A-La-Carte

Refugees welcome: Kitchen Aid (2015/3)

Každý z utečencov má mobil – a všetci ho vytiahnu, keď Roland Trettl napíše na papierik slovo mrkva a položí ho na nakrájanú mrkvu. „Ka-ro-tte“, povie Trettl, „Ka-ro-tte“, opakujú utečenci a fotia si svojimi smartfónmi zeleninu aj papierik s nemeckým označením. „Čím je dokázané, že taký mobil môže slúžiť aj na učenie sa jazyka,“ hovorí Trettl a spokojne sa usmieva.


Text & Fotografie Georges Desrues

Počas upršaného neskorého letného dňa je priestranné parkovisko v lyžiarskom stredisku Angertal úplne opustené, okolité lyžiarske vleky sú sezónne odstavené. Všetko vyzerá ako vymreté, namiesto turistov a snehu len dážď a mokrá zeleň – a vyše tridsať žiadateľov o azyl zo Sýrie, Iraku, Afganistanu, Pakistanu a Somálska, ktorí pôsobia trochu strateno. V takzvanej lyžiarskej chate, ktorá je v skutočnosti moderne vybavenou samoobslužnou prevádzkou, ich Trettl učí krájať zeleninu a popri tom aj po nemecky. „Cez médiá som sa dozvedel, že Sepp Schellhorn prijal k sebe utečencov a bol za to napádaný, tak som mu zavolal a spýtal sa, ako by som mu mohol pomôcť,“ hovorí rodák z Južného Tirolska, ktorý vyše desať rokov varil v salzburskej reštaurácii Ikarus. Nápad vyškoliť celkovo 34 mladých mužov vo varení a obsluhe pochádza od samotného Trettla, aby v prípade, že bude ich žiadosť o azyl schválená a dostanú pracovné povolenie, ovládali niečo, čo by im uľahčilo hľadanie práce v Rakúsku. „Až šiestich z nich by som mohol zamestnať sám,“ hovorí Schellhorn.

Hostinský a hoteliér prevádzkuje hneď niekoľko podnikov, okrem tohto aj svoj hlavný podnik Der Seehof v Goldeggu a M32 na salzburskom vrchu Mönchsberg. Okrem toho vlastní v Gasteine dom, v ktorom počas zimnej sezóny bývajú jeho zamestnanci. Rovnako ako samoobslužná prevádzka sa v lete nevyužíva, a tak Schellhornovi napadlo ubytovať v ňom utečencov až do začiatku lyžiarskej sezóny. „Ako je predpísané, nahlásil som svoju ponuku ubytovania na príslušnom mieste na krajinskom úrade. O dva týždne neskôr tu boli žiadatelia o azyl,“ rozpráva. A to zjavne k veľkej nevôli častí obyvateľstva Gasteinu a ich starostu. „Starosta zúril,“ hovorí Schellhorn, „chcel všetkými prostriedkami zabrániť tomu, aby boli žiadatelia o azyl ubytovaní tu, niekoľkokrát som ho žiadal o rozhovor, ale zjavne nemá záujem o deeskaláciu.“

Od júna sú teda 34 muži v Bad Gasteine, pracovať nesmú, peniaze takmer nemajú. Majú však svoje mobily, ktoré používajú na komunikáciu so svojimi rodinami cez internet alebo na fotenie selfies pred vodopádmi a pre nich exoticky pôsobiacimi bujnými zelenými lesmi a lúkami salzburských Álp. „Prišli dvoma linkovými autobusmi,“ rozpráva Schellhorn, „v žabkách a krátkych nohaviciach, len s jednou igelitkou v ruke. Vodič autobusu ma nechal podpísať papier ako dodací list a bol preč.“ Tak tam teda stál kuchár a hoteliér s niekoľkými zamestnancami pred vyše 30 nezaopatrenými utečencami, bez kohokoľvek s potrebnou kompetenciou, kto by mu vysvetlil, ako s týmito ľuďmi zaobchádzať, kto by mu poradil, podporil ho alebo usmernil.

Našťastie Schellhorn už dlho pracuje s takými utečencami, ktorým bol udelený azyl a tým aj pracovné povolenie. Jeden z nich, Afganec, to dotiahol až na post sous-chefa v salzburskom M32. Ďalší zo Sýrie pracuje ako pizzaiolo v Bad Gasteine. Tých požiadal Schellhorn, aby mu pomohli ako tlmočníci. V dôsledku toho každá zo skupín určila hovorcu, ktorý pre nich preberá aj nákup potravín, aby všetci spolu nepovrávali po dedine a prípadne ešte viac nevyplašili miestnych. „Pri prerušení pôstu na konci ramadánu v polovici júla sa situácia trochu upokojila,“ hovorí Schellhorn, „utečenci navarili a usporiadali slávnosť, prišlo dokonca aj pár obyvateľov Gasteinu a oslavovali s nimi.“ Situáciu vôbec neuľahčuje fakt, že žiadatelia o azyl sú výlučne muži. „Viem, že prichádzajú v prvom rade mladí muži, pretože často len tí najsilnejší sa podujmú na cestu a zvládnu útrapy,“ hovorí Schellhorn, „napriek tomu by pár žien a detí určite prispelo k upokojeniu obyvateľov Gasteinu.“

Medzitým ľudia dostávajú kurzy nemčiny; a teraz práve aj tento kurz varenia a obsluhy, ktorý Trettl navrhol Schellhornovi. Na akcii sa zúčastňuje aj Roland Dolschek, hoteliér zo Zauchensee a Schellhornov školský priateľ. „Chcel som pomôcť a myslel som si, že zopár základov čašníckeho povolania by im neuškodilo, keď už sú v takej turistickej oblasti,“ hovorí Dolschek. Potom, čo sa všetci zišli v priestrannej jedálni lyžiarskej chaty, Schellhorn vysvetľuje koncept. Kto chce variť, môže ísť do kuchyne, kto chce radšej obsluhovať, zostáva tu. Utečenci vyskakujú, viditeľne im odľahlo, že môžu uniknúť letargii ničnerobenia – hoci len na pár hodín. Dobrá polovica si berie kuchynské zástery, ktoré rozdáva Roland Trettl, zvyšní sa zhlukujú okolo Dolscheka. „Na dnešný kurz sa ich prihlásilo 20,“ hovorí Schellhorn, „ale nakoniec prišlo všetkých 32, chýbajú teda len tí dvaja, ktorí sú práve u lekára.“ Kým Dolschek vysvetľuje jednej skupine mužov, ako nosiť tri taniere na jednej ruke, ako chytať pohár na víno a držať podnos, Trettl v kuchyni už necháva krájať zeleninu, čistiť kuriatka, sekať cibuľu. Varí sa výdatná hovädzia polievka, cestoviny s paradajkovou omáčkou, kuriatkové rizoto so zeleninou a syrové knedle.

Osobitnú horlivosť prejavuje mladý Afganec so žiarivo zelenými očami menom Massud. Dva celé mesiace bol na ceste, aby sa po súši dostal zo svojej vlasti do Rakúska. „Päť rokov som pracoval pre amerických okupačných vojakov ako tlmočník,“ hovorí 23-ročný mladík plynulou angličtinou, „a po ich odchode dva roky pre súkromné americké bezpečnostné služby.“ Pre náboženských extrémistov ako Taliban je tým pádom zradcom, viackrát sa mu už vyhrážali smrťou, na jedného kolegu sa už aj strieľalo. Massudovi nezostávalo nič iné, než utiecť. Aj keď mu to nebolo ľahké. „Odkedy moji rodičia pred vyše desiatimi rokmi zomreli, staral som sa o svoju sestru, teraz má 16, a odkedy som preč, nemá nikoho, kto by sa o ňu postaral.“ Aby jej mohol posielať peniaze, musí si čo najrýchlejšie niečo zarobiť, pokojne aj ako kuchár, čašník alebo umývač riadu, úplne počestné povolania, ako si myslí. O lyžovaní a lyžiarskych strediskách má síce pramálo vedomostí. „Ale páči sa mi tu: hory, zelené lesy – keby som si našiel miesto, veľmi rád by som zostal v tejto oblasti.“

Po tom, čo je jedlo dovarené, nastávajúci čašníci ešte upracú zopár črepín, ktoré vznikli pri ich pokusoch o obsluhu, a prestierajú stoly. Spoločne jedia knedle, cestoviny, polievku a rizoto. Potom všetci opäť vyťahujú mobily, fotia sa pri jedení knedlí, v kuchárskych čiapkach a zásterách a napokon aj vonku na terase a pred lyžiarskymi vlekmi. „Ski-pis-te,“ hovorí Trettl a ukazuje na svah pred sebou. „Ski-pis-te,“ opakuje Afganec Massud a fotí zelenú lúku. „Tú fotku pošlem sestre,“ hovorí, „v zime dostane jednu so snehom.“ Potom sa zamyslí. „Teda samozrejme len v tom prípade, že tu ešte budem, Insha’Allah – ak Boh dá.“

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!