A-La-Carte

V duchovnom centre Talianska (2020/2)

Objavovanie polostrova Portofino. Vrátane talianskeho Grand Hotela, focaccie al formaggio a najkrajšieho hostinca na svete.


Miesto, ktoré mi Contessa Monica tak odporúčala, sa volalo La Mela Secca. Taxikár, ktorý ma viezol z Camogli najprv cez Rutu a potom cez San Lorenzo della Costa, mi práve vysvetľoval, prečo bolo na jeho vizitke 36-bodovým písmom napísané „Mercedes triedy S“ s výkričníkom, hoci sme rozhodne nesedeli v žiadnom Mercedese triedy S, ale v o niečo staršom Renaulte, ktorý fučal, nakláňal sa a namáhal so stúpaním cesty.

Nepočúval som. Pozeral som sa z okna na Golfo Paradiso, ktorý ležal hlboko pod nami a nízko stojace slnko ho práve premieňalo na krajinu snov zo Swarovski kryštálov. Pozeral som sa na veľké i malé vily, ktoré uprostred bugenvileí trónili na svojich vyhliadkach, a závidel som ľuďom, ktorí sedeli na terasách týchto domov a popíjali pestré nápoje.

Lúčenie s Cenobio dei Dogi mi nerobilo dobre. Po prvé, z mojej izby som mal ten istý neodolateľný výhľad na more, len bol navyše zušľachtený vežovitými fasádami Camogli – nie nadarmo má Camogli prezývku „Manhattan Ligúrie“. Po druhé, úžasní čašníci v bielych smokingových sakách práve prinášali celé batérie Campari Soda a klamal by som, keby vo mne zmes večerného slnka, červenej farby Campari a vône pizze nevyvolala chuť do jedla.

Ale práve v tej chvíli mi zazvonil izbový telefón a recepcia mi oznámila, že moje taxi pristavili. Contessa Monica mala rezervovaný stôl na siedmu a práve mi na WhatsApp písala, aby som prišiel načas.

Hneď za Trattoria degli Amici sme odbočili doľava, cesta sa zúžila a zrazu sme sa ocitli uprostred záhrad a parkov, cez ktoré sa dalo pozerať dole na obe strany pahorku, po ktorého hrebeni sme sa plížili. Na jednej strane to bola údolia krajina medzi Rapallom a Favetom, veľmi zelená a ponurá. Na druhej strane to bolo otvorené more pred Santa Margherita Ligure a tam sa v tomto čase ešte túlalo pár jácht a osobných lodí, ktorých hostia chceli večerať v Portofine. Kotvila tam aj jedna výletná loď a ležala tučne a osvetlená pár stoviek metrov od pobrežia.

Taxi zastalo. Či by mi vraj prekážalo, opýtal sa šofér, prejsť posledných sto metrov pešo?

Vystúpil som a pochopil som jeho želanie. Po oboch stranách teraz už veľmi úzkej cesty sa vypínali polovičné kamenné múry, za ktorými sa darilo zeleninovým záhradám, olivovníkom a jabloniam. Jedna malá chyba pri riadení a lak Renaultu by sa s nimi zoznámil.

Šofér ma nenechal platiť. „Až na spiatočnej ceste...“, povedal štedro a týmto trikom si už rezervoval ďalší dobrý obchod. A ak nie, veď vedel, kde bývam.

Teraz som šiel sám ďalej cez súmrak. Vľavo odo mňa som videl tmavé obrysy bývalého kláštora a o niečo ďalej som počul neporovnateľné štebotanie talianskej rodiny, ktorá sedela pri večeri. Keď som zabočil cez vysokú bránu smerom k Mela Secca a uvidel vysoký pavilón, otvorený na všetky strany, pod ktorým stáli stoly s ich zeleno-bielymi kockovanými obrusmi, už som bol šťastný. Keď mi pridelili najlepší z týchto stolov vo výklenku obklopenom okrasnými kríkmi, pochválil som čarodejnú moc Contessy Monicy. A keď mi napokon podali jedálny lístok – čo to je za lístok? Okopírovaný papierik, na ktorom boli denné jedlá –, bol som prvýkrát toho večera, ako sa hovorí, v raji.

Ako predjedlo som si vybral kombináciu fíg a salámy: figy ošúpané, kolieska salámy nakrájané na pol centimetra hrubo, oboje podávané spolu na hrubostennom bielom tanieri a figovom liste. Figy boli krémové a sladké, saláme príbuzné svojou vláčnou jemnosťou. Jednoduchšie jedlo nemôže byť a keď som si strkal jeden kúsok salámy za druhým do úst a každé sústo zušľachtil kúskom figy, nevedel som si ani predstaviť, že by mohlo existovať niečo lepšie.

– Taliansko, Portofino, Taliansko, Európa, Ligúria

Hneď po saláme prišli hríby, čerstvo vypražené a obložené dvoma malými zemiakmi, a po hríboch prišli polpette v nezabudnuteľnej ľahkej paradajkovej omáčke, a keď som si neskôr vypýtal ešte hríbové lasagne, prišiel Nando, šéf osobne, aby sa pozrel na toho týpka, ktorý do seba práve súkal večeru podľa jeho – Nandovho – vkusu. Ako by som to povedal: Nandovi radosť z jeho povolania rozhodne vidieť.

„Monica hovorila, že rád ješ“, povedal Nando. „Ale nepovedala, AKO rád ješ.“ Svoje konštatovanie doplnil hrdelným smiechom, ktorý prešiel do jemného falzetu: „Grappu?“

Sýty som sledoval, ako noc padá na polostrov Portofino. Sýty som si rezervoval stôl na piatok. Sýty som išiel naproti taxíku, a až keď ma Renault kolísal po serpentínach dole k môjmu hotelu, utvrdil som sa v dojme, že som možno zjedol viac, než len koľko bolo treba na to, aby som bol sýty.

Cenobio dei Dogi je starý Grandhotel, ktorý stojí o niečo ďalej od promenády starého mesta na kopci. Pozostáva z dvoch historických budov a rozľahlej plážovej infraštruktúry s peknými kabínkami na prezliekanie, sprchami, reštauráciou nad plážou, ktorá je typická svojimi čiernymi kameňmi, potrebnými mólami do mora a samozrejme celým stádom ležadiel a slnečníkov, na ktorých a pod ktorými sa dá dokonale preflákať skorý letný deň.

Okrem toho hotel vyznačuje nádych talianskej nostalgie. Keď som sa prvýkrát nasťahoval do izby s výhľadom na Golfo Paradiso, napadol mi starý pán Agnelli so svojimi pruhovanými košeľami a rozopnutými manžetami, aj keď on tu pravdepodobne nikdy nehosťoval – ale kúpeľne boli určite inštalované v jeho časoch.

Hotel je pevne v talianskych rukách. Páriky a rodiny zapĺňajú terasy, bavia sa, fajčia a pijú Campari a vytvárajú takú základnú atmosféru, do ktorej by sa človek najradšej zabalil, aby ho hriala aj počas budúcej zimy.

Camogli samo o sebe je malé, ale veľkolepé 5000-dušové mestečko, ležiace pol hodiny juhovýchodne od Janova na Riviére Levante. V neskorom stredoveku bolo Camogli významným prístavným mestom a disponovalo mocnou flotilou plachetníc. Pojem „Città dei mille bianchi velieri“ – „Mesto tisícich bielych plachetníc“ – pochádza z 18. storočia, keď Camogli poskytovalo veľkú časť napoleonskej flotily. Námornícka tradícia pokračovala ešte dlhý čas. Námornícka akadémia Cristoforo Colombo a domov dôchodcov pre kapitánov sú toho tichými svedkami. Aj veselé farby, ktorými boli natreté fasády domov, stoja v priamom spojení s morom. Boli pre rybárov z Camogli žiarivým orientačným bodom, keď sa po úlovku vracali späť do domovského prístavu.

Ja som však na promenáde zamieril do svojho dočasného obľúbeného obchodu, dosť nezvyčajnej zmrzlinárne s názvom Nutritevi dei colori della vita – „Jedzte farby života“ –, kde mali ovocie a granitu v rovnakých veselých farbách. Citrónová zmrzlina bola svetová trieda, ale aj mištičky s melónmi, bobuľovým ovocím alebo mangom boli prvotriednej kvality, takže sa u mňa čoskoro stalo zvykom sadnúť si na jednu z miniatúrnych stoličiek pred obchodom, jesť ovocie v tom či onom skupenstve a pritom sledovať dianie na promenáde a o poschodie nižšie ležiacej pláži.

Potom som išiel – je zaujímavé, ako rýchlo si človek osvojí takéto návyky – cez cestu do Revello Pasticceria, kde som si ako desiatu zaobstaral focaccia al formaggio, tenký kúsok cesta so špecifickým čerstvým syrom, ktorý sa najviac podobá na u nás známy stracchino. Keďže v predajni tejto pekárne vidíte cez okno do výrobne, čoskoro som si vyvinul premyslenú stratégiu: tak dlho som sa obšmietal pred vitrínami so sladkosťami a drobným pečivom, kým čerstvá focaccia al formaggio nevyšla z pece a nedostala sa rovno do predajne. To bol ten moment, kedy som stál v prvom rade a zdvihol ruku.

Svoje kolo som zavŕšil tým, že som išiel k prístavu, kúpil si v novinovom stánku Gazzetta dello Sport, usadil sa v jednej z kaviarní, kde bolo práve miesto, a dal si jedno či dve espresso. Navštívil som Basilica di Santa Maria Assunta, ktorá veľkolepo a odvážne stojí v ceste prichádzajúcemu moru, užíval som si chládok v prázdnej chrámovej lodi a pomaly som sa vrátil do hotela, kde na mňa čakalo pár radostí a povinností: radosti sú celkom dobre opísané soľou, slnkom a morom, zatiaľ čo povinnosti spočívali v zabezpečení večerného programu s potrebnou dôslednosťou – nemohol som, aj keď by sa to taxikárovi určite páčilo, chodiť každý deň jesť do Mela Secca (hoci musím priznať, že myšlienka mi bola celkom sympatická).

Moje pátrania ma zaviedli tam, kde som si ráno vždy kupoval noviny: k vstupu do prístavu v Camogli. Tam za rohom, na malom dvore, sa nachádza Ristorante da Paolo. Angelo, syn spomínaného Paola, ktorý zase podľa dedinskej tradície slúžil na mori ako lodný kuchár, tam servíroval celý rad skutočne dobrých rybích jedál. Ochutnal som Acciughe al limone, sardely s citrónom, a v jedle som pokračoval s taglierini neri con seppie e scampi – pri čiernych cestovinách nikdy neodolám. Neskôr som sa dozvedel, že taglierini neri pochádzajú z cestovinárskej dielne Pasticceria Revello, kde si ich môžete kúpiť aj čerstvé na domáce použitie. To bol jediný moment, kedy som na sekundu zatúžil po svojej vlastnej kuchyni.

Iný večer som cestoval lokálnym vlakom o jednu stanicu ďalej do Recca a vyhľadal som Antica Osteria del Vastato, ktorá vystupuje aj pod názvom „Da Ö Vittorio“, čo však podľa mojich vedomostí nemá nič spoločné s odštiepenou skupinou „DAÖ“, ktorá sa oddelila od FPÖ. Človek si musí dávať trochu pozor, aby si osteriu nepomýlil s reštauráciou, pretože len v osterii sa ligúrska pohostinnosť prejavuje týmto ležérnym, mimovoľným spôsobom.

Keď som prišiel, bolo plno, pre mňa bol rezervovaný len stôl pri dverách. Zvyčajne mi to kazí náladu, ale nie tu: voňalo to tam lahodne po jedle a na prvom tanieri, ktorý mi padol do oka, boli natenko nakrájané muchotrávky cisárske, doplnené len trochou olivového oleja a niekoľkými hoblinkami parmezánu.

Tak či tak bolo len pár denných jedál, ktoré kuchár napísal kriedou na tabuľu, a ja som mal veľkú radosť z caprese so sardelami, hustého bazalkového krému, muchotrávok, ktoré splnili, čo sľúbili, a cestovín s hustou janovskou orechovou omáčkou.

Keď som išiel po Via Fiume späť na vlakovú stanicu v Reccu, popri viac-menej vyschnutom koryte rieky, zrazu som mal pocit, že ma niekto sleduje. Obzrel som sa a videl som Renault-taxík, ktorý krokom kĺzal pár metrov za mnou a ktorého šofér teraz, keď sa naše pohľady stretli, pôsobil nanajvýš prekvapene, nie, nanajvýš potešene. Aká náhoda! Či nechcem nastúpiť a odviezť sa s ním do Camogli, to je ale prekvapenie, niečo také sa mu ešte nikdy nestalo …

Povzdychol som si a nastúpil.

Keď slnko na druhý deň nevedelo, kam so sebou, naplánoval som si túru do San Fruttuoso. Nie bez vedľajšieho úmyslu: ak by som prišiel dostatočne včas, možno by som si v Cantine, malej krčmičke na úplnom konci zálivu, mohol dať malé občerstvenie.

San Fruttuoso je kláštorný komplex na južnom pobreží polostrova Portofino. Sem nejazdí žiadne auto. Do San Fruttuoso sa dostanete len pešo alebo loďou. Založenie kláštora siaha do 10. storočia. Po viac ako tisíc rokoch zbožnosti však sekularizácia miesta postupuje míľovými krokmi. Benediktínske opátstvo a Torre Doria, pôsobivá obranná veža na boku kláštora, sú dnes vítanou kulisou pre výletníkov, ktorí sa tu kúpu a čvachtajú, opaľujú sa na slnku a živia sa zmrzlinou a Fantou.

Výstup na Monte Portofino, ktorého vrchol vo výške 610 metrov oddeľuje Camogli od San Fruttuoso, som podnikol už skoro ráno. Najprv cez strmé schody cez záhrady a olivové háje hore až do San Rocco, kde som sa v rozprávkovej cukrárni zásobil vodou a čerstvo upečenou focacciou. Potom som zvolil pobrežnú cestu, hoci ma recepčná varovala – „strmé, signore, veľmi, veľmi strmé“, pričom jemnými pohybmi rúk symbolizovala priepasti – a užíval som si pohľady na teraz holubičie modrý Golfo Paradiso.

Polostrov Portofino bol počas druhej svetovej vojny stanoviskom nemeckých jednotiek, ktoré sa opevnili v obrovských bunkrových komplexoch, aby prehľadávali Janovský záliv po spojeneckých jednotkách. S veľkým záujmom som si po ďalšej hodine pochodu obzrel tieto ruiny, rovnako ako aj tabule, ktorých tu pribúdalo: „Pozor, strmé. Pozor, nebezpečenstvo pádu. Prosím, len pre skúsených horolezcov.“

Neodradili ma od toho, aby som na úzkom chodníku pokračoval ďalej cez bylinný, uzlovatými stromami a kríkmi lemovaný porast, až kým som neprišiel na skalnaté miesto, ktoré bolo zabezpečené reťazou. Povýšenecky som sa usmial: kto tu potrebuje istenie? Tak toto je to, čo chápete pod „Pozor, nebezpečenstvo pádu“? Smial som sa popod fúzy, a práve keď som si vážne myslel, že som prakticky už v cieli a už som si nacvičoval tón, ktorým by som si v Cantine objednal dary mora a dúšok ľahkého bieleho vína, skala predo mnou náhle a strmo spadla do mora. Zároveň sa chodník badateľne zúžil, takže som sa najprv zastavil, po druhé som začal rozmýšľať a po tretie som s celou samozrejmosťou alpského sráča otočil a išiel späť domov.

Do San Fruttuoso som sa napriek tomu dostal, aj keď až na druhý deň. Opäť cez schody do San Rocco, potom diagonálne cez národný park Portofino, popri záhradách, chatrčiach a kaplnkách pod holým nebom, pohľady cez na Santa Margherita, k dedinkám, ktoré triumfálne sedia na chrbtoch odvážnych kopcov, aj popri jednej či druhej turistickej skupine a nakoniec, pri nevyhnutnom zostupe do San Fruttuoso, opäť sám.

Môj príchod bol zodpovedajúcim spôsobom triumfálny. Na mori sa kolísali loďky, pláž si delila len hrsť rodín a turistov. V Cantine mi dali ten najkrajší stôl vpravo hore pod podmienkou, že o pol druhej budem mať jedlo dojedené, pretože vtedy príde jachta z Portofina s niekoľkými špeciálnymi hosťami.

Zjedol som čerstvé krevety, potom spaghetti pescatore, pil ligúrske Vermentino a namýšľal som si, že hlboko pod prístavným bazénom vidím sochu Ježiša, toho „Cristo degli abissi“, Krista priepastí, ktorý od roku 1954 stojí na morskom dne, aby priniesol útechu a vykúpenie zatrateným dušiam, ktoré zahynuli v mori.

Späť do Camogli som si napriek tomu vzal loď.

Dobre, v Portofine som bol samozrejme tiež. V Santa Margherita Ligure som nasadol na výletnú loď, nechal som sa spolu s nadšenými deťmi a Angličanmi v krátkych nohaviciach viezť popri východnom pobreží grandiózneho polostrova s jeho fantastickými vilami do malej rybárskej dedinky, kde už Friedrich Nietzsche pravidelne trávil svoje letá.

Portofino už dávno nie je malá rybárska dedinka, ale talianska metafora pre lesk a bohatstvo. Na kopcoch stoja hlboko v tieni a takmer neviditeľné vily miliardárov, v slávnom hoteli Splendido ubytovávajú hostí, ktorým stojí suita tisíc eur na deň za to, a plážovú promenádu si medzi sebou rozdelili obvyklé podozrivé lifestylové značky.

Keď som dorazil, práve pristávalo pár cestovných skupín, ktorých výletná loď kotvila pred Santa Margherita. Museli nosiť odznaky, na ktorých bola zaznamenaná ich skupina a jej farba, aby pri prehliadke prístavu nestratili správne dáždniky, za ktorými mali bežať.

Hoci to neboli práve najlepšie znamenia, v Portofine som sa cítil dobre. Ako vlastne všade – ale tu obzvlášť – stačilo pár krokov, aby človek unikol masám, a len pár schodov hore kopcom, aby našiel zákutia, ktoré boli pekné a viac-menej prázdne. Navštívil som Castello Brown a neďalekú umeleckú záhradu, dlho sa díval z múrika von na Riviera Ligure a pochopil som, že Nietzscheho tu pobozkala múza.

Tu som sedel, čakajúc, čakajúc –
avšak na nič,
Mimo dobra a zla,
užívajúc si
raz svetlo, raz tieň,
celý len hra,
celé more, celé poludnie,
celý čas bez cieľa.
Tu, zrazu, priateľka!
Stalo sa jedno dvoma –
A Zarathustra prešiel okolo mňa …

Teraz som čakal, kým výletná loď opäť pozbiera svojich dovolenkárov, potom som si v Caffè Excelsior dal espresso a užíval si krásu, ktorá sa nad týmto malým zálivom zhusťuje ako na máloktorom inom mieste na svete.

Ale keď som sa viezol loďou cez San Fruttuoso do Camogli, už som sa znova tešil na svoju tichú izbu v Cenobio dei Dogi – a na to, že v mojom zornom poli už nebude žiadna výletná loď.

Potom prišiel piatok, ten piatok, kedy som sa vrátil k Nandovi do La Mela Secca. Medzitým som už mal Camogli a okolie dobre zmapované. Dobre som sa najedol. Nazbieral špeciálne vedomosti o focaccia al formaggio. Videl slnko zapadať na všetky možné spôsoby (hlavne však cez famózne poháre plné Campari Soda). Vyšliapal schody v Camogli: mestečko leží na takom strmom svahu, že človek často musí vyjsť 50 schodov za sebou, aby sa dostal na ďalšiu úroveň ulice.

A otriasol som sa taxikára. V ten piatok som totiž, aby som sa dostal do cieľa, išiel autobusom. Stálo to desatinu a netriaslo to tak.

Užíval som si kilometer dlhý príchod od autobusovej zastávky k lokálu. Užíval som si priateľské privítanie a to, ako cieľavedome ma viedli k stolu so zeleno-bielym károvaným obrusom. Užíval som si pohľad na záhrady v Santa Margherita a užíval som si lesk loďiek, ktoré sa hlboko dole na mori kolísali.
Potom som si vychutnal salámu a lúpané figy, neprekonateľnú Insalata Caprese, mľaskavo dobré crespelle a predovšetkým krištáľovo čisté Vermentino z Cinque Terre.

„Príď skoro znova“, povedal Nando na rozlúčku.

„Prisahám!“, povedal som.

„Grappu?“, spýtal sa Nando.

„Nie, už nie ďalšiu“, povedal som.

„Aké prekvapenie!“, povedal taxikár, ktorý sa zrazu vynoril z tmy. „A aká radosť…“

Hneď po saláme prišli hríby, čerstvo vypražené a obložené dvoma malými zemiakmi, a po hríboch prišli polpette v nezabudnuteľnej ľahkej paradajkovej omáčke, a keď som si neskôr vypýtal ešte hríbové lasagne, prišiel Nando, šéf osobne, aby sa pozrel na toho týpka, ktorý do seba práve súkal večeru podľa jeho – Nandovho – vkusu. Ako by som to povedal: Nandovi radosť z jeho povolania rozhodne vidieť.

„Monica hovorila, že rád ješ“, povedal Nando. „Ale nepovedala, AKO rád ješ.“ Svoje konštatovanie doplnil hrdelným smiechom, ktorý prešiel do jemného falzetu: „Grappu?“

Sýty som sledoval, ako noc padá na polostrov Portofino. Sýty som si rezervoval stôl na piatok. Sýty som išiel naproti taxíku, a až keď ma Renault kolísal po serpentínach dole k môjmu hotelu, utvrdil som sa v dojme, že som možno zjedol viac, než len koľko bolo treba na to, aby som bol sýty.

Cenobio dei Dogi je starý Grandhotel, ktorý stojí o niečo ďalej od promenády starého mesta na kopci. Pozostáva z dvoch historických budov a rozľahlej plážovej infraštruktúry s peknými kabínkami na prezliekanie, sprchami, reštauráciou nad plážou, ktorá je typická svojimi čiernymi kameňmi, potrebnými mólami do mora a samozrejme celým stádom ležadiel a slnečníkov, na ktorých a pod ktorými sa dá dokonale preflákať skorý letný deň.

Okrem toho hotel vyznačuje nádych talianskej nostalgie. Keď som sa prvýkrát nasťahoval do izby s výhľadom na Golfo Paradiso, napadol mi starý pán Agnelli so svojimi pruhovanými košeľami a rozopnutými manžetami, aj keď on tu pravdepodobne nikdy nehosťoval – ale kúpeľne boli určite inštalované v jeho časoch.

Hotel je pevne v talianskych rukách. Páriky a rodiny zapĺňajú terasy, bavia sa, fajčia a pijú Campari a vytvárajú takú základnú atmosféru, do ktorej by sa človek najradšej zabalil, aby ho hriala aj počas budúcej zimy.

Camogli samo o sebe je malé, ale veľkolepé 5000-dušové mestečko, ležiace pol hodiny juhovýchodne od Janova na Riviére Levante. V neskorom stredoveku bolo Camogli významným prístavným mestom a disponovalo mocnou flotilou plachetníc. Pojem „Città dei mille bianchi velieri“ – „Mesto tisícich bielych plachetníc“ – pochádza z 18. storočia, keď Camogli poskytovalo veľkú časť napoleonskej flotily. Námornícka tradícia pokračovala ešte dlhý čas. Námornícka akadémia Cristoforo Colombo a domov dôchodcov pre kapitánov sú toho tichými svedkami. Aj veselé farby, ktorými boli natreté fasády domov, stoja v priamom spojení s morom. Boli pre rybárov z Camogli žiarivým orientačným bodom, keď sa po úlovku vracali späť do domovského prístavu.

Ja som však na promenáde zamieril do svojho dočasného obľúbeného obchodu, dosť nezvyčajnej zmrzlinárne s názvom Nutritevi dei colori della vita – „Jedzte farby života“ –, kde mali ovocie a granitu v rovnakých veselých farbách. Citrónová zmrzlina bola svetová trieda, ale aj mištičky s melónmi, bobuľovým ovocím alebo mangom boli prvotriednej kvality, takže sa u mňa čoskoro stalo zvykom sadnúť si na jednu z miniatúrnych stoličiek pred obchodom, jesť ovocie v tom či onom skupenstve a pritom sledovať dianie na promenáde a o poschodie nižšie ležiacej pláži.

Potom som išiel – je zaujímavé, ako rýchlo si človek osvojí takéto návyky – cez cestu do Revello Pasticceria, kde som si ako desiatu zaobstaral focaccia al formaggio, tenký kúsok cesta so špecifickým čerstvým syrom, ktorý sa najviac podobá na u nás známy stracchino. Keďže v predajni tejto pekárne vidíte cez okno do výrobne, čoskoro som si vyvinul premyslenú stratégiu: tak dlho som sa obšmietal pred vitrínami so sladkosťami a drobným pečivom, kým čerstvá focaccia al formaggio nevyšla z pece a nedostala sa rovno do predajne. To bol ten moment, kedy som stál v prvom rade a zdvihol ruku.

Svoje kolo som zavŕšil tým, že som išiel k prístavu, kúpil si v novinovom stánku Gazzetta dello Sport, usadil sa v jednej z kaviarní, kde bolo práve miesto, a dal si jedno či dve espresso. Navštívil som Basilica di Santa Maria Assunta, ktorá veľkolepo a odvážne stojí v ceste prichádzajúcemu moru, užíval som si chládok v prázdnej chrámovej lodi a pomaly som sa vrátil do hotela, kde na mňa čakalo pár radostí a povinností: radosti sú celkom dobre opísané soľou, slnkom a morom, zatiaľ čo povinnosti spočívali v zabezpečení večerného programu s potrebnou dôslednosťou – nemohol som, aj keď by sa to taxikárovi určite páčilo, chodiť každý deň jesť do Mela Secca (hoci musím priznať, že myšlienka mi bola celkom sympatická).

Moje pátrania ma zaviedli tam, kde som si ráno vždy kupoval noviny: k vstupu do prístavu v Camogli. Tam za rohom, na malom dvore, sa nachádza Ristorante da Paolo. Angelo, syn spomínaného Paola, ktorý zase podľa dedinskej tradície slúžil na mori ako lodný kuchár, tam servíroval celý rad skutočne dobrých rybích jedál. Ochutnal som Acciughe al limone, sardely s citrónom, a v jedle som pokračoval s taglierini neri con seppie e scampi – pri čiernych cestovinách nikdy neodolám. Neskôr som sa dozvedel, že taglierini neri pochádzajú z cestovinárskej dielne Pasticceria Revello, kde si ich môžete kúpiť aj čerstvé na domáce použitie. To bol jediný moment, kedy som na sekundu zatúžil po svojej vlastnej kuchyni.

Iný večer som cestoval lokálnym vlakom o jednu stanicu ďalej do Recca a vyhľadal som Antica Osteria del Vastato, ktorá vystupuje aj pod názvom „Da Ö Vittorio“, čo však podľa mojich vedomostí nemá nič spoločné s odštiepenou skupinou „DAÖ“, ktorá sa oddelila od FPÖ. Človek si musí dávať trochu pozor, aby si osteriu nepomýlil s reštauráciou, pretože len v osterii sa ligúrska pohostinnosť prejavuje týmto ležérnym, mimovoľným spôsobom.

Keď som prišiel, bolo plno, pre mňa bol rezervovaný len stôl pri dverách. Zvyčajne mi to kazí náladu, ale nie tu: voňalo to tam lahodne po jedle a na prvom tanieri, ktorý mi padol do oka, boli natenko nakrájané muchotrávky cisárske, doplnené len trochou olivového oleja a niekoľkými hoblinkami parmezánu.

Tak či tak bolo len pár denných jedál, ktoré kuchár napísal kriedou na tabuľu, a ja som mal veľkú radosť z caprese so sardelami, hustého bazalkového krému, muchotrávok, ktoré splnili, čo sľúbili, a cestovín s hustou janovskou orechovou omáčkou.

Keď som išiel po Via Fiume späť na vlakovú stanicu v Reccu, popri viac-menej vyschnutom koryte rieky, zrazu som mal pocit, že ma niekto sleduje. Obzrel som sa a videl som Renault-taxík, ktorý krokom kĺzal pár metrov za mnou a ktorého šofér teraz, keď sa naše pohľady stretli, pôsobil nanajvýš prekvapene, nie, nanajvýš potešene. Aká náhoda! Či nechcem nastúpiť a odviezť sa s ním do Camogli, to je ale prekvapenie, niečo také sa mu ešte nikdy nestalo …

Povzdychol som si a nastúpil.

Keď slnko na druhý deň nevedelo, kam so sebou, naplánoval som si túru do San Fruttuoso. Nie bez vedľajšieho úmyslu: ak by som prišiel dostatočne včas, možno by som si v Cantine, malej krčmičke na úplnom konci zálivu, mohol dať malé občerstvenie.

San Fruttuoso je kláštorný komplex na južnom pobreží polostrova Portofino. Sem nejazdí žiadne auto. Do San Fruttuoso sa dostanete len pešo alebo loďou. Založenie kláštora siaha do 10. storočia. Po viac ako tisíc rokoch zbožnosti však sekularizácia miesta postupuje míľovými krokmi. Benediktínske opátstvo a Torre Doria, pôsobivá obranná veža na boku kláštora, sú dnes vítanou kulisou pre výletníkov, ktorí sa tu kúpu a čvachtajú, opaľujú sa na slnku a živia sa zmrzlinou a Fantou.

Výstup na Monte Portofino, ktorého vrchol vo výške 610 metrov oddeľuje Camogli od San Fruttuoso, som podnikol už skoro ráno. Najprv cez strmé schody cez záhrady a olivové háje hore až do San Rocco, kde som sa v rozprávkovej cukrárni zásobil vodou a čerstvo upečenou focacciou. Potom som zvolil pobrežnú cestu, hoci ma recepčná varovala – „strmé, signore, veľmi, veľmi strmé“, pričom jemnými pohybmi rúk symbolizovala priepasti – a užíval som si pohľady na teraz holubičie modrý Golfo Paradiso.

Polostrov Portofino bol počas druhej svetovej vojny stanoviskom nemeckých jednotiek, ktoré sa opevnili v obrovských bunkrových komplexoch, aby prehľadávali Janovský záliv po spojeneckých jednotkách. S veľkým záujmom som si po ďalšej hodine pochodu obzrel tieto ruiny, rovnako ako aj tabule, ktorých tu pribúdalo: „Pozor, strmé. Pozor, nebezpečenstvo pádu. Prosím, len pre skúsených horolezcov.“

Neodradili ma od toho, aby som na úzkom chodníku pokračoval ďalej cez bylinný, uzlovatými stromami a kríkmi lemovaný porast, až kým som neprišiel na skalnaté miesto, ktoré bolo zabezpečené reťazou. Povýšenecky som sa usmial: kto tu potrebuje istenie? Tak toto je to, čo chápete pod „Pozor, nebezpečenstvo pádu“? Smial som sa popod fúzy, a práve keď som si vážne myslel, že som prakticky už v cieli a už som si nacvičoval tón, ktorým by som si v Cantine objednal dary mora a dúšok ľahkého bieleho vína, skala predo mnou náhle a strmo spadla do mora. Zároveň sa chodník badateľne zúžil, takže som sa najprv zastavil, po druhé som začal rozmýšľať a po tretie som s celou samozrejmosťou alpského sráča otočil a išiel späť domov.

Do San Fruttuoso som sa napriek tomu dostal, aj keď až na druhý deň. Opäť cez schody do San Rocco, potom diagonálne cez národný park Portofino, popri záhradách, chatrčiach a kaplnkách pod holým nebom, pohľady cez na Santa Margherita, k dedinkám, ktoré triumfálne sedia na chrbtoch odvážnych kopcov, aj popri jednej či druhej turistickej skupine a nakoniec, pri nevyhnutnom zostupe do San Fruttuoso, opäť sám.

Môj príchod bol zodpovedajúcim spôsobom triumfálny. Na mori sa kolísali loďky, pláž si delila len hrsť rodín a turistov. V Cantine mi dali ten najkrajší stôl vpravo hore pod podmienkou, že o pol druhej budem mať jedlo dojedené, pretože vtedy príde jachta z Portofina s niekoľkými špeciálnymi hosťami.

Zjedol som čerstvé krevety, potom spaghetti pescatore, pil ligúrske Vermentino a namýšľal som si, že hlboko pod prístavným bazénom vidím sochu Ježiša, toho „Cristo degli abissi“, Krista priepastí, ktorý od roku 1954 stojí na morskom dne, aby priniesol útechu a vykúpenie zatrateným dušiam, ktoré zahynuli v mori.

Späť do Camogli som si napriek tomu vzal loď.

Dobre, v Portofine som bol samozrejme tiež. V Santa Margherita Ligure som nasadol na výletnú loď, nechal sa spolu s rozrušenými deťmi a Angličanmi v krátkych nohaviciach viezť pozdĺž východného pobrežia grandiózneho polostrova s jeho fantastickými vilami do malej rybárskej dedinky, kde svoje letá pravidelne trávil už Friedrich Nietzsche.

Portofino už dávno nie je malá rybárska dedinka, ale talianska metafora pre lesk a bohatstvo. Na kopcoch stoja hlboko v tieni a takmer neviditeľné vily miliardárov, v slávnom hoteli Splendido ubytovávajú hostí, ktorým stojí suita tisíc eur na deň za to, a plážovú promenádu si medzi sebou rozdelili obvyklé podozrivé lifestylové značky.

Keď som dorazil, práve pristávalo pár cestovných skupín, ktorých výletná loď kotvila pred Santa Margherita. Museli nosiť odznaky, na ktorých bola zaznamenaná ich skupina a jej farba, aby pri prehliadke prístavu nestratili správne dáždniky, za ktorými mali bežať.

Hoci to neboli práve najlepšie znamenia, v Portofine som sa cítil dobre. Ako vlastne všade – ale tu obzvlášť – stačilo pár krokov, aby človek unikol masám, a len pár schodov hore kopcom, aby našiel zákutia, ktoré boli pekné a viac-menej prázdne. Navštívil som Castello Brown a neďalekú umeleckú záhradu, dlho sa díval z múrika von na Riviera Ligure a pochopil som, že Nietzscheho tu pobozkala múza.

Tu som sedel, čakajúc, čakajúc –
avšak na nič,
Mimo dobra a zla,
užívajúc si
raz svetlo, raz tieň,
celý len hra,
celé more, celé poludnie,
celý čas bez cieľa.
Tu, zrazu, priateľka!
Stalo sa jedno dvoma –
A Zarathustra prešiel okolo mňa …

Teraz som čakal, kým výletná loď opäť pozbiera svojich dovolenkárov, potom som si v Caffè Excelsior dal espresso a užíval si krásu, ktorá sa nad týmto malým zálivom zhusťuje ako na máloktorom inom mieste na svete.

Ale keď som sa viezol loďou cez San Fruttuoso do Camogli, už som sa znova tešil na svoju tichú izbu v Cenobio dei Dogi – a na to, že v mojom zornom poli už nebude žiadna výletná loď.

Potom prišiel piatok, ten piatok, kedy som sa vrátil k Nandovi do La Mela Secca. Medzitým som už mal Camogli a okolie dobre zmapované. Dobre som sa najedol. Nazbieral špeciálne vedomosti o focaccia al formaggio. Videl slnko zapadať na všetky možné spôsoby (hlavne však cez famózne poháre plné Campari Soda). Vyšliapal schody v Camogli: mestečko leží na takom strmom svahu, že človek často musí vyjsť 50 schodov za sebou, aby sa dostal na ďalšiu úroveň ulice.

A otriasol som sa taxikára. V ten piatok som totiž, aby som sa dostal do cieľa, išiel autobusom. Stálo to desatinu a netriaslo to tak.

Užíval som si kilometer dlhý príchod od autobusovej zastávky k lokálu. Užíval som si priateľské privítanie a to, ako cieľavedome ma viedli k stolu so zeleno-bielym károvaným obrusom. Užíval som si pohľad na záhrady v Santa Margherita a užíval som si lesk loďiek, ktoré sa hlboko dole na mori kolísali.
Potom som si vychutnal salámu a lúpané figy, neprekonateľnú Insalata Caprese, mľaskavo dobré crespelle a predovšetkým krištáľovo čisté Vermentino z Cinque Terre.

„Príď skoro znova“, povedal Nando na rozlúčku.

„Prisahám!“, povedal som.

„Grappu?“, spýtal sa Nando.

„Nie, už nie ďalšiu“, povedal som.

„Aké prekvapenie!“, povedal taxikár, ktorý sa zrazu vynoril z tmy. „A aká radosť…“

Hotel Cenobio dei Dogi
www.cenobio.de

Trattoria degli Amici
www.trattoriadegliamici.eu

Pasticceria Revello
Via Giuseppe Garibaldi 183,
16032 Camogli

Ristorante da Paolo
www.ristorantedapaolocamogli.com

Antica Osteria del Vastato
Via del Vastato 1, 16036 Recco

La Cantina di San Fruttuoso
www.lacantinasanfruttuoso.it

Caffè Excelsior
www.excelsiorportofino.it

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!