Práve keď som bol opäť raz veľmi spokojný so svojím dlhoročným výrokom, že je všade najkrajšie, prišiel mi do cesty Meran. Náhoda ma priviedla do tohto mesta, ak sa teda dá nazvať náhodou, že človek stretne majiteľa nádherného hotela v inom nádhernom hoteli úplne inde a navyše mu od zvyčajne dobre informovaných osôb neustále hovoria, že nie si kompletný človek, ak si aspoň raz v živote nebol ubytovaný v Ottmanngut.
Musím, prepáčte, trochu začať zoširoka. Pretože skôr než som mohol cestovať z Vorarlberska – stretnutie s Martinom Kirchlechnerom, majiteľom Ottmanngut, sa konalo v Hirschen v Schwarzenbergu – do Južného Tirolska, zavejalo ma to na úplný východ Švajčiarska, do Engadinu. V Müstairi, len pár minút od talianskych hraníc, som bol hosťom v celkom bláznivom dome, v dome, ktorý rozpráva taký dlhý príbeh pohostinnosti, že som sa cítil taký mladý ako už dávno nie.
Chasa Chalavaina je mohutná budova na námestí Plaz Grond, len pár krokov od slávneho benediktínskeho kláštora svätého Jána, ktorý Müstair vyniesol do hodnosti svetového dedičstva UNESCO. Ja si myslím, že kúsok tejto slávy patrí aj Chalavaina, ale predbieham. Duchovným centrom Chalavaina je izba vyrobená z borovicového dreva. Závidím všetkým, ktorí majú zážitok vstúpiť do tejto izby ešte pred sebou. Len aby sme si dobre rozumeli, nie je to žiadna veľkolepá stolárska práca v zmysle, že by sa tu vybláznili tvoriví virtuózi svojho remesla s množstvom dekorácií a ozdôb. Práve to jednoduché a samozrejmé, čo určuje charakter izby, v ktorej sa večeria a raňajkuje (ale skôr nie v rovnakom čase, bez obáv), je to, čo zaujme. Každá doska sedí na svojom mieste, strop je rozčlenený veľkými štvorcami a najkrajší stôl v izbe stojí pod ležérne tesaným oblúkom, v ktorom sa skrývajú všelijaké zásuvky a zákutia. Hracie karty? Fľaše s pálenkou? Neodvážil som sa to zistiť.
Hrany stolov sú zaoblené od predlaktí mnohých generácií hostincových návštevníkov. Krásu tohto opotrebenia majitelia inscenujú pomocou úzkych ručne tkaných pruhov látky z neďalekej tkáčovne Tessanda. Pár drzých, pravdepodobne červeným vínom podnietených čmáraníc vpísalo do dreveného obloženia pominuteľnosť a ja som tam sedel s výrazom tváre mierne prihlúplym od spokojnosti, celkom zabúdajúc na seba som nasával atmosféru, pil svoje pivo z pivovaru Bieraria Tschlin a popri tom som dokonca zabudol čítať jedálny lístok, čo je chyba, ktorá sa mi naozaj nestáva často.
Považujem za celkom pravdepodobné, že ma nanajvýš priateľská čašníčka, stála sila z blízkeho Južného Tirolska, považovala za, povedzme, čudného. Musela mi pripomenúť, že som prišiel jesť. Slabý štart som si vynahradil štedrou objednávkou, čo sa ukázalo ako požehnaná stratégia, pretože jedlo šéfkuchára Oliviera Thialera bolo vynikajúce, jednoduché, sýte a veľmi dobre dochutené. Avšak varujem pred podceňovaním porcií. Prvý večer, po tom, čo som ako predjedlo zjedol marinovaného sivoňa a ako hlavný chod Capuns, som musel ísť na prechádzku až k štátnej hranici, aby som bol pripravený na nočný odpočinok, a keby som pil pálenku, dal by som si ešte jednu. Musím však priznať, že ako dezert som zjedol ešte aj tvarohové knedle.
Teraz sa Chalavaina obzerá späť na tradíciu nie menšiu ako 770 rokov a platí za pravdepodobne najstarší hotel vo Švajčiarsku. Existovalo akútne nebezpečenstvo, že by v týchto dňoch mohol zostať prázdny ako jeho susedný dom na námestí Plaz Grond, Tschierv. Jon Fasser, dlhoročný majiteľ, viedol dom aj vo vysokom veku, ale nástupníctvo zostalo nevyjasnené. Preto sa zo stredu spoločnosti sformovala iniciatíva, ktorá sa nechcela zmieriť s tým, že Chalavaina zatvorí. Od konca roka 2021 je nadácia Chasa Chalavaina vlastníkom hotela s jeho 18 izbami, neuveriteľnou izbou a kuchyňou sfarbenou od sadzí načierno. Pri potrebnej renovácii prejavila citlivosť tým, že zmenila tak málo, ako sa dalo, ale urobila to s historickým pochopením a veľkým vkusom (ktorý bol vďaka spolupráci s ETH Zürich aj vedecky podložený).
Tak na historickom mieste nevznikla luxusom preplnená, historické zdanie oslavujúca škrupina, ale dom, na ktorom možno vyčítať, čo bolo, je a bude podstatou hostincov. Od malej jednolôžkovej izby s WC na chodbe až po historické komnaty farára vrátane terasy s výhľadom na Plaz Grond je všetko k dispozícii, mimochodom za viac než dostupné ceny, ale to len tak na okraj. Ale ak si chcete vybrať: Zoberte si komnaty farára, majú o trošičku viac triedy a prepychu ako ostatné izby.
Druhý večer som mimochodom jedol gnocchi s úžasným srnčím ragú a pil Pinot noir z Bündner Herrschaft, a to pri najkrajšom stole v izbe. Bol to zážitok vznášajúcej sa nadčasovosti na mieste, kde je čas zrušený, aspoň niekedy a aspoň trošičku. Z údolia Val Müstair som išiel cez Vinschgau ďalej do Meranu. Samozrejme, Meran som už predtým príležitostne navštívil, ale tentoraz som sa vznášal priamo do zlatej jesene, ktorá je v Merane taká výnimočná, pretože mimoriadne mierne podnebie nielenže tak brilantne vyfarbuje strmé vinice, ale aj tak jasne osvetľuje botanické kontrasty. V záhradách Meranu rastú nielen všemožné ovocné stromy, ale aj pínie, himalájske cédre, korkové duby, olivovníky, eukalypty, druhy bambusu a magnólie, agávy, aloe a opuncie. Stredomorské, ba tropické rastliny sa ukazujú ruka v ruke s alpskou flórou.
Najkrajšia z týchto záhrad je záhrada Ottmanngut, môjho cieľa. Tu naťahujú nielen pínie a palmy svoje elegantné koruny k nebu, tu rastie nespočetné množstvo citrusových plodov a šíri svoju omamnú vôňu – tak omamnú, že som sa skutočne odhodlal vziať do úst to hlúpe slovo „omamná“ a dokonca ho aj zapísať. Medzi palmami stoja stoly, na ktorých sa v lete podávajú raňajky, a keď máte šťastie, ukáže sa jedna z troch korytnačiek, ktoré tu žijú. Jedna sa volá Helmut, ostatné dve mená som zabudol.
Na dlhej strane záhrady sa nachádza oranžéria, ktorá slúži aj ako zimná záhrada, a raňajková miestnosť hotela, kde sa pravidelne konajú aj večere a podujatia. Na širokej strane mohutné vchodové dvere, kde ma víta Martin Kirchlechner. To je, presne, ten muž, ktorého som spoznal v Hirschen a ktorý dom už niekoľko rokov vedie. Najprv mi Martin ukazuje raňajkovú miestnosť. Keď som urobil prvý krok dnu, mal som na zlomok sekundy panický záchvat. Myslel som si, že vstupujem do prázdna a mal som dvanásť tisícin sekundy na to, aby som sa začal vážne báť. Keď ma Martin upozornil, že sa nemusím báť, sám som už pochopil, že tu bola len sklenená tabuľa nad priepasťou pivnice. Ďakujem za varovanie, pulz 150.
Ale upokojil som sa rýchlo, pretože krása má, ako je známe, niečo upokojujúce. A krása tomuto miestu rozhodne nechýba. V rohu miestnosti stojí klavír, na stenách sú knižnice a obrazy, v okennom výklenku gramofón s celým radom noviniek na vinyle, ťažisko klasický džez. „Môžeš,“ odpovedal Martin na otázku, či aj hostia môžu obsluhovať prístroj, na čo som okamžite vyskúšal, ako hlasno sa dá aparatúra vytočiť, aby som zase ja vystrašil Martina. Zobral to cool. Previedol ma raňajkovou miestnosťou, ukázal mi oranžériu a porozprával mi o histórii domu. Prvá písomná zmienka v roku 1290. Prevzatie rodinou Kirchlechnerovcov v roku 1850. Zásadná renovácia a úprava na hotel v dnešnej podobe 2010/11.
Prešiel som sa domom a žasol som, skoro som povedal: Bol som ohromený. Ottmanngut je druhý dom, ktorý som v priebehu niekoľkých dní spoznal, ktorý bol pevnou rukou vrátený k sebe samému bez toho, aby podľahol pokušeniu napchať pod strechu všetky možné druhy moderného luxusu. Ottmanngut nemá žiadne kúpele, žiadnu saunu, žiadne televízory, žiadne telefóny na izbách, žiadne diaľkové ovládače na zatemnenie okien, žiadne akékoľvek „chichi“. Namiesto toho ponúka jednoduchú krásu, historickú čistotu, vkus, atmosféru a vzdelanosť srdca. Povzdychol som si spokojne. „Potrebuješ niečo na pitie?“ spýtal sa Martin znepokojene. „Áno,“ povedal som. „Pinot nero.“
Potom sme sa ešte pár hodín rozprávali a niekedy som sa stiahol do svojej nádhernej izby bez telefónu, bez minibaru a bez televízora, a keď som sa zobudil pod bielou perinou, pozeral som sa cez okno na scenériu, ktorú by ani veľký Henri Rousseau nemohol namaľovať krajšie. Predo mnou kmeň a listy palmy, na ktorých tancovalo slnečné svetlo, a bol som taký svieži, že by mi napadol tento verš: „...a aj keď dážď v trópoch Novej Guiney bubnuje do listov manga...“ Ale to už za mňa vybavil André Heller.
Išiel som na raňajky. Raňajky nasledujú ako všetko v Ottmanngut vlastný poriadok. Podávajú sa v troch chodoch, najprv chlieb, džem – broskyňový džem bol vynikajúci – a syr, potom sladký, potom slaný chod. Sýty som zostal sedieť, vybral som si jednu alebo druhú knihu z hotelovej knižnice, naučil som sa napríklad, že Meran bol po stáročia hlavným mestom Tirolska (zatiaľ čo Innsbruck nesie tento titul až od roku 1849) a premýšľal som trochu o otázke, či by bolo pre nás Rakúšanov lepšie, keby sa Južné Tirolsko nestalo súčasťou Talianska. Záver: pre nás možno, pre Južné Tirolsko určite nie. Potom som sa opäť odvážil k gramofónu, založil album od Kennyho Burrella a vychutnával si pocit byť doma. Doma na čas, to áno, ale doma.
Stretol som priateľov. V Ottmanngut je už tak či tak ľahké stretnúť ľudí, ktorí sa stanú priateľmi, ale ja myslím priateľov, ktorí boli mojimi priateľmi už predtým, napríklad Dona Alfonsa, ktorý sám prevádzkuje hotel v Paznaune a ktorého syn je nesmierne talentovaný a medzitým vysoko dekorovaný kuchár, prezradím len toľko: Signature dish je sivoň s horcovou penou. Už ma Don Alfonso pozval na jedlo. Trval na tom, že mi tirolskú kuchyňu vysvetlí z južnej strany, a to sa mu aj podarilo. Dostal som príkladne nožom krájaný tatarák, potom polievku s čarovne nadýchanou slaninovou knedľou, a pretože mal Don Alfonso pocit, že to nemôže stačiť na celé jedlo, nasledovala zabíjačková misa s rebierkami, krvavničkou a jaternicou a nakoniec gaštanová torta.
Neskoro večer som sa stiahol do svojej izby bez telefónu, bez minibaru a bez televízora, a na krátky moment, konkrétne tesne predtým, než som zaspal, som ľutoval, že neexistuje telefón, ktorým by som sa mohol informovať, kde je v minibare schovaná pálenka. Na druhý deň som robil svoje kuračné kolá po kúpeľnom meste. Išiel som pozdĺž Passer, rieky, ktorá pretína Meran, pozrel som si promenádnu halu, v ktorej sú umelecky zvečnené najkrajšie dediny a mestá Južného Tirolska, prešiel cez Poštový most, aby som si prezrel pamätník cisárovnej Alžbety, znova späť ku kúpeľnému domu, kde na zadnej strane má lahôdkárstvo s názvom Pur aj zopár stolov, kde som pil kávu, hlad som ešte nemal.
Martin ma kulinársky vyzbrojil, vedel som teda, kde budem obedovať. Upokojuje ma, keď už dopoludnia viem, kde budem na obed sýty. Predtým som však vystúpil hore do Obermais, kde sa práve usídľujú bohatí a krásni z Meranu, a navštívil som Monocle Shop, ktorý otvoril Tyler Brûlé, zakladateľ rovnomenného časopisu, keď sám býval v Obermais (medzitým sa presťahoval do Zürichu). Monocle Shops – a myslím predovšetkým na ten v Zürichu – sú zvyčajne miesta, kde sa k výnimočne peknému tovaru dajú získať aj bonusové porcie arogancie, ale tu je to presne naopak. Linda Egger, šéfka obchodu, ma vtiahla do takého priateľského, siahodlhého a zaujímavého rozhovoru, že som skoro prišiel neskoro do Mainardo.
Jedno musím povedať vopred: V tejto trattorii vládne prísny režim. Pár, ktorý sa dnu predral pár minút po mne, teda krátko po 14. hodine, nedostal už nič na jedenie. Ja tesne pred a to bolo veľké šťastie. Pretože dnešné predjedlo, scarole stufate, bolo skutočným zjavením. Ide pritom o neapolské jedlo, pre ktoré sa čakanka dusí s ančovičkami, petržlenovou vňaťou, kaparami, strúhankou, hrozienkami a píniovými orieškami. V Mainardo namiesto píniových orieškov vzali vlašské orechy a čakanku položili na čerstvo upečenú focacciu. Keď som si vzal prvé sústo, mal som známy pocit kulinárskeho ošiaľu, keď sa na moment miesto, čas, nálada a chuť dokonale zhodujú.
„Niečo nie je v poriadku?“ Čašníčka si myslela, že mi nie je dobre, pretože som hlúpo škeriac sa zíral pred seba, pretože som sa snažil pochopiť všetky tie nádherné vrstvy chuti, ktoré sú v tomto superjednoduchom jedle obsiahnuté. „Naopak,“ povedal som. „Málo?“ spýtala sa zdesene, pretože mi zjavne nerozumela – a zmizla. Zjedol som teda dve porcie scarole stufate, keď prišla pasta, zlatožltá carbonara, ktorá bola naozaj dobrá, ale pre mňa už nezvládnuteľná. Keď som pri polovici vzdal, postavila sa predo mňa šéfka, malá, ale energická, ruky bojovne opreté v bokoch.
„Hneď som to videla,“ povedala. „Čo?“ spýtal som sa zmätene. „Že to nezješ.“ Vzal som to ako kompliment a musel som s ňou o to bojovať, aby som smel zaplatiť nedojedené špagety. Keď som neskôr sedel na riečnej promenáde v kaviarni s názvom Darling, stretol som tretíkrát v ten deň Martina. „To je tak,“ povedal, „v Merane sa človek nevyhnutne stretne“ – tentoraz v sprievode Ethel Hoon a Jakoba Zellera, ktorí sa práve presťahovali z Arlbergu do Meranu.
Pili sme kávu a limonádu a dozvedeli sme sa, že pár, ktorý do septembra viedol veľkolepú reštauráciu Klösterle v Lechu, si dáva rok pauzu v Merane a potom v Eppane otvorí novú reštauráciu. Medzitým Jakob a Ethel s americkými partnermi uvádzajú na trh pálivú omáčku s názvom „Stuzzi“, dostal som vzorkovú fľaštičku a môžem len povedať: Respekt, tu sa konečne podaril balans medzi ostrosťou a chuťou nie na úkor pôsobivej hodnoty Scovilleho stupnice. Večer som sa zotavil s fľaštičkou Pinot nero od Lagedera a gitarou Kennyho Burrella v Ottmanngut.
Na druhý deň som išiel pešo z Töll, dedinky na ceste na priesmyk Reschenpass, dole do Meranu. Na chodníku Algunder Waalweg, úzkom turistickom chodníku, ktorý vedie pozdĺž starých zavlažovacích kanálov, som išiel cez vinice a jablkové sady, okolo malých predajných miest, kde sa dalo kúpiť ovocie a šťava, obdivoval som nielen alpské palmy, ale aj agávy, tomel a kiwi. Cez serpentíny cesty Tappeinerweg som zostúpil do centra mesta, pretože som chcel, samozrejme, ešte raz v Mainardo zjesť scarole stufate, ale vy už tušíte: Bolo 14.01, keď som prepotený dorazil k vchodovým dverám, a hoci bol podnik ešte praskajúci vo švíkoch, teda nepochybne v prevádzke, kuchyňa už mala zatvorené. Plakal som pár horkých sĺz, ale potom som sa zmieril so svojím osudom. Aspoň, pomyslel som si, nebudem musieť pri večeri ľutovať, že som cez obed zjedol priveľa.
Martin mi na večer odporučil reštauráciu Meteo, a to bol celkom dobrý tip. Krypticky mi oznámil, že šéfka je „osobnosť“, ale mlčal, keď som ho požiadal o spresnenie. Aby som tu nevytvoril cliffhanger: Agata Erlacher jednoducho celkom presne vie, čo je dobré, a túto vedomosť odovzdáva nefiltrovanú svojim hosťom. Tak som si okrem iného vychutnal malú porciu domácich tagliatelle s 24-hodinovým ragú, mäsovou omáčkou, ktorá stojí najmenej 24 hodín na sporáku a ktorej chuť, aby som bol konečne trochu patetický, je naozaj dokonalá – nie, nie omamná. Potom prišlo stehno z bio kurčaťa, dusené s nakladanými citrónmi, aj to bolo celkom znamenité, a len dezert, ktorý čokoládové sablé konštruktívne kombinoval s citrusovými príchuťami, spadal do oddelenia hyperkreativity. Vína, ktoré Agata ku jedlám kombinovala, boli nezvyčajné, ale lahodné; a na tanieroch mojich priateľov, ktorých som si priviedol z Ottmanngut, som videl tiež len potešujúce veci, dusenú papriku, pikantný karfiol, cestoviny s paradajkami a kozím syrom.
Keď sme sa neskôr prechádzali mestom, obzerali si arkády a neboli sme si celkom istí, či by sme sa predsa len niekde nezastavili na posledný pohárik, nakoniec sme dorazili na Via Verdi, kde pred kláštornou budovou stojí božie muky. Sú venované pamiatke (odhadom) pra-pra-pra-starého otca Martina Kirchlechnera, ktorý si v roku 1866 vybral toto miesto, aby nastúpil na nanebovstúpenie. Potom sme ešte chvíľu sedeli v chladnej záhrade Ottmanngut, dali si ešte glg k zvuku Blue Note z gramofónu – a áno, samozrejme, opäť som sa zľakol tej diery v zemi. Ale nie veľmi.
Neskôr vo svojej izbe som si zapísal, čo mám z prežitej praxe povedať o tomto rozprávkovom mieste: „Je to hotel, ktorý človek skoro nechce opustiť, pretože tak magneticky pozýva na zotrvanie. Majiteľ a personál sú osobne spriaznenou priateľskosťou. Soft power hotela Ottmanngut je vynikajúca, ale to nemá znehodnotiť krásu domu. Dýcha z neho niečo aristokratické, ale bez akejkoľvek arogancie, a v hre medzi minulosťou a prítomnosťou zasahuje presne ten správny tón.“ Potom zaspávam, aby som sa v maľbe Henriho Rousseaua svieži zobudil. —
Adresy
Chasa Chalavaina
www.hotelchalavaina.ch
Ottmanngut
ottmanngut.it
Mainardo
Meinhardstraße 19 39012 Meran
T +39/345/157 54 12
Café Darling
cafedarling.business.site
Meteo
cometometeobaby.it

© Rufino Emmenegger



© Rene Riller

© Katharina Maria Zimmermann


© Shutterstock