A-La-Carte

Čím lepšie, tým horšie? (2013/1A

Naliezť lepšie veci ako menej dobré bolo súkromným vrtochom. Doteraz. Vážení čitatelia A-la-Carte, mali by ste sa hanbiť. Za čítanie A-la-Carte aj všeobecne. Aspoň pokiaľ ten najnovší trendový výstrelok, ktorý sa práve preháňa médiami, nemá byť už zase out a čakať na svoje retro oživenie o nejaké tie dve desaťročia. Reč je o…


Naliezť lepšie veci ako menej dobré bolo súkromným vrtochom. Doteraz.

Vážení čitatelia A-la-Carte, mali by ste sa hanbiť. Za čítanie A-la-Carte aj všeobecne.

Aspoň pokiaľ ten najnovší trendový výstrelok, ktorý sa práve preháňa médiami, nemá byť ­už zase out a čakať na svoje retro oživenie o nejaké tie dve desaťročia. Reč je o food-backlashi.

Tlač nedávno venovala celú nedeľnú stranu istému Stevenovi Pooleovi, ktorého kniha „You aren’t what you eat“ zjavne práve očarila lifestylové redakcie na Britských ostrovoch.

Šokujúco kontroverzná (tu z priestorových dôvodov mierne skrátená) téza: „No tak, netrápte sa jedlom a pitím, myslím tým, hej, je to nejako totálne preceňované a vlastne len pre vystatovačov, ktorí sa chcú niečím vystatovať. Hlavne, že sme sýti, nie?“

Zdá sa, že skutočne existuje potreba niečo také čítať. Okolo prelomu roka koloval sociálnymi sieťami aj – dúfajme, že fiktívny – otvorený list nemeckého novinára Hilmara Kluteho, v ktorom vopred hrubo napomína dúfajme rovnako fiktívneho priateľa, aby mu, Klutemu, na silvestrovskej večeri v žiadnom prípade nepodával zložito pripravované pokrmy z precízne vybraných produktov, alebo ak už, tak nech drží hubu a nehovorí o jedle. Alebo dokonca o víne!

Skutočnosť, že Klute považuje za skľučujúce, keď hostiteľka povie „Vinársky sa pomaly presúvame z Francúzska do Talianska“, sa dá hodnotiť aj ako indícia toho, že ešte nikdy nebol pozvaný k skutočným pôžitkárskym fanatikom; pravdepodobne na obojstranné dobro.

No tam, kde Klute len vypúšťa svoj ennui (a môže byť, že taký ten novonemecko-malomeštiacky večer v štýle „dnes spolu uvaríme niečo super chutné pre našich hostí“ môže mať svoje rysy ako od Loriota), tam vyššie spomenutý Steven Poole rovno oháňa veľkým, fejtónovo vhodným teoretickým kladivom: Pretože vždy zapôsobí, keď ľuďom, ktorých chcete zosmiešniť, prišijete nejaký „izmus“, všetci, ktorým nie je jedno, čo, ako a z akých zdrojov prijímajú, sa rýchlo stávajú „foodistami“. A komu sa taký foodista podobá? Citujeme pána Poolea: „Foodisti, rasisti a sexisti majú niečo spoločné: pozerajú sa na celý svet cez okuliare svojej posadnutosti, v tomto prípade práve jedla.“

Samozrejme, totalitná hrozba zo strany modelárov, onkológov a učiteľov v materských školách ostáva nepovšimnutá, ale aj foodizmus, ak ho beriete vážne, nie je žiadna slasť. Nie je to, keď sa človek nad tým poriadne zamyslí, zrieknutie sa ekologicky škodlivých špecialít, ako je továrenské prasa či bežiace kura, presne to isté, ako udrieť čašníčku po zadku a strčiť jej prepitné do dekoltu? Neskrýva sa v pokuse pripraviť svojim milovaným poriadnu večeru bez polotovarov tá istá tupá, spotená malomeštiackosť, akú vie inak vyvolať len poriadny vtip o Židoch v rovnako zmýšľajúcej spoločnosti?

Nie je Jamie Oliver Pol Pot súčasnosti?

A má sa človek nad takou hlúposťou vôbec rozčuľovať?

Presne tak.

Ľudová múdrosť v takom prípade radí: Ani len ignorovať.

Hoci: Aj ľudia, ktorí – či už z trucovitej originality alebo z prirodzenej tradície brutality – zastávajú tézu, že zdravá facka ešte nikomu neuškodila, vás lákajú odpovedať: „To by vo vašom prípade mohlo sedieť, ak chcete, rád vám jednu jednu vrazím.“

Možno by sme teda ľuďom, ktorí vážne nariekajú, že táto obťažujúca pozornosť a súcit k hlúpemu jedlu sú úplne neprimerané, mali jednoducho urobiť láskavosť a jedlo rovno spláchnuť do záchoda bez toho, aby prešlo ich tráviacim traktom. A potom dať na stôl kocku margarínu. Proti hladu.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!