Počiatočný kapitál prišiel z televíznej šou, remeselná tradícia tu už bola – v hlbinách „Veľkého bazára“ v Istanbule: Soy Copper vybavuje kráľovské rodiny, kávových nadšencov a kuchárov ručne vyrábanými panvicami, hrncami a džezvami z medi a striebra.
Zvuk búchania počuť ešte predtým, než odbočíte do úzkej uličky. Zvuk úplne rovnomerného rytmu, žiadny hluk z dopravy, ktorý by ho mohol prehlušiť. Cestu späť k jednému z východov z istambulského „Veľkého bazára“ by ste bez sprievodcu alebo rozsypaných omrviniek ako Janko Hraško nenašli. Aktuálne miesto: niekde uprostred obrovského trhoviska založeného v 15. storočí, mimo turisticky vyhľadávanej zastrešenej nákupnej časti, v kľukatých uličkách, ktoré občas pretínajú vratké, spolovice zhrdzavené oceľové mostíky. Tu nájdete remeselníkov, ktorí pôsobia, akoby vypadli z inej doby. Okrem iného mužov, ktorí v dávno sčernaných archaických nádobách zahrievajú striebro, z ktorého sa stávajú prúty a z nich platne – platne, ktoré sa zase menia na lesklý kuchynský riad pre kuchyne luxusných jácht alebo na panvice, ktoré stoja v kuchyni podniku Neolokal v Istanbule alebo v kuchyni bratov Rocovcov v Španielsku. Nájsť vhodných remeselníkov nie je ľahké, hovorí Emir Ali Enç, zakladateľ a majiteľ spoločnosti Soy Copper, ktorá vyrába práve tu v spleti úzkych uličiek „Veľkého bazára“. Rovnako ťažké je potom týchto špecialistov naučiť presne tie pracovné kroky, ktoré sú potrebné pre jeho prvotriedny kuchynský riad. Napriek tomu, ako raz povedal v rozhovore, má medzi svojimi zamestnancami mužov, ako je „Cristiano Ronaldo medi a striebra“.
Ak chcete vstúpiť do suterénnej dielne Soy, musíte skloniť hlavu a opatrne zísť niekoľko schodov v ústrety zvuku klong-klong-klong. To, čo sa návštevníkom okrem rytmického búchania kladiva okamžite vryje do pamäti, je modrá farba. Neprirodzene žiari zo stien v tomto nízkom suteréne. Meď, ktorá sa tu a tam zaleskne – ako okrúhla platňa alebo surový tvar panvice bez rukoväte –, vytvára najsilnejší možný kontrast k tej modrej, ktorá je podľa Emira Aliho Ença taká typická pre turecké spracovateľské podniky kovov. („A my sme si mysleli, že na nej menej vidno špinu.“) Sivovlasý muž v károvanej košeli sedí so skríženými nohami neďaleko vchodu, kde sa mieša denné svetlo s umelým. Na predkoleniach má položenú okrúhlu platňu, na okrajoch ešte hladkú, v strede už s kruhom malých bodkových priehlbín. Priehlbín, vďaka ktorým sa kuchynský riad mnohonásobne spevní. Stoicky bije remeselník malým kladivom na platňu, stále dookola, pričom ju s veľkým sústredením (alebo je v tranze?, ťažko povedať) pomaly otáča v kruhu. Vyklepáva tak do kovu hustý vzor ulity z bodiek. Tak dlho, kým nie je celá medená platňa posiata priehlbinami. Takmer úplne pravidelne, ale pri bližšom pohľade predsa len s tou neostrosťou, ktorá na konci signalizuje: čistá ručná práca – „pure human force“ (čistá ľudská sila); zdá sa, že toto patrí do základnej slovnej zásoby Emira Aliho Ença. Spoločnosť Soy založil v roku 2011 len s jedným zamestnancom o niekoľko uličiek ďalej od súčasného miesta, počiatočný kapitál 15 000 tureckých lír získal z televíznej šou. Ako syn diplomata hovorí ôsmimi jazykmi, dokáže podľa potreby dávať pokyny maghrebskému remeselníkovi vo francúzštine. K slovníku tohto neobvyklého podnikateľa, ktorý občas chodí v tričku s nápisom „Superosman“ pod koženou bundou alebo si na demonštrácii proti vláde nasadí na hlavu hrniec ako prilbu, patria aj rôzne superlatívy: frázy ako „Ferrari medzi hrncami“ alebo „tí najlepší na svete“ (či už ide o remeselníkov, ryby chytené na udicu z Bosporského mosta alebo samotný kuchynský riad) padajú u Emira Aliho Ença stále dookola. Nepochybné sú však fyzikálne superlatívy oboch kovov, z ktorých sa v Soy stáva kuchynský riad: meď a v ešte vyššej miere striebro majú najvyššiu tepelnú vodivosť vôbec. Po položení na plameň sa panvice a hrnce z týchto materiálov okamžite rozpália. Ak znížite teplotu, okamžite vychladnú. Reakčná schopnosť, na ktorú si na sporáku treba najprv zvyknúť. Hrúbka steny kusov siaha od 1,5 mm pri džezvách, charakteristicky tvarovaných kanvičkách na tureckú kávu, až po 3 mm pri väčších panviciach, pekáčoch a kotlíkoch na sneh. Východiskovým materiálom pre medený riad sú dodávané veľkoformátové platne z 999-karátovej medi, z ktorých nakoniec vznikne viac ako dvadsať hrncov a panvíc. Pri striebornom riade, ktorý tvorí oveľa menší podiel, sa jednotlivé strieborné prúty v prípade potreby vyvaľkajú v akomsi nadrozmernom stroji na rezance u partnerskej spoločnosti na jednotlivé základné platne riadu. Veľké medené platne sa najskôr narežú na štvorce, ktoré približne zodpovedajú budúcim obvodom plánovaných kuchynských potrieb, potom na okrúhle disky. Ich hmotnosť: približne tri kilá. Do tvaru ich privedie – pri požadovanom okrúhlom pôdoryse – sústružník, ktorý sa opásal strojom vo výške bokov a s ťažkým opretím sa do pásu pracuje okrem iného aj svojou telesnou hmotnosťou. Zo sústružníckej formy na džezvu a upnutej medenej platne sa tak svalovou silou stane kanvička na mokka kávu, zo širšej formy kastról alebo panvica na vyprážanie. Rukoväte z ešte neopracovaného bronzu, ktoré ležia vo vedľajšej miestnosti v otvorených debnách, sú v tvare Y alebo trojzubé, aby prenášali čo najmenej tepla. Aj hlavy nitov, ktoré držia rukoväte na kusoch, majú na konci vzor po úderoch kladivom, ktorý Emirovi Alimu Ençovi pripomína brúsené diamanty.
Keď šéf Soy vezme do ruky striebrom vystlaný, vyleštený a tým pádom hotový výrobok, nazve ho „bábätko“. Favorita vo svojej kolekcii Enç nemá, „ľúbim ich všetky a správam sa ku všetkým rovnako“, hovorí, no potom predsa len spomenie „klenot“ svojej vlastnej kuchyne: panvicu s priemerom 26 centimetrov z rýdzeho striebra. Sám používa, hovorí, svoje produkty pomerne často. A samozrejme vie, ktoré jedlá anatólskej kuchyne si tradične vyžadujú celkom špecifický medený riad: Kuymak, druh syrového fondue s kukuričnou múkou a maslom, čo už nemôže byť bohatšie, sa zvyčajne podáva na panvici s dvoma držadlami. Rovnako aj Menemen, turecké vaječné jedlo s paradajkami, zelenou paprikou a cibuľou, alebo Beyran, výdatná raňajková polievka s jahňacinou, ktorá pochádza z Gaziantepu na juhu Turecka. Perde pilavı, druh bábovky z kuracieho mäsa a ryže v cestíčku, sa pečie v špeciálnej forme a aj na sladké pečivo, ako je dezert z tenkých nití cesta Tel kadayıf, sa pôvodne používal plochý medený riad. Nar ekşisi, koncentrát z granátových jabĺk, by sa mal podľa šéfa Soy miešať v medených kotloch rovnako ako Pekmez, hroznová alebo morušová melasa. „A, samozrejme: meď na tureckú kávu.“ So značkou Soy Copper chce v budúcnosti uviesť na trh aj čoraz viac typického medeného riadu z iných kuchárskych kultúr, než je tá turecká, v rámci línie Soy Specialty Cookware, hovorí Emir Ali Enç. Raz si, ako syn diplomata, ktorý žil v desiatich rôznych krajinách, všimol, že trhu s drahým medeným kuchynským riadom dominujú firmy z Belgicka a Talianska. Pritom tam vôbec neexistuje žiadna tradícia spracovania medi, na rozdiel od Turecka a Sýrie. Kde zasa neexistovala žiadna známa medená značka. Meno jeho firmy, Soy, má v turečtine veľa významov: napríklad korene, pôvod. Zapustiť korene môže, ak to záleží na tomto podnikateľovi, riad od Soy v každom prípade v rodine kupujúceho: vďaka záruke, ktorá siaha za hranice generácie kupujúceho.
Emir Ali Enç by chcel vyrábať oveľa viac zo striebra, každý produkt z jeho palety by sa dal vyrobiť z masívneho rýdzeho striebra. Trh na to podľa neho existuje. Jeho kuchynský riad už teraz putuje k arabským miliardárom, rovnako ako do kuchýň britskej alebo dánskej kráľovskej rodiny. Najdrahší variant, veľký pekáč na ryby s vložkou na varenie v pare z rýdzeho striebra, stojí pokojne vyše 10 000 eur. Základným modelom od Soy Copper je džezva pre jednu osobu. Akýkoľvek model sa práve v nenápadnej dielni vyrába: každá odletujúca trieska má svoju cenu. Priamo z dielne sa vysokohodnotné kusy predávajú v čiernych plastových vreckách, s ktorými sa môžete nenápadne predrať cez „Veľký bazár“ do istambulského vonkajšieho sveta: Mohol by v nich byť aj odpad. Kto by už myslel na panvicu za 5 000 eur z rýdzeho striebra?
Soy Copper
www.soy-turkiye.myshopify.com