„Som nerd,“ hovorí pestovateľka zeleniny Julia Wolf predtým, ako nás zavedie do skleníka. Šírka sortimentu byliniek, druhov ovocia a bobuľovitých plodov, ktoré rastú na jej farme, sa považuje za pomerne unikátnu a zákazníci si dajú námahu precestovať ďalekú cestu, aby sa tu zásobili semenami a črepníkmi, ktoré potom na ich balkónoch alebo vyvýšených záhonoch rozšíria a obohatia ich chuťové spektrum. Julia Wolf k tomu dodáva: „Bol to intenzívne pestovaný koníček a niekedy sa mi to vymklo z rúk.“ Neustále diskutuje so svojou rodinou o možnom rozšírení ponuky. „Thajská bazalka, všetko je to možné, pretože je u nás tak teplo, a určite sa na tom podieľa aj globálne otepľovanie, že tu teraz rastú veci, ktoré tu predtým jednoducho neboli,“ hovorí Julia a podáva fantastický ružový tymián, ktorý sa určite hodí k rybám. Všetko je tu, citrónová verbena, africká kríková bazalka, iránska bazalka s jemnými citrusovými tónmi, kocúrnik, marocká mäta, skorocel väčší s červenými listami, šalvia lekárska s vôňou marcipánu. „Tá sa minulý rok veľmi dobre predávala. Z takéhoto úspechu sa človek samozrejme teší. Je to všetko hra, nie každý pokus je korunovaný úspechom.“ Ešte jedna ochutnávka plamatky, lokálneho narkotika, ktoré brní na jazyku a ktoré deti obzvlášť milujú ako súčasť jahodového smoothie. Julia Wolf je záhradná architektka vyštudovaná na záhradníckej škole v Schönbrunne, považujú ju za špecialistku na „jedlé záhrady“ a rarity a je jej jasné, že sme uprostred klimatických zmien. „Slnko svieti tak intenzívne, že listové šaláty na svetle horia, človek sa musí starať o zatienenie.“ K tomu pribúda sucho. „Zeleninové záhrady fungujú lepšie v polotieni, pokiaľ nejde o paradajky alebo ibištek jedlý. No dlhá jeseň je skvelá príležitosť, zberáme ešte do decembra.“ Teraz sú už aj artičoky. „Na jednej strane sú horúčavy rovnako drámou ako výkyvy počasia, na druhej strane máme v zeleninových záhonoch inú paletu rastlín. Kedysi sme veľa cestovali a všetko to, čo sme ochutnali v Ázii, teraz pestujeme sami. Varíme s tým.“ Apropo výkyvy počasia: Kvôli krupobitiu musia každý rok stavať nový fóliovník. K jej najdôležitejším zákazníkom v juhoburgenlandskej gastronómii patria Csencsits, Ratschen a Philipp Szemes, ako aj lepšie hotelierstvo v Burgenlande. Inak je klientela veľmi zmiešaná, veľa nováčikov medzi nimi, ktorým Julia vysvetľuje, ako si založiť vyvýšený záhon. Na farme medzitým pracuje 15 ľudí. Zákazníci prichádzajú v priebehu roka stále znova. Medzi nimi veľa vegánov a vegetariánov. Niektorí sa vyznajú a chcú určité odrody láskavca, železník patagónsky. „Som zberateľka a čo sama nepotrebujem, to predám,“ hovorí Julia. Niektorým zákazníkom zakladá záhrady ako architektka, vďaka čomu sa často dostane aj do Viedne. Myšlienka nechať si do Viedne dovážať zeleninu a ovocie z južného Burgenlandu, na tú môžu naši čitatelia zabudnúť, pretože Julia Wolf hovorí: „Mám rada krátke cesty, to je aj ekologickejšie.“
Julia podáva na ochutnanie bielu jahodu a hovorí: „Ľudia už nevedia, ako chutia jahody, keď potom nejaké majú v záhrade, sú takmer šokovaní z tej arómy. Naším cieľom je ukázať ľuďom, ako chutí niečo, čo nie je importované zo Španielska alebo Holandska. „Desať druhov kapucínky a jedna lepšia ako druhá.“ Kvety sa musia zbierať skoro ráno a chladiaci reťazec musí fungovať. Prácu na kilo kvetov si treba predstaviť ako veľmi namáhavú. Život na farme, akoby to bolo divoké, pestré zberanie a jedenie. „Keď niekedy ideme jesť k Jürgenovi (Csencsits, pozn.), tešíme sa, keď na tanieri ležia naše vzácne listové šaláty, zelenina a bylinky, dobrý Henrich, novozélandský špenát a iné.“

Väčšina zákazníkov si svoje jedlé rastliny vyzdvihuje na farme rodiny Wolfovcov. Jürgen Csencsits v Harmischi je zásobovaný denne. Keď pred mnohými rokmi vymenil prácu sous-chefa u Waltera Eselböcka v Taubenkobeli za miesto za vlastným sporákom v hostinci, stál Jürgen Csencsits takmer pred nulou. Čo sa týka surovín pre panónsku kuchyňu, dodávatelia sa dali spočítať na prstoch jednej ruky. Medzitým kuchár a patrón svojho vlastného špičkového podniku disponuje dobrou sieťou poľnohospodárov, rybárov a pestovateľov zeleniny. To, čo má v južnom Burgenlande meno, dodáva aj do kuchyne Csencsitsa, ktorý s maličkým tímom v Harmischi prevádzkuje skvelú gastronómiu. Csencsits, ktorý práve podrobil svoj hostinec liftingu, dokázal dostať meno malej dedinky Harmisch na mapu ďaleko cestujúcich hostí.
Publiku hostí na mieste urobil špeciálnu ponuku. Volá sa „AusCSteckt“ a znamená obzvlášť ležérny gastronomický program za atraktívne ceny. Kto už niekedy ochutnal Csencsitsove v rúre dusené bravčové rebierka so zeleninou a nádhernou šťavičkou alebo jeho jahňacie kari, mohol by sa na tom stať závislým a v budúcnosti preferovať už len „light“ verziu. Väčšiu chybu by však človek nemôhol urobiť. Pretože od oškvarkových pagáčikov až po fantastické vína, ktoré sú k jedlu, je návšteva u tohto, mnohými gastronomickými sprievodcami podceňovaného šéfkuchára, nevyhnutná. Zelenú špargľu podáva nakrájanú na chrumkavé kúsky, takmer chladnú, s krémovými maslovými omrvinkami, nasekaným vajcom a kaparovými kvetmi. Človek by nechcel od radosti prestať jesť. Nasolené bravčové bolo pečené v peci na drevo, potom nakrájané na plátky a prichádza so sezamom a ... Csencsitsova rybacia polievka je žiarivo červený vesmír, v ktorom koreninové planéty, pórové mesiace a čili asteroidy krúžia okolo snehobieleho, empaticky uvareného sumca. Tak moderne a súčasne späté s chuťovým lokálnym koloritom môže a má byť jedlo. K coq au vin podáva Csencsits pečené slimáky a krvavničku, ktorú mäsiar na Csencsitsove prianie doplnil trochou červenej repy. Maslovo jemné teľacie filé prichádza s bielou špargľou, paradajkami a paradajkovým maslom, a letnejšie už tanier nemôže byť.

Csencsits, ktorý vedie reštauráciu so svojou manželkou Melanie, rád varí aj v susednom zámku Kohfidisch, ak to časový plán dovolí. Zámok za uplynulé storočia všeličo zažil, novo zariadené jedálne sú rovnako krásne ako dvor, v ktorom sa dá v lete jesť. Csencsits je slávny nielen pre svoje empatické chápanie kuchyne južného Burgenlandu, ale aj pre svoje jahňacie ragú. Bio-jahňacinu na to dostáva z jahňacej farmy rodiny Elponsovcov.
Návšteva na farme, ktorá pôsobí trochu ako filmové kulisy, miesto, v ktorom sa tajní agenti alebo gangstri skrývajú pred svojimi prenasledovateľmi. Na farme pracuje len manželský pár Alex a Julia, ďalší zamestnanec a stážisti. Kohút je hlasno počuteľný, zatiaľ čo Alex Elpons hovorí pár slov k svojmu chápaniu poľnohospodárstva: „Sulmtalské sliepky pre nás patria k celkovému obrazu, diverzita je pre mňa dôležitá, obchoduje sa len s mäsom desaťmesačných oviec, a to len s veľmi málo gastronómami a mnohými súkromnými zákazníkmi.“ Nezávislosť bola pre Alexa a Juliu vždy dôležitá. Obaja sú v poľnohospodárstve nováčikmi. „Drinu a zaobchádzanie so zvieratami som sa naučil ako praktikant a na financovanie môjho štúdia na vysokohorskej pastvine,“ hovorí Alex.
Tu v južnom Burgenlande je veľa pôdy, veľa plochy, z toho ťaží chov oviec. „Naše kamzíkovce sú obzvlášť priateľské, dôverčivé a okrem toho je každá indivíduum, aj farebne videné.“ Krajinské kamzíkovce (z pohraničného regiónu Korutánska a Slovinska) sú vlastne dojné ovce, ale mäso je lepšie ako u mäsových plemien, hovorí Alex Elpons, pretože nikdy neboli chované na kvantitu.
Predtým, ako sú porazené, ovce sa stali užitočnými pri starostlivosti o kultúrnu krajinu. Pretože sa živia výlučne tým, čo ponúkajú kvetinové lúky v okolí, potom, čo boli po štyroch mesiacoch oddelené od matky. V zime je seno, žiadne jadrové krmivo a žiadny výkrm. Keďže zvieratá rastú pomaly, majú vo veku desiatich mesiacov mäso (hovorí sa „bitúnková hmotnosť“) ako klasické mäsité jahňa vo veku troch až piatich mesiacov. Zákazníci sa tešia na „balíček“, ako to nazýva Alex, keď sa ovčie mäso raz mesačne rozváža. Mäso predtým týždeň dozrieva, a ak majú zákazníci dobrú chladiacu zónu, dá sa vákuovo balené jahňacie nechať dozrieť ešte raz týždeň. Alex skúsil oboje: suché zrenie a zrenie vo vákuu, preferuje to druhé.

Deutsch Schützen, meno, pri ktorého spomenutí sa milovníkovi vína zbiehajú slinky. Neďaleko farmy rodiny Elponsovcov sa nachádza jeden z najznámejších podnikov regiónu, Ratschen, kombinácia vydarenej koncepcie ubytovania vo forme jednotlivých, podľa všetkých pravidiel dobrého vkusu a s veľkým komfortom zariadených domčekov a dobrej reštaurácie, ktorá disponuje veľkolepým terasovým výhľadom na ovocné stromy, vinice a veľmi veľa krajiny. Mladý kuchársky tím prednedávnom stratil šéfa, Stefana Csara, a bol hneď povýšený na jeho miesto, čo sa ukázalo ako vynikajúci nápad. Špargľová pena s praženým obilím, pečená špargľa, prekrojený špičkový kúsok špargle, ktorý pôsobí takmer ako obraz, špargľová šťava so špargľovým octom od Göllesa – veľmi pekne vymyslené jedlo. Sumec pokrytý lardom, krásne chrumkavý, na ňom kaparové kvety, pod ním taktiež kapary, veľmi dobre zladené, bazalka, to všetko servírované na quinoi, k tomu paradajkové maslo a jemne horká cuketa. Bravčové líčka, fantasticky jemné, ani stopa po mäse, ktoré zostane medzi zubami, pekná šťava k tomu, žltá repa, varená a opäť opečená, karfiol, raz ako krém, surový a v malých kúskoch sotírovaný, čo pôsobí trochu ambiciózne. Vína sú perfektne temperované, v tom je Thomas Fassl skutočný majster. Ako dezert tortička s rebarborou a jus, ktoré bolo získané z rebarborových šupiek. Tu sa pracuje rovnako starostlivo ako inteligentne. Stefan Csar, ktorý Ratschen v priebehu rokov vyvaril nahor a prešiel na učiteľské povolanie, môže byť spokojný so svojimi zamestnancami, robia si svoju vec vynikajúco. A vínna pivnica, predovšetkým vybavená vínami od Wachter-Wiesler, ale aj tými z Rhôny, ktoré sú v svojej chuťovej podobe porovnateľné s Frankovkou modrou z Eisenbergu, patrí k tým najlepším, – nielen v južnom Burgenlande.
Apropo bravčové líčka: Bravčové je obľúbené mäso ľudí z okolia, ak veríme chovateľovi holubov Gerhardovi Methlaglovi. Svoju hydinu predáva Csencsitsovi, Richardovi Rauchovi alebo Heinzovi Reitbauerovi vo Viedni a súkromným zákazníkom na trhu vo Viedni-Josefstadt. Dopyt miestnych sa naproti tomu drží v medziach. „Máme tu aj úžasných kaprov, z rybníka v Güssingu, ľudí to zaujíma rovnako málo ako holuby.“ Pritom boli kedysi na každej farme nejaké domáce holuby, čo človek dnes ešte vidí, kľúčové slovo: Taubenkobel. Holuby boli predsa lacné, pretože krmivo si našli na poliach, vždy bolo potom čerstvé mäso. Ale v priebehu industrializácie mäsa stratilo mäso z vlastnej farmy na šiku. Dnes je to morka a ľudia jedia skôr pštrosa, než aby jedli holuba.“ Chovateľ holubov je diskutujúci muž a má masívny problém s rakúskym zákonodarcom, problém, ktorý ohrozuje malý chovateľský podnik. „Podľa zákona spadáme pod ustanovenia pre poštové holuby a okrasné holuby. Tam platia iné pravidlá ako pre chov na mäso, ale chov mäsových holubov rakúsky zákon nepozná. Tak musím každý mesiac rátať s oznámeniami od okresného úradu.“
Dokonca aj ministerka Köstinger povedala, že to je šedá zóna, ale jediný rakúsky chovateľ holubov nie je dosť vzrušujúci na to, aby sa ním v parlamente zaoberali. Ide o hustotu osadenia v holubníkoch, ktoré stoja ako malé holubie hotely na voľnom poli. Ide o otázku, či sa na výpočet berú plochy regálov (holuby hniezdia v škatuliach a inom) alebo základné plochy v klietkach. „Podľa úradníkov by som musel obsadenie klietok znížiť na polovicu,“ hovorí Methlagl. A vtipné je: ochrancovia zvierat sú vôbec proti tomu, aby boli holuby chované na konzumáciu.

Hrknutie holubov pôsobí rovnako upokojujúco ako skutočnosť, že tu nič nesmrdí a maštale sú veľmi upratané (kálané je cez mrežu do nádoby, ktorá sa stále vymieňa). La Colomba, holubica mieru? „Skôr než si holuby určili, kto bude mať kde aké hniezdo, je tu niečo ako hierarchia,“ hovorí chovateľ holubov, „tam nie je po zvierati mieru ani stopy, poriadne sa pobijú, keď ide o hniezdo, a vyhadzujú aj vajíčka ostatných zo svojich hniezd. Ale niekedy je pokoj. Keď sa dnes človek pozrie do priemyselného podniku, podlaha je biela od peria, tu nič také nie je.“ Americký holub Hubel existuje vo všetkých farbách, na chuť to ale vplyv nemá. Holuby žijú monogamne, smú si vybrať svojich partnerov. Či má človek do činenia so samicou alebo samcom, zistí chovateľ mimochodom až pri pohlavnej zrelosti, kľúčové slovo: tokanie. Zrelosť na porážku štyri až šesť týždňov, pár žije až päť alebo šesť rokov. S Philippom Szemesom robí chovateľ údené holubie prsia zo starých holubov. Zaujímavé: krv je veľmi žiadaná a niektorí zákazníci prosia o dodanie holuba s hlavou. Holub má až pol kila, sýta porcia pre jednu osobu. „Moji zákazníci, špičkoví kuchári, chodia sem, pozerajú sa tu, bez toho to už nejde. Naše (bio)krmivo pochádza z poľa farmára zo susedstva, len kukurica je konvenčná.“ Použitie liekov je tabu, čo chov práve neuľahčuje. Taký máj ako minulý dáva zabrať aj holubom. „Chov, ktorý pracuje s použitím liekov, je oproti nám samozrejme vo výhode.“
Holub je u Philippa Krobotha taktiež len na objednávku. Kuchár, ktorý si už vo svojej Kanzlei zabezpečil veľký okruh fanúšikov, pracuje najnovšie ako One-Man-Show na nádherne situovanom Gut Mariendol. V lete večerajú hostia vedľa veľkého prírodného rybníka, sprevádzaní kvákacím koncertom žiab, ktoré pomáhajú udržiavať miesto bez komárov. Keď je menej teplo, delia sa kuchár a hostia o priestor s kuchyňou a tromi stolmi, „Chef’s Table“ sa to nazýva inde, keď je medzi sporákom a stolom hostí len pár metrov. Zo všetkých reštaurácií v okolí, aj tých, ktorým tu nie je venované toľko miesta, je Gut Mariendol (pár izieb k tomu patrí) najintímnejšie, najsúkromnejšie. Kroboth varí len jedno menu, ktoré vopred ladí s hosťami, ak je to žiadané. Kuchár nepracoval len u Waltera Eselböcka, ale aj rok u Thomasa Kellera v The French Laundry a jednej z jeho reštaurácií v New Yorku. Najprv ako poissonnier a neskôr ako rotisseur.
Kto sleduje Krobotha, ako pečie sivoňa (Gut Dornau), tuší, akému drilu sú kuchári v Kellerových tímoch vystavení. Príkladne vyzerá to, čo Kroboth pripravuje akoby samozrejme, a chutí to aj tak. K sivoňu pridáva rebarboru s horčičnými semienkami a – opäť perfektne vydarenú – citrónovú penu. Gnocchi Parisienne z chrumkavého odpaľovaného cesta sú návykové. Predtým boli plnené taštičky s parmezánovou penou a šťavou z húb, lyžicami jediteľné potešenie, aj keď cesto agnolotti mohlo byť o niečo tenšie. Veľmi dobrý potom opäť dezert, rebarborový koláč s drobenkou, servírovaný vlažný.
Reštaurácie a hostince
Weinstube Szemes
Hauptstraße 33, 7423 Pinkafeld,
Tel.: 03357/423 05
www.szemes.net
Philipp Szemes si urobil dobré meno svojou vegánskou kuchyňou rovnako ako strážca tradičných receptov regiónu okolo Pinkafeldu (kapustový závin!). Takmer všetko, pri čom je to nejako možné, sa vyrába v dome. S mnohými miestnymi dodávateľmi, napríklad Gerhardom Methlaglom, úzko spolupracuje. Spoločne vyvíjajú nápady a jedlá. Klenot vidieckeho hostinca.
Csencsits
7512 Harmisch 13,
Tel.: 03366/772 20
www.csencsits.at
Schloss Kohfidisch
Krásne prostredie pre slávnosti, výstavy a pop-upy Jürgena Csencsitsa.
Ratschen – Restaurant & Wohnothek
Am Ratschen 5, 7474 Deutsch Schützen
Tel.: 03365/20 00 82
www.ratschen.at
Gut Mariendol
Panoramaweg 461/138, 7532 Litzelsdorf,
Tel.: 0660/553 65 49
www.gut-mariendol.at
Poľnohospodárstvo
Biohof Wolf
8293 Wörterberg 92
Tel.: 0680/133 47 42
www.biohofwolf.at
Der Taubenhof – Methlagl & Sohn
Deutsch Tschantschendorf 59, 7544 Tobaj
Tel.: 0664/381 76 70,
www.der-taubenhof.at
Bioschaf
7521 Bildlein bei Güssing
Tel.: 03323/219 71
www.bioschaf.at
Bývanie
Der Arkadenhof
Hackergraben 23, 7542 Gerersdorf bei Güssing
Tel.: 03328/320 06,
www.der-arkadenhof.at
Jedno z najkrajších ubytovaní v krajine, s citom pre umenie a vkusom od Helgy a Erica Honeggerovcov navrhnuté, vymyslené, zariadené a vedené. Tri individuálne suity a nádherná záhrada plus malý bazén.