Diery, ktoré sa dajú jesť
Text: Florian Holzer Fotografie: Luzia Ellert
Je to v podstate VW Golf medzi syrmi – produkt strednej triedy, ktorý pozná každý, ktorý síce vedie všetky predajné rebríčky, ale u odborníkov s ním veľa bodov nezískate. Ementál sa vďaka svojim veľkým dieram stal príslovečným, na syrových misách v najlepších reštauráciách ho však nájdete zriedka; tam sa tento „syrový prolo“ toleruje len nerád popri horských syroch z doteraz neobjavených údolí, syroch Tomme z mlieka kôz dojených pannami, storočných Stiltonoch či gigantoch s červenou mazačkou s bakteriologickým rizikovým potenciálom. Ementál, to je niečo do chladiaceho regálu v supermarkete, natenko nakrájaný na syrový chlebík s troškou papriky navrchu, ten správny syr, keď to nemá chutiť po príliš veľa, ale napriek tomu má vyzerať podobne ako syr.
To však vôbec nebolo vždy tak, ementál si svoj svetový renomé nezískal len tým, že sa dá tak ľahko krájať a je nekomplikovaný na konzumáciu, naopak, ementál patril kedysi k najlepším syrom Švajčiarska a tým aj sveta.
Svoj pôvod má syr z údolia Emme v kantóne Bern pravdepodobne už v 12. storočí, z tohto obdobia sa zachovali správy o čulej syrárskej kultúre. Podnet k rozmachu syrárstva však dalo takzvané „pastierske hospodárstvo“ (Küherwesen) v 17. a 18. storočí, dedičské právo, podľa ktorého mohol najmladší syn prevziať majetok nerozdelený, ale starších bratov musel vyplatiť – tí boli na oplátku vybavení investičným kapitálom, ale nemali pôdu – pre mnohých východisková pozícia stať sa syrármi.
Veľké údolné syrárne a družstevne organizované prevádzky formovali od roku 1815 obraz švajčiarskej syrárskej scény, moderné dopravné prostriedky umožnili obchod a ementál sa vydal do sveta. A vzápätí bol aj zo všetkých síl kopírovaný – a to v celej Európe. Keď sa v roku 1882 vytvoril základ európskeho práva na ochranu značky, pre ementál bolo už dávno neskoro, dovtedy existoval už takmer všade, kde kravy dávali mlieko. Keď bola v roku 1920 napokon založená „Käseunion“, akýsi štátny syrový monopol, ktorý sa staral o cenové záruky a medzinárodný odbyt, vec bola už dávno vybavená, neskoršie pokusy (posledný v roku 2004) chrániť ementál známkovým právom veľkolepo stroskotali. V roku 2006 získal ementál aspoň označenie AOC, syry AOC-Emmentaler pochádzajú teda výlučne zo Švajčiarska a vyrábajú sa podľa stanovených smerníc.
Čo však medzinárodnú konkurenciu veľmi netrápi, keďže v priebehu desaťročí boli na trh dávno umiestnené vlastné, regionálne kópie ementálu, či už rakúsky „Bergbaron“, allgäuský ementál alebo holandské masové syry „Maasdamer“ a „Leerdamer“. Nie práve najlepší predpoklad pre dobrú povesť syra, navyše, keď ani zďaleka nie všetky krajiny berú vec s pravidlami tak presne ako Švajčiarsko.
Rakúsko je nie práve nepodstatná krajina ementálu, ementál sa v Rakúsku vyrába v menších, väčších, ale aj veľmi veľkých syrárňach. Najväčšou v krajine je syráreň Woerle v salzburskom Flachgau: 45 miliónov litrov mlieka ročne, 750 dodávateľov, 92 miliónov eur obrat (údaje z roku 2006), 27 500 ton syra, 40 % z toho sa vyváža. Ementál však takmer vôbec, vysvetľuje hovorca spoločnosti Gerald Kotzauer, pretože tam je človek so syrom, na ktorý je potrebné také veľké množstvo mlieka (cca 11 litrov/kilo), na trhoch, kde je liter mlieka o dobrých 10 centov lacnejší ako v Rakúsku, jednoducho nekonkurencieschopný. Trh – aj keď len domáci – je však stabilný, mladý, skôr neutrálny ementál je u Rakúšanov stále veľmi obľúbený: „Švajčiarsky ementál štípe na jazyku, ten náš je skôr jemný.“ O inováciách produktov sa teda netreba zamýšľať, plátky ementálu sú najnovším produktom spoločnosti Woerle, pohodlie (convenience) je v Rakúsku skutočná téma.
Jung, neutrálny, jemný – to je všeobecne dojem, ktorý rakúsky ementál zanecháva, dokonca aj v regiónoch ako Bregenzerwald, kde sa s vyzretými horskými syrmi oslovuje publikum so záujmom o syry mimo hlavného prúdu, sa pri ementáli volí cesta najmenšieho rizika. Hoci aj v Rakúsku kedysi existoval ementál, ktorý v podstate „štípal na jazyku“: Gaishorner Auslese sa vyrábal od roku 1929 potomkami švajčiarskych imigrantov, vynikajúci, komplexný ementál z prvotriedneho mlieka a s minimálne šesťmesačným zrením, syr, ktorý získal všetky možné ocenenia a raz sa dokonca stal majstrom sveta.
Po tom, čo malú syráreň – medzi 20 a 40 farmárov zásobovalo Gaishorner mliekom – prevzala spoločnosť Agrosserta, platili iné parametre ako dovtedy, denne vyrobené množstvo šiestich bochníkov syra sa už nepovažovalo za ekonomické, niekoľko rokov sa vynikajúci syr vyrábal a distribuoval ešte vo vlastnej réžii, výrobu však v roku 2002 zastavili. „Jednoducho sme už nedostávali dodávky mlieka bez siláže,“ vysvetľuje Karl Mayer, bývalý spoločník syrárne, pridali sa nutné investície a dôchodok niektorých nenahraditeľných zamestnancov. Farmári odvtedy dodávali mlieko do Stainzer Milch, syráreň dnes funguje ako dedinské športové centrum, v Bergland Milch, v podstate nástupcovi Agrosserty, si dnes už nikto ani nepamätá na meno Gaishorner Auslese. Veľmi, veľmi škoda.
Zostáva klasická otázka vševeda: Ako sa vlastne dostanú diery do syra? Pri ementáli je to relatívne jasná vec, vznikajú pôsobením baktérií kyseliny propiónovej, ktoré počas fermentácie zabezpečujú uvoľňovanie oxidu uhličitého a kyseliny propiónovej. Na 1 000 litrov mlieka pripadá asi jeden mililiter tejto bakteriálnej kultúry, od šiesteho týždňa fermentácie sa začínajú tvoriť diery, na jeden bochník (70 až 110 kilogramov) sa počíta s približne 100 až 150 litrami kyseliny uhličitej. Veľkosť a tvar dier poskytuje relatívne dobrú informáciu nielen o stupni zrenia – nemali by byť väčšie ako päť centimetrov, vtedy syr zrel o niečo dlhšie, ideálny rozmer je medzi tromi a piatimi centimetrami v priemere – ale aj o priebehu fermentačného procesu: oválne alebo veľmi nerovnomerne tvarované diery naznačujú, že niečo nevyšlo, príliš veľké diery alebo dokonca trhliny môžu predstavovať životný priestor pre cudzie baktérie, veľmi malé diery naznačujú, že zrenie bolo prerušené v ranom štádiu a syr so všetkou pravdepodobnosťou obsahuje ešte relatívne veľa kyseliny uhličitej.
Vôbec zrenie: Ono sa samozrejme – ako pri všetkých ostatných tvrdých syroch – stará o pikantnosť, arómu, komplexnosť chuti. Či sa syr nechá zrieť v suchej miestnosti – svetlá kôra –, alebo vo veľmi vlhkej miestnosti – tmavá kôra –, tiež robí rozdiel, farba syrového cesta naproti tomu skôr napovie o ročnom období výroby: žltšie syry s sýtou farbou na jar a v lete, bledšie syry s farbou slonoviny zo zimného mlieka od kráv kŕmených senom. To, ako sa počas približne stodennej minimálnej doby zrenia zaobchádza s teplotou, má samozrejme rozhodujúci vplyv na fermentáciu a tým aj na arómu.
Výroba ementálu do bochníkov je však dnes už extrémnou raritou, myslí si Gerald Kotzauer zo spoločnosti Woerle. 80-kilový blok je teraz štandardom, u rakúskeho lídra na trhu (40 % podiel na trhu v obchode s lahôdkami) už syrové bochníky nie sú. Aj surové mlieko bez siláže musia samozrejme používať len švajčiarski producenti AOC. Používanie prídavných látok a konzervačných prostriedkov je mimo Švajčiarska možné a podlieha výlučne príslušným filozofiám výroby jednotlivých syrární. Že by v Rakúsku možno niekedy nastala zmena myslenia, je práve pri masovom syre ementál len ťažko predstaviteľné, ale kto vie, nádej umiera posledná.