Kaiseki
Text od Sonja Stummerer & Martin Hablesreiter Fotografie: Corbis, Stockfood
Práve v Japonsku platí príslovie „jeme aj očami“ viac ako kdekoľvek inde. Či už v špičkovej reštaurácii alebo v stánku s občerstvením za rohom: kompozícii a prezentácii jedla sa vždy venuje mimoriadna pozornosť. Už len poschodové potravinové oddelenia veľkých obchodných domov v tokijských štvrtiach Šindžuku, Ikebukuro alebo v Ginze nenechávajú nikoho na pochybách, že varenie a jedenie je v Japonsku samostatným umeleckým smerom. Nič sa tu nenecháva na náhodu, čas a materiálne náklady akoby nehrali žiadnu rolu. Optické wow efekty však neslúžia len ako samoúčel, ale dávajú výraz historicky vyvinutým životným konceptom a stáročným filozofiám.
Najvznešenejší spôsob japonského stravovania je takzvané Kaiseki. Tradícia konzumácie malých, umelecky naaranžovaných jedál v sede na rohožiach tatami má za sebou takmer tisícročnú históriu. Koncept pochádza od budhistických mníchov a pôvodne nemal nič spoločné s jedením, ale skôr s pôstom: aby mnísi posilnili koncentráciu počas náboženských obradov, prijímali len minimálne množstvo vegetariánskej stravy a následne si na brucho prikladali horúce kamene, ktoré mali potlačiť pocit hladu („kai“ znamená brucho a „seki“ kameň).
Medzitým sa poradie chodov rozšírilo z pôvodných troch na deväť a dnes sa namiesto kameňov podávajú ryby a mäso. Napriek tomu sa kuchyňa Kaiseki stále považuje za jednu z najmenej kalorických a najzdravších na svete – a to aj napriek tomu, že v otázke opulentnosti a kulinárskej zručnosti v ničom nezaostáva za západnou hviezdnou gastronómiou. Práve naopak: podľa japonskej predstavy by malo byť každé stretnutie ľudí a tým aj každé spoločné jedlo jedinečné a dokonalé, keďže život je aj tak krátky. Preto každá dobrá Kaiseki reštaurácia venuje najvyššiu pozornosť každej, aj tej najmenšej maličkosti, ktorá by mohla hosťa potešiť, pričom veľký význam sa kladie na zachovanie tradičných rituálov. Ako všade v Japonsku, aj tu nie je stret pokroku a tradície v rozpore. Rovnako ako zenové chrámy a počítače existujú vedľa seba v dokonalej symbióze, aj tých niekoľko tradičných reštaurácií Kaiseki v Tokiu a Kjóte vytvára oázy pomalosti a pôvabu uprostred hektickej veľkomestskej džungle.
Kúzlo prítomného okamihu
Západný cestovateľ sa teda nemusí čudovať, ak najznámejšiu medzinárodnú reštauráciu Kaiseki – kde už jedli aj účastníci summitu G8 – nájde na najvyššom poschodí mrakodrapu v centre tokijskej finančnej štvrte. Akonáhle však opustíte chrómovaný vysokorýchlostný výťah, náhle sa pred vami otvorí úplne nový svet. Skupina priateľsky sa usmievajúcich dám s čiernymi vyčesanými účesmi vás vyzve, aby ste si vyzuli topánky, a ticho cupitá po mäkkých rohožiach tatami k rezervovanému separé. Bezhlučne posúvajú steny z ručne vyrábaného papiera a cédrového dreva, pričom ich obratné gestá nenechávajú nikoho na pochybách, že práve tu začína iné Japonsko. S ľahkosťou odsunú nepokojný ruch veľkomesta na niekoľko hodín do veľkej diaľky. Len úchvatný výhľad na sklenené mrakodrapy vôkol, ktorých fasády mnohonásobne odrážajú blikajúce neónové reklamy, pripomína pulzujúcu svetovú metropolu za oknami.
Základnou zásadou Kaiseki večere je dostať sa do súladu so sebou samým a okolím, zamyslieť sa nad rytmom ročných období a vnímať vlastnú harmóniu s prírodou. V znamenitej atmosfére malých oddelených izieb vybavených rohožami z ryžovej slamy a drevom sedia hostia na vankúšoch okolo nízkeho stola. Mladá žena v pestrofarebnom hodvábnom kimone vstupuje do miestnosti cez doteraz skryté posuvné papierové dvere a postupne rozvážne servíruje umelecky naaranžované pokrmy: ryby, mušle, ježovky, slimáky, tofu, ako aj reďkovku, huby a inú zeleninu. Poradie chodov podlieha prísnym pravidlám: po výbere predjedál nasleduje číra polievka, potom vždy jedno surové, jedno varené, jedno grilované a jedno vyprážané jedlo. Ako medzijedlá slúži zelenina nakladaná v octe a solené slivky.
Čistá príroda
Bohato naaranžované jedlé umelecké diela vyvolávajú sliny v ústach, avšak pri zahryznutí prichádza pre západný jazýček určité vytriezvenie. Mimoriadne jemné chuťové nuansy nasledujú čistú vlastnú arómu jednotlivých surovín, ako sú ryby, riasy alebo morské chaluhy, ktoré sú len sotva okorenené a navzájom nekombinované. Podľa japonskej predstavy by sa totiž jednotlivé zvieratá a rastliny mali konzumovať čo najprirodzenejšie, ich jemná aróma by nemala konzumenta ohromiť, ale mala by byť zdržanlivá, ba dokonca neutrálna a v ústach sa akoby „stratiť v nekonečne“. Veľké umenie Kaiseki majstra, ktorého učenie trvá viac ako 10 rokov, teda spočíva v tom, aby čo najlepšie vyzdvihol prirodzenú chuť surovín a čo najšetrnejšie používal koreniny alebo časy varenia.
Zásada neskreslenej arómy – veľa jedál sa podáva surových – samozrejme predpokladá absolútnu čerstvosť surovín, takže menu sa neustále mení podľa ročných období. Každý mesiac sa ponúkajú iné ryby a morské plody, iné ovocie a zelenina. Navyše tvary a farebné kompozície jedál zobrazujú krásu prírody, pričom myšlienka na pominuteľnosť života je vždy prítomná.
Tak sú napríklad jedlá na jar radi zdobené kúskami zeleniny v tvare motýľa, aj motív čerešňových kvetov – najdôležitejšie prírodné divadlo Japonska – je vtedy všadeprítomný. Farbou leta je červená, surová ryba sa podáva v efektných miskách z pravého ľadu, aby sa ryba chladila, ale aj aby hosťa opticky osviežila. Na jeseň sa dekoruje radi sfarbenými listami – pravými alebo vyrezanými zo zeleniny, v zime možno na tanieri nájsť umelé snehové vločky alebo abstrahované kvety slivky, ktorá v Japonsku kvitne už koncom zimy. Ale aj dekorácia miestnosti a stola sa prispôsobuje príslušnému ročnému obdobiu, pričom výber riadu s príslušnými motívmi, nápismi alebo básňami robí zvyšok, aby vytvoril sezónnu väzbu. V Japonsku platí príslovie „jeme aj očami“ viac ako kdekoľvek inde a kvalita reštaurácie sa meria nemalou mierou umením kuchára naaranžovať jedlá na tanieroch a miskách.
Toto hodnotenie sa však netýka len samotného aranžmánu, ale napríklad aj zručnosti krájania. Zatiaľ čo v Európe má hosť tú česť, že si svoj kus mäsa na tanieri rozoberie sám, japonský gurmán posudzuje schopnosti svojho kuchára aj podľa rezných hrán predložených kusov mäsa a rýb. Dokonalé sašimi – a tie sa podávajú aj pri Kaiseki – nespoznáte totiž len podľa čerstvosti, ale aj podľa jeho geometrie. Až keď sú hrany skutočne úplne rovné a ostré ako britva, môže sa kuchár nazývať majstrom. Tak sa učenie tohto úctyhodného povolania začína dlhými hodinami vyrezávania mrkvy a zeleru do malých javorových listov alebo kvetov chryzantém. A ručne kované kuchynské nože hotového Kaiseki majstra neslúžia len ako kuchynské náradie, ale tešia sa statusu rituálnych predmetov, pričom na každej čepeli je úhľadne vyryté meno majiteľa a potraviny, ktoré sa s ním majú spracovávať.
Jedlá poézia
Krása jedla sa zrejme v žiadnej krajine sveta neteší takej intenzívnej pozornosti ako v Japonsku. V skutočnosti však optická prezentácia neslúži len na potešenie oka, ale sleduje širší účel. Jednotlivé pokrmy by totiž nemali prinášať len zmyslový, ale aj duchovný pôžitok. Detailné dizajny jedál prispievajú k zachyteniu výnimočnosti prítomného okamihu a uvádzajú účastníkov do harmónie so svojím životom. Kaiseki je totiž aj potravou pre dušu, podobne ako báseň, ktorá čitateľa alebo čitateľku na určitý čas unesie do vzdialeného sveta. Aranžmány na tanieroch a v miskách vyvolávajú v mysli hosťa obrazy a asociácie a prinášajú mu tak – v najlepšom prípade – potešenie podobné hudbe alebo poézii.
Preto nie je nijakým prekvapením, že si japonskí kuchári nechávajú za svoje umenie zodpovedajúco zaplatiť, aj keď hosť reštauráciu – aspoň podľa európskych meradiel – neopúšťa práve v sýtom stave. Pretože extrémne malé porcie tých najčerstvejších surovín, ktoré sa konzumujú v pomalom poradí počas niekoľkých hodín, patria spolu so špičkovým servisom a luxusným prostredím k tomu najdrahšiemu, čo Japonsko kulinársky ponúka.
„…ak by išlo len o akt jedenia, potom by sme mohli rovnako dobre žiť z lístia, ako to robili naši praotcovia“. Týmito slovami sa rád cituje japonský učenec Kitaódži Rozandžin, estét a majster tradičných umení. Keď sa ako posledný chod podáva ryža s miso polievkou a sladkou bodkou je zmrzlina zo zeleného čaju s pastou z červenej fazule, zaplaví aj západných návštevníkov pocit súladu so všetkým predloženým. Táto citeľná harmónia nám umožňuje nahliadnuť do ázijského spôsobu života, no hlavne v nás zanecháva dojem, že sme strávili viac než výnimočný večer.