Text: Thomas Glavinic Fotografie: Ingo Pertramer
7. október 2013
Stojím s ťažkou hlavou v kuchyni reštaurácie Gut Purbach a krájam semenník. Niečo také som nikdy predtým nerobil a to, že to robím teraz, sprevádzaný výsmešným smiechom môjho priateľa Inga Pertramera, má na svedomí výlučne Thomas Maurer. Maurer je vinný. Maurer bol už často vinný, ale taký vinný ako tentoraz ešte nikdy nebol. Je desať hodín dopoludnia, vyťahujem semenník z diviaka z jeho vrecka a predstavujem si, že to nie je semenník diviaka, ale Thomasa Maurera.
Niekedy v roku 2009:
Som pozvaný na večeru k Thomasovi Maurerovi. V očakávaní gigantickej hostiny hladujem dni vopred, pretože jeho kulinárske umenie je vychýrené. Jeho znalosť vín je takisto vychýrená, podáva rozprávkové vína, a preto o jeho kulinárskom umení nemôžem veľa povedať. Viem, že jedlo bolo vždy dobré, ale medzitým bol môj mozog, špeciálne tá oblasť, v ktorej sídli pamäť, atakovaný ťažkými červenými vínami, a tak som veľmi zvedavý, aké bude jedlo dnes.
Spočiatku nie je nič, pretože ten človek je totálny chaos. Maurer pozýva svojich hostí k stolu až s niekoľkohodinovým meškaním a ja zisťujem: ten zloduch nám naservíroval lasagne z teľacích brzlíkov s hríbmi.
Teraz bude väčšina z vás cmukať jazykom, ó, ach, lasagne z teľacích brzlíkov, mhm, aké úžasné, a k tomu hríby, pastva pre chuťové poháriky, lenže mne tieto slová nejdú cez pery, pretože: Nenávidím zapekané jedlá. Hnusím si huby. A. Nejem. Žiadne. Vnútornosti.
Trojitý zásah, neveriacky prikyvujem nad svojím tanierom, s hrôzou pozorujem, čo sa naň nakladá, a zo slušnosti zjem dokonca trochu z toho, no keď sa vo mne zdvihne totálny odpor (čoskoro), odložím vidličku bokom, otvorím si ďalšiu fľašu vína a objednám si pizzu.
Začiatok septembra 2013:
Thomas Maurer volá. Nemôže dokončiť svoj novembrový príbeh pre magazín A la Carte z časových dôvodov, či by som za neho nezaskočil. Jasné, vravím, o čo ide? Pokrytecky mi vysvetľuje, že by som z toho mal veľkú radosť, ide o ochutnávku v jednej špecializovanej reštaurácii. O aké špeciality ide, zamlčí. Súhlasím.
6. október 2013:
S priateľom, fotografom Ingom Pertramerom, ktorý ma dokonca už sprevádzal na pútnické miesto Medžugorie a ktorého nič neotrasie okrem neustále sa modliacich fundamentalistov, sa zastavím u Eselböckovcov v Schützen. Taubenkobel, respektíve Greißlerei, je pre mňa popri Seehofe Seppa Schellhorna tým, čo sa najviac blíži môjmu životnému snu, domu pri mori s pripojenou rybou krčmou, hoci široko-ďaleko nevidieť žiadne more. Ingo bol práve na akomsi lukulskom detskom festivale a nemôže nič jesť. Ja môžem, jem veľa, jem do zásoby, pretože medzitým už viem, na čo som sa dal. Gut Purbach je reštaurácia so špecialitami z vnútorností a Ingo Pertramer sa erdží od smiechu, dokonca ma fotí v momente, keď mi tú správu oznámi. Sedím bledý v Greißlerei, pchám do seba tortu za tortou a počúvam Waltera Eselböcka a Inga, ako mudrujú o konzumácii mäsa. Ingo dôrazne zastáva názor, že keď už človek zabije zviera, mal by zjesť celé zviera, nie len filet. Premýšľam nad tým, že keby človek zabil Thomasa Maurera, mal by takisto zužitkovať celého Thomasa Maurera, a predstavujem si, aké by to bolo vstúpiť do medzinárodného obchodu s orgánmi a rozosielať geniálneho rakúskeho kabaretistu po kúskoch do celého sveta.
6. október 2013, večer:
Prichádzame do Purbachu a Max Stiegl, šéf reštaurácie, nás víta s príjemne uvoľnenou priateľskosťou. Ochutnávka vnútorností je naplánovaná až na ďalší deň, dnes večer sa zrejme majú ochutnávať vína, pretože si prisadá k nám a necháva priniesť tri fľaše vína. Vlastne som nechcel piť, no vína sú senzačne dobré a večer sa podľa toho vyvíja. Začíname sa rozprávať. Ingo a ja sa dozvedáme, že v najbližších týždňoch sa v obci bude konať „Sautanz“ (zabíjačka), a ja sa teším, pretože toto prekrásne slovo som ešte nikdy nepočul. Sautanz! Pred mojím vnútorným zrakom sa objavujú veľké tancujúce svine, v pozadí vidno vatru a ľudí s kosami a fľašami piva.
Počítame už fľašu číslo štyri, keď sa, ktovie prečo, ocitneme v čulom rozhovore so štyrmi gráciami pri vedľajšom stole, a pri fľaši číslo päť sedia prinajmenšom dve z nich pri našom stole. Šiesta fľaša ešte nie je otvorená, keď jedna z nich začne spievať. Myslím, že spieva Ave Mária. Snažím sa ju zapáliť, ale buď tá žena jednoducho nehorí, alebo Ingo stále sfúkne plameň. Medzitým ma Max zasväcuje do jemností kuchyne z vnútorností a môj odpor postupne ustupuje určitej zainteresovanej skepse. Považujem za možné prežiť nasledujúci deň. Ten človek sa zdá byť skutočne vedieť, čo robí, nehádže len tak vnútornosti do hrnca a nemieša, on pri tom naozaj rozmýšľa.
7. október 2013, ráno:
Stojím tam, semenník a nôž v ruke, a pýtam sa sám seba, či je to všetko reálne. Pokojne vysvetľujúci Max vedľa mňa, ceriaci sa a fotografujúci Ingo predo mnou, to, čo mám v ruke. Z vreca vytekajúci semenník diviaka Thomasa Mau... Dvere na vnútorný dvor sú otvorené, je chladno a tento semenník nie je prvý kúsok vnútornosti toho dňa, ktorý zjem. Pred pár minútami som jedol surové srdce, surové srdce v čili oleji a zvláštnym spôsobom chutilo vynikajúco. Som prekvapený. Tá vnútornosť mi vôbec nič nerobí. Nie je zlá. Hoci toto srdce bolo pre mňa ideálne vhodné: Nemám rád tuk. Ako dieťaťu mi rodičia rozprávali, že Elvis Presley zomrel na stukovatenie srdca, a toto zjeddené srdce určite nebolo Elvisa Presleyho. V každom prípade: Srdce chutilo, samozrejme, predovšetkým vďaka senzačnej marináde.
S marinádou pokračujeme ďalej. Zatiaľ čo kravské vemeno vrie vo veľkom hrnci s vodou a srnčí mozog sa varí v mlieku, Max opeká kuracie žalúdky a srdcia a pridáva ďalšiu senzačnú marinádu. Ak by mi bol niekto pred pár dňami povedal, že budem čoskoro jesť kuracie žalúdky a srdcia, bol by som ho vyhlásil za blázna, koniec koncov nie som Klingon, ale medzitým moja nedôvera klesla. A skutočne: Chutí to tiež. Teda tá marináda. Že jem žalúdok, si ani nevšímam. Len na to nesmiem myslieť.
Medzitým sa mozog rozvaril na svetlú pastu, ktorú si natierame na krajce čierneho chleba. Trochu sa cítim ako kanibal. Rozvariť mozog a natrieť na chlieb! Barbarstvo! Zaujímavé barbarstvo však. Max pastu dochucuje a ja zisťujem, že nedokážem rozpoznať veľký rozdiel od bežnej masťovej nátierky. Keby nebolo spomienky na mozog, ako vyzeral ešte pred hodinou, jedol by som ďalej bez zábran. Ingo určite, ten je nadšený z každého jedného jedla, paralelne k ochutnávke udržiava sadistického Thomasa Maurera cez SMS o mojich pokrokoch v obraze. Ale ak si ten chlap myslí, že táto vec by bola na mňa priveľa, prerátal sa, práve naopak, zatiaľ som mimoriadne naklonený tomu, čo sa mi predkladá.
Zatiaľ čo žujem, mimovoľne mi napadne myšlienka, že teraz žujem myšlienky. My totiž nevieme veľa o srnčích myšlienkach, ale určite nejaké majú, inak by ten mozog nebol taký veľký, z čoho vyplýva, že to, čo žujem, musela byť kedysi myšlienka. Možno milá spomienka na materský cecok? Možno spomienka na vôňu kvitnúcej letnej lúky? Možno impulz hrať sa s bračekom? Nech to bolo čokoľvek, práve to žujem a prehĺtam. Čudná predstava, o ktorej sa zdá, že Ingo v svojej posadnutej konzumácii netuší.
Teraz je na rade semenník a to je skutočne formujúca skúsenosť.
Možno to znie hlúpo, ale pre niekoho, kto sám má semenníky, je myšlienka rezať do takého, respektíve rezať do vreca a vybrať semenník, nie čisté potešenie. Dobre, možno to ženy považujú takisto za problematické, ale majitelia semenníkov to majú pri tejto práci definitívne ťažšie. Pomáham si tak, že si predstavujem, ako Thomasovi Maurerovi splácam lasagne z teľacích brzlíkov týmto drastickým spôsobom, potom to ide.
Čo urobíte so semenníkom? Max ho krája na malé kúsky a obalí v trojobale. Vyprážaný semenník z diviaka. To som ešte málokedy jedol o desiatej dopoludnia, už vôbec nie s ťažkou opicou. Ale – nebuďme skeptickí, dajme tej veci šancu.
Po pár minútach ležia zlatohnedé kúsky na tanieri, nevyzerá to o nič inak ako viedenský rezeň, chutí to inak? Ochutnám. Áno, chutí to inak. Ľahké, vzdušné, a keby som nevedel, že jem semenník, čo ma skutočne trochu zaťažuje, bol by som nadšený. Skutočne ide len o postoj, o to, čo v mojej hlave tiká zle. Myslím zle v súvislosti s vnútornosťami, v mojej hlave tiká kadečo zle, a nie všetko z toho je opraviteľné, ale môj postoj k vnútornostiam sa začína pomaly meniť.
Ďalší chod: šalát z teľacích držiek. O optike sa dá povedať kadečo. V surovom stave mi vemeno veľmi pripomína niečo, čo sa používa v priemysle pneumatík, ale po tom, čo bolo nakrájané na prúžky a opäť raz pridaná marináda, by to mohlo byť čokoľvek. Opakuje sa aj zážitok spred chvíle: Marináda – niečo so šošovicou, som príliš zmätený, aby som sa spýtal – je tak rafinovaná, že by som s ňou pravdepodobne skutočne zjedol pneumatiky alebo aj handru na riad.
Posledný chod: varený srnčí jazyk. Tu zlyhávam – ale výlučne tu. To, čo vidím, vyzerá z môjho pohľadu príliš ako známy rečový orgán a príliš málo ako niečo, čo sa dá bez obáv zjesť, a keď kúsok prehltnem, moje asociácie sú príliš nepríjemné na to, aby som sa dokázal sústrediť na chuťový zážitok.
Záver: Môžem povedať, že som Thomasovi Maurerovi pokazil zábavu. Nechcem tvrdiť, že odteraz budem denne jesť semenníky a mozgy, ale Maurer mi môže predložiť, čo chce, už ma nemôže vyviesť z miery. Hoci, no áno, mal by som si dávať pozor, čo hovorím. Huby mám stále nerád. A morské plody tiež nie. Sadistický kabaretista ma nabudúce určite privíta gratinovanými šampiňónovými scampi.
Veľká vďaka Ingovi za to, že za týchto 24 hodín nespravil všetky fotky, ktoré mohol spraviť. A veľká vďaka Maxovi Stieglovi za jeho trpezlivosť a jeho humor, a predovšetkým za to, že mi umožnil spoznať a pochopiť niečo nové.
Adresa
Gut Purbach
Hauptgasse 64, 7083 Purbach am Neusiedler See
Tel.: 02683/560 86
www.gutpurbach.at