A-La-Carte

Obľúbená káva, Kreuzberg (2013/1A)

Willy Andraschko pochádza z Viedne, pôvodne chcel ísť do Ameriky, ale skončil v Berlíne, kde urobil z Café Einstein jednu z najsilnejších gastronomických značiek metropoly. Už osem rokov si praží vlastnú kávu, ktorej kultový charakter nemožno uprieť. Text: Florian Holzer, foto: Florian Bolk. Žiarivo červené balenia s bielym nápisom…


Willy Andraschko pochádza z Viedne, pôvodne chcel ísť do Ameriky, ale skončil v Berlíne, kde urobil z Café Einstein jednu z najsilnejších gastronomických značiek metropoly. Už osem rokov si praží vlastnú kávu, ktorej kultový charakter nemožno uprieť.

Text: Florian Holzer Foto: Florian Bolk

Krikľavo červené balenia s bielym nápisom „Andraschko“ sa nedajú prehliadnuť. Vo všetkých podnikoch v berlínskej štvrti Mitte, kde v súčasnosti treba byť, im patrí polica hneď nad kávovarom: v sendvičovom bare Zuckermann za rohom od trendy hotela Amano, v hipsterskom centre pastrami Mogg & Melzer alebo v pôsobivom Pauly Saal v bývalej dievčenskej židovskej škole. A v uvoľnene mondénnom Grill Royal priamo na rieke Spréva ani nehovoriac. Káva Andraschko je jedným z kulinárskych trendy prvkov mesta; červené balenia signalizujú, že ste na správnom mieste, ak chcete k nim patriť. A to v Berlíne veru nie je celkom nedôležité.

O to nenápadnejšie je miesto, kde sa pražia najmodernejšie nemecké zrná: stará priemyselná budova v štvrti Kreuzberg-Friedrichshain, vpredu na ulici Köpenicker Straße sú malé byty, vzadu manufaktúry, štúdiá a malé prevádzky. Takto sa to plánovalo už pred sto rokmi, vysvetľuje Willy Andraschko, a to sa dodnes takmer nezmenilo. Okrem prieluk, ktoré do celku vytrhli bombardovania počas druhej svetovej vojny a ktoré dodnes neboli zaplnené. Slúžia ako parkovisko.

Nákladný výťah alebo tmavé schodisko vás vyvezie na štvrté poschodie. Nič neprezrádza, že sa tu praje jedna z najlepších káv v krajine, logá na dverách sú malé a ľahko prehliadnuteľné, žiadna flotila krikľavo červených firemných áut, dokonca ani vôňa praženej kávy nenaznačuje, čo sa v loftoch hore deje. Táto jedinečná vôňa vás ovalí, až keď vstúpite do miestnosti, akási garážová pražiareň, regály s kotúčmi etikiet, kartóny a hotové zabalené balíčky hneď vedľa talianskych hi-tech baliacich strojov, dózy s ušľachtilými značkovými čajmi a kakaom, ktoré slúžia ako doplnok sortimentu, vedľa plastových sudov na vetranie čerstvo upražených zŕn a jutových vriec so surovou kávou. Vo výklenku stoja trblietavé espresso generátory od La Marzocco a Rocket, šaržové pražičky, váhy a mlynčeky, variče na japonské kanvice na filtrovanú kávu, jasne osvetlené kávové laboratórium. Na druhom konci loftu dva pražiče Probat a kontajnery na surovú kávu, všetko v žiarivej Andraschko-červenej. Tu niekto zjavne vie nielen to, čo chce, ale aj to, ako na to upozorniť.

Pritom sa Willy Andraschko dostal ku káve úplnou náhodou, rovnako náhodou ako k Berlínu. „Bol som mladý emigrant, svetobežník, utečenec pred spoločnosťou, kaviarenský povaľač, hippies.“ Viedeň 70. rokov bola pre vtedy čerstvo dvadsaťročného mladíka neznesiteľne fádna a šedá, odišiel na rok do Indie, Amerika mala byť ďalšou zastávkou. Cestou však spoznal kamaráta, ktorý ho vzal so sebou do Berlína, čo mu v neskorých 70. rokoch pripadalo ako správne nonkonformistické a antimalomeštiacke, „tam sa dalo jednoducho niečo robiť, to som presne cítil“. Pár dní po príchode spoznal Andraschko Uschi Bachauerovú, rodáčku z Grazu, ktorá si pár mesiacov predtým založila svoje Café Einstein vo vile Roßmann na ulici Kurfürstenstraße, a svetobežník cítil, ako sa u neho prebudil kaviarenský reflex.

Einsteinovo „kmeňové sídlo“ sa napokon nestalo len viedenskou kaviarňou so všetkým, čo k tomu patrí, ale tou viedenskou kaviarňou v Berlíne, s umelcami, mysliteľmi, bohémmi, ako sa to na taký podnik patrí. Druhý Einstein otvorili v roku 1996 na najlepšej predstaviteľnej adrese tej doby, Unter den Linden, 150 metrov od Brandenburskej brány. Táto kaviareň, ktorú Andraschko prevádzkoval spolu s hercom Geraldom Uhligom, však už nebola formovaná podľa viedenského vzoru, trendový majiteľ kaviarne chcel urobiť ďalší krok, premyslieť kaviarenskú ideu ďalej, „nič historizujúce“, legendárne Einsteinove lavice a stoličky Thonet nechali v Paríži očalúniť kožou z topánok, výsledkom bola zmes Viedne, Paríža, Terstu a New Yorku, vhodná pre Berlín, ktorý sa práve definoval ako nová metropola, a bola preto aj mimoriadne úspešná.

S pražením vlastnej kávy začal Willy Andraschko už začiatkom 80. rokov, a to z núdze, pretože talianska značková káva, s ktorou Café Einstein vtedy pracovalo, sa síce dodávala v talianskych značkových obaloch, ale vyrábal ju veľkovýrobca v Nemecku – niekedy v neznesiteľnej kvalite. Andraschko preto hľadal v Taliansku dodávateľov, malých, remeselných a zaľúbených do kvality. A našiel Andreu Trinciho, blázna do kvality, ktorý v meste Agliana pri Pistoii veľmi ambiciózne obchodoval s vínom a kávu pražil podľa rodinnej tradície archaicky nad drevom. Ročne sa tam potom pražilo 2 500 kíl kávy Einstein, a to už v polovici 80. rokov, dávno pred celosvetovým espresso ošiaľom.

Keď však Trinci predal svoj podnik skupine talianskych veľkopodnikateľov (è-group) a kvalita citeľne klesla, rozhodol sa Andraschko, že praženie bude robiť úplne sám: najprv s malým dvanásťkilovým pražiacim bubnom priamo v podniku, čo sa však ukázalo ako nie veľmi dobrý nápad. „Vôňa praženia nie je pre každého a navyše sa ukázalo, že extrémne znižuje chuť do jedla.“ Zlé podmienky pre reštauráciu. Einsteinova pražiareň sa presťahovala do Charlottenburgu k rieke Spréva.

V roku 2005 predal Andraschko svoje podiely v skupine Einstein, ktorá medzitým pozostávala z dvanástich kaviarní a obchodov s kávou, pražiarne a cateringovej spoločnosti, a začal spolu so svojou manželkou Elisabeth vyrábať úplne osobnú, vlastnú kávu. Samozrejme podľa modelu severotalianskeho espressa, ideálu kávového pôžitku pre Willyho Andraschka, ale predsa len s vplyvmi súčasných kávových trendov, „tá deliaca čiara je tu skôr nejasná“. V každom prípade dnes, keď existuje bohatá ponuka prvotriednych kvalít kávy, keď majitelia plantáží pochopili, o čo ide, keď sa pracuje udržateľne a kvalitne, „konečne možno realizovať tie espressá, ktoré človek mal vždy v hlave“. Chce ich mohutné, mohutné, ale definované. Andraschko založí páku s kávou z Kolumbie do stroja Marzocco, z farmy, o ktorej je obzvlášť presvedčený, prevádzkovanej nadšencami, „kvetinový raj a samozrejme všetko bio“. Čistá Arabica, ale asi centimeter orieškovo hnedej cremy, tmavá, dymová, karamelová a s ľahkými drevitými tónmi, jednoducho úžasná.

Interakcia s farmármi je kvalitatívnym hlavným motívom tohto Viedenčana v Berlíne, navštevuje všetky farmy, s ktorých zrnami pracuje, snaží sa pochopiť ich filozofiu, rozpoznať potenciál ich plantáží. „Poznám tých ľudí, pozerám sa im do očí, pracujem len s tými, ktorí sa mi páčia.“ Pražiť výlučne zrná z takýchto „navštívených fariem“ je jeho strednodobý cieľ, šesť ich je zatiaľ, osem ich bude v roku 2013, v Kolumbii, Paname, Guatemale, Kostarike, Indii, Tanzánii a v Brazílii, partnerov v Indii a Etiópii ešte hľadá. Ceny, ktoré ležia nad indexom cien kávy v New Yorku, sa rozumejú samy osebe, Andraschko za to chce ale aj kontinuálnu špičkovú kvalitu, „pretože aj keď sú výkyvy pre pár kávových fanatikov možno zábavné, v Paris Bar, Grill Royal a Romanisches Café vo Waldorf Astoria takto pred nimi vystúpiť nemôžem“.

Zodpovedajúco pozostáva sortiment z vyvážených zmesí, ktoré dokážu vyrovnať ročníkové výkyvy, jemnejšej viedenskej zmesi, zmesi Bar Italia podľa starej receptúry z Terstu, zmesi s názvom „Pure Origins“, na jednej strane biologickej, na druhej strane z Andraschkových kmeňových fariem, a zmesi s názvom „Grand Cru“, v ktorej sa používajú len zrná z top polôh s označením „Cup of Excellence“. Cenovo na hornom konci sa Andraschko umiestňuje s extrémne zaujímavým cuvée afrických top káv a prestížnym cuvée, ktoré je zostavené z takých známych singlov ako Jamaica Blue Mountain a iných vysoko cenených rarít. Jedenásť ton surovej kávy prichádza v súčasnosti mesačne do oboch bubnov, „a každý mesiac je to viac“.

Čo je aj dôvodom pre sťahovanie, obrysy nového 120-kilového bubna sú síce na červenej podlahe priemyselného loftu v Kreuzbergu vyznačené, ale jednoducho sa to tam nezmestí. Okrem toho, že Andraschko nemôže pražiť, keď fúka vietor zo západu. „Tak som sa dohodol so susedmi.“ Ale aj po zväčšení spojenom so zmenou lokality zostane pražiareň malá, remeselnosť je princíp: „180-kilové bubnové pražičky sú hranicou remeselného praženia, pre mňa sa to končí pri 120-kilovom zariadení.“

Našťastie sa nekončí jeho vzťah k Viedni. V novom bare s vínom a kávou Michaely Kleinovej a Helmuta Ungera vo výškovej budove v ulici Herrengasse si možno prvýkrát objednať, kúpiť a vypiť kávu Willyho Andraschka aj v jeho starej vlasti. A aj na inej úrovni udržiava spojenie s Viedňou, konkrétne ako člen skupiny „Moka Consorten“, v ktorej ľudia s náklonnosťou ku kaviarni ako novinár Christian Ankowitsch a architekti ako Hermann Czech alebo Gregor Eichinger premýšľajú o pokračovaní princípu kaviarne – a to tak z hľadiska filozofie tohto metafyzického priestoru pre hostí, ako aj úplne pragmaticky, gastronomicky a remeselne. A debatuje sa o tom buď online, alebo celkom klasicky analógovo, za malým mramorovým stolíkom niekde, pri šálke kávy.

Predajcovia

Andraschko Kaffeemanufaktur
Köpenicker Straße 154,
10997 Berlin,
Tel.: +49/30/69 59 86 87,
www.andraschkokaffee.com

Unger und Klein im Hochhaus
Herrengasse 6–8, 1010 Viedeň,
Po.–Pi. 8–22, So 10–22 hod.,
www.imhochhaus.at

Unger und Klein
Gölsdorfgasse 2, 1010 Viedeň,
Tel.: 01/532 13 23,
Po.–Pi. 15–24, So 17–24 hod.,
www.ungerundklein.at

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!