Umenie pochádza z varenia
Text od Anny Burghardtovej Fotografie: poskytnuté
Zdá sa, že informácia o tom, že Ferran Adrià nebol na tohtoročnú documenta pozvaný preto, aby robil catering, sa ešte nedostala ku všetkým: V kasselskom ústredí sa stále hlásia ľudia s požiadavkami na rezerváciu stola.
Katalánsky superstar bol totiž ako prvý kuchár povolaný na prestížnu výstavu, aby tam bol zastúpený ako umelec so svojím dielom. Toto pozvanie vyvolalo v gurmánskej scéne rovnako veľké vlny ako vo svete umenia, keďže pre obe oblasti znamená prelomenie už aj tak pórovitých stien. Umenie, ako je známe, už dlho trpí inflačným používaním svojho pojmu – aj zručné vyhotovenie suflé sa označuje za umenie. Na druhej strane bolo u kuchárov a kuchárok čoraz viac pozorovať trend k dielam s vysokou estetickou a asociatívnou pridanou hodnotou.
Prelomenie hranice medzi varením ako čisto remeselným aktom a tvorbou umenia, ktorá presahuje tento rámec, sa teda zdalo byť len otázkou času. Riaditeľ documenta, Roger M. Buergel, to teraz urobil, udelil kuchárovi s doteraz jedinečnou rozhodnosťou nimbus umelca. Čo však toto vyznamenanie Ferrana Adriàho znamená teraz a v čase po documenta12 pre gastronómiu, sa ešte nedá odhadnúť. Príliš veľa otázok zostáva otvorených: Sú teraz automaticky všetci kuchári, ktorí varia trochu „inak“ ako priemer, umelcami? Sotva, maľby na tanieroch a podobné hračičky napokon nesledujú žiadny obsahový koncept, rovnako ako reflexívne používanie pipiet, ktoré možno v súčasnosti pozorovať. Čo je s učeníkmi Ferrana Adriàho, ktorých veru nie je málo – Gianluigi Bonelli, Juan Amador, u nás doma Heinz Hanner a ako sa všetci volajú? Platia teraz aj oni za umelcov, ktorí čerpajú inšpiráciu od vzoru, alebo sa ich práca označí za „kopírovanie“ a v analógii k svetu umenia bude skôr znevažovaná? Ako revolučný musí byť kuchársky štýl, ako výrazná vôľa po koncepčnej obnove, aby bol jeho protagonista oslavovaný ako umelec?
Faktom je, že Ferran Adrià začínal ako kuchár a jeho dielo bolo svetom umenia objavené až neskôr. To aspoň uľahčuje odlíšenie od Eat Art, umeleckého smeru, ktorý pre svoje diela volí potraviny ako materiál. Výsledkami sú tam napríklad hlava zo zmrazenej kokosovej šťavy, ako je momentálne k videniu v zbierke Essl, alebo obrazy, ktoré sú maľované kyslým mliekom alebo čokoládou. Adrià a jeho kolegovia naproti tomu stále varia jedlo. Pravdaže, cieľom špičkových kuchárov už nie je len nasýtenie – z „elBulli“ mal napokon vyjsť nejeden hladnejší, než doň vošiel. Skôr sú cieľom zážitky z jedenia s hedonistickou pridanou hodnotou, nárok, ktorý sám o sebe trpí znehodnotením rovnako ako pojem umenie. Početné ultimátne rytierske hody a iné highlighty z gastronomického cirkusu to pôsobivo dokazujú.
To, čo majú mnohé jedlá od Ferrana Adriàho (a kolegov, nechceme tu predsa súdiť, kto si zaslúži titul umelec a kto nie) spoločné s umeleckými dielami, je umelecká inteligencia, vďaka ktorej mohli vzniknúť. To bolo pre riaditeľa Documenty v popredí, keď musel zdôvodniť výber katalánskeho kuchára. Umelecká inteligencia ako najdôležitejšie výberové kritérium v každom prípade nesmierne uľahčuje debatu o otázke „umenie alebo nie umenie“ v záležitostiach varenia: Jej indície sú vyhľadateľné, dokázateľné a opísateľné. Stratégie, ktoré Ferran Adrià a spol. používajú, sú prakticky katalogizovateľné a uľahčujú umenichtivým gurmánom impozantnú expertízu – pokiaľ ovládajú aj umelecký žargón. Kulinárska scéna sa s tým určite ešte trápi, bude sa však musieť vyrovnať s týmto novým jazykom. Ak sa napríklad koktail servíruje v želé forme, doteraz sa to nazývalo – už aj tak dosť pôsobivo – „rozpustenie známeho skupenstva“. Teraz však možno pokojne povedať „transfer identity produktu do nového kontextu“. „Dekontextualizácia“ je tiež čarovným slovom pri jedlách, ako sú nanuky zo špargle a bielej hľuzovky, ktoré sa servírujú v „elBulli“ a podobným spôsobom aj v iných kuchyniach. Forma nanukov, doteraz skôr zakotvená v bufete na kúpalisku, je teraz vytrhnutá zo svojho pôvodného miesta a prinesená do vysokých sfér gurmánskych chrámov. U nás doma to určite nie je celkom nové: V reštaurácii „Bauer“ vo Viedni napríklad túto stratégiu používajú roky: Minisekaná na papierovom tanieri tam so žmurknutím oka ako dekontextualizované robotnícke jedlo teší hostí.
Ďalšie paralely k výtvarnému umeniu však skutočným znalcom nezostanú skryté: „Objet trouvé!“ (nájdený objekt), možno zvolať, keď človek číta, že sa Adrià nechá viesť usadeninou z balíčka ovocnej šťavy alebo že z mliečnej kožky robí krep.
Keď sa odpadové produkty stávajú rovnocennými komponentmi jedla, ako napríklad u Španiela želatína z vody z konzervovanej kukurice, je to nielen akési politické vyhlásenie o rovnocennosti produktov, ale pripomína to aj stratégie Arte Povera. „Chudobný“ materiál zažíva zhodnotenie, možno jeden z najviac podceňovaných úspechov Ferrana Adriàho, ktorý vie zušľachtiť aj inde odstránené jadierka papriky a paradajky. Táto materiálová symbolika sa prejavuje aj pri často kopírovanom melónovom kaviári, veď pôvab tejto kreácie nespočíva len v technicky iste fascinujúcej metóde želírovania. Skôr sa tu Adrià pohráva s tvaroslovím luxusného produktu kaviár. Dalo by sa povedať, že jeho príliš aroganciou zaťažená identita je podrývaná tým, že je umožnená napodobenina z cenovo výhodnejšieho materiálu.
Trompe l’œil zasa, klamanie oka v maliarstve, je na dosah ruky, keď Adrià vyrezáva zrnká ryže na rizoto z kúskov sójových klíčkov alebo hravo klame hostí falošným kaviárom.
Jedlá možno označiť za umelecké diela, ak sú metaforické, teda ak svojím významom presahujú samotný predmet. Rezeň v krčme je rezeň je rezeň je rezeň. Pre Adriàho „grilovanú zeleninu“ sa naproti tomu z paradajky a spol. získa extrakt, ten sa „spätne želíruje“ do formy zeleninových prúžkov a ako reminiscencia na pôvodné jedlo sa naň ešte pokvapká olej z dreveného uhlia. Toto jedlo je viac, než prezrádza jeho prostý názov. Je to hra s otázkou, čo tvorí identitu pokrmu. Je kuracie karí ešte kuracím karí, ak pozostáva síce z tých istých ingrediencií, ale servíruje sa ako pena a želé? Je to tiež hra s jazykom, s názvami. A aj to poznáme opäť z umenia.
Pravdaže by sa dalo povedať, že diskusia o jedle súvisiaca s umením je nezmysel, že je to len rečová pena. Napriek tomu nemožno poprieť, že diela z kuchyne majú obrovský potenciál významu. Potenciál, na ktorý sa však človek dostane len pomocou slov. Substancia jedál skrýva viac, než sa doteraz vzalo na vedomie, viac než aromatické alebo haptické aspekty. Prekomponované jedlá podliehajú štylistickým konceptom, ktoré sa môžu zdať rovnako zložité ako tie uznávané umelecké diela.
Ferran Adrià na documenta, to je niečo, čo bude mať ešte väčšie ohlasy, než sa doteraz predpokladalo.