písmom pod ním sa uvádza: „Ernst Edition von Frank Leder“. „Nie som typ na chlieb,“ povedal raz s pokrčením čela Dylan Watson-Brawn, ktorý sa má v tomto príbehu volať jednoducho Dylan. A dodal: „V niektorých reštauráciách dostanete toľko chleba, pretože kuchári potom musia menej variť.“ Obvinenie, že nevarí, už počul aj samotný Dylan, tak extrémne je jeho kuchyňa zameraná na produkt. K viac ako 40 chodom, ktoré sa v Ernste v rámci menu podávajú cez pult s deviatimi miestami, patria aj také kúsky, ako je jedna jediná, neuveriteľne malá uhorka, pozdĺžne rozpolená – aj so žltým kvetom – a položená na drvenom ľade. Alebo kúsok broskyne. Ovocie, ktoré Dylan – keby toto slovo vzhľadom na jeho strohú povahu nebolo také nevhodné – priam zbožňuje.
„Zakotvení v japonskej kuchyni s jasným dôrazom na hľadanie a obstarávanie produktov,“ píše sa v zmysle na výlučne anglicky písanej domovskej stránke Ernstu. Úradným jazykom v rámci tímu, ako aj v komunikácii s hosťami je angličtina. Dylan Watson-Brawn a jeho spoločník Spencer Christenson sú Kanaďania (a okrem toho sme v Berlíne, kde je šanca dostať v hipsterskom podniku odpoveď od obsluhy po anglicky odhadom 70-percentná). Hľadanie ingrediencií pre Ernst však Dylan a jeho tím prevádzkujú s takým posvätným, nuž, serióznym prístupom (Ernst), že u všetkých zúčastnených existuje naliehavé podozrenie z „nerdovstva“. Napríklad keď chcú presvedčiť pestovateľa zeleniny, aby pestoval už aj tak bledožlté čakankové puky Variegata di Castelfranco pod vedrami, aby nikdy neuzreli denné svetlo a boli ešte bledšie; podnet, ktorý pochádza od samozvaného čakankológa, na ktorého narazili na internete.
Jedným z miest pre takéto želania je biodynamicky vedená farma Florahof v Postupime neďaleko Berlína. Dylan a Spencer sú tu pravidelnými hosťami. Odchod o siedmej ráno, kapucne svetrov vytiahnuté na neupravených hlavách, nemecká káva z tureckej pekárne blízko Ernstu v pohári so sebou v ruke. „Pred touto kávou treba vlastne varovať,“ hovorí Dylan. Spencer nájde cestu z Berlína-Weddingu bez navigácie, Dylan počas jazdy rozpráva, ktoré berlínske reštaurácie naozaj vo všetkom kopírujú Ernst, prečo prepáči šéfovi Nomy Renému Redzepimu, u ktorého pracoval, že je, povedzme: ťažký. Človek predsa nemôže žiadať, aby kuchár nastavoval latku v toľkých oblastiach a bol pritom ešte aj milý človek. Vymenúva, ktoré podniky sú na jeho zozname najlepších, medzi inými Asador Etxebarri v Baskicku a Maison Sota Atsumi v Paríži.
Kuchári vítajú Markusa Schülera na Florahofe ako starého priateľa. Zanietený fanúšik kaki tu okrem rôznych druhov kapusty, rebarbory a baklažánu experimentálne pestuje aj arašidy (Spencerov prvý komentár: „Markus for president! Či nezačínal aj Jimmy Carter ako pestovateľ arašidov?“). Zatiaľ možno vidieť, ako Dylanovi v súvislosti s možnou novou surovinou pracuje mozog. Okrem toho Schüler pestuje figovníky a stromy yuzu, experimentuje s marakujou a bojuje s delikátnym stvorením, broskyňou. Zdá sa, že má tých pokusov dosť. „Skús to ešte raz, Markus!“ prosí Dylan počas obchôdzky. „Daj broskyniam ešte šancu. Privoňaj!“ hovorí po tom, čo odtrhol broskyňový list a pošúchal ho medzi prstami. „Horké mandle, však?“ V Ernste sa z toho stáva broskyňový sirup, ktorý obklopuje čistú broskyňu s náznakom, nuž, práve broskyňového listu. Keď Markus Schüler mimochodom povie, že bude musieť ešte tento rok dať uspať ten jeden broskyňový strom, Dylan trhne hlavou. „Broskyňové drevo,“ povie zasnene (znova: keby toto slovo vzhľadom na jeho strohú povahu nebolo také nevhodné). „Spence, poznačíš si to? Čoskoro broskyňové drevo, máš to? Budeme na tom grilovať.“ Spencer si odpustí prikyvovanie. A až potom Dylanovi napadne, že by sa možno mal najprv spýtať poľnohospodára: „Môžem dostať tvoje broskyňové drevo?“
S pohárom kávy v ruke Dylan a Spencer kráčajú za Schülerom cez fóliovníky a chodby, nechávajú si ukázať, čo je v akom štádiu a čo je nové. Hadovité fazuľky, ktoré sa v Ernste viažu do uzla a podávajú s olejom z kapucínky na malých japonských tanierikoch, pochádzajú z Florahofu, rovnako ako kvety cukety, ktoré sú plnené kuriatkami a yubou (tofovým kožúškom), na sekundu grilované a preliate sójovým mliekom. Za žlté kvety musí Ernst platiť rovnakú cenu za kus ako za dospelé cukety, 1,50 eura, „je s tým rovnaká robota,“ hovorí Markus. Dylan si nechá od neho natrhať kyticu („Spencer, koľko ich dnes potrebujeme?“) a urobí si z nej fotku z vtáčej perspektívy. Neskôr ju bez komentára zverejní na Instagrame.
Získavať kaki priamo od farmára má tú výhodu, že môže dirigovať, ako sa majú krájať: Na hoshigaki, po japonsky sušené kaki, ich Dylan potrebuje so stopkou, „takto,“ ukazuje. Listy višne v Ernste nakladajú do soli a vyrábajú z nich niečo ako čaj – kuchár zroluje list a naznačí, že sa takýmto spôsobom, podobne ako pri skutočnom čajovom liste z Ázie, uvoľňujú šťavy z listov a oxidujú. „Vlastne je totálne klišé vláčiť so sebou food novinárov na návštevu farmy,“ vykĺzne mu raz. Aby hneď nato, s pohľadom mierne rozpačito upretým na špičky topánok, potichu skonštatoval: „Náš PR manažér sa nás najnovšie snaží školiť v médiách.“ Na otázku, či sa na to dá, aby pózoval s hosťami na selfie, Dylan hovorí: „Môj vibe je taký, že sa pýta len veľmi málo ľudí.“
Každopádne by bol rád častejšie tu na farme, ale od korony to už nestíha: Jeho tím sa teraz častejšie mení, čo znamená vyššie úsilie pri zabehnutí. Napriek tomu sú odbočky na farmy extrémne dôležité, nielen sem do Postupimu, ale aj na inú farmu, Wilmers Gärten južne od Berlína, kde sa umelkyňa Maria Giménez preorientovala na poľnohospodárku a odvtedy je obletovaná berlínskou gastronomickou scénou. Ako silno ovplyvňuje menu v Ernste to, čo kuchári práve môžu dostať od svojich dodávateľov, možno vyčítať na príklade kukurice: Spencer a Dylan obletujú tých pár kukuričných riadkov Florahofu, skúmajú veľkosť klasov, posudzujú kukuričné vlasy. Dylan ochutná o niečo väčší klas, prikývne, zastaví sa, musí zjavne chvíľu premýšľať. „Biela kukurica a kaviár, to je ono, to bude dnes,“ povie nakoniec. Iný chod večera: Kukuričné vlasy, sformované do malých hniezd a vypražené, pod nimi karamelizovaná smotana, na tom sivý prášok. Ten druhý je extrémne nadrobno nakrájaný sušený ocot-kombu, ktorý sa už takto dodáva z Japonska. Toto sústo, podávané na neglazovanom betónovo-sivom tanieriku vo formáte pre bábiky, by mohlo byť aj gaštanovohnedou parochňou myši so striebornými prameňmi. Nie je jasné, či je takáto asociácia s vlasmi zámerná, Dylan a Spencer nie sú v tomto smere nevyhnutne zhovorčiví. A ešte raz kukurica: Baby kukurica z Florahofu, jeden klas na hosťa, sa očistí tak, že zelený hlúbik slúži ako rúčka, potom sa griluje a preleje glazúrou z kukuričného dashi, ktorá dokáže ten kúsok, chutiť zároveň subtílne a neuveriteľne intenzívne. Na túto glazúru, ako rozpráva Spencer, berú zelené časti z kukurice a nechajú ich lúhovať v dashi (čo sa samozrejme v tunajšej kuchynskej reči nazýva infúzia).
Dashi, tento japonský vývar z vločiek bonito, teda sušeného tuniaka, a riasy kombu, je v Ernste vôbec základom všetkého. „Vegetariánov akceptujeme, ak jedia dashi,“ zdôrazňuje Dylan. Mištička dashi s lístkom citrónovej verbeny potom tvorí úplne prvý chod, ktorý je hosťom podávaný z kuchyne, aj s vysvetlením, že ide o základ akéhokoľvek konania, zhruba tak. Svoju hlbokú spätosť s Japonskom vďačí Dylan pomerne zriedkavej práci: Ako sedemnásťročný bol prijatý trojhviezdičkovou reštauráciou RyuGin v Tokiu ako kuchár, ako prvý ne-Japonec. Jeho otec mu navrhol malú pauzu v Japonsku, v škole sa mu nedarilo. V Japonsku Dylan zostal, kým mu nevypršalo vízum – „bol som príliš mladý na nové,“ hovorí a dodáva niečo v zmysle, že to nebolo v súlade s právom. Z Japonska si priniesol svoj fetišizmus na suroviny. Napríklad neuveriteľne dobré morské plody pochádzajú od Rodericka „Roddieho“ Sloana, škótskeho potápača žijúceho v Nórsku. Cez Whatsapp sa dozvedá, čo má Roddie aktuálne v ponuke, rozpráva Dylan. Z Japonska pochádzajú aj spôsoby prípravy, ako nakladanie nezrelého kôstkového ovocia do soli, napríklad na slivky-boshi (Umeboshi), ako aj – jedna z najvzrušujúcejších vecí, ktorú možno ako hosť v Ernste pozorovať – Dylanove techniky krájania.
K pultu, za ktorým sa sedí, sa dostanete cez schodík, leží teda o niečo vyššie ako kuchyňa. V stoji sa hostia v priemere zdajú byť vyšší ako kuchári; akonáhle sa však zosuniete do kresiel s opierkami z výpletu a dreva, vzniká nesmierne príjemné a úplne prirodzené vzájomné postavenie. Perfektné formovanie tohto vzájomného bytia je esenciálne, tak priamo, ako sa v Ernste komunikuje s tímom kuchyne. Ako hosť sedíte priamo pred Dylanom alebo iným z kuchárov, môžete sledovať šéfa v jeho tmavomodrej japonskej kuchárskej bunde, ako krížom krája čerstvé sardinkové filety s milimetrovou koncentráciou; kombinujú sa s morkou kosťou, reďkovkovým agedashi a stonkami kapucínky. Rovnaká technika krájania sa používa na plátky Demeter Wagyu hovädzieho od Helgy Bernold z Weinviertelu, ktoré kuchár pred hosťami na sekundy varí v horúcom vývare, predtým ako ho druhý zroluje so zázvorovou julienne a šiitake hubami. Chobotnicu, ktorá bola pripravená na takmer papierovo tenké plátky, Dylan krája na vlákna, ktoré sa podávajú ako klbko so žltými paradajkami a nakladanými nezrelými broskyňami – tu sú tie boshi znova. Koľko sa len dá, krája sa počas servisu, priamo pred podávaním. Má to súvis s energiou, hovoria kuchári. A so zábavou, myslí si hosť.
Rôzne japonské nože ležia v tak prísne paralelnom usporiadaní pred Dylanom na zrolovanej utierke, že je to takmer nepríjemné. Vyzerá to tak, akoby potreboval túto absolútnu presnosť ako rámec, aby sa cítil bezpečne. Pretože každé menu v Ernste je pre tím istým spôsobom chôdzou po lane. Spontánnosť, s akou šéf mení jedlá aj medzi prvým a druhým seatingom večer, svoje nápady prispôsobuje dostupnosti ingrediencií, to musí zamestnanec najprv vydržať. „Na poludnie nevieme, čo budeme variť večer, to robí toto miesto takým vzrušujúcim,“ hovorí Američan Chris Cullen.
Každý deň, keď je reštaurácia otvorená, sa okolo jedenástej koná: tímová porada. Kuchári a servisní pracovníci sedia tam, kde inak sedia hostia, zoradení pri pulte s výhľadom do kuchyne. Na sporáku medzitým už bežia prípravy, z vedľajšej miestnosti sa šíria výpary figového listu, tejto ťažko uchopiteľnej vône pripomínajúcej kokos, na listoch sa práve paria biele baklažány. Chris pije Nitro Latte z plechovky a prezerá si mobil, Spencer si upravuje šiltovku naopak, Dylan, nohy v uzavretých bielych Birkenstockoch, má pred sebou laptop a volá: „Spence, môžeš otvoriť kukuricu? Koľko jej máme?“ (To, že meno Spence znamená správca zásob, treba na tomto mieste zaznamenať ako skvelú náhodu.) Mathilda, žena v servise, dáva ostatným prehľad o dnešných hosťoch; je ich 15, rozdelených na dva seatingy. Ako v mnohých reštauráciách, aj tu sa hostia googlia alebo hľadajú na Instagrame. „Jeden zo Švajčiarska, výskumník, iná neje vlašské orechy,“ číta Mathilda. „Jeden z Dánska, žena z Japonska, obaja žiadne alergie.“ Dylan zhrnie: „Takže takmer žiadne alergie, dobre, dobre. Začnime tým, čo nemáme.“
V Ernste sa vždy ako pracovný základ berie menu z predchádzajúcej zmeny. Dylan chce zopár vecí zmeniť: „Dnes nebudeme robiť Yaki-Nasu pyré.“ (Nie je povedané, že v Ernste sa vždy hneď zorientujete: Ide o pečené baklažány, pyré z nich ešte v seatingu predtým slúžilo ako podklad pre údený kaviár.) „Čo sa týka kvetov cukety, ako sme na tom, Spence? Chobotnicu s grilovanou ringlotou alebo jablkom?“ „Áno, jablko,“ hovorí pomerne potetovaný Austrálčan menom Jack, „to by bolo nice.“ (Tu je veľa vecí nice.) Dylan: „Nakrájame jablko úplne natenko, marinujeme ho v kombu oleji.“ Ringloty sa majú použiť niekde inde. „Máme dosť ringlôt, tých väčších? Jednu polovicu na porciu?“ (Tím si rád medzi sebou krátko odkomunikuje.) Jedného pošlú počítať čerstvé sardinky. „34!“ zaznie zo zadnej malej kuchyne. Iný sa prihlási: „Máme ocot zo sečuánskeho korenia, mohlo by to byť nice k papričkám Shishito.“ „Dobre, dobre,“ hovorí Dylan, „najprv ich ugrilujeme a vyúdime. Koľko máme bielych ríbezlí na dezert, ak ich dnes chceme mať aj na tuniakovi bielom?“ Soba, pes Dylana a jeho životnej partnerky Ingy Krieger, nádherný Black and Tan Coonhound, leží počas tohto brainstormingu na svojom vankúši pri okne, pozoruje ruch na ulici a má výhľad na vchod do Juliu.
Tento protiľahlý podnik, malý brat Ernstu, vedie Inga Krieger. Vymenila život novinárky za život hostinskej. V okrese Wedding zatiaľ nie je príliš veľa podnikov tohto druhu, gentrifikácia tu má pole pôsobnosti. Podnik – rohový, veľké okná, nápadná svetlá výška s teraz už holým betónovým stropom – bol pred desaťročiami obchodom s dámskou módou, rozpráva Inga Krieger. V Juliu sa spolupracuje s tými istými dodávateľmi, ponúka sa však uvoľnená neo-bistrová kuchyňa, ktorú možno mať ako osemchodové menu za 85 eur. Cez deň je k dispozícii okrem iného legendárny francúzsky toast. Japonský vplyv v kuchyni je masovo prístupnejší (Miso Sabayon k volskému srdcu), zameranosť na produkt je však jasne citeľná: Starostlivo vytvarovaná surová zelenina z Wilmers Gärten prichádza ako Bagna cauda s ančovičkovou omáčkou na ťažkých hliníkových tanieroch, srdiečka šalátu sa jednoducho kombinujú s mandľami a misom – „oslavujeme šalát,“ komentuje Inga Krieger. Omáčka k chobotnici obsahuje kožu grilovaných baklažánov, praženú pohánku a sečuánske korenie. Rituálom sa v Juliu stáva káva: Shoji Hara praží zrná nad ohňom a s zenovou koncentráciou zalieva každú filtrovanú kávu jednotlivo.
Dylan ochutnáva každé menu šéfkuchára Shunsukeho Nagaoku, momentálne však do toho inak veľa nezasahuje. Príbuzenstvo Juliu k Ernstu je zjavné, napriek tomu je malý brat všetkým iným, len nie kópiou oslavovanej cieľovej reštaurácie, je samostatnou bytosťou. Čoskoro k tomu pribudne okrem iného vinotéka, s vínami Burgenlandčana Christiana Tschidu ako ťažiskom, ponuka jedál cez deň sa rozšíri.
Od roku 2025 sa má ťažisko práce Dylana Watsona-Brawna presunúť úplne na Juliu: Správa, že Ernst s koncom roka 2024 zatvára, zapôsobila v nemeckom gastronomickom svete ako bomba a bola zaznamenaná aj medzinárodne. Dylan môže byť mladý, ale začal tak skoro, že je v biznise už dlho. Spôsob, akým systém Ernst beží, s jeho vysokou mierou aktuálnej kreatívnej flexibility, pôsobí aj na nezúčastnených únavne. K tomu pribúda čoraz ťažšie predvídateľné správanie hostí pri rezerváciách.
Kým sa Juliu prezentuje zdôraznene prístupne, Ernst dovoľuje nahliadnuť zvonku len cez deň. Večer sa stáva mysliteľne intímnym dejiskom komornej hry. Závesy sa úplne zatiahnu, žiadna ceduľa, len nápis pod jednoduchým zvončekom upozorňuje na dvojhviezdičkovú reštauráciu. Vždy o 16:00 Spencer vytlačí lístky s menu pre tím, tie sa umiestnia na strategických miestach. Prvá zmena hostí prichádza o 18:00. Až krátko predtým sú prípravy tak ďaleko, že chody s ingredienciami krájanými à la minute, grilovanými a trhanými môžu byť pred publikom dokončené. Dylan odpovedal kladne na otázku, či v Ernste vždy stíhajú včas. A vyvrátil tvrdenie, že teda nikdy nie sú v zhone: „Vždy bojujeme.“ Boj s dátumom spotreby. —








Informácie & adresy
Ernst
Gerichtstraße 54, 13353 Berlin-Wedding
Menu za 250 eur
ernstberlin.de
Julius
Gerichtstraße 31, 13353 Berlin-Wedding
juliusberlin.de
Sui Sui
Sake-shop priamo vedľa Ernstu, početné rarity sake, aj onlineshop.
Gerichtstraße 56, 13353 Berlin-Wedding
suisuisake.de
Markt am Leopoldplatz
Najstarší bio-trh v Berlíne, ut., pi. 10–17 hod.; Trh kultúr, štv. 10–17 hod.
Leopoldplatz, 13353 Berlin-Wedding
UUU
Čínska Omakase reštaurácia. Šéfkuchárka Yuhang Wu sa učila u Tima Raueho a varila u Svena Elverfelda v Aqua a v Coda. Čajový a kombuchový sprievod.
Sprengelstraße 15, 13353 Berlin-Wedding
Mimi Ferments
Medzinárodne známe fermentačné centrum Markusa Shimizu, výroba, shop a workshopy.
Osram-Höfe, Oudenarder Straße 16, Haus C7, 13353 Berlin-Wedding
Moa Berlin
Štvorhviezdičkový hotel okolo veľkého vysadeného átria s veľkým výberom raňajok, priamo pri stanici U9 Birkenstraße.
Stephanstraße 41, 10559 Berlin Moabit
moa.de
Hansis Brot
Remeselná pekáreň.
Kiautschoustraße 1, 13353 Berlin-Wedding
Schneeeule Salon für Berliner Bierkultur
Od vynálezkyne Berliner Weiße, sládky Ulrike Genz.
Ofenerstraße 1, 13353 Berlin-Wedding
schneeeule.berlin
Compliance upozornenie: Pobyt v Berlíne bol podporený organizáciou Visit Berlin.