Divoké dni vo východnom Londýne. So zamatovým rakúskym vínom, rakúskou hudbou a tušením, čo robí skutočnú svetovú metropolu svetovou.
Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost
Moje kamarátky Tine a Katharina, dobre ostrieľané sprostredkovateľky medzi požehnaním starého a lákadlami nového, ma pred hotelom Ace v Shoreditch varovali, a z viacerých dôvodov mi bolo nepríjemné, že som zabudol prečo.
Pretože som práve stál pred hotelom Ace na Shoreditch High Street, hviezdička na mojej personalizovanej stránke Google Maps ma priviedla priamo sem, a keď som sa pre istotu ešte raz pozrel, v taške som nenašiel len návod na cestu, ktorý som v Paddingtonu po príchode Heathrow-Expressu ako šialený hľadal, ale aj rezerváciu. S istým inštinktom námesačníka som spomedzi všetkých možností ubytovania vo východnom Londýne zamieril priamo tam, kde mi znalkyne povedali: ruky preč.
Ale v skutočnosti sa mi ten podnik vôbec nepáčil zle. Hoci som bol v celkom plnej hale jediný, kto nebol oblečený ako individualista, čo som si sám vysvetlil ako vitálne znamenie individuality, a hudba bola hlasná, ale celkom dobrá, žiadne hudobné funkčné plochy, ale piesne s melódiami a istým sklonom k pádu, čiže presne to, čo milujem (kľúčové slovo: Mark Lanegan et al.). Okrem toho sa stewardy na check-in pulte ku mne správali nanajvýš zdvorilo a ústretovo, pravdepodobne preto, že už dávno nikoho nad päťdesiat nevideli.
V hale batérie ľudí, ktorí sedeli za svojimi Macmi a upierali oči do virtuálneho priestoru. Vo vedľajšej miestnosti kaviareň s názvom Bulldog Edition, do ktorej som sa hneď natlačil, aby som si vypil kávu a zjedol tučný croissant, čo som si totiž v lietadle z pochopiteľných dôvodov odoprel.
Croissant bol dobrý, ale káva... káva bola veľmi dobrá, naozaj dobrá, úžasne dobrá. Okamžite som bol dosť bdelý na to, aby som zistil, že podnik prevádzkujú chalani zo Square Mile Coffee Roasters, ktorí dovážajú svoje kávové zrná z Kolumbie, Nikaraguy, Brazílie, Burundi a Etiópie, samozrejme sezónne, teda čerstvo po zbere, a okrem toho majú v ponuke to najbláznivejšie vybavenie na filtrovanú kávu, aké som kedy videl.
Prečo ma Katharina a Tine pred týmto podnikom varovali? Netuším.
Londýn je mesto, ktorého takt je vyšší ako mávnutie krídel kolibríka, a jeho krídla sa v helikoptérovom režime pohybujú aspoň 60 až 90-krát za sekundu. Kedykoľvek prídem do Londýna, mesto je iné, má novú siluetu, nové orientačné body, nové útočiská. Vlastne som si zaumienil, že nebudem robiť príliš veľké skoky, ale zostanem pár dní v kúte, ktorý v posledných rokoch prešiel dramatickou zmenou, a to na východe Londýna, v štvrtiach Hackney a Shoreditch, ktoré ležia trochu severne od City of London, kde si bankári utierajú nos librovými bankovkami, a od Whitechapel, kde je rovnomenná galéria oázou v bujnej mestskej džungli, škaredou, hlučnou, namáhavou, úžasnou.
Východný Londýn bol dlho robotníckou štvrťou, Favoriten Londýna, ak to mám vysvetliť aspoň Viedenčanom. Ale potom sa stal zázrak gentrifikácie, ktorý je zrejme dvojsečný, pretože búra staré štruktúry, ale zároveň uvoľňuje úžasné sily, ktoré kreatívni ľudia zoskupujú a dávajú do formy. To som si chcel pozrieť, podrobne a s lupou. Sezónna káva bola dobrý začiatok.
Prvé, čo mi udrelo do očí, bola úžasne dobrá, freestylová typografia. Ktokoľvek tu otvára biznis, pozná dobrého grafika, ktorý sa stará o vizuál a webovú prezentáciu, takže aj žánre, ktoré sú skôr ne-sexy, ako domáce špongie alebo vegánske pleťové masky, pôsobia ako svetoznáme kníhkupectvá alebo nové farm-to-table reštaurácie.
Apropo, samozrejme som sa musel niekde najesť. Našťastie som mal rezerváciu na obed v Lyle's, tajnom tipe, ktorý sa tento rok nešťastnou náhodou objavil na 54. mieste zoznamu 50-Best, čo z hľadiska rezervácie znamená zvýšenú potrebu plánovania. Lyle's leží za rohom od hotela Ace, oproti kontajnerovému mestu, v ktorom dostanete všetko od potrieb na surfovanie až po rozumné koktaily.
Reštaurácia sa nachádza v Tea House, tehlovej budove, s obrovskými priemyselnými oknami, výhľadom na Boxpark a koľaje nadzemnej dráhy. O to úžasnejší je kontrast k priateľskému, neprečačkanému vnútrajšku reštaurácie. Pri bare sedeli ľudia, ktorí čakali na iných hostí a pili pritom víno, ktoré sa nalievalo otvorene, bolo to Ex Vero II od Werlitscha z južného Štajerska.
Jedlá boli na lístku oznámené len letmo, napríklad takto: horký šalát, citrón cedrát, Berkswell – pritom išlo o extrémne vyvážený šalát z jemne horkých listov čakanky, opečeného kváskového chleba, tenučkých plátkov citróna Cedri a veľkoryso nastrúhaného tvrdého syra zo západných Midlands nad listami.
Bol to dobrý, lahodný začiatok, ale pokračovalo to ešte lepšie: pretože čašník mi odporučil sleďové mliečie s krvavými pomarančmi a za tento tip som mu dodnes vďačný. Rybie vnútornosti boli objemné a mäsité. Prišli s kaparami, trochou opečeného chleba (áno, znova: našťastie som sa hneď na začiatku neprejedol delikátnym kváskovým chlebom) a tenko nakrájanými a potom sušenými plátkami krvavého pomaranča. Ich koncentrovaná chuť, ktorá sa na podnebí rozvinula až postupne, vytvorila s mäkkosťou sleďových vnútorností geniálne spojenectvo, ktoré ešte obohatila soľ a kyslosť kapár.
Po grilovaných mušliach som si objednal hneď dva dezerty. Jeden z nich, Ewe's Milk, Fennel & Citrus, ma skoro zložil z nôh: sladkokyslý krém z ovčieho mlieka bol pokrytý na kúsky polámanou oblátkou, na ktorej bol zasa rozdrobený sorbet z fenikla a citrusových plodov. Dezert vyzeral, akoby bol pokrytý krikľavo zelenou strúhankou a chutil, áno, božsky.
Pod týmto dojmom som si ku káve nechal priniesť aj malú porciu čokoládového koláča s rakytníkom, ktorý môj dojem zavŕšil: tu sa pripravuje skutočné jedlo, žiadna rezbárska práca, relatívne bez dogiem a otvorené nezvyčajným veciam.
„Keď raz uvidíš niečo, čo je také dobré, ako len môže byť,“ hovorí James Lowe, zakladateľ a šéfkuchár Lyle's, „potom to už aj tak nemôžeš robiť inak.“
Sleďové mliečie s krvavými pomarančmi: áno, to je niečo také. Lyle's, toto proroctvo si rád dovolím, nájdeme na zozname 50-Best ešte vyššie.
A je dobré vidieť takéto reštaurácie tam: pretože ich cieľovou skupinou nie sú biznis stravníci z City, ktorí chcú minúť nekonečné množstvo peňazí za nejaké veľkolepé jedlá, ale mladí a pohybliví ľudia zo susedstva, ktorí si želajú jedlo, ktoré si vychutnajú, a produkty, na ktorých pôvod sa môžu spoľahnúť. Nepotrebujete kulinársky slovník, aby ste pochopili, čo James Lowe myslí, a nepotrebujete ani príjem investičného bankára, aby ste mohli zaplatiť za jeho jedlá.
Cítil som sa posilnený, keď som vykročil na ulicu, kde z opačnej strany prichádzal autobus a zrýchlil môj tep na frekvenciu krídel kolibríka.
Shoreditch sa nachádza presne na demarkačnej línii medzi starou ošumelosťou a novým šikom. Pozeral som sa do celého radu výkladov, ktoré prezentovali zaujímavé variácie modrých sák, džínsov a bielych tenisiek, čo zhruba zodpovedá modernému oblečeniu v tejto štvrti, takmer uniformne – a proti tomu vôbec nič nenamietam, pokiaľ človek nemá rád žlté saká, čo sa mňa netýka.
Bežal som okolo Sunspel a Labour and Wait, určite najkrajšieho obchodu so záhradným náradím a remeselníckym oblečením, do akého som kedy vstúpil. Putoval som na juh na Old Spitalfields Market, tam som sa stratil v jednom z najlepších obchodov s časopismi, aké som kedy navštívil, preto mi chýba spomienka na ďalšie dve hodiny. Viem len to, že som sa potom ťažko naložený vydal späť do hotela, kde som dnes – aby som stihol svoj skorý let, som vstal už o pol piatej ráno – chcel ísť spať o niečo skôr, veď som mal ešte v najbližších dňoch čo robiť.
Dovolil som si len odbočku na Brick Lane: chcel som si zobrať bagel v Beigel Bake, legendárnej „Brick Lane Bakery“, a keď som tam prišiel, dozvedel som sa, že som tento nápad nemal sám. Ocitol som sa v rade ľudí siahajúcom ďaleko na ulicu, ktorí čakali, kým dostanú veľkú porciu Salt Beef spolu s kyslou uhorkou vopchanou medzi čerstvé polovice bagela, a keď som sa opýtal, či je ten rad taký dlhý v každú dennú hodinu – Beigel Bake má otvorené denne 24 hodín –, dostal som chladnú odpoveď, že práve tu nie je vôbec nič.
Občerstvenie bolo výdatné a dobré. Naplnilo ma správnou spánkovou ťažobou. Ako dobre budem dnes spať, pomyslel som si cestou do hotela Ace, a neprekvapilo by ma, keby som už mal na tvári ten trochu hlúpy úsmev, aký majú malé deti, keď sa práve napili a pri prsníku OOOM spievajúcej matky pomaly driemu do nirvány.
Ale keď som prišiel k svojmu hotelu, pred dverami stál rad ako práve v Beigel Bake. Len dievčatá boli oveľa vyparádenéjšie a chalani celkom očividne nadopovaní. Na moment som si nebol istý, či som na správnom mieste, ale dvere boli celkom očividne tie isté ako tie, cez ktoré som pred pár hodinami opustil hotel, a keď som sa niekoho v rade opýtal, čo sa to tu preboha deje, dostal som priateľskú, ale predsa len tónom niekoho, kto musí pomalému žiakovi vysvetliť, že dvakrát tri je šesť a nie dvadsaťštyri, informáciu, že je tu párty: „Toto je Ace Hotel. Tu je každý večer párty!“
Každý večer párty. KAŽDÝ VEČER PÁRTY. Teraz mi ako šupiny z očí spadlo, pred čím ma Tine a Katharina varovali. Super hotel, povedali. Ale tí blázni tancujú celú noc.
Keď som sa pretlačil do haly a dal najavo, že som hotelový hosť, hlasitosť tanečnej hudby ma skoro znova vyfúkla z foyer. Polial ma studený pot. Ako by som mohol spať pri tejto víchrici zvuku?
Vzal som výťah na siedme poschodie, kde sa nachádzala deluxe izba, ktorú som si rezervoval. Izba ma prijala v objatí ticha. Ani stopa po hluku, po nepokoji, po párty. Zato super vybavený minibar.
Hodil som sa na pohovku, otvoril som si pivo a poslal esemesku Katharine a Tine.
„Na ktorom poschodí ste vtedy v ACE bývali?“
Odpoveď prišla okamžite: „Na druhom.“
Priamo nad DJ pultom.
„Super nápad,“ napísal som. Potom som vypol mobil a poddal som sa tichu noci a šumeniu piva.
Raňajkoval som v Rochelle Canteen, kde Margot, manželka nose-to-tail guru Fergusa Hendersona, premenila bývalú kolkáreň dievčenskej školy na úžasnú malú reštauráciu. Už raz som tu blúdil okolo celého Arnold Circus, bez toho, aby som našiel vchod do správnej záhrady, pretože Margot to s diskrétnosťou trochu prehnala, upozornenie na jej reštauráciu bolo, povedzme, trochu skryto umiestnené. Medzitým sa pred vchodom opiera tabuľa, na ktorej je obzvlášť peknými písmenami napísané, že ste tu na správnom mieste, veru, veru.
Jedol som domácu granolu s ovocím a jogurtom a opečený čierny chlieb s praženicou a pil som k tomu tmavočierny čaj. Ak to počasie dovolí, stoly sa tu vykladajú von na lúku, a kto si chce na obed vypiť pohárik vína, musí si víno priniesť alebo si ho zaobstarať v Leila's Shop hneď za rohom – Rochelle Canteen nemá licenciu na alkohol, na čo vás hneď upozorní aj priateľský človek, u ktorého si rezervujete telefonicky.
Pri raňajkách som sa však zaobišiel bez alkoholu, hoci som videl ľudí, ktorí mali so sebou fľašu Larmandier-Bernier, pretože považujú šampanské k neskorým raňajkám za jedinú správnu vec.
Následne (a bez toho, aby som sa votrel k pijanom šampanského) som sa prechádzal bez skutočného cieľa na sever, pozrel som si naozaj zaujímavé Museum of the Home a nechal som sa unášať obchodmi so starožitnosťami a predajňami skateboardov, až kým som nestretol nápadne veľa ľudí, ktorí mali so sebou veľké kytice kvetov.
Sherlock vo mne kombinoval: žiadna náhoda. Tak som nasledoval ich stopu, až kým sa ruch nestal stále hustejším: tam som bol prakticky už na Columbia Street Flower Market, takom pestrom, takom úžasnom trhu v peknej predmestskej uličke, že moje srdce začalo znova biť skoro ako kolibríkovo. Jeden stánok s kvetmi vedľa druhého, samozrejme mi okamžite napadla úžasná báseň H. C. Artmanna:
i mechad me diaregt fia dii en a blumanschdandal fazauwan alanech und grod nua fia dii med haud me und hoa me fazauwan en a schdandal foi duipm und rosn foi draureche astan und nökn en suma r en heabst und en winta bei dog und bei nocht one z wökn […]
Práve keď som uvažoval, či sa mám postaviť na roh Columbia Road a Gosset Street a priblížiť nekultúrnym Britom trochu rakúskej dialektovej poézie, začal ryšavý gitarista hrať piesne Beatles a svojou úžasnou verziou Michelle mi okamžite vyhnal hlúposti z hlavy.
Razom bola ulica plná nadšených ľudí. Dokonca aj z krásneho, zeleno kachličkovaného štvťového pubu Birdcage prúdili pijani von, aby si vypočuli nenápadného chlapíka. Neskôr ku mne na druhom konci trhu dorazil chýr, že išlo o Eda Sheerana.
Ale nie som si istý, či je to pravda. Pretože ja som kontrapunkticky zmizol v útrobách Birdcage, kde sa uvoľnili miesta, aby som si doprial malé občerstvenie, konkrétne tanier „The Best Fish & Chips“, a musím priznať, že boli naozaj vynikajúce, aj keď ma medzitým trápila myšlienka, že by som si mal možno predsa len vypočuť dve, tri piesne od toho chlapa, ktorého vonku na ulici oslavovali, akoby bol Ed Sheeran, možno preto, že ním skutočne bol.
Posilnený som sa predieral trhovou uličkou. Za stánkami sa skrývali rady zaujímavých obchodov a krčiem. Pekáreň Lily Vanilli (pozorne čítať, ľudia!) mala v ponuke také nádherné torty, že aj ja ako legendárny antitortista by som skoro podľahol. Pub The Royal Oak vyžaroval takú krásu a vyrovnanosť, že som na Eda Sheerana okamžite zabudol. Pred Campania, v štvrti známou talianskou reštauráciou, cúval indický šofér so svojím ťažkým Mercedesom uprostred davu ľudí, čo motivovalo taliansku majiteľskú rodinu kolektívne vyraziť na ulicu a dávať mu navzájom odporujúce pokyny, ako najlepšie dokončiť odvážny manéver.
Bolo to krásne. Hneď som sa cítil ako doma.
Teraz som šiel po Hackney Street, prešiel som popri stanici nadzemnej dráhy Cambridge Heath a zamieril som najprv k Regent's Canal a potom k Victoria Park, ktorý mi bol dovtedy úplne neznámy, ale okamžite ma ohromil: Tento život! Táto krása! Táto coolovosť! Táto extravagantná, nadnárodná normálnosť! A samozrejme, ale to som vedel až o pol jedla neskôr, táto neuveriteľná záhradná reštaurácia s názvom Pavilion Café, ktorá stojí pod vyklenutou kupolou priamo pri vode, pri kačacom rybníku, po ktorom sa rodiny z celého sveta plavia na loďkách, aby si užili víkend.
Tu som nezažil nič iné ako precitnutie. Pretože, ako je známe, kvalita jedla klesá nepriamo úmerne ku kráse polohy podniku. Čím je prostredie a výhľad veľkolepejší – taký bol aspoň súhrn mojich doterajších pozorovaní –, tým ľahostajnejšie sa hostinskí správajú k svojim hosťom. Veď tí prídu tak či tak, pretože poloha je taká spektakulárna.
Keď dovozca čaju Rob Green a hostinský Brett Redman prevzali Pavilion vo Victoria Garden, mali pravdaže úplne iný plán. Chceli založiť štvrťovú kaviareň, ktorá má nielen dobrú polohu, ale aj kulinárske kvality, ktoré zodpovedajú kráse miesta alebo ju dokonca prevyšujú: Počujete to, prevádzkovatelia kaviarní v Tiergartene v Schoenbrunne alebo v kantíne v Gänsehäufel? A už sa trochu hanbíte? Aspoň niečo. Hanba je sľubným motívom pre zmeny.
V Pavilion nájdete nielen zvyčajne starostlivý výber káv všetkého druhu (a čaj z的 Srí Lanky – celý kuchynský tím pochádza odtiaľ). Sú tu malé pochúťky ako grilovaná špargľa s kešu a estragónom na hrianke alebo údená makrela so šalátom z hrášku a množstvo dobrých brownies a koláčov.
A je to tam krásne pod kupolou Pavilion-Pavillonu. Až neskôr som sa dozvedel, že Victoria Park bol niekoľkokrát zvolený za najkrajší park Anglicka – vtedy som už ale svoj hlas dávno odovzdal.
Vzal som si Overground z Cambridge Heath a vrátil som sa na Shoreditch High Street. Chcel som ešte navštíviť Brick Lane Market, tak som sa pretlačil cez niekoľko priemyselných pustatín na Brick Lane – pamätáte? Beigel Bake! – a ocitol som sa v extraterestriálnom obláčiku vôní, ktorý obsahoval všetko na škále medzi Dim Sum a Tandoori Chicken, samozrejme aj veganské burgre a bezlepkový kváskový chlieb a čokoládu bez cukru a víno bez alkoholu. Súčasníci vo veľkomestách objavili určitú záľubu v odriekaní, ako to opisuje Hanya Yanagihara vo svojom epochálnom románe Malý život: „Kto to v dnešnej dobe myslel so svojím umením vážne, ten nebral drogy. Princíp pôžitku bol niečo pre beatnikov, abstraktných expresionistov, op-artových a pop-artových umelcov. Dnes si človek možno sem-tam zapálil trávu. Kto chcel pôsobiť úplne ironicky, dal si možno raz za čas lajnu kokaínu. Ale to bolo všetko. Bola to éra disciplíny a zdržanlivosti a nie inšpirácie, a navyše inšpirácia sa už ani nedala stotožňovať s drogami. Nikto, koho poznal a rešpektoval [...] nebral nič: žiadne drogy a ani žiadny cukor, žiadny kofeín, žiadnu soľ, žiadne mäso, žiadny lepok, žiadny nikotín. Boli umelcami v rúchu askétov.“
Keď som práve ochutnával neskutočne štipľavú fazuľovú pastu a zapíjal ju priehľadným pivom, napadlo mi, že trocha askézy by možno prospela aj mne. Koniec koncov som mal dnes večer rezervovaný stôl v St. John Bread & Wine, v tej filiálke kultovej búdy Fergus Hendersona, ktorá sa nachádza na Commercial Street priamo oproti Old Spitalfields Market.
Rovnako ako materský podnik na St John Street, aj Bread & Wine má podmanivú, nenápadnú krásu. Malé drevené stoly, dláždená podlaha, poháre na víno a vodu na stoloch, biela servítka, hotovo. Pri malom pulte sa dá kúpiť chlieb, mnohí miestni prichádzali počas večere z ulice, zobrali si voňavý kváskový chlieb, vypili pohár červeného vína postojačky, s úsmevom sa rozlúčili a šli domov pripraviť si večeru.
Ja som si naopak nenechal ujsť príležitosť objednať si jediné jedlo, ktoré je v St. John na jedálnom lístku od otvorenia: pečenú špikové kosť so šalátom z petržlenu a kapár. Potom bol kaleráb s drobnými krabmi, a keď som si ešte odsrkol pár ustríc, odvliekol som sa späť do Ace, kde bola párty samozrejme v plnom prúde, ale mňa už nemohla prekvapiť ani vyrušiť. Heslo: Floor seven.
Zostal som v East London ešte pár dní a štvrť som opustil iba preto, aby som si pozrel novú prístavbu Tate Modern (záver: neuveriteľne pôsobivá návštevnícka terasa, najmä pokiaľ ide o to, nazerať susedom do ich kompletne presklených miliónových apartmánov) a navštíviť Tate Gallery.
Inak som sa ponevieral po štvrti, ktorá sa mi začínala čoraz viac páčiť. Shoreditch a Hackney reprezentujú pripravenosť na zmenu skutočnej svetovej metropoly, ochotu experimentovať, urobiť aj z tých najvzdialenejších nápadov niečo, čo bude mať možno čoskoro svetový význam, hlboké sebauvedomenie vlastnej kreativity a nespútanú radosť z experimentovania.
Jedol som kura s krúpami v Towpath Café na brehu Regent’s Canal, opäť raz perfektná zmes chuti, ležérnosti a mestského šarmu. Srkal som polievku a konzumoval množstvo „Paia do toucinho“, rolovaného bravčového bôčika, v drobnej Taberna do Mercado, spoločnom podniku Nuna Mendesa a jeho šéfkuchára Antonia Galapita, ktorý sa nachádza úplne nenápadne priamo oproti Bread & Wine. Tu nájdete nádherné interpretácie portugalských jedál a lepšie Vinho Verde ako vo väčšine reštaurácií v Lisabone. Pil som kávu a jedol očarujúci Amalfi Lemon Cake vo Violet na Wilton Way a kúpil si očarujúci sendvič s čerstvo opečenou makrelou v rybárstve Fin and Flounder na Broadway Market – tam som plakal, že pre nedostatok možnosti varenia si nemôžem vziať rybu domov, pretože ponuka bola oduševnená, veľkolepá a zvodná.
Krátke memo pre Tine a Katharinu: Myslím, že ste mali so svojimi námietkami proti ubytovaniu predsa len pravdu. Trochu. Mimochodom, nie pre mňa, ja som bol so svojou peknou, cool izbou na Floor seven za vodou.
Jedného večera som však neustúpil priamo do svojho Superioru, ale pomaly som sa zakradol do párty, ktorá sa ako vždy konala na prízemí, poddal som sa takmer nevedomky hudbe – chlapík za DJ pultom hral Parov Stelar, ďalší exportný hit Rakúska popri víne od Werlitscha – a o niečo neskôr som pozoroval sám seba, ako sa moje ležérne postávanie aj s fľašou piva transformovalo do rytmického splývania s okolím, a ešte neskôr, keď som začal tancovať s tými dvoma dámami, ktoré boli celkom zjavne už v posteli a prišli do foyer opýtať sa, či by hudba nemohla hrať trochu tichšie.
„Nie“, povedal som, „v žiadnom prípade. To je Parov Stelar! To treba počúvať nahlas!“
„Ach tak“, povedali ony. „Áno“, potvrdil som.
Potom sa tancovalo ďalej. Mám na vás dôvernú otázku: Boli ste to náhodou vy?
Lyle’s
lwww.yleslondon.com
St. John
stjohngroup.uk.com
Taberna do Mercado
tabernamercado.co.uk