Život v hoteli
Len polovičný hosť: individuálny hosť. Individuálni cestovatelia sú na cestách stále ľuďmi druhej kategórie.
Text: Alexander Rabl Fotografie: dodané
Pani F. musí napríklad občas cestovať sama, občas cestuje sama aj vtedy, keď nemusí. Cestovný ruch sa na ľudí, ktorí cestujú sami, pripravil len nedostatočne. Lietadlá a vlaky sú v tom pred všetkými ostatnými. Kto si kúpi letenku, nemusí si kupovať aj druhú a na prepážke sa naňho nikto nepozerá cez prsty. Ale keď pani F. stojí na recepcii vybraného hotela, musí veľa vysvetľovať. „Kde je pán F.?“, pýta sa chlapec na recepcii s priateľským podtónom tušenia, že žiaden pán F. sa neubytuje. „Žiaden pán F. neexistuje,“ potvrdzuje pani F. a ako následok tejto informácie jej pridelia najvzdialenejšiu izbu v hoteli, ktorej celková obnova je v pláne až na budúci rok. Pani F. stojí v tejto izbe, ktorú jej milostivo ponúkli za mierne zníženú cenu, pretože hotel bohužiaľ nemá jednolôžkové izby, len dvojlôžkové. Pani F. si obzerá obité skrine, zodraté kreslá a kúpeľňové obkladačky pripravené na prasknutie. Pozrie sa do minibaru a rozhodne sa, že sa v tejto izbe nebude snažiť „vypiť si do krásy“. Samozrejme, že majú aj iné voľné izby, čo teda nie je v poriadku, odpovedá mladý pán na recepcii. Pani F. musí, žiaľ, trvať na presťahovaní. Teraz by si priala mať so sebou pána F., ktorý by to vysvetlil mladému pánovi na recepcii, ktorý zjavne verí, že má právo na vysvetlenie. Večer v hotelovej reštaurácii nemusí pani F. dlho hádať, ktorý stôl jej maître pridelí.
Je to úplne posledný stôl v sále, približne kilometer chôdze k bufetu s predjedlami. Pani F. zabudla bežecké topánky, hlúpe. Ale inak nemá na sebe nič nápadne ohavné, ani dlho nebola bez sprchy, ani sa nedá nájsť iný dôvod, prečo pani F. vykázať na Sibír. Ibaže by sme absenciu pána F. prijali ako takú. Pani F. zopakuje hru, ktorú pri podobných príležitostiach hrala už niekoľkokrát: povie maîtreovi, že si neželá sedieť pri najhoršom stole v sále. Maître prekvapene nadvihne obočie. Niekto, kto cestuje sám a ešte má aj nároky. Inokedy v inom hoteli sa maître prejaví ako obzvlášť empatický: bez opýtania usadí pani F. k stolu s tromi dovolenkujúcimi pármi. „Ste taká sama, určite sa potešíte spoločnosti,“ povie maître. Pani F. bude musieť vynaložiť námahu, aby maîtreovi a dovolenkujúcim párom vysvetlila, že ten, kto cestuje sám, netúži vždy po spoločnosti. Bude to jeden z tých momentov, keď bude pani F. uvažovať o založení agentúry „Prenájmi si spoločníka/spoločníčku na cesty“, pretože to, že hotely tvrdohlavo lipnú na spoločenských formách z čias hospodárskeho zázraku, z ktorých pochádza aj veľa ich kúpeľňových armatúr, je jednoducho fakt. Pani F. si bude tieto miesta pamätať aj vtedy, keď už bude existovať pán F., a vyškrtne si ich zo svojich cestovných plánov.
Platená televízia (Pay-TV) v hotelovej izbe
Služby sú v kríze. Niet divu, pri blockbusteroch a lacných pornáčoch človek upadá do nudy. Treba vymeniť ľudí, ktorí zostavujú program.
Text: Manfred Klimek
Vloženie hotelovej karty v MarriottCrownPlazaHolidayInnRamadaIntercontiheraton-MercureHilton vo WuppertaliParížiNewcastliLausanneBologniMalmöVaršave; vloženie hotelovej karty, pre toho, kto sa desať dní v mesiaci budí v prenajatej posteli, je to pohyb, ktorý by tím hádačov z relácie „Was bin ich?“ – ak by ešte existovala pôvodná relácia – okamžite vedel priradiť k životnému štýlu: nomád trhovej ekonomiky, človek bez domova.
Vložiť kartu od izby, ležérne hodiť batožinu na odkladaciu plochu a pohľad už kĺže po stále rovnako zariadenom obdĺžniku, ktorý sa často líši len farbou náteru na stenách. Pohľad zostane visieť na televíznom prijímači, jedinom osvetlenom kuse nábytku v tejto chvíli.
Televízor vás zdraví. „Vitajte, pán Ten-a-ten!“, hovorí prístroj. Pre recepciu ste boli pred chvíľou ešte anonymným hosťom, ale tento kus techniky z plastu, obrazovky a tranzistorov vás ako osobu srdečne víta.
Za 12 eur sa dostanete do sveta platenej televízie.
Pre túto záväznosť si zaslúži zvýšenú pozornosť. Takže privítanie odklikať tlačidlom OK a surfovať po kanáloch. Čo tam vidíte? Tri spravodajské kanály, prvý v poradí americký, druhý britský, tretí nemecký, ktorý je aj najhorší. Množstvo súkromných staníc, ktoré vás v neskorú hodinu ohlušujú reklamnými spotmi typu „Zavolaj!!Mi!!“. Prenosy z cudzích a zvláštnych krajín ako Japonsko, Saudská Arábia alebo Uzbekistan. Po pohyblivých obrazoch nasledujú prenikavé tóny jednotlivých rozhlasových staníc („to najlepšie zo sedemdesiatych, osemdesiatych a deväťdesiatych rokov“), ktoré už naozaj nikto nechce počúvať. Ale po týchto piatich zvukových ukážkach tupej priemernosti, ktoré kedysi ohlasovali koniec kanálov, obrazovka zrazu opäť zjasnie: Cinemascope oseká už aj tak skromnú veľkosť projekcie na ešte menší a širší rozmer, vidíte tvár Brucea Willisa a spoznáte, že hrá vo filme novšieho dáta.
O sekundy neskôr príde výzva na zadanie čísla izby a týmto prstovým cvičením pripočítať na účet dvanásť eur: pristáli ste vo svete platenej televízie.
Platená televízia, to je zvyčajne šesť kanálov: dva v miestnom jazyku, dva anglické a dva, ktoré možno opatriť aj detskou poistkou. Sú to porno kanály – často hanlivo nazývané „Blue-Movie-Channels“.
Zostavovatelia programov sú súčasťou mainstreamovej mafie. Kto vlastne vyberá filmy na týchto vysielacích pozíciách? Ľudia, ktorí si myslia, že hostia biznis hotela majú v hlave len dve veci: akciu a s*****. Pre ženy, ktoré sú zriedkavo obchodnými cestujúcimi, môže byť niekedy aj film so Sandrou Bullock alebo Meg Ryan. Dôležité je, aby si stresovaný cudzinec mohol dobehnúť ten blockbuster, ktorý pred týždňami zmeškal v kine. Keďže sledovanie v hotelovej izbe stojí v polovičnej výške ako kúpa nosiča (v obchode typu „šetrím-lebo-je-to-skvelé“ je dnes suma za CD rovnako vysoká), takmer žiadny hosť nestlačí tlačidlo platenej televízie a všetky diela zostanú nevidené. Právom, pretože filmy, ktoré sa aspoň trochu tvária umelecky, sa ani nedostanú do hotelového rekordéra. Svojím predpokladom, že ich klientela je hlúpa a zaujíma sa len o to, čo sa páči, sú zostavovatelia programov súčasťou neúnosnej mainstreamovej mafie. A ani ich narastajúci neúspech ich nenúti k zmene myslenia: program zostáva plytký.
O to viac pornografia. Tú predsa nikto nechcel vidieť. Lebo keď na druhý deň dáma na recepcii nahlas zakričí: „Mám na účet prirátať aj video?“, muž v obleku v prúžkoch odpovie: „Nie, nie, film so Seanom Pennom tentoraz nebol taký dobrý.“ Hlúpe koktanie, všetci okolo reagujú opovržlivým úsmevom. Každý tu pozerá porno. A každý vie, že ho pozerajú ostatní. Prečo to teda nepriznať?
Lacná zábava v drahej hotelovej izbe. Pretože filmy sú nekonečne príšerné, takže sa človek musí hanbiť, že uspokojuje svoju žiadostivosť takouto špinou. Kto to vôbec vyberá? Predpoklad: nikto. V každom prípade žiadna žena.
Pretože žiadna žena by nedovolila, aby bolo jej pohlavie takýmto spôsobom ponižované. Dobre, existujú aj výnimky. Nedávno v jednom škandinávskom hoteli Hilton bežalo staré video produkcie „Vivid-Production“ z Los Angeles. Čudný dej, ale naozaj skvelé nehy. Len podľa účesov s kulmou sa dal spoznať dátum spotreby.
Ale to je výnimka, pretože sa platí najmä za východoeurópske produkcie najlacnejšieho typu, ktoré navyše šíria veľmi urážlivý obraz ženy, ktorý možno nájde priateľov ešte v tých najvýchodnejších slovanských provinciách. Keď Alice Schwarzer pred desiatimi rokmi požadovala zakázať takúto pornografiu, vysmiali ju. Ale ona to už vtedy videla prichádzať. A teraz tá špina beží až do obeda.
Treba vymeniť ľudí, ktorí vyberajú program. Treba uvoľniť viac kanálov, aby sa dali šíriť aj náročné produkcie. Tie existujú – človek by tomu neveril – už aj v pornografii. Dokonca aj režiséri ako Lars von Trier a Michael Winterbottom sa pokúšajú o prísne mládeži neprístupné filmy. Len si to nikto nevšimne, pretože dobrá hudba beží aj tak už len na okrajových kanáloch.
Vložiť hotelovú kartu, otvoriť notebook a ležiac v posteli pozerať film na kompaktnom disku. Ak sa výber čoskoro nezlepší, kanály platenej televízie zaniknú. Lacná zábava sa nehodí do drahej hotelovej izby.
Ostrov paplónovej blaženosti
Rakúske hotely v medzinárodnom (detailnom) porovnaní
Text: Anita Ericson
Rakúšania urobili nosiča batožiny populárnym a potom ho nechali vyhynúť spolu s domácim filmovým priemyslom. „Izba 368. Výťahom tamto hore, chodba doprava, dvakrát za roh a úplne vzadu je vaša izba. Príjemný pobyt!“ Ako veľmi by človek chcel v toto dusné neskoré letné popoludnie svetácky vytiahnuť peňaženku, dobroprajne dať do rúk služobnému duchovi pár mincí a nestarať sa ďalej o batožinu. Zvláštne, pomyslíte si, aj v tom najúbohejšom čarterovom dovolenkovom hoteli v Turecku vám odnesú kufre na izbu – s dychčaním, potom – v štvorhviezdičkovom hoteli v Rakúsku musíte priložiť ruku k dielu sami.
Ak človek uvažuje ďalej, príde na to, že v domácich hoteloch funguje všeličo trochu inak ako vo zvyšku sveta. Alebo aspoň vo zvyšku toho sveta, v ktorom človek zvyčajne trávi dovolenku. To nemusí byť vždy len zlé, naopak: spomeňte si napríklad na ten zhon, ktorý animátori alebo iní zabávači robia každý deň v stredomorských hoteloch natlačených ako sardinky. Hudba vyhráva z reproduktorov od rána do večera a ak máte smolu, dospelí ľudia začnú v najväčšej horúčave skákať okolo bazéna a pri tom nahlas kričať „Jambo, Jambo“. To musí každému pokaziť dobrú náladu. V Rakúsku takúto primitívnu zábavu sotva nájdete, zábava je, ak vôbec, skôr decentná a nesie nanajvýš pár zvláštnych kvetov, ktoré ďalej nerušia, ako napríklad vedená túra s prvotným krikom a objímaním stromov alebo kurz zberu divých byliniek. (S hrôzou však človek aj u nás zaznamenáva stúpajúcu tendenciu k predžutej aktivite: kde majiteľ hotela Hans Huber ešte vlani posielal svojich hostí na túru s turistickou mapou a dobrými radami, ponúka tento rok už vedený alpský event s družnou typickou olovrantovou doskou. Človek môže len dúfať, že to neprekročí mieru a neprerastie. Nedá sa ani pomyslieť na to, že by niekto dostal nápad učiť hostí v hotelovej záhrade dychovú hudbu...)
Štyridsať kilometrov hotelová zóna v ničom, s folklórom v piatok večer. Celkovo v rakúskej hotelovej krajine zaráža absencia veľkých reťazcov. Ak vezmeme mestá – v prvom rade Viedeň – a necháme bokom pár klubov s veľkými menami, ktoré v Alpách prevádzkujú all-inclusive, stretnete takmer výlučne individualistov. Keďže sa kolektívne všetci radi vidíme ako individualisti, musíme to považovať za sympatické, hoci to samozrejme zvyšuje náročnosť pri hľadaní vhodného domu v určenej dovolenkovej oblasti. Bez výhrad sa však môžeme tešiť z faktu, že skutočné „betónové pevnosti“ – také neosobné monštrá s viac ako päťsto posteľami – prakticky úplne chýbajú a že uniformné turistické ghettá – štyridsať kilometrov hotelová zóna v ničom, s folklórom v piatok večer – tiež nie sú súčasťou domácej hotelovej topografie (hoci niektoré lyžiarske strediská už tvrdo škrabú na hranicu dobrého vkusu).
Hotelieri sú teda osamelí bojovníci a v zákulisí sa vedú skutočné bitky o priazeň hosťa, s miliónmi a konceptmi trendových kreácií. V jednom bode sa však v Rakúsku správajú prekvapivo zaostalo: Nefajčiarske zóny? Neexistujú, nemáme, nepotrebujeme. Toto nemá byť žiadna tiráda proti fajčiarom – ale predsa musí byť možné, ako citlivý nos, dostať izbu, kde záclony nevisia na okne ťažké od dymu. Príliš zriedka sa človek pýta na príslušné želania, príliš často ešte ani v raňajkových miestnostiach (nehovoriac o večernej reštaurácii) neexistujú poriadne nefajčiarske zóny. („Áno, áno,“ povedal šéf, „ak si prajete,“ a práve na stôl osamelého abstinenta postavil príslušnú ceduľku. „Tu máte svoju nefajčiarsku zónu.“)
Boj s plachtou oberá o spánok. Ale je tu ešte jedna vec, v ktorej sa medzi Vorarlberskom a Burgenlandom neustupuje medzinárodnému štandardnému vkusu. A teraz treba opäť povedať: vďaka Bohu! Existuje naozaj málo hroznejších vecí, ako večer vliezť do napnutej a pod matracom založenej plachty, do ktorej chyžná zapravila chlpatú vlnenú deku. Mánia, ktorá sa po celom svete šíri ako anglická popová hudba. Ľudia rozmaznaní perinou si pred spaním celý umelý výtvor násilím vytrhnú z matraca (pričom nevyhnutne získajú pohľad na podložnú plochu matraca, čo občas trochu tlmí potrebu pokoja) a potom medzi takto vzniknutými záhybmi viac či menej zle strávia noc. Keby dovolenkovali priamo v Rakúsku, mali by zaručený blažený paplónový spánok bez otravných príprav. Odomknuté do pol dvanástej