Text: Anna Burghardt Foto: GettyImages
Pri Chef’s Table je ešte presne jedno voľné miesto. Premoknutí do nitky z prudkého, úplne nečakane začatého dažďa sa v reštaurácii Bo Innovation vtlačíte medzi francúzsky pár mužov a stenu. A od tej chvíle hodiny sledujete, ako Alvin Leung, šéf, robí skôr menej a jeho mladá, prevažne mužská brigáda skôr viac. Alebo vlastne všetko. Okrem rozprávania. To potom predsa len preberá Alvin, narodený v Londýne, vyrastený v Kanade, ktorý v Hongkongu viac-menej zakotvil. Na rozprávanie je totiž zvyknutý ako porotca v Masterchef Canada a protagonista rôznych lokálnych TV šou. „Som tu len jeden týždeň v mesiaci,“ povie neskôr s ležérnou hrdosťou, akoby to bola pre reštauráciu známka kvality.
Alvin Leung je niečo ako enfant terrible hongkongskej reštauračnej scény.
Reštaurácia Bo Innovation na ostrove Hongkong nie je nevyhnutne chrámom veľkej kuchyne. Hoci Alvin Leung v roku 2014 získal tretiu michelinskú hviezdu, dokazuje to len opäť, aké svojvoľné je udeľovanie hviezd v Hongkongu. Nepresne uvarené, občas zle dochutené a obohraté molekulárne nápady, z ktorých je zmysluplný len jeden: Leungova verzia slávneho Soup Dumpling, variantu dim sum plneného polievkou. Jeho Xiaolongbao je vnútri tekutá molekulárna gélová kvapka, ktorá pozostáva výlučne z polievky. „Najtenšie rezancové cesto, aké sa nám podarilo.“
Napriek tomu je menu v Bo Innovation zaujímavou skúsenosťou (a zmysel má len pri Chef’s Table): tým, že Alvin Leung rozkladá klasické kantonské jedlá na ich súčasti a servíruje ich v novej forme za aktívnej účasti svojho prúdu reči, získa laik na Čínu pohľad na centrálne ingrediencie kantonskej kuchyne. Tá je vo veľkej miere paralelným vesmírom. A Alvin Leung možno nie je geniálny kuchár – moderovať a vcítiť sa do nováčikov v Číne však dokáže. Tak počas večera pri Chef’s Table spriada početné vlákna medzi svojimi a tradičnými jedlami. Napríklad keď ako amuse-bouche servíruje v papierovom vrecúšku miniatúrnu verziu v Hongkongu obľúbených vaflí v tvare vaječných obalov, toho streetfoodu, na ktorý sa v meste čaká v dlhých radoch. „Odkiaľ si?“ pýta sa. „Rakúsko, tam som bol už trikrát. Hangar-7. A aj v Linzi. Nie je to miesto na jedenie, majú tam len Hitlera. Poviem ti inokedy.“ A menu pokračuje ďalej. Z čínskej bravčovej klobásy Lap Mei Fan robí Alvin Leung zmrzlinu (ktorej sa človek môže rýchlo presýtiť) a flambuje ju vysokopercentným ružovým vínom, aby ukázal centrálnu ingredienciu klobásy. Slávny Eight Treasure Tea Leung rozloží a servíruje osem petit fours, každé z jednej ingrediencie čaju: napríklad ženšen, kustovnica čínska (goji), kvety chryzantém.
Najzaujímavejšie, pretože také cudzie, sú však počas celého menu sušené ingrediencie a človek je čoraz viac v strehu. Sú tu napríklad sušené mandarínkové šupky, ktoré Alvin Leung používa spolu so surovou šunkou a sušenými hríbmi ako korenie na ryby (a človek sa okamžite cíti vrátený do školských čias, keď v priehradke pod lavicou na jeseň vysychali mandarínkové šupky z ovocia, ktoré človek v pubertálnom neustálom hlade počas vyučovania potajomky zjedol). „Mandarínková šupka môže byť veľmi drahá, keď je vyzretá, táto má 24 rokov.“ Toro, tuniakový brušný lalok, sa podáva s rezancami vermicelli, čiernymi hľuzovkami – „iba z Périgordu“ – a práškom zo sušených kreviet. Prášok prekvapivo chutí ako hľuzovka, poznamenáte. „Máme množstvo prírodného čínskeho umami,“ hovorí Alvin. „Väčšina je v sušených morských plodoch.“ Sušené krevety majú však vždy negatívnu pachuť. „Aby som izoloval umami, urobil som z kreviet a oleja infúziu. Oranžový olej má potom už len umami.“
Mandarínky a krevety dostanete na trhoch so sušenými morskými plodmi, informuje Alvin Leung a rozpráva ďalej. O sušených rybích mechúroch, z ktorých jeden kus stojí toľko ako auto – nemecké, nie kórejské. O žraločích plutvách za pancierovým sklom, o nespočetných kategóriách sušených morských uhoriek. O vtáčích hniezdach rôznych stupňov čistoty, skoro ako pri diamantoch, o morských koníkoch, plochých korytnačích pancieroch a kyticiach zo slnkom sušených jašteríc. „Mohli by sme sa tam stretnúť v sobotu na obed,“ povie Alvin Leung niekedy vtedy, keď sú neveriace oči jeho stredoeurópskeho náprotivku už také veľké ako oči japonského manga mačiatka.
V sobotu na obed prichádza Alvin s mokrými vlasmi (tentoraz nie kvôli dažďu) na miesto stretnutia. „Vezmeme si taxík.“ Vodičovi je drsným tónom prikázaná Des Voeux Road West. Pozdĺž tejto širokej ulice leží jeden obchod so sušenými morskými plodmi vedľa druhého. Alvin pozná niekoľkých majiteľov obchodov, ktorí preto výnimočne povoľujú fotografovanie. „Len tie žraločie plutvy tamto nesmú byť na fotke,“ hovorí v prvom obchode. Plutvy „tamto“ sú obrovské a chránené bezpečnostným sklom. Za pultom visia certifikáty, že ide o dôveryhodného obchodníka, ktorý nepredáva falzifikáty.
Des Voeux Road West nevyzerá práve ako Bahnhofstrasse alebo Fifth Avenue. V navonok nenápadných obchodoch sú však uskladnené tovary neuveriteľnej hodnoty, jedny z najdrahších potravín sveta. Alvin vás nasmeruje do ďalšieho obchodu, cieľavedome mieri k zadnej stene a ukazuje na jantárovo sfarbenú oválnu vec, zabalenú vo fólii, opatrenú červenou stuhou. „Sušený rybí mechúr. 380 000 hongkonských dolárov.“ V prepočte asi 36 000 eur. Žiaden vtip? „Žiaden vtip. Čím staršia ryba, tým tmavšie a tým drahšie sú. Čím väčšia ryba, tým drahšie – a opäť tmavšie, pretože sú hrubšie.“ Číňania – bohatí Číňania – ich jedia, keď sú chorí, keď je ich imunitný systém nevyrovnaný. Keďže plávací mechúr udržiava rybu v rovnováhe, má údajne priviesť do rovnováhy aj človeka.
Ani slávne vtáčie hniezda, naskladané do seba ako masky proti chrípke, nie sú žiadna lacná záležitosť. Rúška na ústach nosia aj niektorí predavači. V klasických kantonských podnikoch ako Shun Tun Lok alebo Spring Moon dostanete vtáčie hniezda servírované napríklad pečené s vajcom, porcia za 600 hongkonských dolárov. Vtáčie hniezda majú byť obzvlášť dobré pre ženy kvôli vysokému obsahu kolagénu. Chutia úplne po ničom. „Lastovičie sliny,“ ani sa nesnaží Alvin Leung prikrášľovať. „Čisté lastovičie sliny, žiadne stonky alebo niečo také. Čím čistejšie, tým drahšie.“ Niektoré vtáčie hniezda sú výrazne oranžové, niektoré takmer biele. Alvin bez obalu tvrdí, že oranžové sú vtedy, keď bola v lastovičích slinách krv. Ďakujeme, môžeme sa teraz obrátiť k niečomu chutnejšiemu?
Opúšťame hlavnú ulicu štvrte, prechádzame okolo malého stánku so surovou šunkou, „tá sa berie len na dochutenie, napríklad do vývaru, je príliš slaná na jedenie“, a vyberáme sa do menších, o niečo ošarpanejších obchodov v zadných uličkách. Tu sa vo zvýšenej miere predáva aj suché krmivo ako orechy, bylinky, lupene ruží a hríby, tovar nižšej hodnoty. „Jeleň penis,“ hovorí zrazu Alvin. Apropo chutné. V zadných uličkách nachádzame aj sľúbené sušené jašterice, sploštené, stabilizované ako strašiaky na paličkách a prezentované ako kytica. Vidíme korytnačie panciere a morské koníky, všetko vysušené. A všetko myslené len ako liek, upokojuje Alvin. Medzi zaparkovanými autami ležia na slnku veľké ploché bambusové podnosy s morskými uhorkami alebo bylinkami, „na dosušenie, ak niečo zvlhlo“. Tradične sa potraviny pre trh so sušenými morskými plodmi sušili na slnku, medzitým sa však proces zrýchľuje strojmi.
Znova na Des Voeux Road West navštevujeme ešte niekoľko butikov so sušenými morskými plodmi. Bezpečnostný personál tu nenájdete, hoci rybí mechúr môže stáť viac ako švajčiarske hodinky v luxusných uliciach Hongkongu. Ponuka je vo všetkých obchodoch hlavnej ulice viac-menej rovnaká: sušené rybie mechúre, rybie žalúdky, kalamáre, všetko od bielej až po jantárovú farbu. A rady hrebenatiek. Vrstva po vrstve presne naskladané vo veľkých pohároch čakajú na kupcov. Tie polámané sú dokonca dostupné. „Čím neporušenejšie, tým drahšie. Potrebujete ich napríklad vtedy, keď ich chcete servírovať v strede plátku zimnej dyne. Klasika, zelenina je vláknitá, hrebenatky tiež.“ Aha, paralelná textúra, poznamenal by teraz kuchynský teoretik. Sušené hrebenatky sa vždy namáčajú a používajú sa okrem iného aj do polievok alebo ako dipy k dim sum, ako napríklad v Spring Moon pre božskú domácu omáčku. Čisté umami, spomína si človek. „Všetky sušené hrebenatky tu sú z Japonska,“ hovorí Alvin, „hrebenatky z Hokkaida“. Sú vláknité v porovnaní so škótskymi alebo francúzskymi hrebenatkami. „My nemáme radi vaše európske hrebenatky s touto hladkou textúrou bez vlákien. V Noma mrazia morské plody, aby zjemnili konzistenciu. My Číňania nemáme radi presne to. Chceme odpor.“ A potom Alvin povie vetu, ktorú tu vo štvrti so sušenými morskými plodmi ešte veľmi často zopakuje: „It’s all about texture.“
Predovšetkým pri sušených morských uhorkách, ktoré existujú v najrôznejších formátoch a farbách. Niektoré vyzerajú ako páry salám, iné ako pichľavé a bodkované uhorky. Musíte ich namočiť, „ale vedieť ako“, potom napučia do netušenej veľkosti. „Morské uhorky nechutia po ničom. It’s all about texture.“ A Alvin sa priamo nahnevá, pretože mu napriek jeho angličtine ako rodnému jazyku nenapadá, ako opísať textúru namočených morských uhoriek. „Trochu ako gumové cukríky. Len bez chuti. It’s all about texture.“
Alvin Leung bol v roku 2011 hosťujúcim kuchárom v Hangar-7. Kuchári boli týždeň u neho v Hongkongu, museli všetko ochutnať a Alvin im vysvetlil, na čom v kantonskej kuchyni záleží. „Texture, texture, texture. Často dôležitejšie ako chuť. Pomysli na žraločiu plutvu, ktorá dodá polievke vďaka svojmu kolagénu telo a sama má zaujímavú textúru.“ Skutočne, polievka zo žraločích plutiev deň predtým v Sun Tung Lok, inak úplne preceňovanej dvojhviezdičkovej reštaurácii v priemernom nákupnom centre, žila z textúry. V gélovitej polievke bola okrem mäkko-vláknitého mäsa z plutvy aj zimná dyňa, takisto mäkkovláknitá a svetlá, navyše hrudkovitý zrazený bielok, ktorý vyzeral ako výsledky liatia olova.
Apropo kov: Ako to bolo ešte raz s tým Lincom, pán Leung? „Ach áno. V Linzi – nejaký festival, bol tam aj Eckart Witzigmann – som varil v čínskom podniku. Žiadny ohrievač tanierov, zato dvaja Vietnamci, ktorí nehovorili po anglicky. Bol som štyri dni v Linzi, bolo to peklo. V Rakúsku nemáte žiadnu anglicky hovoriacu televíziu, nebolo čo robiť, všade ste mohli jesť len vašu sekanú. Potom sa k tomu pridala sopečná erupcia, ten Eyjafj... čokoľvek, nemohol som odísť. Čínsky hostinský mi potom nechcel ani platiť hotelovú izbu.“ Alvin sa odmlčí a skúmavo sa na mňa pozrie, akoby chcel zistiť, či je tento druh pohostinnosti v Rakúsku normálny. „Vzal som si potom vlak do Frankfurtu a musel som celú cestu stáť. Linz-Frankfurt stáť! Vo Frankfurte som bol na ďalšie dva dni uväznený. Potom som si za 2 000 eur prenajal auto a išiel som s ním do Calais a potom do Londýna. Žiadne dobré spomienky na Linz.“
Čo Alvin Leung takisto nemá rád: dusenú čínsku kapustu pak choi, ktorú mu po prehliadke trhu so sušenými morskými plodmi servírujú pri obede vo Western Market, bývalej tržnici. Pak choi sa typicky podáva k na tmavohnedo duseným sušeným abaloniam, popri rovnako hnedých lepkavých husacích labkách. „Už som spomenul, že nenávidím pak choi? Vlákna s vodou a farbou dookola.“ Abalonie sa chovajú v Kanade, v Kórei a Japonsku sú divé, rozpráva Alvin Leung. „Od Fukušimy pochádza väčšina z Kórey a tie z Japonska spred roku 2011 sú oveľa drahšie.“ A odporúča: „Nekupuj si ich. Nevieš, čo s nimi máš urobiť. Musíš ich komplikovane namáčať, tak a tak horúco, neustále meniť vodu. Chutia ti abalonie? Vedel som to, vidíš, len Číňania tomu rozumejú. It’s all about texture.“
Bo Innovation
60 Johnston Rd, Hongkong
Tel.: +852 2850 83 71
www.boinnovation.com