Text: Christian Seiler
Ilustrácie: Markus Roost
Kto by mi protirečil, ak by som Londýn nazval mestom? Netuším, ale ak to nikto z vás neurobí, protirečím osobne, pretože Londýn veru určite nie je mesto, v každom prípade nie homogénne mesto, ale zhluk miest, dedín, medzipriestorov medzi zvláštnymi centrami, o ktorých ste ešte nikdy nepočuli, ak ste sa vozili len autobusom typu hop-on-hop-off okolo Piccadilly a možno navštívili futbalový zápas vo Wembley. Keď som teda naposledy cestoval na pár dní do Londýna, aby som si tam splnil bližšie nedefinované povinnosti, nápad ubytovať sa v mojom obľúbenom hoteli mi bol láskavo vyvrátený. Môj obľúbený hotel, ďakujem, že sa pýtate, je Portobello v Notting Hill, bývalá ubytovňa rockových hviezd v privilegovanej lokalite, kde už veľa rokov dobre spávam, len občas musím škrípať zubami, pretože ceny stúpajú rýchlejšie ako môj krvný tlak. Našiel som si teda neokázalé Airbnb v blízkosti Queen’s Park. Pretože už počujem prvé otázky, či sú v Queen’s Park doma legendárni Queen’s Park Rangers, tu je vytriezvujúca odpoveď: Nie sú. Je to logické? Nemyslím si. Je to napriek tomu pravda? Bohužiaľ áno.
Queen’s Park sa nachádza západne od Kilburnu. Skôr než sa teraz pozriete na mapu, Kilburn je štvrť severne od Notting Hill, avšak tak ďaleko na severe, že pešia túra z hotela Portobello do Queen’s Park trvá veľmi dobrú hodinu, ak ste zdatný chodec. Bol som teda trochu znepokojený, pretože som si predstavil, že každá jedna cesta do uspokojivej krčmy by sa rovnala ceste z Viedne do Salzburgu. Ale sedel som tam, a to veľmi rád, omylu. Queen’s Park a Kilburn totiž hostia úplne mimoriadne krčmy a reštaurácie, ktoré majú tú výhodu, že nie sú rezervované do konca sveta, ako napríklad St John, Lyles alebo Brat. Opačne to samozrejme neznamená, že návštevy bez rezervácie sú vítané, ale s trochou trpezlivosti a schopnosťou žonglovať s termínmi bolo napríklad možné získať pekný stôl u Taliana, ktorého Condé Nast Traveller považuje za najlepšieho v Londýne. Ide o lokálnu reštauráciu s názvom Ida na Kilburn Lane. Zvonka je dom lemovaný sivozeleno natretým dreveným obložením, vnútri sa človek teší, ak pri štvorstole vedľa náhodou nesedí šesť ľudí. Dvaja z nich by inak totiž sedeli u mňa na kolenách.
Mal som už raz tú česť jesť v Londýne u Giorgia Locatelliho, ktorý tiež nie je práve menej talentovaný kuchár. Ale rozdiel medzi hlučným, ligotavým, perfektne osvetleným nóbl talianskym príbytkom od Giorgia a tmavou jaskyňou Ida nemohol byť väčší. Ak idete jesť, aby ste mohli neskôr vyrozprávať dobrý príbeh, Locatelli je dobrá, pravdepodobne perfektná voľba. Možno tam uvidíte Davida Beckhama alebo Borisa Johnsona, zatiaľ čo najprominentnejšou osobou v Ida je majiteľka Simonetta, ktorá dohliada na to, aby boli cestoviny mäkké a vláčne a ragú malo takú hlbokú chuť ako Mariánska priekopa. Neskôr, pár týždňov po mojej prvej návšteve, som našiel v magazíne Financial Times recept presne na toto ragú a on – ten recept – od vtedy neopustil moju kuchyňu. Už v samotnom Kilburne som bol nadšený, možno dokonca unesený kvalitou omáčky, ktorá perfektne ladila s kvalitou cestovín. Keby bol býval môj starý, žiaľ vlani zosnulý priateľ Michael Horowitz súčasťou partie, ani sekundu by neváhal objednať si druhú porciu týchto cestovín a tejto omáčky. Ja som sa uspokojil s nervóznym dolievaním červeného vína a rýchlosťou pri vyprázdňovaní taniera v spomalenom zábere.
Všetci poznáte ten moment, keď sa kniha, ktorú naozaj milujete, chýli ku koncu. Človek sa potom snaží zachytiť každého slova, každého interpunkčného znamienka, len aby sa nedostal k smutnej poznámke – KONIEC –. Tak som zaobchádzal so svojím tanierom a samozrejme, v istom momente stála Simonetta vedľa môjho stola a pýtala sa, či mi nechutí. Po tom, čo som jej vysvetlil svoju dilemu, sme boli okamžite priatelia na život a na smrť. Okrem toho mi priniesla dupľu, nie druhú porciu, nie, tak ďaleko nikto z nás chcieť ísť nechcel, ale malú dupľu, ktorá ma motivovala ešte si doobjednať trochu červeného vína. Ak si myslíte, že preháňam: Tu je recept (vpravo). Vyskúšajte sami. Alebo, ešte lepšie, vezmite si Bakerloo Line do Queen’s Park, hneď ako budete najbližšie v Londýne, a presvedčte sa sami.
Musím priznať, že do nápadu robiť v okolí Queen’s Park kulinársky mikromanažment som zabudoval pár slabých miest. Jeden večer som sa napríklad vybral zo severu Londýna na jeho juh, pretože som v rozhovore znalých ľudí zachytil, že považujú Trinity v Claphame za najlepší kulinársky tip medzi bratmi a sestrami. Samozrejme, mala ma alarmovať skutočnosť, že som na „poslednú chvíľu“ ešte dostal stôl, ale pretože ma pochytila lovecká horúčka, prehliadol som to. Je známe, že je vždy najväčšia radosť, keď môžeme hovoriť o miestach, kde sme jedli famózne a o ktorých doma vo Viedni ešte nikto nikdy nepočul. Pri Hestonovi Blumenthalovi alebo Fergusovi Hendersonovi je stupeň objaviteľstva skôr skromný, aj keď je jedlo vynikajúce. O Trinity mi však nepovedal ešte ani môj vinár, ktorému dôverujem, ktorý má v Londýne na Google Maps asi 150 označení srdiečkom pre odporúčané reštaurácie. Skráťme to: Keď som po dvoch a pol hodinách veľmi snaživej, veľmi drahej fine-dining kuchyne opäť nastúpil do metra, s cestou dlhou ako z Linzu do Viedne predo mnou, veľmi som ľutoval, že som nešiel do Wolfpacku, neopálil si trochu čelo v zapadajúcom slnku a neposlal čašníka k susedom po Margaritu. Niežeby jedlo v Trinity bolo zlé: tuniakové ceviche s jablkom a aksamietnicou, reďkovkou a paradajkovou vodou, teplý polovyúdený losos s beurre blanc, riasami Dulse a uhorkou, anjou holub, ďatle, krvavý pomaranč a zelené olivy a naozaj jemný koláč s krémom zo slaného karamelu. Ale cítili ste námahu, ktorá stála všetkých zúčastnených, a aj v tých úplne najlepších, najrafinovanejších reštauráciách sveta je pre mňa určitá ľahkosť v koncepcii a realizácii tá najdôležitejšia prísada.
Môj druhý žolíkový deň, ktorý ma odviezol Bakerloo Line z Queen’s Park preč, ma preniesol do podniku, z ktorého som mal trochu strach. Po prvé, ležal hneď vedľa Piccadilly, po druhé, na dosť nepokojnej webstránke lákal na zábavu a radosť z jedla a po tretie, tým už spĺňal niektoré z kritérií, ktoré pre mňa skôr vylučujú návštevu lokality. Teraz sa však stalo niečo zvláštne. Nielenže vo Fallow hrala superhlasná hudba, čo by mohol byť ďalší dôvod na vylúčenie, cítil som sa okamžite dobre, ako už dlho nie. Iste, superhlasná hudba bola aj superdobrá hudba, zmes súčasného soulu a džezových odvodenín. Aj nálada ľudí, ktorí ma prijali, bola extrémne povznesená a dialóg, do ktorého ma zapojili, nebol vtieravý, ale veselý a zvodný, takže som mal najlepšiu náladu ešte predtým, než som si mohol objednať prvý kokteil. Áno, samozrejme, Fallow je jedna z prevádzok, ktoré neopustíte bez toho, aby ste nevypili aspoň tri kokteily (1. Oyster Shell Martini s vodkou, Noilly Prat a jalapeño, 2. Mandarin Mimosa s mandarínkovou šťavou a sódou, 3. Rhubarb & Custard Spritz s ginom, rebarborou, jogurtom a vanilkou – áno, chutilo to celkom dobre). Tieto kokteily som si mimochodom objednal, pretože som chcel, nie preto, že by mi ich niekto nanútil, a presne tak to bolo aj s jedlom. Najprv Potted Shrimp & Crab crumpet, téglik s v masle naloženými krevetami a krabmi s čerstvo opečeným crumpetom, typickým britským droždovým pečivom, k tomu jablkový šalát. Potom tandoori karfiol. Potom údená tresčia hlava s pálivou thajskou omáčkou Sriracha a pórovým olejom. Nakoniec lahodná Yorkshire Rhubarb Cheesecake Mousse s gingernut, preklad tradičného cheesecaku do ľahšej formy, sprevádzaný omrvinkami zo zázvorových sušienok. Vykríkol som od radosti.
Zhrnutie: Miesto, centrálne a očarujúce. Obsluha, rýchla a kompetentná. Kuchyňa, otvorená a primerane vystresovaná, pretože v hosťovskej miestnosti bolo asi 150 hostí, napriek tomu veselá. Žiadne hlasné príkazy, ale ku koncu obsluhy badateľne dobrá nálada. Keď som vstal a zaplatil účet, nezasiahla ma, ako inokedy občas, porážka. Jedlo aj nápoje majú svoju cenu, ktorá však nepresahuje ich hodnotu. Možno je to veľké slovo, ale tento podnik ma v ten večer urobil beznádejne šťastným. Aby som si toto šťastie vzal so sebou domov do Queen’s Park, výnimočne som si dovolil taxík.
Ďalšie objavy v a okolo Queen’s Park:
– Portugalská cukráreň s názvom Lisboa, ktorá predáva úžasné Pastel de Nata a kávu, ktorá je černejšia než moje vyleštené budapeštianky.
– Odfláknutá pobočka Sam’s Chicken na Kilburn Lane, kde ako jediný dekoratívny prvok visí na stene ukulele, na ktorom vraj kedysi hral Ed Sheeran, pozrieť si to môžete v nasledujúcom klipe, ktorý je mimochodom veľmi vtipný (youtube.com/watch?v=Nu9Cnxk-Qio).
– Kaviareň butikovej pekárenskej siete Gail’s, kde majú slušné raňajky s avokádom, dokonca aj na sedenie, ak si uchmatnete miesto v zadnej miestnosti. To nie je také jednoduché, pretože očividne mnohí kreatívci, ktorí sú tu v okolí doma, sa vytrácajú zo svojich príliš malých bytov, aby si v kaviarňach so stabilným internetovým pripojením robili svoju prácu. Neprekvapilo by ma, keby pri ďalšej návšteve Gail’s visela na stene fotka toho tučného chlapa s vrkočom, ktorý medzitým sfalšoval Riemannovu hypotézu a obrátil svet matematiky naruby.
– Salusbury Pub, kde majú chutné domáce pivo (Fish & Chips si môžete vziať u Mister Fish na druhej strane ulice).
– Farmársky trh v areáli Salusbury Primary School, ktorý sa koná každú nedeľu a nechal ma s dychom: Takú hojnosť rýb, ustríc, kôrovcov, jahňacieho, hovädzieho a bravčového mäsa, mliečnych výrobkov, zeleniny a kvetov som dovtedy videl len vo Francúzsku.
A samozrejme Ida. U Idy si nikdy nebol, ak si sa k nej nevrátil. Čo si tam musíš objednať, je snáď jasné. –
INFO
Ida
idarestaurant.co.uk
Wolfpack Queens Park
wolfpackbars.com
Carmel
carmelrestaurant.co.uk
Trinity
trinityrestaurant.co.uk
Fallow
fallowrestaurant.com
Lisboa
lisboa.co.uk
Sam’s Chicken, Queen’s Park
samschicken.co.uk
Gail’s Bakery Queen’s Park
gails.com/pages/queens-park
The Salusbury Pub
thesalusbury.co.uk
Mr Fish London
mrfish.uk.com
Queens Park Farmers’ Market
lfm.org.uk/markets/queens-park

Tu je všetko v poriadku: prostredie, štýl, aj tie šarmantné nedostatky.

Idino Ragù Genovese
(pre 6 osôb)
Suroviny:
600 g hovädzieho mäsa, ideálne
zo spodného šálu alebo boku,
2 mrkvy, 2 stonky zeleru,
1 kg (!) žltej cibule (obrovské množstvo cibule je samozrejme srdcom ragú, spomeňte si len na naozaj dobrý guláš a viete prečo),
250 ml olivového oleja, 4 bobkové listy,
½ ČL čerstvo mletého čierneho korenia,
1 ČL soli, 30 g strúhaného parmezánu na osobu
Príprava:
Mrkvu ošúpte a spolu so zelerom nakrájajte na jeden a pol centimetrové kocky. Cibuľu ošúpte a nakrájajte na polmesiačiky, čím tenšie, tým lepšie. Použite mandolínu alebo krájač, ak nejaký máte. Do veľkého hrnca s hrubým dnom dajte olivový olej, potom pridajte mrkvu, zeler, cibuľu a bobkové listy.
Pripravte mäso tak, že odstránite prebytočný tuk a nakrájate ho na trojcentimetrové kocky. Hrniec so zeleninou zahrievajte na slabom plameni päť minút a občas premiešajte. Pridajte mäso, mleté čierne korenie a soľ. Premiešajte.
Hrniec prikryte a na nízkej teplote nechajte variť asi tri až štyri hodiny. Nie je potrebné pridávať vodu ani krájať hovädzie kocky, pretože cibuľa uvoľní dosť tekutiny, aby omáčka nevyschla. Je však dôležité občas premiešať. Mäso by sa nikdy nemalo prichytiť o dno hrnca. Ragú je hotové, keď je mäso jemné a dá sa ľahko rozobrať vidličkou alebo metličkou.
Odstráňte bobkové listy a v inom hrnci uvarte cestoviny v dostatočnom množstve vriacej osolenej vody. (Sušené krátke cestoviny ako Rigatoni, Paccheri alebo Mezze Maniche sú ideálne k tomuto ragú.) Cestoviny sceďte, keď sú uvarené, a vráťte do prázdneho hrnca, pričom si odložte dve šálky vody z varenia cestovín. Pre každú osobu pridajte do cestovín naberačku ragú a podľa potreby zjemnite trochou odloženej vody z cestovín.
Pridajte parmezán a pár otočení mlynčeka čierneho korenia. Dobre premiešajte a ihneď podávajte.
*****************************************************************************************************


