Nahovoril som si, že svoju cestu do severného Anglicka absolvujem vlastným autom, a to bol, povedzme to opatrne, dobrý nápad. Vec som totiž poňal pomaly, z Viedne som išiel najprv k jazeru Starnberger See, kde som si dal bavorsko-stredomorské jedlo u Seppa Bierbichlera v Fischmeisteri a následne som tak dlho hľadel na jazero, až sa ma spolusediaci opýtali, či je všetko v poriadku. „Viac než v poriadku,“ odpovedal som, „kultivujem sedavú meditáciu.“ To prišlo obom zaujímavé. On bol obchodný zástupca s alkoholom z Norimbergu v najlepších rokoch, ona jeho nová milenka, a ja som sa už predtým, ako som sa ponoril do vzorov dún a vĺn, dozvedel o ich vzťahu viac, než mi bolo milé, čo možno viedlo k čiastočnému bezvedomiu, do ktorého som sa následne utiahol. Rozlúčil som sa skôr, než mi obaja stihli navrhnúť, aby som s nimi absolvoval duchovné sedenie, no po dlhšej prechádzke som ich opäť stretol, pretože obchodný zástupca nevedel nájsť svoje Maserati. Bežal práve rozrušene zlým smerom, zatiaľ čo ja som bol na ceste do svojho hotela, odporúčaného Schlossgut Oberambach, a míňal som vyľudnené parkovisko, na ktorom stálo už len osamotené Maserati s norimberskou poznávacou značkou. Hlúpa situácia. Poslal som mužovi energiu a šiel spať.
Ďalšou stanicou bol Zürich, kde som opäť raz zostal vo fantastickom Signau House, jednom z mála hotelov, ktorý si označenie „domov ďaleko od domova“ skutočne zaslúži, aspoň pre mňa. Najedol som sa vo vegánskej reštaurácii Zizi Hattab ocenenej hviezdou Kle, čo prinieslo nadmieru blahodarné prekvapenie. Jedlo prezentovalo svoje rastlinné hlavné postavy tak presvedčivým spôsobom, že som ani na sekundu nepomyslel, že by mi mohol chýbať kúsok mäsa alebo ryby. Zizi Hattab našla prístup k multikultúrne podloženej, hlbokými, zábavnými arómami pretkanej špičkovej kuchyni, z ktorej len tak srší radosť. Pri príležitosti viac, lebo nie, nezabudol som, že cestujem do severného Anglicka. Pre istotu som sa ešte zastavil v Remeši, kde som si prezrel nielen slávnu katedrálu, ale aj dva, tri z najslávnejších domov šampanského, no potom som už bol na trajekte z Calais do Doveru, ohromený najhorším sendvičom na svete, ktorý som si kúpil na termináli, ešte ohromenejší z toho, že som ho skutočne zjedol, takže som teraz nafúknutý a nevrlý sedel v Quiet Zone a hľadel na hmlu, ktorá robila Lamanšský prieliv viac-menej neviditeľným – nie, to nebola sedavá meditácia, ale čistý hnev.
Pretože sa pýtate: Bola to veru výzva, zaradiť vlastné vozidlo bez nehody do britskej premávky jazdiacej vľavo, najmä na kruhových objazdoch, ktorých je na trase smerom na sever viac ako v Dolnom Rakúsku. Ešte raz som sa zastavil v Yorku – pozorní čitatelia A la Carte si spomenú, že som tu v reštaurácii s názvom Cochon Aveugle už raz jedol celkom vynikajúco, čo som však nemohol zopakovať, pretože reštaurácia je zatvorená a presťahovala sa na vidiek. Namiesto toho som sa vynikajúco stravoval v jednom živom podniku so zdieľaným konceptom – nezívať, v žiadnom prípade neziívať! – s názvom Skosh, kde sa varí podľa aktuálnej ponuky na trhu, a to celkom dychberúco. Varená ustrica s kombu, reďkovkou a ponzu na ľade, úchvatné, staré odrody mrkvy s pufovanou ryžou, jalapeňo a mučenkou, pestré a presvedčivé, tempura z brokolicových klíčkov s čerstvým cesnakom, reďkovkou a furikake, trieda, nakoniec soľou vyzretá kačica so sečuánskym korením, mangom a jarnou cibuľkou, ktorá bola taká dobrá, že na tú senzáciu konzistencie – chrumkavá koža, mäso jemné ako pečeň – dodnes nedokážem zabudnúť.
Na ďalší deň som prvýkrát dorazil do cieľa: v Hovinghame. Hovingham je malá dedinka v Howardian Hills, ktoré sú – správne – pomenované po rodine Howardovcov, ktorej patrí aj Castle Howard, neuveriteľne sebavedomá pseudobaroková budova s pôsobivou kupolou, ktorá skutočne celkom impozantne stojí v kopcovitej krajine, povedzme: drážďanský Zwinger vo formáte vidieckeho sídla. Pointou príchodu bolo, že cesta do Hovinghamu vedie cez niekoľko zúžených miest, ktoré tvorili historické vjazdové brány a obrovský obelisk, ktorý som musel obísť. Pritom som videl oznámenie, že v areáli Howardovcov sú práve vystavené početné diela sochára Tonyho Cragga, a to som si samozrejme musel pozrieť: opäť raz pol dňa premeditovaného. Našťastie to bol potom do Hovinghamu už len skok. Práve tam sa totiž pred dvoma rokmi utiahli Joshua a Victoria Overingtonovci, bývalí prevádzkovatelia Cochon Aveugle, aby v historickom dome otvorili svoju novú reštauráciu Mýse, prehľadný, elegantný, pre maximálne 24 hostí určený lokál, ktorý som si nemohol nechať ujsť.
Mýse je staré anglosaské slovo, ktoré nemá vôbec nič spoločné s významom, ktorý by človeku hovoriacemu po nemecky mohol napadnúť, keď si to slovo prečíta nahlas. Znamená: sedieť pri stole a jesť. Overington opisuje koncept svojho podniku ako zrkadlo okolia a výnimočnej krajiny North Yorkshire:
„Naše menu sa podáva s severskou štedrosťou a čerpá z bohatej histórie regiónu, aby dodalo tradičnej kuchyni Yorkshire elegantný zvrat.“
Severský motív leží Overingtonovcom skutočne na srdci, pomyslel som si, keď som vstúpil do reštaurácie. Obe hosťovské miestnosti – jedna na aperitív a kávu, jedna na jedlo – boli striedmo a šik zariadené superelegantným škandinávskym nábytkom v pravej anglickej chate – nízky strop, nepravidelne obielené steny. Personál, podľa predpisov potetovaný ako samotný šéf, vyžaroval rovnakú zmes základnej ľahkosti a projektovo orientovanej vážnosti, ako to poznáme od prvých dní z Noma. Dostal som veľmi malé, veľmi dobré pivo, aby som si urobil prehľad o menu, potom však už prišli prvé snacky a ja som sa rozhodol, že sa nechám prekvapiť.
Stručne zhrnuté: Bolo to skutočne nezabudnuteľné menu, ktoré sa podávalo rýchlo a prekvapivo vážne. „Uhoľnú paštétu plnenú surovou zverinou a údeným kaviárom“ som považoval za grandióznu. Išlo o tatarák zo srnca obklopený tenkým čiernym cestom, korunovaný kaviárom, ktorý cestou z kuchyne pod skleneným poklopom získal trochu dymu a dodal jedlu lahodne rustikálny tón. Po „dusenej hovädzej líčke v ceste na yorkshirský puding s fermentovanou uhorkou“ napichnutej na vetvičke – inde by sa jedlo možno volalo pralinkou z hovädzej líčky – a kváskovom chlebe, ktorý sa podával s kuracím tukom – nápad hodný napodobenia! –, prišiel prvý chod, a ten bol úderný. Išlo o hrebenatku z Orknejských ostrovov, ktorá bola v svojej mušli naparená a vylepšená maslom z morských ježkov. Ak existuje raj a ja dostanem rezerváciu, chcem jesť už len maslo z morských ježkov, a toto bola malá ochutnávka: pevná, vo vnútri ešte sklovitá mušľa, sladká a zvodná, k tomu jodidovaná chuť morského ježka, toto tušenie mora, vĺn a širokého horizontu, moment dokonalého kulinárskeho šťastia.
Nasledoval špargľový chod s kvetmi kapucínky, čerstvým syrom a srvátkou, divý halibut s pošírovanou ustricou Lindisfarne a lahodnou omáčkou z anglického sektu. Potom sa už začala predohra k hlavnému chodu, pečená kačica z Thirkleby. Najviac mi v pamäti utkvel úvod, ľahko údená kačacia šunka, ktorá bola naaranžovaná postojačky v akomsi yorkshirskom pudingu a chutila skutočne nebesky (tam je ten raj opäť, prepáčte). Pečeň v knedli v kačaco-vlašskom vývare, prsia s chrumkavou červenou repou a čiernym orechom. Neskôr prišli ešte štyri dezerty, všetky na najvyššej úrovni, zmrzlina z citrusových kvetov, ľanovo-karamelová, tortička z kolostrového pudingu, flambovaný mišpuľový koláč so sladovou zmrzlinou: Vychutnal som si ich, ale bez zaváhania by som ich vymenil za druhú porciu hrebenatky s maslom z morských ježkov (a pripomenul som si pritom, že som kombináciu hrebenatky s morským ježkom nejedol prvýkrát. Prvýkrát to bolo v Cochon Aveugle v Yorku. Aká náhoda).
Keď som veselý a sýty kráčal späť do svojho hotela, Worsley Arms Hotel, ktorý podľa predpisov stojí na jedinej križovatke v Hovinghame, ešte nebola tma. Noci na severe sú krátke. V hoteli som ešte videl svetlo, ktoré prúdilo von z Cricket Bar, čo ma samozrejme viedlo k tomu, aby som bar navštívil. S pivom na malom okrúhlom stole pred pekne namaľovaným tímovým obrázkom kriketového tímu som sa dostal do rozhovoru s poľovníckou spoločnosťou od druhého stola. Niežeby som bol rozumel príliš veľa. Na severnom prízvuku stroskotal v Liverpoole aj Jürgen Klopp, ale páni boli priateľskí, a ja som bol tiež priateľský, a tak sme spolu vypili ešte jedno, dve pivá, a cítil som sa tak dobre ako málokedy: správny čas, správne miesto; a spať som po poslednom kole tiež mohol celkom dobre.
Na ďalší deň som sa presunul do Lake District. Cestou na severozápad som si pozrel pár nádherných záhrad, Helmsley Walled Garden, predovšetkým však fantastický areál Newby Hall and Gardens. Ale detailmi nebudem nikoho nudiť. Ubytoval som sa v Ulverstone, mieste, ktoré leží na periférii Lake District a má tú výhodu, že má priamy prístup k moru a nenachádza sa na mape britského vnútrozemského turizmu. Mohol som sa tak relatívne slobodne pohybovať v centre mesta, ktorého napájadlá ponúkali zábavy ako kvízy v krčme alebo športové prenosy, u predavača rýb som nakúpil chobotnice a mušle, čas som si krátil dlhými túrami a slušnou literatúrou a pri sedavej meditácii na bare v Hope & Anchor som každý deň cítil o niečo viac magnetizmus blízkej reštaurácie L’Enclume. Mohol by som tiež povedať, že som počul volanie sirén. Bolo to na jednej strane kvôli mojej prirodzenej pažravosti, na druhej strane však kvôli biografii majiteľa L’Enclume Simona Rogana, ktorý si dal za úlohu vyrábať potraviny pre svoju medzitým tromi michelinskými hviezdami ocenenú reštauráciu väčšinou na vlastnej farme s pekným názvom Our Farm. Rogan platí za apologétu kuchyne „Farm to Table“, sleduje teda radikálny prístup pestovať zeleninu, bylinky a ovocie, ktoré sa v kuchyni spotrebujú, sám, aby nebol závislý od producentov alebo sprostredkovateľov.
Cez niekoľko známych sa mi podarilo nielen zorganizovať stôl na obed v L’Enclume, ale predtým aj navštíviť Our Farm. Leží trochu mimo mestečka Cartmel, kde Simon Rogan založil svoje nie až tak malé impérium. Okrem hlavného podniku L’Enclume prevádzkuje aj reštaurácie v Londýne, Hongkongu a Phukete. Na príjazdovej ceste k farme som sa musel vyhnúť sebavedomej krave, ktorá ležala na vjazde a robila to, na čo som si rezervoval večer: trávila, a len o vlások chýbalo, aby môj voz nemusel z blata, v ktorom som takmer uviazol, vyťahovať traktor. Bol som v Anglicku. Každý deň pršalo, každý deň svietilo slnko, ale práve teraz bol na rade dážď. Potom ma však privítal usmievavý muž v krátkych nohaviciach, ktorý sa volal Adam Frickel a bol jedným z ôsmich zamestnancov, ktorí na farme pracujú natrvalo, a samozrejme sa okamžite opäť ukázalo slnko. Adam najprv s pôžitkom zničil romantický obraz staromódneho farmára tým, že mi na úvod hrdo predviedol drviče s názvom „The Monster“, v ktorých sa všetok organický odpad z reštaurácií a záhradníctva spracováva na kompost. „Nevyzerá to pekne,“ povedal Adam, „ale je to najdôležitejší základ našej práce: pôda.“
Keď sme to konštatovali, previedol ma cez skutočne pôsobivo obrovský areál, kde rástli všetky možné druhy zeleniny, bylinky a bobuľoviny, a stále rozprával o umení miešať správnu pôdu (hovoril aj o tom, ktoré sú Simonove „favority“. Len toľko: Simon má veľa favoritov). Otvoril pre mňa fóliovníky, ktoré už boli pripravené na letné pestovanie paradajok, ukázal mi dlhé rady s kalerábom a rôznymi druhmi kapusty a upozornil ma na nespočetné jahody vo veľkých kvetináčoch, u ktorých sa v dlhých pokusných radoch testuje správny pomer zeminovej zmesi a odrody. Mohol som ochutnať jahodu odrody Malwina, ktorá chutila úchvatne, pretože bola mäkká a ovocná, jedna z tých jahôd, ktoré sú príliš citlivé na to, aby sa dali transportovať do supermarketu a tam predať (ako napríklad aj grandiózna domáca odroda Mieze Schindler). Už len kvôli týmto jahodám sa oplatí, ako vie každý záhradník, každá záhradníčka, založiť záhon alebo zasadiť kvetináč, pretože inak sa k tým božským plodom jednoducho nedostanete. Mal som každopádne tušenie, že na dezert dostanem opäť Malwinu, a nemýlil som sa. Keď ma Adam upozornil, že ma o pár minút v reštaurácii očakávajú na obed, mali sme záhradný areál prejdený len raz, celú hodinu. Tu, pomyslel som si, to so sebestačnosťou myslia vážne. Poďakoval som, nasadol do auta, druhýkrát prešiel cez blato, pretože tá krava sa nepohla ani o centimeter, a takmer najrýchlejšou cestou do L’Enclume, pretože tá jazda vľavo je trochu mätúca.
Slovo „l’enclume“ znamená mimochodom nákova. Keďže som pomalší v chápaní, názov som pochopil až vtedy, keď mi ho vedúci reštaurácie zhovievavo vysvetlil: Kedysi tu bola vyhňa. Aha. Preto tie vytepané podložné taniere, preto príbor vyrobený umeleckým kováčom. Všetko malo vnútornú logiku. Musím priznať, že som si po prehliadke záhrady predstavoval, že budem živený viac-menej vegetariánsky, ale táto predstava bola zmietnutá už snackmi. Bol vyprážaný bôčik a údený úhor, pstruhový tartalet s reďkovkou a lístkom ruže, podmanivý syrový puding z vyzretého Corra Linn, miestneho ovčieho syra, a najneskôr pri v droždovom oleji pečenom zeleri, ktorý bol zušľachtený cmarom a kaviárom zo zubáča, som vedel, že moje naivné očakávania, že zažijem vegetariánsky ohňostroj, boli síce sklamané, ale no dočerta, našťastie: Toto zelerové jedlo sa mi okamžite vpálilo tak hlboko do vnímania, že naň nikdy nezabudnem.
A potom prišli zemiaky Pink-Fir-Apple pečené v kuracom tuku, pre ktoré sa samotné založenie záhrady oplatilo, nasledované riasovým pudingom s kostnou dreňou a hovädzím vývarom, kaviárom a ustricami, ktorý majstrovsky zvládol akrobaciu na lane medzi sýtosťou a eleganciou. Po rybacích chodoch – pstruh s pohánkou, potom morský čert s hubami a červenou cibuľou – a kačici z Dry Ager sa pre mňa kruh konečne uzavrel: Kuchyňa okolo jahody Malwina zo záhrady postavila brilantný dezert s citrónovou medovkou, jogurtom Wraysholme a sladkými bylinkami, malé, ale o nič menej presvedčivé kulinárske umelecké dielo. Oprel som sa, spokojný, viac než spokojný. Someliér ma zoznámil so slovenským rizlingom nemeckého výnimočného vinára Egona Müllera, s ktorým som okamžite uzavrel priateľstvo, k tomu prišlo pár vybraných akcentov z Burgundska a od rieky Mosely. Snažil som sa spomenúť, či som už niekedy v inej trojhviezdičkovej reštaurácii zažil túto blahodarnú zmes precíznosti v servise a ľahkosti v prístupe. Žiadna mi nenapadla, aspoň v tej chvíli nie.
Keď som šťastný vstal, hlboko vďačný, že som podľahol zvádzaniu L’Enclume, musel som zrazu myslieť na „Monster“, Adamov drvič kompostu. Pretože tam, to bola moja dnešná lekcia, má všetok pôžitok svoj pôvod. Ale ešte som dnes nebol hotový. Paul Burgalières, Executive Chef v L’Enclume, ma očakával pri Chef’s Table v susednom Aulis. Paul vedie podnik za Simona Rogana a chcel mi vysvetliť, ako sa v L’Enclume pracuje. Logicky sme najprv hovorili o záhrade. Paul povedal, že on a jeho tím denne sondujú ponuku farmy, aby spracovali úrodu na túto celkom špeciálnu zmes sily a elegancie, ktorá je poznávacím znamením reštaurácie. Pýtal som sa ho na tému, ktorá ma spočiatku iritovala. Či neuvažuje o tom, zaradiť na jedálny lístok viac vegetariánskych alebo dokonca vegánskych jedál, pri tej vynikajúcej ponuke zeleniny, ktorú má k dispozícii?
„Premýšľam o tom,“ povedal Paul, „ale téma je zložitá.“ Odmlčal sa. „Nachádzame sa v období prechodu. Uvidíme, kam sa dostaneme.“
Spýtal som sa ho na jeho čas v Geraniu v Kodani, kde päť rokov pracoval ako šéfkuchár. Tam bolo zaobchádzanie so zeleninou zjavne viac oslavované, myslel som si, ale Paul nesúhlasil. „Máme tu oveľa väčšiu blízkosť k záhrade ako v Geraniu,“ povedal, „čo nám dáva vlastný cit pre vývoj a chuť zeleniny.“ To dovoľuje presnejšie kompozície a rýchlejšie implementovanie sezónnej ponuky na lístok. „Ako rýchlo?“, pýtal som sa. Koniec koncov, jedlá, ktoré som zjedol, boli extrémne komplexné a prepracované. Ako sa tam dajú novovytvorené jedlá implementovať spontánne? Raz týždenne, povedal Paul, v lete v každom prípade. V zime to trvá o niečo dlhšie, ale človek tiež nie je tak pod tlakom prírody: „Farma nám diktuje, čo máme robiť. Experimentujeme, aby sme ponuku správne implementovali.“
Na sporáku zároveň bublal fond z kôrovcov, ktorý voňal mimoriadne zvodne. Paul uhádol moje myšlienky. „Tým čoskoro nahradíme morského čerta, ktorého si dnes mal. Tak bude jedlo,“ mlaskol jazykom, „jemnejšie.“
Bol by som ešte zjedol testovaciu verziu? Aká to otázka. Bohužiaľ mi ju Paul nepoložil.
Rozprával ešte o takmer 30-člennom tíme, ktorý už roky pracuje v celkom nezmenenom zložení, a o ťažkostiach, ktoré Brexit spôsobuje pri nábore nových zamestnancov a zamestnankýň. Potom sa ešte raz vrátil k úvodnej otázke: „V budúcnosti budeme určite variť viac plant based,“ povedal zasnene, akoby si to práve uvedomil, „ale vegáni nebudeme.“ Keď sme už boli v debatnom režime, hovorili sme ešte trochu všeobecnejšie o výzvach a ponukách gastronómie, o otázkach štýlu, atmosféry a náladách. Pýtal som sa ho na jeho vlastné kulinárske expedície a Paul odpovedal, že sa jednu vec naučil od Rasmusa a Sørena, majiteľov Gerania: Choď len do podnikov, kde sa cítiš neobmedzene dobre. Bez ohľadu na hviezdy alebo žiadne hviezdy. Na všetko ostatné je jednoducho príliš málo času.
Na to som si niekedy večer opäť spomenul, keď som premýšľal o tom, prečo som sa v L’Enclume cítil tak dobre. Tam niekto dostal lekciu.
Na tomto pokročilom mieste sa s vami rád rozlúčim z príbehu, ak sa zaujímate výlučne o jedlo. Ale v North York Moors som zažil ešte jeden tak výnimočný príbeh, že moja cesta autom do Anglicka by bola neúplná, ak by som ho nevyrozprával. Auto sa mimochodom o niečo neskôr vrátilo do Rakúska plne naložené hustou smotanou (clotted cream) a crumpetmi na toastovanie, a môžem povedať, že prechod na pravostrannú premávku predstavoval celkom veľké odľahčenie. V North York Moors zrealizoval krajinný umelec Andy Goldsworthy svoje Opus Magnum, umeleckú inštaláciu, rozdelenú do viac ako desiatich kamenných chát v neuveriteľne krásnej krajine, ktorú možno spoznať na približne desaťkilometrovej túre. Musel som sa na to prihlásiť na webovej stránke hangingstones.org a zarezervovať si lístok. Na deň sú štyri sloty, v ktorých sa možno vydať na cestu, a to nie v hromade milovníkov umenia, ako vo väčšine múzeí, ale sám alebo v sprievode tých ľudí, v ktorých spoločnosti chce človek tento zázrak prírody a umenia zažiť.
V trochu odľahlejšom, ale nádhernom raňajkovom penzióne s názvom Sevenford House som si vyzdvihol kľúč, ktorý otvára zámky spomínaných chát a domčekov, aby som mohol obdivovať Goldsworthyho umenie. Išiel som teda z Rosedale Abbey hlbokým zeleným údolím do kopca, vybavený popisom trasy, mapou, ochranou proti dažďu a pevnou obuvou – a napätím, ktoré pramenilo z obdivu tejto bujne zelenej krajiny, pretkanej nespočetnými suchými múrikmi, kde sa stovky oviec celkom spokojne pásli na tráve. Potom umenie. Vznášajúca sa skala v prvej chate. Nadživotný kužeľ z koreňov hrubých ako nadlaktie, do ktorého zhora dopadá svetlo dňa. Strom, ktorý rastie krížom cez krov. Výstup do vresoviska, kde stojí kaplnka, ktorá uctieva elipsu zo svetla. Dom z červeného svetla. Dom, na ktorého múre tancujú najťažšie balvany ľahko ako pierka. Dom, cez ktorý tečie červená voda. Znie to trochu krypticky, viem, ale bolo to blažené spôsobom, ako napríklad hrebenatka z Mýse alebo zeler z L’Enclume. A inak ako pri sedavej meditácii pri jazere Starnberger See môžem úspech tejto Walking Meditation zaručiť na sto percent. —
INFO:
Mýse
restaurantmyse.co.uk
L’Enclume
lenclume.co.uk
The Worsley Arms Hotel
worsleyarms.co.uk




Premyslené za roh: Reštaurácia L’Enclume Simona Rogana je umiestnená v bývalej vyhni. Ak by človek vedel, že „l’enclume“ znamená nákova, bol by menej prekvapený.



L’Enclume Simona Rogana. Všetka zelenina pochádza z vlastnej farmy, jedlá (dole) sú dychberúcej precíznosti.



Najdôležitejšia kulinárska mena je nikdy nezabudnúť na jedlo.
Zelerový tanier Simona Rogana je takým jedlom.