Text: Anna Burghardt · Fotografie: Julia Stix
„Ruka je pri každom kúsku viditeľná.“ Eveline Lehner drží plochú misku s vydutým okrajom v spomínanej ruke a zamyslene si obzerá svoje dielo. „Presne preto to s Walterom tak dobre ladí. Vidno, že jeho kuchyňa je ručná práca, že je za tým niekto.“ Keramička, ktorá žije a pracuje v Schützen am Gebirge, vyrába od osemdesiatych rokov takmer všetok riad pre Taubenkobel Waltera Eselböcka. „Nestíha produkovať,“ hovorí on. „Predávali by sme to aj v našom obchodíku, keby mohla vyrobiť viac.“
Spolupráca oboch je skorým príkladom tendencie, ktorá pomaly začína zachvacovať gastronómiu: riad, ktorý je špeciálne vyrobený miestnymi remeselníkmi pre reštauráciu, má podporiť individualizáciu línie kuchyne. Keramik Matthias Kaiser, vyštudovaný v Japonsku, vyrába už niekoľko mesiacov taniere, šálky na kávu a chladiče na víno pre maličké Mochi na viedenskej ulici Praterstraße. Silicium, značka Anne Wolfovej a Holgera Meißnera, vybavuje riadom Prato v Grazi. Tu nedávno začal variť mladý Roman Wurzer, ktorý aj sám priloží ruku k dielu. Norbert Payr je zas hostinský, kuchár a dizajnér v jednej osobe: v jeho hostinci Zum lustigen Bauern v dolnorakúskom Zeiselmaure dostávajú hostia už mnoho rokov dezerty na vlastnoručne dekorovaných tanieroch.
Pre Waltera Eselböcka je jasné, prečo pribúda takýchto spoluprác: „Žijeme v dobe, v ktorej chce mať každý niečo, čo nemá nikto iný.“ On, ktorý vždy rád zdôrazňoval individualizmus a avantgardné myslenie, sa hneď v začiatkoch Taubenkobelu rozhodol, že pre jeho reštauráciu neprichádza do úvahy masový porcelán. Nie nadarmo sa Eselböck hneď na začiatku dohodol s Eveline Lehnerovou, že nesmie vyrábať riad pre žiadny iný gastronomický prevádzkam. „Hrozné, nejaký čas mali všetci tie isté prehnuté taniere od Villeroy&Boch,“ rozčuľuje sa Eselböck, „neskôr tie s dierami od Hering Berlin.“ Priznáva síce, že obdĺžnikový tvar tanierov s tyrkysovo-zeleným okrajom, mladšej generácie z dielne Eveline Lehnerovej o pár domov ďalej, je tiež trochu poplatný duchu doby. Sama keramička nemá tieto hranaté kúsky, na ktoré sa hlina vtláča do sadrovej formy, až tak rada, „na hrnčiarskom kruhu je to jednoducho úplne iná práca“. Pri okrúhlych, na kruhu točených tanieroch a miskách je ručná práca oveľa viditeľnejšia. Vyduté ploché misky, v ktorých kuchyňa aranžuje napríklad dezert z trebuľky a čierneho koreňa na fotografiu, sa najprv na kruhu vyhladia, potom krátko zaschnú a následne ich Eveline Lehnerová ručne vydunie. A dvakrát glazuje, raz pri 980 °C, raz pri 1 160 °C, čím sa stávajú veľmi odolnými – „to je veľmi dôležité!“ vkladá sa do toho Eselböck, „v Španielsku alebo Maroku nájdete tiež veľmi pekný riad, ale dlho nevydrží“.
Hlina na riad Taubenkobelu, kde sa vždy hlásili k regionalizmu, pochádza zhodou okolností tiež z Burgenlandu, zo Stoobu. Z kameňolomu St. Margarethen navyše prichádzajú misky a platne z pieskovca, „namiesto bridlicových platní, ktoré majú všetci,“ hovorí Alain Weissgerber v kuchyni, keď predvádza rôzne časti kolekcie. Spriatelená firma, ktorá sa podieľa aj na reštaurovaní Dómu svätého Štefana, vyrába tieto pieskovcové kúsky exkluzívne pre Taubenkobel. Prvé taniere Taubenkobelu, rozpráva Weissgerber, boli biele so surovým, hlineno-hnedým okrajom, až neskôr pribudli tie hranaté kúsky so zeleným okrajom, na ktorých sa dnes servíruje veľa jedál. Sous-chef medzitým drží v ruke svoj obľúbený tanier: veľký, plochý, biely. „Formáty hranatých tanierov sú také, že sa dajú pre rôzne elementy jedla vždy nejako do seba poskladať,“ hovorí Alain Weissgerber a demonštratívne ich ukladá, „pozdĺžne alebo priečne“. Kúsky so zeleným okrajom – niekedy na hranách presvitá aj hnedá hlina a vytvára s glazúrou nanesenou štetcom peknú melange – síce pútajú pozornosť, pretože sú iné ako bežný riad, ale nevnucujú sa. „Riad nesmie nikdy stáť tak v popredí,“ uvedomuje si keramička Eveline Lehnerová.
Vypracováva aj vlastné návrhy, ktoré si vie predstaviť pre podnik – „potom sa uvidí, či ich chcú“. Momentálne sa v jej dielni v Schützen skladujú napríklad ploché misky s jediným vydutím, do ktorého si pri nosení môžete pohodlne vložiť prst. To je totiž tiež súčasť zdokonaľovania jej remesla, hovorí Eveline Lehnerová: „Človek musí poznať nielen hlinu a glazúru, ale vedieť aj: Ako s tým zaobchádza obsluha?“
„Naši ľudia v obsluhe sú už dobre vytrénovaní,“ hovorí Norbert Payr z hostinca Zum lustigen Bauern a opäť vypukne v hlasný smiech. „Naše taniere sú prirodzene ťažšie ako tie z porcelánu, ale to je vec cviku. Na druhej strane niektoré vydržali už od roku 1994!“ Hostinský zo Zeiselmauru navrhuje spoločne s priateľom, žiakom Ernsta Fuchsa Ferdinandom Karlom, povrch hrubých hlbokých tanierov, na ktorých sa v hostinci servírujú dezerty. Každý hosť dostane iný, čo sa stará nielen o témy na rozhovor pri stole. Norbert Payr tým vzbudzuje aj zvedavosť a podnecuje latentnú fascináciu štamgastov zbieraním: Ktorý tanier som ešte nemal, ktorý asi dostanem nabudúce?
„Všetko to začalo súťažou o štátny riad spolkového prezidenta,“ spomína Payr. „Vtedy sme robili taniere s testovacím obrazcom, s výsekmi z testovacieho obrazca ORF, ktoré sme však nikdy neprihlásili.“ Duo však našlo záľubu v spoločnej tvorbe. Na začiatku sa Payr a Karl skúšali aj sami hrnčiariť, odlievali porcelán alebo vtláčali hlinu do foriem, „ale nemali sme vybavenie a po vypálení sa kvôli nejakým vzduchovým bublinám veľa vecí rozbilo“. Medzitým obaja kupujú surový tovar od keramika vo Viedni, povrch tanierov je ich plátnom. Väčšinou navrhujú kúsky stále spoločne. A ak si správne vysvetlíme Payrov smiech počas jeho rozprávania, obaja sa musia pri tvorení celkom dobre baviť. Aj výsledky, ktoré niekedy pripomínajú diela Miróa, inokedy kresby zo zbierky Gugging, umožňujú tento záver. „Farbu sme už fúkali aj vzduchovými pištoľami. Alebo vystrihujeme z plexiskla nápis. Keď píšeme priamo na taniere, tak vždy ľavou rukou, hoci sme obaja praváci, aby to malo niečo detsky naivné.“ Po tom, čo bol povrch surových tanierov navrhnutý Norbertom Payrom a Ferdinandom Karlom, sa kúsky zvezú späť do Viedne na glazovanie, potom sú už vhodné aj do umývačky riadu. „Prídeme tam s našimi ostriekanými, ošpliechanými vecami, v dielni z toho vždy odpadávajú,“ rozpráva kreatívny hostinský a musí sa opäť hlasno smiať. „Naše taniere sa musia aj extra vypaľovať kvôli množstvu farieb. Modrá reaguje v peci nejako inak ako červená.“
Keďže sú divoko navrhnuté taniere obľúbené aj ako darčeky pri firemných večeriach, v niektorých rokoch je veľký dopyt. V samotnom hostinci je v obehu okolo štyridsať tanierov. Kedysi mal „Lustiger Bauer“ aj šálky na kávu z vlastnej výroby, na ktorých spodnej strane boli napísané veci ako „I hob an Kaffee, du ned“ (Ja mám kávu, ty nie). Tie šálky však Norbert Payr medzitým vyradil, známky používania boli už príliš silné. A nová generácia šálok u neho neprichádza do úvahy, lebo „tie hrubé espresso šálky, ako ich potrebujeme, neexistujú ako hobby surový tovar. Existujú len väčšie, tenké šálky pre ‚tetušky‘, ktoré si na ne namaľujú ibištek s motýľom, ale to sú iné, ako potrebujeme my“.
V kuchyni sa mimochodom extrémne odlišne pomaľované taniere na dezerty berú tak náhodne, ako stoja v regáli, „neberieme tam jeden s červenou maľbou na jahodový dezert,“ hovorí Payr. „Všetko, čo je autentické, k sebe pasuje.“
Pre Romana Wurzera, mladého šéfkuchára Prata v Grazi, a patróna Michaela Pecha bolo od začiatku jasné, že na stoly reštaurácie nepatrí masový tovar, ale špeciálne vyrobený riad. „Nezaujíma nás, čo majú všetci. Všade, kam sa pozriete, vidíte Hering Berlin a Kahla,“ hovorí Wurzer. „Používame potraviny z regiónu, prečo by sme teda mali dovážať riad z Berlína, namiesto toho, aby sme si vzali taký z regiónu?“ Michael Pech a on teda hľadali producentov v okolí. A narazili na značku Silicium so sídlom v Attendorfe, za ktorou stoja Anne Wolfová a Holger Meißner. „Tí mali v Grazi aj stánok na trhu, dohodli sme sa s nimi na skúšobných kusoch. A tie sa nám páčili,“ vykresľuje Wurzer vznik spolupráce. V momente – celý koncept je ešte celkom nový – pochádza len časť riadu zo Silicia, určité jedlá sa servírujú na ňom. Postupne by mali ďalšie kúsky dopĺňať tie súčasné. „Momentálne máme len biele taniere, ale určite tam pribudne aj farba,“ avizuje Roman Wurzer. Keďže koncept kuchyne počíta s prenosom historických jedál do prítomnosti – konkrétne: takých z „Južnonemeckej kuchárky“ Kathariny Prato – usúdili, že ťažisko na historickom by malo byť viditeľné aj na riade: „Má to jednoducho trochu aj niečo staromódne.“
Keramik Matthias Kaiser a kuchár a šéf Mochi Edi Dimant medzitým v Mochi predvádzajú, ako veľmi japonský spôsob pôžitku žije z jemností. „Japonský spôsob pozerania je úplne iný,“ naučil sa Matthias Kaiser počas svojich študentských rokov v Japonsku. Keramika môže – alebo skôr: má mať nepravidelnosti, a to ako v tvare, tak aj v hline a glazúre. Hlinené inklúzie sa v Japonsku označujú ako korenitosť, Tsuchi-aji, čo znamená niečo ako „chuť hliny“. V Mochi teda od čias Matthiasa Kaisera nejde len o chuť na tanieri, ale aj o chuť v tanieri. Hlinu na okrúhle a hranaté taniere, ktoré Kaiser odnedávna vyrába pre malý viedenský podnik s kalifornsko-japonskou líniou kuchyne, si vyhľadáva sám vo východnom Rakúsku, hotová hlinená zmes na kúpu by mu bola príliš hladká, príliš monotónna, príliš sterilná. Ingrediencie na jeho glazúry znejú ako výsledok dňa zážitkov v prírode u skautov: napríklad trstinový popol, piesok a živec. Napriek tomu sú kúsky vhodné do umývačky riadu.
Matthias Kaiser vyrobil pre susedný podnik Ansari na objednávku architekta Gregora Eichingera dlaždice na bar, tak sa on a Edi Dimant, obaja roky silno infikovaní „japonským vírusom“, zoznámili. Bolo úplne logické poveriť Matthiasa Kaisera, hovorí Dimant. Medzitým sa kuchár u Kaisera učí, pokiaľ ide o japonskú estetiku stolovania, požičiava si od neho knihy, v ktorých sa vysvetľujú japonské stoly. Šálky na kávu v dvoch veľkostiach, z hrubej hnedej hliny so zelenou glazúrou, boli prvými kúskami spolupráce, „vlastne môj vianočný darček“, hovorí Dimant, ktorý je v Mochi zodpovedný za kuchyňu, zatiaľ čo partner Tobi Müller zvláda obsluhu. Hranaté biele platne a tmavohnedé okrúhle taniere prišli o niečo neskôr z dielne Matthiasa Kaisera, rovnako ako masívne, bielo glazované chladiče na víno, ktoré občas slúžia aj ako vázy, keď má hosť zachovať pri živote kyticu kvetov. Postupne Matthias Kaiser vyrába čoraz viac kúskov pre Mochi. Mnohé jedlá sa tu samozrejme aj naďalej servírujú na japonskom priemyselnom riade, ktorý Dimant kupuje v Nemecku. Tomuto riadu, napríklad sivozeleno glazovaným tanierom v tvare baklažánu, by človek – typicky japonsky – takmer uveril, že je ručne vyrobený: nepravidelnosti sú aj pri riade z masovej produkcie štandardom. Jamky sú však pri tisíc tanieroch na presne tom istom mieste; výsledok šablóny.
Medzitým je na niektorých tanieroch, ktoré Matthias Kaiser dodal do Mochi, vidno už známky používania. Voda sa dostala medzi hlinu a glazúru, čo sa však z japonského pohľadu nevidí ako defekt, ale skôr ako efekt. Dá sa to vyčítať aj z toho, že keramik Kaiser formuluje, že voda „čaruje“ fľaky. „Samozrejme, človek musí túto estetiku poznať a mať rád.“ Edi Dimant to má. Pre vodné škvrny existuje mimochodom, ako pre veľa jemných vecí v Japonsku, vlastný pojem, vie Matthias Kaiser: amamori – deravá strecha. Jeho obľúbený kúsok kolekcie Mochi: taniere z hrubej hnedej hliny s takmer neskutočne žiariacou tmavohnedou glazúrou, ktorá pripomína hustú sójovú omáčku. Súčasť kuchyne Mochi.