Potrava pre myseľ z tohtoročného think-tanku Madrid Fusión. Kuchyne sa otvárajú. Bar je tým najkrajším stolom. Planktón je nová horúca surovina a v nápojoch svieti žiarivou modrou farbou.
Text: Christian Grünwald
Inšpirácia, kde si? Už 15 rokov sa každoročne stretáva výber medzinárodnej gastro-elity na konferencii Madrid Fusión v španielskom hlavnom meste, aby diskutovala o budúcnosti. Nezabudnuteľné a legendárne sú prvé vystúpenia Ferrana Adrià, keď po prvý raz predstavil svoje technicky orientované, dekonštruované pokrmy. Šéf Mugaritz Andoni Luis Aduriz – po Adriàovom odchode z aktívneho reštauračného biznisu je to najinovatívnejší high-tech mág – spomína na to, „že Ferran vo svojom najlepšom období pracoval so surovinami takým výrazným spôsobom, že sa experimentálna kuchyňa stala zaujímavou aj pre médiá. Ale buďme úprimní, koho dnes zaujíma veľký teoretický diskurz medzi kuchármi?“ Aduriz statočne bojuje o pozornosť, keď napríklad prezentuje výtvory z kakaa, ktoré vizuálne pripomínajú symbiózu nádherných korálov a hortenzií. „Je jednoduchšie, ak hostí a sprevádzajúcich kuchárov nenútite premýšľať, ak ich príliš neprovokujete odcudzením a interpretáciami. Tým však, žiaľ, nevytvoríte žiadnu zmenu.“
Popstar Muñoz
Kde sa deje niečo nové, ukazuje vystúpenie Davida Muñoza. David alebo Dabiz, ako sa radšej necháva oslovovať, vie, že takmer všetko už bolo vymyslené a skombinované. Jeho prístup k odlíšeniu sa preto odohráva v inscenácii. Hlučnosť namiesto distingvovaného ticha. Druh neo-punku ako štylistický základný prvok, bez toho, aby sa však poľavilo v otázkach kvality a techniky prípravy. Aby ste to pochopili, musíte ísť na podkrovie v obchodnom dome El Corte Inglés na ulici Calle Serrano v Madride. Rad na večeru od 20.30 hod. siaha na schodoch až na spodné poschodie. Čaká sa tu minimálne hodinu, aby ste dostali miesto v StreetXO Madrid. Často sú to aj dve hodiny. Čakanie je súčasťou rituálu, rezervácia všeobecne nie je možná.
Názov StreetXO je slovná hračka, ktorá funguje dvojjazyčne. Časť XO sa vyslovuje ako „show“.
Zdá sa, akoby v podniku bolo viac kuchárov než čašníkov. Ich rondon s aplikáciami remeňov pripomína kazajky, čo určite nie je neúmyselné; každý detail má byť iný, vyvolať nielen úžas, ale aj konfrontáciu. Dominujú červené farby, je tu hlučno, svetlo a veselo. Je to druh divadla, ale tým najdôležitejším je v každom prípade jedlo. Partytime. Nielen pri bare, ale aj na podnebí.
Všetko sa zhromažďuje okolo otvorenej kuchyne s približne 25 nie príliš pohodlnými barovými stoličkami. Takmer magicky v strede stojí horiaci gril na drevené uhlie. Pokrmy prichádzajú jeden po druhom, často aj súčasne. Štýl tapas, a predsa celkom inak, väčšinou inšpirovaný pouličnými kuchyňami v Ázii. Zdieľanie (sharing) je vyslovene vítané a odporúčané, rovnako ako upozornenie, aby ste jedli rukami a nepichali do jedla nožom a vidličkou. Skutočne sa takto lepšie zje vyprážaný krab a Dim Sum sa ľahšie odlepí z papiera. StreetXO je silné jedlo, veľmi kreatívne a s dušou. Fúzna kuchyňa, ktorá je viac než len divoké kuracie karí. Napríklad holub marinovaný v miso alebo variácie kórejských grilovaných jedál. Všetko to človek nejako pozná, ale Muñoz z toho skladá to najlepšie.
Ako hosť ste navyše odmenení skvelou atmosférou. Smalltalk s mnohými kuchármi v cene. Podvod sa deje inde. Viac ako 80 eur na osobu je aj pri veľmi konzumácii len ťažko dosiahnuteľných.
Napokon je koncept StreetXO cenovo dostupným, menej pracovne náročným variantom zavedeného konceptu DiverXO. Tam podávané chuťovo intenzívne pokrmy spravili Muñoza okamžite slávnym, priniesli mu tri michelinské hviezdy a miesto v Top 5 španielskeho rebríčka reštaurácií, ktorý rozhodne nemá núdzu o hviezdy. Muñoz vie, že DiverXO kvôli obrovskej pracnosti nikdy nebude ziskové. Takže pre vášnivého kuchára musel prísť iný marketingový koncept. StreetXO prináša viac hostí a vyšší obrat pri nižších nákladoch. A aj popularita enormne vzrástla. Muñoz pôsobí s čírom a masívnymi náušnicami ako punkáč. Kalkul vychádza, každý má pred očami jeho obraz. Dnes Muñoz robí reklamu pre Nike, Beefeater Gin a Mercedes-Benz.
Podľa dostupných informácií sú atmosféra a jedálny lístok v roku 2016 otvorenom StreetXO London, Muñozovej prvej reštaurácii v zahraničí, o niečo menej divoké a prispôsobené nóbl štvrti Mayfair. Dá sa sadnúť aj k normálnym stolom, je možnosť rezervácií.
Opakovane sa hovorí o expanzii StreetXO do New Yorku. Projekt má byť v inscenácii ešte šialenejší a radikálnejší. Vo svojich 37 rokoch je David Muñoz bezbrehý workoholik. Päť dní v týždni pracuje v Madride, dva dni sa venuje Londýnu. Pri vystúpeniach, ako napríklad na Madrid Fusión, rád rozpráva o svojom životnom motte: „Vanguardia o Morir“ – inovuj alebo zomri.
Bar ako nové centrum
Ronny Emborg a Matthew Abbick vedú Atera v New Yorku, elegantnú symbiózu baru a otvorenej reštauračnej kuchyne. Tých 18 miest na sedenie je umiestnených okolo baru. Koncept otvorenej kuchyne, ktorý sa nebojí nákladov. Celkovo tu pracuje viac ľudí, než je miest pre hostí, samozrejme, veľká časť príprav sa odohráva už v prípravnej kuchyni, do ktorej nie je vidieť. Aj tu je inscenácia dôležitou súčasťou úspechu, hoci prebieha oveľa elegantnejšie než v StreetXO. Skôr tichý Ronny stojí pri kuchynskom výdajnom okne uprostred barovej časti a s dlhými pinzetami tam vykúzli malé zázraky extra triedy. Napríklad homárový chod, ktorý je úžasne podávaný v celých kvetoch ruží. Alebo malé vafle s hubami, starým čedarom a čiernou hľuzovkou. Znie to manieristicky, ale nie je. O to, aby séria pokrmov podávaná v rovnomernom rytme zostala stále vzrušujúco napínavou, sa stará neustále štebotajúci Matthew Abbick, ktorý nie je len šikovným hostiteľom, ale aj someliérom. Máte si čo povedať, keď napríklad odporučí starý zrelý čaj k chodu z husacej pečene. Dve a pol hodiny trvá táto inscenácia, ktorá je podľa sprievodcu Michelin hodná aspoň dvoch hviezd. Neustály očný kontakt s kuchármi a obsluhou vytvára dôvernosť, ktorá zároveň rozmaznáva a zabáva. Možno v dobách sociálnych médií, ako sú tieto, jednoducho potrebujeme viac živých ľudí na rozprávanie.
Večne živá fermentácia
Téma, ktorej sa gastro-výstava ako táto len ťažko vyhne, je fermentácia. Mario Sandoval, šéfkuchár v reštaurácii Coque v Humanes (mestečko v blízkosti Madridu), stavia do popredia kombuchu. Kto v poslednom A la Carte študoval obrázok octovej matky, má dobrú predstavu o tom, ako si možno predstaviť vyvinutú kombuchovú hubu. V každom prípade pôsobivé, aj keď nie obzvlášť vábne, typ slizký cíp. Sandoval z nej získava ocot, kombuchu necháva aj sušiť a nastrúhanú ňou posýpa pokrmy. Fermentačné baktérie sa v skvele urobenom videu prezentujú veľmi pôsobivo. V spojení s motívmi, ako je Zem videná z vesmíru a šklbajúca sa zelená polárna žiara, vzniká high-tech uhol pohľadu, pri ktorom vás už ani neudivuje, že sa tu na štartovaciu kultúru Kimchi používa stévia. Normálny cukor asi nie je v kontrolovaných laboratórnych podmienkach dosť dobrý. Fermentačná kráľovská trieda sa potom odohráva pri výrobe španielskeho misa. Trvá to najmenej rok a na to použité strukoviny skutočne pochádzajú z regionálneho pestovania.
Jonnie Boer vo svojom De Librije v holandskom Zwolle fermentoval najrôznejšie prísady už v dobe, keď sa to robilo len v sedliackych kuchyniach kvôli zásobám – teda pred viac ako 25 rokmi. Pýchou fermentácie v De Librije je kombuchová huba, ktorá má asi 1 000 rokov a k Jonnie Boerovi sa dostala cez rôzne okluky z Ázie. Funguje v podstate ako druh kuchynského tamagoči. Pri náležitej starostlivosti zostáva navždy nažive a pritom stále rastie. S prípravkami na báze kombuchy dosahujú najmä omáčky špeciálnu sladko-kyslú rovnováhu, ktorá je taká typická pre Boerov kuchársky štýl.
Mimochodom, na napodobenie dobre funguje proces dozrievania jahňacieho mäsa, ktorý predstavil Jonnie Boer, pri ktorom sa čerstvé mäso zalieva včelím voskom ochuteným bylinkami. Vosk zabraňuje tvorbe hnilobných baktérií, mäso dozrieva extrémne pomaly a týždne si zachováva chuťovú stálosť.
Planktón, buď svetlo
Ángel León – vo svojej reštaurácii Aponiente neďaleko Cádizu varí takmer všetko z mora, o čom vnútrozemec ani nevie, že existuje – sa vidí ako gastronomický Jacques Cousteau. Francúz objavil neznáme časti a aspekty oceánu a hlbokého mora celkom mediálne účinne pre film a televíziu. „Chcem more a jeho zdroje do každého detailu lepšie pochopiť“, hovorí, preto uňho sotva dostanete tresku alebo morského vlka, zato však napríklad uhorky, tresku (leng), riasy a všetko ostatné, čo sa všeobecne vedie pod pojmom vedľajší úlovok. V mnohých detailoch León rád spolupracuje s morskými vedcami, pričom sa potom napríklad z morských živočíchov vyrába cukor.
A potom je tu ešte vec so svetlom. Niektoré druhy planktónu vytvárajú v mori pri prudkom vlnobití modré svetlo. Optický efekt, v odbornej terminológii nazývaný bioluminiscencia, vzniká trením; fakt, ktorý využívajú aj armády v absolútnej tme: pre trochu svetla si medzi dlaňami trú prášok z planktónu. Ten trik poznajú aj stíhači, ktorí dokážu toto celkom výrazné svetlo spozorovať zhora.
Ángel León rád využíva malé mikroorganizmy v kuchyni, už dlhší čas podáva ako prvý pozdrav z kuchyne výtvor z fytoplanktónu. Vďaka lyofilizácii (mrazové sušenie) León vynašiel prášok z krabov a iných drobných živočíchov, ktorý svieti a je perfektne dávkovateľný. Prášok rozmieša v pohári s trochou tekutiny, čím sa tá v tmavej sále rozsvieti ako malý lampáš na približne 15 minút. Svetlo mora ako koktail alebo ako omáčka na tanieri. Brilantné! A ako chutí planktón? Nuž, možno trochu po čerstvých riasach, rozhodne nie prenikavo, celkom príjemne. „Raz“, vizionársky hovorí Ángel León, „budeme takto osvetľovať aj našu reštauráciu.“