A-La-Carte

Žiadny problém. Hussam. (2017/1)

Vzájomná stáž. O Sýrčanovi v našej kuchyni. Volá sa Hussam. Má dvadsaťšesť rokov a chce byť kuchárom. Veľa viac o ňom neviem. Aspoň sa ho nemôžem veľa pýtať. Zatiaľ čo o ňom teraz píšem, sedí na kurze nemčiny. Ale trvalo rok a pol, kým nejaký dostal. Má…


Vzájomná stáž. O Sýrčanovi v našej küchyni.

Volá sa Hussam. Má dvadsaťšesť rokov a chce byť kuchárom. Veľa viac o ňom neviem. Aspoň sa ho nemôžem veľa pýtať. Zatiaľ čo o ňom teraz píšem, sedí na kurze nemčiny. Ale trvalo rok a pol, kým nejaký dostal. Snažil sa niečo sa naučiť sám. A už nejaký čas vie veľmi dobre určité slová. Napríklad „Šalát s kozím syrom“. Alebo „Modrý zemiakový šalát“. Alebo „Pastrami au deux“.

Vtedy, keď stále viac Sýrčanov utekalo pred vojnou do Európy, stála som s niekoľkými miestnymi hosťami na terase Alten Schule. Určite sú medzi utečencami kuchári, povedala som. Vôbec nie zlé, pri našom nedostatku personálu. Pravdepodobne by bolo aj dosť ľudí, ktorí by obsluhovali, umývali riad. Angličtinu sa učia už v škôlke. Sýrska kuchyňa je jemná, nehovoriac o libanonskej. Muži sa na mňa pozreli priateľsky odmerane. Nechceli mi protirečiť. Potom jeden predsa len niečo povedal. Človek si musí dávať pozor kvôli čistote. Tam dolu je už veľa vecí inak.

Však si umývajú ruky obzvlášť často a čistota je v podstate súčasťou ich náboženstva, odvetila som. Vždy tieto predsudky. Ale to som si len pomyslela. Priehrada však bola prvým rozporom prelomená. Apropo viera: Či bude možné, aby sa šesťkrát denne modlili smerom k Mekke? Moja protiotázka, kto z nich chodí každú nedeľu do kostola, bola prekrytá diskusiou o tom, ktorým smerom leží Mekka. Modlitebný koberec smerom k požiarnej stene k Fischerovmu domu? Alebo predsa len, pretože východ, k hydinárni?

Habibi znamená priatelia, to ma naučila moja priateľka Romana. Jeden z jej sýrskych chránencov študoval na filmovej akadémii, ďalší pracoval ako fotograf vo vojne pre európske tlačové agentúry. A potom je tu ešte Hussam, ktorý chce byť kuchárom. Či by sa nedal nejako zamestnať, opýtala som sa Buchingera. Obe naše mladé kuchárky podali výpoveď krátko po sebe. Práca je dosť a kratšia dochádzka bola očividne dobrým argumentom. Buchinger pracoval takmer všade na svete. Príbehy o jeho hosťovaní v Bejrúte sú legendárne. Samozrejme, pozná aj Damask. Sú hrdí, tí Arabi, odvetil. Pretože existujú TÍ Arabi, rovnako ako TÍ Rakúšania. A už sme boli v jednej z našich slovných prestreliek. Vie, že ma dokáže „dobro-človekom“ (Gutmenschin) občas vytočiť. Ale u nás sa skôr poriadne horúco varí než háda, a tak Hussam sedel o nejaký čas neskôr spolu s Romanou a jeho priateľom Mejdom, filmárom, v hostinci. Bola som na čítaní. Romana mi nadšene rozprávala, že Manfred bol veľmi milý a Hussam určite urobil veľmi dobrý dojem. Hoci bol podnik prasknutý vo švíkoch, Manfred im ešte navaril. Lahodné, a tie tri vyprážané bravčové rezne zjedla potom ona, s vypätím všetkých síl, aby ho neurazila. Mejd si medzitým obľúbil naše „G'spritzte“ (vínny strik), ale je vegetarián. A Hussam by nebol vôbec žiaden fanatik, ale bravčové mäso a alkohol predsa len nemá rád. Čudujem sa. Buchinger si šetrí ten či onen každodenný rasizmus celkom exkluzívne pre mňa, inak je príliš scestovaný, aby nevedel nič o rozmanitosti sveta. Zvyčajne dáva pozor na to, aby potenciálnym moslimom neponúkol nič bravčové.

Keď sa nájde legálna cesta, tak by mal Hussam pomôcť, hovorí pri našej ďalšej dopoludňajšej káve. Niekedy je trošku dojatý (ale ktorý aspoň spolovice tak úspešný kuchár nie je), tak to spomeniem len tak mimochodom, keď sme sa už v skutočnosti venovali dennému menu. Muselo byť strašne veľa práce, ale to s tými bravčovými rezňami nebol vôbec žiadny problém… Buchinger na mňa udivene pozerá. – „Poslala si im bravčové rezne.“ – „Ale prirodzene nie. Boli to teľacie rezne.“ Nedorozumenie. Tak rýchlo to môže ísť. Romana je vynikajúca kuchárka a tiež nadaná jedáčka, ale jej kompetencia práve nespočíva v klasickej rakúskej kuchyni. A inštinkt ochrany voči svojim Habibi ju pri vyprážanom nechal okamžite myslieť na bravčové. Čo už, nezomreli od hladu a moja priateľka prežila trojitý rezeň.

Tak sa to teda začalo. Potom stál Hussam u nás v kuchyni. Okrúhla, priateľská tvár, hrubé čierne okuliare. Zaviazaná jedna z mojich kuchárskych záster s nápisom „Mira kocht“. Úrad práce (AMS) schválil pracovnú stáž. Plat nedostáva, namiesto toho dostáva naďalej minimálnu pomoc. Na kurz nemčiny na začiatku svojej stáže stále čakal. Že moja predstava, že každý Sýrčan sa učí anglicky už od škôlky, nemá nič spoločné s realitou, som už vedela. Možno je to tak v niektorých elitných zariadeniach, inak je tam trochu angličtiny spolu s ostatnými písmenami až do maturity. Ale v kuchyni človek aj tak vidí, čo má robiť. Buchinger alebo ja to predvedieme, Hussam to zopakuje. Krájanie cibule. Hussam nechce urobiť nič zle. Úplne sústredený a pomalý. „Jemné!“ (Fein!) hovorím a napadá mi, že to slovo má dva významy. Úplne malé. Dobre urobené. Kto iný si už nad tým láme hlavu? Ani ja, ktorá žije zo zaobchádzania s jazykom. Pre nás je nemčina vo všetkých svojich aspektoch samozrejmosťou.

Hussam býva v arabskej zdieľanej domácnosti vo Viedni-Währingu. Cestuje električkou, potom metrom, potom prímestským vlakom (S-Bahn). A potom je vo Wolkersdorfe. Alebo v Schleinbachu. Buď máme čas, aby sme ho vyzdvihli, alebo kráča. Kto kráča rýchlo, zvládne to zo Schleinbachu za pol hodinu. Zo stanice vo Wolkersdorfe to trvá dlhšie, ale za to je väčšia šanca, že ho niekto vezme autom. „Žiadny problém“, hovorí Hussam a usmieva sa, keď sa mu pokúšam čo najjednoduchšími slovami vysvetliť, prečo sa s ním zajtra nemôžem stretnúť na stanici v pevne stanovenom čase. Koľko pochopil? Niekedy si myslím, všetko, niekedy si myslím, nič. Má dobrý cit pre to, čo by mohlo byť myslené. Väčšinou.

Hussam končí na stanovišti studenej kuchyne (Garde-manger). Buchinger mu ukáže, čo treba robiť, a akonáhle to vie, má to robiť. Nikto, kto u nás kedy pracoval, nepovie, že sme ho nenechali nič robiť. Marináda. Tiež slovo, ktoré sa Hussam rýchlo naučí. A píše fascinujúcou rýchlosťou arabské znaky sprava doľava. Iba číslice sú približne rovnaké. Ale tie sa predsa nenazývajú nadarmo arabské číslice. Limetky, vysvetľujem mu, patria nakrájať na tenko. Urobím príslušné gesto. Citróny, ktoré idú k vyprážanému, na hrubo. Znovu gesto. „Jo, žiadny problém!“, odpovedá Hussam. S empatiou a fantáziou sa dá úžasne komunikovať aj bez spoločného jazyka.

„Citróny dopredu!“, kričím pri servírovaní. Ohromený pohľad. Bežím k jeho zelenej doske. Leží tam kopa jemne nakrájaných kúskov citróna. „Na hrubo!“, kričím a snažím sa neznieť nahnevane. Nemôže za to. „Jo, žiadny problém“, hovorí Hussam. Priateľsky počúva, keď mu Buchinger prednáša po viedensko-dolnorakúsky o tempe a precíznosti. – „On ti nerozumie“, kričím. – „Musí sa to naučiť!“ – „Tebe robí radosť len to, že nemôže odvrávať!“ – „Kedysi by som si to od nikoho nenechal páčiť!“

Z dňa na deň ide viac, ide to lepšie. Hussam si zapamätal zložité názvy našich predjedál, zapamätal si, ako sa servírujú. Vie, že Buchinger niekedy robí všetko inak a že „au deux“ znamená porciu na dvoch tanieroch. Tak veľmi by som sa ho chcela opýtať, čo rád varí. Či by mi nechcel niekedy niečo ukázať. Jeho priatelia ho volajú „Mister Falafel“, mal by byť vraj naozaj dobrý. Ale na to je nejako vždy málo času.

Znovu mrazivé ráno. Tentoraz ho vyzdvihnem zo stanice. „Dobré ráno, máš sa dobre?“, hovorí ako vždy. V autorádiu správy. Tri dni nie je voda v Damasku. Hussamovi rodičia tam žijú. „Žiadne bomby“, povedal raz, keď som sa ho pýtala, či to nie je zlé.

„Damask – žiadna voda?“, pýtam sa teraz. Prikývne. Žiadny úsmev viac. Keď o niečo neskôr schladzujem brokolicu v studenej vode, nevylejem tú vodu. Použijem ju na prípravu zeleninového vývaru. Jeho otec má továreň na ponožky, povedala mi Romana. Medzitým Hussam navštevuje denne medzi ôsmou a jedenástou kurz nemčiny. Konečne. Potom sa vyberie k nám. Potrebujeme ho. „Alte Schule“ je napriek mizernému zimnému počasiu väčšinou rezervovaná. Že si pomýli červenú kapustu a modrý zemiakový šalát, je zvláštne, ale ľahko opraviteľné. Predovšetkým, keď prídem na to, že vždy považoval červenú za modrú a modrú za červenú.

Pomocného kuchára z Afganistanu sme takmer získali aj my. Ale skôr, než som ho videla, bol už zase preč. „Povedal, že je to pre neho ďaleko“, hovorí Buchinger. „Keď som navrhol, aby prišiel do kuchyne a raz sa pozrel, čo robíme, povedal, že v aute sedí jeho manželka a čaká.“

A potom Silvester. Posledný deň pred našou zimnou prestávkou. Každý stôl rezervovaný, Jimmy Schlager sľúbil, že zahrá niektoré zo svojich skvelých piesní z Dolného Rakúska („Nur ka Wasser net“ sa krčmárovi Buchingerovi obzvlášť páči). V obsluhe dvaja. V kuchyni my. Poobede oslavujú tradične Kronbergerovci. Veselí chlapci rôzneho veku, máme ich radi a oni nás zjavne tiež. Odchádzajú okolo siedmej a o siedmej sa začína naše deväťchodové menu. Približne v tomto čase vtrhne Buchinger nezvyčajne rozrušený (to je zvyčajne moja úloha) do kuchyne. „Nestíhajú to, musím ísť obsluhovať!“ Pozerám na Hussama a viem, čo by povedal. A potom začíname. Chápe, že musíme byť rýchli. Našťastie sme sa optimálne pripravili. Celý deň. Teraz servíruje, desaťkrát kačacia kapusta, desaťkrát pastrami s tromi druhmi tekvice. A znovu. A ďalej. Buchinger prichádza, pracuje s nami, beží späť a servíruje. Hussam so mnou servíruje polievku Galloway s hľuzovkovými haluškami, jeden chod za druhým. Krátko pred polnocou je. Stohy tanierov. Dezerty. Jeho čiary s lekvárovou omáčkou sú už naozaj odvážne. Snehové halušky navrch, čokoládová marquise. „Zvládneme to“, hovorím mu. Škerím sa. Merkelovej hláška. Má takú pravdu. Ide to oveľa lepšie, než si človek myslí. Treba to urobiť. Ešte šesť tanierov. Päť pred dvanástou. Tri pred dvanástou berie Maria posledné dezerty.

„Cool“, hovorím Hussamovi a potľapkám ho po ramene. Žiari. „Žiadny problém.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!