Tak ako prakticky všetko, aj víno má svoj politický rozmer.
Text: Florian Scheuba & Thomas Maurer
Napríklad ten vnútroštátny. Pri vykresľovaní tohto stavu veci radi rabujeme v kútiku našej anekdotickej pokladnice plnom klebiet a otvárame tam skrinku s nápisom: „Viem to spoľahlivo od niekoho, kto bol pri tom.“
Tam sa nachádza príbeh, podľa ktorého vtedajší úradujúci spolkový kancelár, ktorý mal k vínu demonštratívne pozitívny vzťah (meno redakcii známe), mal navštíviť svojho predchodcu uňho doma. Tento predchodca, ktorý sa demonštratívne hlásil k askéze (meno redakcii známe), o ktorom sa dokonca traduje, že počas predvolebnej návštevy na usadlosti veľmi známeho rakúskeho vinára (meno redakcii známe) odmietol ponúknutý uvítací pohárik a vypýtal si poctivú pálenku, mal teraz na žiadosť nástupcu dovoliť použitie svojich hygienických priestorov. A tým aj príležitosť na rozšírenie anekdoty, ktorá do jedinej vety zlieva fundamentálne svetonázorové protiklady oboch: „S. si zo všetkou vážnosťou skladuje víno na hajzli!“
Takto sa, samozrejme, nedá dlhodobo udržať koaličný mier.
Pravdaže, ako sme vyhrabali zo zásuvky „Boli sme tam – prisahám! – naozaj sami“, tento exkancelár, ktorý sa nevyhýbal nielen vínu, ale ani trapasom, si nenechal ujsť príležitosť, aby na slávnostnej „Štajerskej ochutnávke vín“ na Poguschi dobre počuteľne zažiaril vetou: „Život je príliš krátky na to, aby sme pili štajerské červené víno.“
Jeho nástupca zase, muž, ktorého politické krédo možno zhrnúť ako „na jednej strane áno, na druhej strane nie, možno však aj opak, tam bude treba dosiahnuť kompromis“, o dva roky neskôr tento princíp demonštratívne žil tak, že si síce na Poguschi sadol do degustačného panelu (signál pre vinársky priemysel), ale zmizol skôr, než bolo podané tretie víno (signál „nie som odtrhnutý od reality“ pre Kronen Zeitung).
A o tom, ako sa po slávnom „poháriku navyše“, skonzumovanom pri tej istej príležitosti, uvoľnila radosť zo života bývalej ministerky vnútra pochádzajúcej z klasickej vinárskej spolkovej krajiny (meno redakcii známe), radšej naďalej džentlmensky a s radosťou pomlčíme.
Ale víno zohráva úlohu aj vo svetovej politike.
To, že napríklad len nedávno okolo 150 francúzskych vinárov z departementu Pyrénées-Orientales zastavilo niekoľko cisterien s vínom prichádzajúcich zo Španielska, aby otvorili ventily zadržaných vozidiel a nechali desaťtisíce litrov vína odpariť na asfalte diaľnice, by sa dalo považovať za nacionalizmom poháňaný francúzsko-španielsky problém.
Ale akcia „naše víno pre našich ľudí“ od ľudí z „Regionálneho vinárskeho akčného výboru“ (CRAV) má aj stránku kritickú ku globalizácii: Vína „nemusia byť ani nutne európske“, vyhlásil Denis Pigouche, prezident regionálneho vinárskeho zväzu. „Mám podozrenie, že pochádzajú z Južnej Ameriky a potom sú v Barcelone ,hispanizované‘ a následne ,európanizované‘ alebo dokonca vo Francúzsku ,francúzované‘.“
V Taliansku, kde sa tiež pravidelne konfiškujú desaťtisíce fliaš falzifikátov „Barola“ alebo „Chianti“ vyrobených z najlacnejšieho vína (čo realisticky naznačuje, že státisíce fliaš sa neskonfiškujú), majú aspoň spoľahlivé odberateľské centrum pre vlastné produkty.
Najvyššiu spotrebu vína na obyvateľa na svete totiž podľa nového prieskumu nájdeme v – susedný štát to celkom nevystihuje – do Talianska včlenenom Vatikáne. Kde, ako je známe, víno zohráva ústrednú úlohu v plošne praktizovanom štátnom náboženstve.
A kde veľmi obmedzené územné zdroje zatiaľ robia nepravdepodobným, že by dav nahnevaných pápežských nunciov zastavoval talianske transporty vína, aby chránil autochtónnu produkciu.
A keby sa jedného dňa v iránskom Šíráze z odrody viniča Shiraz, ktorá odtiaľ odštartovala svoje víťazné ťaženie svetom, opäť vyrábalo víno, politicky by sa tam definitívne všeličo zmenilo.