A-La-Carte

Nech tisíc uhoriek kvitne (2019/1)

Nebol to Michelangelo, kto povedal: „Chryzantéma bola od začiatku v reďkovke, ja som len odstránil to, čo tam nepatrilo“? Nie? Hm. Možno to predsa len nebol Michelangelo. Dobre teda, určite to nebol Michelangelo. Bol som to ja.


Vyrezávanie zo zeleniny je úplne zbytočné.

Ak dokážete prečítať túto vetu bez toho, aby ste si v duchu automaticky nedoplnili „ale“, môžete na tomto mieste prestať čítať a srdečne vám blahoželám k takto získanému času navyše, ktorý máte teraz znova neobmedzene k dispozícii na nenahraditeľné činnosti, ako je sledovanie futbalu, umývanie áut alebo kockový poker.
Veselé umenie sochárskeho tvarovania zeleniny to však u nás nemá ľahké, pretože po prvé, ako vieme nie až tak dávno z Haderovho a Dorferovho projektu Indien, Rakúšan nie je „žiadny jedák príloh v tom zmysle“, po druhé, všetci sme kedysi nič nemali, a už vôbec nie čas na takéto veci, po tretie, estetickým zneužitím potravín sa človek predsa len nejako prehrešuje proti daru božiemu, a po štvrté, kto si myslí, že niečo také naozaj potrebuje, môže ísť pokojne k Číňanovi.

V skutočnosti je to, čo sa v rakúskych tradičných domácnostiach najviac podobá umeniu vyrezávania zo zeleniny, pokus otcov a matiek, rovnako pravidelný ako aj márny, prinútiť potomkov k neúmyselnému príjmu vitamínov pomocou puntičkárskeho kladenia hráškových smajlíkov alebo vyrábania tvárí klaunov poskladaných z plátkov šalátu, prúžkov papriky a guličiek kalerábu.

K tomu sa pridáva, že klasická rakúska kuchyňa skutočne nevolá po plastickom stvárnení. Všetci sme už formovali sopky zo zemiakovej kaše a starali sa o príslušné erupcie omáčky, ale už aj pečené zemiaky v tvare reliéfu by boli asi skôr dráždením než inováciou. Aj žemľové knedle – ktoré v kontexte domácej receptúrovej tradície majú celkom platne platiť za zeleninu – by rafinovaným zdobením pravdepodobne získali rovnako málo ako ružičkový kel, ktorý by na tanier prišiel zahalený v ozdobe zo špicatej sukničky umne vytvorenej z jeho vonkajších listov.

Ale je predsa trochu udivujúce – aspoň mimo nástupníckych štátov Sovietskeho zväzu –, že tradičný gurmánsky pomp zdá sa úplne skončil na červenej listine.

Kde ostali maslové labute? Kde ľadové sochy?

Som jediný, komu príde udivujúce, že v súčasnej vysokovýkonnej vysokej gastronómii, kde sa mrkva stáva kaviárom a kaviár zmrzlinou, kde sa šaláty pomocou pinzety, vodováhy a olovnice aranžujú do jemne vyvážených inštalácií v dizajnérskej tradícii Calderových mobilov a krehké peny sú korunované éterickými hubkami, zostáva kuchárska pozícia sochára ovocia trvalo neobsadená?

Možno – kyvadlo sa predsa vždy vracia späť – nás po odznení éry fantasticko-realistickej prózy jedálnych lístkov („Menage a trois z ušľachtilých rýb na demi-glace z divokých byliniek s feniklovo-yuzu mesalianciou a quinoovými dredmi“) a súčasnej éry brutalistického redukcionizmu („Jeleň. Krv. Les.“) čaká nová, ktorá kladie fokus práve na dekoráciu: „Gotická filigránska veža z petržlenového koreňa vedľa jedla.“

Ak by k tomu skutočne došlo, mienim byť pripravený.

Ak sa teda človek chce zaoberať umelecky ambicióznym stvárňovaním ovocia a zeleniny, robí dobre, keď uprie zrak na Ďaleký východ, v našom prípade konkrétne do Gasteinu v Salzbursku. Práve tam, uprostred lyžiarskych vlekov a domov s drevenými balkónmi, prevádzkujú manželia Alexander a Angkana Neumayerovci svoj projekt Kochen & Kunst. Alexander Neumayer má za sebou pôsobivý rad šéfkuchárskych postov v rozličných 5-hviezdičkových hoteloch: 3,5 roka na Havaji, 1,5 roka v Hongkongu, 7 rokov v Thajsku. V Thajsku potom spoznal Angkanu, mnohonásobne ocenenú profesionálnu vyrezávačku ovocia a zeleniny. Nasledoval v podstate stále ten istý, stále krásny a mnohokrát sfilmovaný príbeh: Boy meets girl, ona ho naučí vyrezávať do ovocia a zeleniny, zoberú sa a ďalej získavajú množstvo zlatých medailí na medzinárodných súťažiach v rezbárstve potravín. Potom šťastie zavŕši dieťa a keď príde do školského veku, všetci sa presťahujú do Gasteinu. Happy end, stmievačka.

Po dvojročnom medziobdobí Alexandra ako učiteľa varenia na škole cestovného ruchu („To nebolo nič pre mňa“) sa obaja už niekoľko rokov sústreďujú na svoje hlavné kompetencie. To znamená, že si ich možno najať ako kuchárov, resp. profesionálov na dekorácie na ázijské slávnostné hostiny alebo bufety ľubovoľnej náročnosti, prípadne sa od nich tieto zručnosti naučiť v kurzoch a seminároch, pričom vlastná vyvinutá téma AlpenZushi – ryža pripravená podľa všetkých klasických pravidiel sushi v kombinácii s domácimi ingredienciami od sivoňa až po jaternicu – má osobitné postavenie.

Doma sa mimochodom varí približne napoly z oboch kulinárskych kultúr, Angkana Neumayerová sa už vyzná v syrových knedliach (Kaspressknödel) rovnako dobre ako v kari.

Návrat do klasickej gastronómie sa momentálne neplánuje („Premýšľali sme o prevádzkovaní Thai-Food-Trucku, ale len dovtedy, kým sme sa neinformovali o úradných požiadavkách“), Alexander Neumayer sa v posledných rokoch čoraz viac venuje svojmu sklonu ku karikatúre, hoci v neortodoxnom médiu čokolády: možno vidieť jemne vráskavé busty Rolling Stones, veľmi malého Sarkozyho, ktorý sa vrhá na hruď veľmi veľkej Merkelovej, alebo tiež čokoládového Berlusconiho, ktorý práve veselo obkročmo sedí na talianskej čižme.

Do základných techník vyrezávania zo zeleniny ma však zasvätí pani Neumayerová, a tak vstupujeme do striedmo zariadenej seminárnej miestnosti. Na stenách visia obrázky exemplárne vydarených diel, ako aj dve veľké tabule vybavené závratným množstvom nástrojov na vyrezávanie potravín. Môžeme začať.

A vzápätí sa na mňa valí teplá vlna regresívnej nesvojprávnosti. Muselo to byť na hodinách ručných prác na základnej škole, kedy mi naposledy nástroje, ktoré som nikdy predtým nevidel, vysvetľovala prívetivá žena, okolo ktorej vial vzduch materskej prísnosti. Vyrezávací nôž. Vrypový nôž. Vyrezávacie dláto. Aha. Držať jednoducho takto, nie, predsa len takto. Áno, jasné.

Do tohto plátku kalerábu vrypujeme, potom čo sme si pre jednoduchosť stred označili špáradlom, osem drážok, aby sme získali rovnako veľké segmenty. No dobre, ak nie sú úplne rovnaké, nič sa nedeje, len raz cvičíme. A teraz vezmeme vrúbkovaný vrypový nôž, nie, nie ten, tamten, presne. A urobíme šmyk! Nie tak plocho, trochu strmšie. Áno, presne tak.

Sústredím sa a vrypujem a vyrezávam so špičkou jazyka zovretou medzi zubami, nakoniec chcem, aby pani učiteľka videla, že sa snažím.

A vzápätí som o chvíľu neskôr vytvoril prvú zeleninovú kvetinovú dekoráciu svojho života a navyše je na druhý pohľad výrazne kostrbatejšia než predloha vytvorená majstrovskou rukou.

Za to som pochválený (pozitívne posilnenie je pedagogicky veľmi dôležité!) a ďalej tiež celkom prijateľne riešim úlohu položiť druh reďkovkovej ruže na druh kalerábovej chryzantémy. Odborne naaranžované vyzerajú moje artefakty potom skutočne približne tak, ako majú, a dovoľujem si vlnu hlúpej hrdosti.
Potom sa Alexander Neumayer podujme, že ma poučí vo vyrezávaní tekvíc. (Pani Angkana medzitým nesmiernym tempom vyrába okrasný melón, ktorého cizelovanie nám pripadá vysoko komplexné, ale podľa jej štandardov nie je dizajnovo ambicióznejšie než položiť petržlenovú kytičku k rezňu.)

Pán Neumayer má síce očividný náskok v rutine, ale držím sa celkom statočne. Keď sa spodná časť môjho exemplára ukáže ako extrémne tenkostenná a praskne, pohotovo urobím z núdze cnosť a nechám tekvicu vyvrhnúť niekoľko tekvicových jadierok, za čo by som si podľa mňa zaslúžil aspoň dobrú dvojku.
Medzitým ma očarilo niekoľko fotografií z diel Neumayerovho diela, medzi nimi obzvlášť bláznivo náročná maslová socha beztiažovej scény s dvojicou potápačov. That’s the spirit! Okamžite sa môjho vedomia zmocní vehementná potreba vytvárať maslové sochy a pýtam sa, či by sme nemohli ešte, prosím, prosím, vymodelovať maslovú labuť.

Pán Neumayer dáva do úvahy, že na to už čas nezostane, ale keď vidí moje trblietajúce sa, smutné oči, poľaví: „Začať môžeme, jemná práca sa už nestihne.“

Najprv sa vysvetľuje, že maslové sochy sa v skutočnosti nerobia z masla, ale z dôvodu oveľa lepšej manipulácie z ťažného margarínu, čo z nejakého dôvodu pociťujem ako silné sklamanie.

Ale so sklamaniami sa viem vyrovnať, veď som už veľký, a tak veselo miesim, vaľkám a formujem, až kým som skutočne nevyrobil ešte trochu hrubú, ale už celkom labutiam podobnú hrudu tuku.

Na to, aby sa vec ešte raz schladila a vhodným nástrojom sa doladila, však už skutočne nie je čas, a moja maslová labuť zostáva, ako aj slávny Michelangelov Atlas-otrok, nedokončená.

Predtým, než skutočne odídeme, kúpim si ešte cenovo dostupnú základnú sadu nástrojov na tvarovanie ovocia pre začiatočníkov. „To prinesiem svojim deťom,“ vysvetľujem, ale samozrejme je to lož. Potrebujem tento nástroj. Aj keď by som sa čudoval, keby som ho niekedy skutočne použil.

www.kochenundkunst.at

Knihy od

Angkana & Alexander Neumayer:
Tischdekorationen aus Obst und Gemüse zum Selbermachen
Heel Verlag
ISBN 978-3-86852-004-0

Kunstvolles Seifenschnitzen
Verlag Christophorus
ISBN 978-3-8388-3360-0

AlpenZushi
Isa Verlag
ISBN 978-3-9811970-5-1

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!