A-La-Carte

Plemená syrov (2015/1)

Reblochon


Etikety poskytujú oveľa viac informácií nielen o vínach, ale aj o francúzskych syroch, než len informácie o oblasti pôvodu. A presne tak, ako pri víne, vyžadujú si určité znalosti, aby im bolo možné správne porozumieť.

Text & fotografie: Georges Desrues

Aby sa mliekar Géraud Delorme dostal k mlieku od svojich kráv, je odkázaný na ich teliatka. Preto ich vychováva a necháva ich od jari do jesene pásť sa na lúke – namiesto toho, aby ich krátko po narodení predal alebo porazil, ako to robia chovatelia mliečneho dobytka zvyčajne. „Sú to kusy dobytka prastarého plemena, ktoré sa v našej oblasti chová po stáročia, možno tisícročia,“ hovorí Delorme cestou na svoju pastvinu. Jeho farma sa nachádza v departemente Cantal v Auvergne, v tejto riedko osídlenej oblasti stredného Francúzska s jej vyhasnutými vulkánmi, rozľahlými náhornými plošinami a dychberúcimi panoramatickými výhľadmi.

Okrem známeho syra rovnakého mena sa v Cantale vyrába aj ďalší, ktorý sa volá Salers, a nesie teda rovnaký názov ako plemeno, ktoré Delorme chová. Na prvý pohľad sa bochník syra Cantal a Salers na seba podobajú ako vajce vajcu: oba sú vysoké valce so sivo-striebornou kôrkou, ktorá pripomína kamennú architektúru dedín v tejto poľnohospodársky zameranej oblasti. Keď sa však nakroja, syry odhalia svoje rozdiely. Vnútri je syr Salers šťavnato žltý, tmavšej farby a mazľavejšej konzistencie, s intenzívnejšími a komplexnejšími arómami.

„To je vďaka mlieku plemena Salers, ktoré sa v syre spracováva, je tučnejšie a celkovo výživnejšie než mlieko moderných plemien, ktoré sa používajú pri syre Cantal,“ vysvetľuje Delorme, zatiaľ čo parkuje svoj pick-up na poľnej ceste. Napravo od cesty sa pasie oplotený dospelý dobytok, naľavo od nich ich teliatka, ktoré s citeľnou nervozitou registrujú Delormov príchod. Dobytok plemena Salers sú nádherné zvieratá, ktoré už len vizuálne veľmi dobre zapadajú do krajiny, s červenohnedou, dlhosrstou a mierne kučeravou srsťou; a dlhými zakrivenými rohmi v tvare lýry, ako sa tu vraví.

Keď Delorme otvorí bránu, teliatka ako divé cválajú po poľnej ceste k svojim matkám, kde ich Delormov syn Gilbert zaháňa do ohrady. V nej sa teraz tlačia a netrpezlivo čakajú, kedy budú pustené k vemenám svojich matiek. „Je zvláštnosťou tohto prastarého plemena, že kravy možno podojiť len vtedy, ak spoznajú svoje vlastné teliatka,“ vysvetľuje Gilbert a vedie prvé kravy do dojárne. Krátko po tom, čo prvé teliatko začne sať, ho chovateľ odtiahne a pošle späť do ohrady. Až teraz možno nasadiť dojací stroj. Ak by teliatko uhynulo, napríklad kvôli chorobe alebo úrazu, jeho matka už mlieko nedáva. Ani cudziemu teliatku. „V takýchto prípadoch stiahneme z mŕtveho teliatka kožu a dáme ju na iné. Matka ho považuje za svoje a možno ju opäť dojiť,“ rozpráva chovateľ lapidárne.

To, čo na nezainteresovaných pôsobí ako brutálny klamlivý manéver, je v skutočnosti starodávna vedomosť pri zaobchádzaní s dobytkom, ktorú si poľnohospodári osvojili v priebehu storočí. „Samozrejme, je oveľa náročnejšie chovať takéto zvieratá,“ hovorí Delorme, „aj kvôli ich nižšej dojivosti, ale tá námaha stojí za to. A tá práca je napĺňajúcejšia.“ Ešte pred štyridsiatimi rokmi bolo plemeno Salers jediným plemenom v celom departemente,“ pokračuje Delorme. Potom boli dovezené prvé kravy z moderných chovov Holstein. Zlákaní ich oveľa vyššou dojivosťou, si poľnohospodári sľubovali zvýšené tržby pri menšej námahe. Medzitým však došlo k zmene myslenia. „Mnohí si uvedomili, že priemyselnej výrobe aj tak nedokážu konkurovať a vrátili sa späť k starému plemenu,“ hovorí chovateľ.

To, že Salers vôbec dodnes prežil, vďačí v prvom rade idealizmu ľudí ako Delorme. A faktu, že syr Salers dosahuje dnes opäť vyššiu cenu než Cantal. „Keby neexistovalo chránené označenie pôvodu Salers, ktoré vyžaduje, aby bol syr vyrobený z mlieka kráv plemena Salers, potom by toto plemeno určite už zmizlo,“ potvrdzuje Delorme.

Je málo známou zvláštnosťou mnohých francúzskych druhov syrov, že sa ich označenie pôvodu nevzťahuje len na určitú oblasť, ale aj na výrobnú metódu a plemeno zvierat, ktorých mlieko sa spracováva. Tak napríklad aj slávny syr s modrou plesňou Roquefort sa smie vyrábať len z mlieka oviec lokálneho plemena Lacaune, ktoré sa takisto chovajú v Centrálnom masíve a v okruhu 100 kilometrov od obce Roquefort. Ale aj vo francúzskych Alpách sú niektoré druhy syrov viazané na miestne plemená. „To je úžasný systém, pretože to chovateľom a výrobcom zabezpečuje vyššie predajné ceny ich produktov,“ hovorí napríklad poľnohospodár a výrobca syrov Jean-Marc Girard, „a okrem toho slúži zachovaniu biologickej rozmanitosti.“

Girardova vysokohorská farma a syráreň sa nachádza v údolí Vallée d’Abondance, ktorého pekný názov v doslovnom preklade znamená údolie hojnosti a okrem údolia a obce označuje aj plemeno hovädzieho dobytka a syr. Oblasť má charakter pohľadnice – vysoké skalnaté hory, drevené poľnohospodárske usadlosti, zelené pastviny a na nich tmavohnedo-biele kravy, ktorých mlieko poľnohospodár spracováva na pikantný tvrdý syr. „Teoreticky možno na syr Abondance použiť aj mlieko kráv Montbéliard alebo Tarine, ktoré sú tiež staré a dobre miestnym podmienkam prispôsobené plemená,“ hovorí Girard a kráča strmým svahom hore k svojim zvieratám, „ale v mojej rodine sme vždy chovali len dobytok plemena Abondance, túto tradíciu chcem zachovať.“ Okrem toho väčšina jeho zákazníkov, medzi nimi aj majitelia špičkových reštaurácií, kladie veľký dôraz na čo najtradičnejší produkt a na čistokrvné mlieko, dodáva.

Tiež v Savojsku a asi 100 kilometrov autom južne od údolia Abondance leží farma Emmanuela Missilliera. On a jeho manželka Nathalie vyrábajú Reblochon, mäkký syr s červenou plesňou, ktorý sa rovnako musí vyrábať z mlieka tých troch alpských plemien, ktoré sú povolené pre syr Abondance. Ale aj manželia Missillierovci sa sústreďujú len na jedno jediné plemeno. A to taktiež na plemeno Abondance. „Pri syre Reblochon je kvalita mlieka pravdepodobne ešte dôležitejšia než pri iných syroch,“ hovorí Emmanuel Missillier, „predovšetkým vtedy, ak vyrábate syr Reblochon fermier, ako my.“

Na rozdiel od bežného syra Reblochon sa ten, ktorý smie popri svojom názve nosiť na etikete označenie fermier, vyrába výlučne na poľnohospodárskych farmách a nie v mliekarských družstvách. „Rozdiel spočíva v uchovávaní mlieka,“ vysvetľuje Missillier, „zatiaľ čo v družstvách sa mlieko z večerného závozu chladí a mieša s tým, ktoré dorazí nasledujúce ráno, my spracovávame len mlieko nášho vlastného stáda. A to dvakrát denne, bezprostredne po dojení.“ Čo znamená, že surové mlieko sa nielen – ako je pri každom pravom syre Reblochon bežné – nezahrieva, ale navyše ani nechladí, a teda sa spracováva na syr telesne teplé a bez akéhokoľvek ošetrenia. „Rovnako ako zahrievanie aj chladenie zabíja mikróby, ktoré sú pre konzistenciu a vývoj chuti syra mimoriadne dôležité,“ zdôrazňuje syrár. A skutočne, Missillierov syr chutí oveľa intenzívnejšie a je pritom oveľa krémovejší než bežný Reblochon.

Aj v Rakúsku by bolo síce žiaduce, keby sa dal zaviesť systém, ktorý by chránil miestne plemená a zaručoval kvalitu mlieka, potvrdzuje Gunther Naynar z Lungau, jeden z nesporne najlepších syrárov v krajine. „Lenže bohužiaľ v Rakúsku už takmer neexistujú tradične vyrábané syry, ktoré by boli tak zrastené so svojím regiónom a určitým plemenom zvierat, aby bol takýto systém aplikovateľný,“ hovorí Naynar. Skutočne tu u nás zaniklo tradičné syrárstvo niekedy v 70. rokoch, keď začali poľnohospodári predávať mlieko družstvám a stali sa z nich čistí dodávatelia mlieka. Jednou z mála výnimiek je pravdepodobne Vorarlberský horský syr, dodáva Naynar. „Ale aj tu je pravdepodobne už príliš neskoro na ochranu starého plemena Montafonského hnedého dobytka, z ktorého sa syr v skorších dobách vyrábal takmer výlučne.“

V skutočnosti dnes v Bregenzerwalde existuje už len veľmi malý počet chovateľov, ktorí ešte chovajú niekoľko málo kusov hnedého dobytka. „Aby zvýšili dojivosť, väčšina kráv u nás bola skrížená s americkými býkmi plemena Brown Swiss,“ hovorí Vorarlberský syrár Anton Sutterlüty, „čím pôvodný Montafonský hnedý dobytok pravdepodobne čoskoro vymrie.“ Okrem toho by kríženie trpelo aj kvalita mlieka. Lebo krava, ktorá dáva toľko mlieka, potrebuje na to, aby tento výkon dlhodobo podávala, významné množstvá kŕmnych zmesí, ktoré sa z veľkej časti skladajú z obilia, tak Sutterlüty. Ale kravy predsa nie sú požierače obilia, ale trávy. Čo znamená, že trávia obilie oveľa horšie než trávu, ktorá by bola pre výživu ľudí nevhodná, kravami v ich štyroch žalúdkoch však môže byť premenená na cenné proteíny – ako napríklad na mlieko pre syr.

Abondance, Montbéliard a Tarine
Polotvrdý syr pochádza z Haute-Savoie a vyrába sa tradične z čerstvého (čiastočne nechladeného – „Reblochon fermier“) surového mlieka. Povolené je mlieko miestnych plemien hovädzieho dobytka Abondance, Tarine a Montbéliard.

Od roku 1958 je Reblochon chránený označením AOC. Pôvodne sa vyrábal z tajne nadojeného mlieka, ktoré je obzvlášť tučné a bolo zatajené pri kontrole dojenia („reblocher“ je starý savojský výraz pre „dojiť druhýkrát“). Jeho suchá, umývaná kôrka má sivoružovú až žltooranžovú farbu, vnútro syra má byť smotanovo-rozplývajúce sa.
Aróma je oriešková, plná a maslová.

Salers

Krájaný syr pochádza z Auvergne. Vyrába sa z mlieka kráv rovnakého mena a od roku 1961 nesie pečať AOC. Salers sa vyrába len vtedy, keď sa kravy nachádzajú na letných pastvinách a výlučne remeselnou tradíciou na poľnohospodárskych usadlostiach a vysokohorských salašoch regiónu. Od 1. októbra do mája sa syr nazýva Cantal. Svoju zvláštnu arómu získava z tradičnej kade z gaštanového dreva. Cesto je krájateľné a pružné. Je mierne kyselkavé, trpké a má zemitú arómu.

Abondance

Abondance (Montbéliard a Tarine)
Tvrdý syr pochádzajúci z údolia Val d’Abondance (Haute-Savoie) mal už v stredoveku vysoký status u mníchov tamojšieho opátstva. V roku 1381 sa podával pri voľbe pápeža v Avignone. Mlieko kráv rovnakého mena je známe mimoriadne vysokou kvalitou. V roku 1990 získal syr Abondance francúzsku pečať kvality AOC a má navyše status AOP. Má jantárovú kôrku, mierne dovnútra klenutý tvar a jedinečnú, plnú chuť: ovocnú a zároveň orieškovú.

Roquefort

Ovca Lacaune
Roquefort je zeleno-modro mramorovaný syr s modrou plesňou zo surového mlieka oviec Lacaune. Vyrába sa v okolí francúzskej obce Roquefort-sur-Soulzon v neúrodnom regióne Rouergue v departemente Aveyron. Od roku 1925 je tento „kráľ syrov“ (Diderot) ocenený pečaťou kvality AOC. Je to teda prvý syr vo Francúzsku s chráneným označením pôvodu. V roku 1411 udelil Karol VI. obyvateľom Roquefortu monopol na zrenie syra vo vápencových jaskyniach pohoria Combalou, kde syry ešte dnes zrejú rozdelené na dvanástich poschodiach.

Gunther Naynar, Hiasnhof
V obci Göriach v Lungau vsádza tichý, nenápadný umelec a človek, ktorý zmenil život, Gunther
Naynar veľmi sebavedomo na syry zo surového mlieka, čo možno a má byť chápané ako politické vyhlásenie, tak aj ako umelecký akt. Žije tu mimo industrializovaného, anonymizovaného potravinového sveta, ako sebestačný hospodár podľa regionálnych cyklov a svojich vlastných predstáv o úcte k surovinám a šetrnom zaobchádzaní s životným prostredím.

Z mlieka vlastných kôz a kráv vyrába vedúci hnutia Slow Food Convivium Lungau navyše syr, ktorý patrí k najvyhľadávanejším v krajine. Sortiment zahŕňa čerstvé, mäkké a krájané syry. Medzi nimi vzácny kozí syr dozretý na vlastnej vysokohorskej pastvine v listoch kostihoja lekárskeho alebo dvanásť mesiacov dozretý horský syr Göriacher, ktorý je poctou francúzskemu Cantalu (pozri Salers). Keby v Rakúsku existovalo označenie pôvodu pre syry, zaslúžil by si ho.
5571 Göriach 31, Tel.: 06483/219

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!