A-La-Carte

Vezmime si (2014/1)

Prečo niektoré recepty fungujú a iné nie, prečo fotografie v kuchárskych knihách vyzerajú zvyčajne lepšie ako uvarený originál a čo má Redzepi spoločné s „Braunschlagom“.


Text: Eva Rossman

V nedeľu na obed je každé miesto obsadené a stará mama chce namiesto opekaných zemiakov radšej ryžu, zatiaľ čo nevesta prechádza ťažkým obdobím a okrem svojej zvyčajnej intolerancie na laktózu má teraz problémy aj s pšeničným lepkom.
Ak vybehnem z kuchyne, tak len preto, aby som obslúžila pár tanierov, aby bolo miesto na naservírovanie nových. Niekedy ma aj tak zastavia.

„Tá čokoládová marquise bola úchvatná – nutne potrebujem ten recept!“

Snažím sa o úsmev a hovorím nadšenej zákazníčke, že recept sa dá nájsť vo viacerých Buchingerových kuchárskych knihách.

„Áno, ale určite tam nie je všetko,“ dostávam odpoveď. „Možno by mi majster osobne...“

Majster osobne stojí v kuchyni a potí sa rovnako ako ja. „Nemá žiadne tajomstvá,“ usmievam sa ďalej. „Aspoň čo sa týka jeho receptov.“

„Môžete mi povedať, ako sa robí táto lahodná čokoládová vec?“

„Neskôr!“ prosím s pohľadom na Waltera, ktorý práve v tempe vyťukáva do pokladničného terminálu. Ak som dosť rýchla, vrátim sa k sporáku v rovnakom čase, ako vytlačím ten metrový bon z kuchynskej tlačiarne.

Pri odchode zožnem ľstivo-ľútostivý pohľad. Motto: Ona sama zjavne tiež všetko nevie!

Tým má síce naša milovníčka marquise v zásade pravdu, ale nie v prípade nášho dezertu. Pretože ten je v kuchárskej knihe naozaj presne taký, aký ho robíme.

Možno najväčším tajomstvom je: v profesionálnych kuchyniach existuje oveľa menej kuchárskych a receptových tajomstiev, než sa mnohí domnievajú. Tých pár receptov, ktoré potrebujeme najmä na dezerty, leží ako celkom mastné jednotlivé listy v starej plastovej nádobe hneď vedľa kryštálového cukru na karamelizovanie. Pre špeciálne prípady existuje starý Duch (ručný lexikón kuchárskeho umenia). Ak dopadne niečo doma uvarené inak, môže to mať viacero dôvodov: nie presne tie isté ingrediencie, nie presne odvážené, nie tie isté stroje, iné načasovanie, príliš veľa poslušnosti a príliš málo intuície, príliš veľa intuície a príliš málo poslušnosti, fáza mesiaca, skrátka mizerná kulinárska karma. Alebo: Orientovali ste sa podľa nádhernej fotografie v kuchárskej knihe a teraz ste zhrození z reálneho vzhľadu výtvoru. Fotografie jedál majú totiž svoje tajomstvá. Miesta nastriekané lakom alebo aspoň vodou, zázračný odlesk na koketne naaranžovanej dekorácii, nedovarená a preto chrumkavo-zelená zelenina, hodiny posúvané bylinky, až kým nevyzerajú, že tam akoby náhodou perfektne padli.

Ach áno, alebo: Ide o recept, ktorý nikdy nefunguje, pretože ho nikto nikdy poriadne neskontroloval. Dnes musí každá osoba, ktorá vie udržať lyžicu, napísať kuchársku knihu. Áno. Aj ja som už jednu urobila. Hoci mi až spätne došlo, ako musela moja skvelá lektorka Eva-Maria trpieť. Pretože: po prvé, je vegetariánka. Po druhé, ako dcéra juhotirolského hoteliéra musela absolvovať vzdelanie v pohostinstve. Potom ušla na Viedenskú univerzitu a k nemeckému jazyku. A po tretie, je neuveriteľne precízna. Neušla jej žiadna chýbajúca soľ, žiadny údaj o množstve, do ktorého sa priplietla jedna nula navyše. A potom som jej v kapitole „Karibik“ podhodila recept na leguána. Jesť také zvieratá u nej jednoducho nejde. Ja osobne považujem jahňatá za oveľa sympatickejšie ako jaštery s obrovskou papuľou, ale kvôli nej som to nakoniec vyškrtla.

Určité veci sa aj tak strácajú. V dnešnej dobe sa v Karibiku už ani recepty na „Mountain-Chicken“ (údajne veľmi chutná obrovská žaba) nepodávajú z generácie na generáciu.

Mimochodom, stále mi je ľúto, že som sa starú mamu včas neopýtala na recept na plnené kurča. Bol jedinečný. Aspoň v mojej spomienke. A práve o tomto subjektívnom vnímaní je mnoho tradícií. Našťastie aspoň viem, že svoje vanilkové rožky vždy robila s vlašskými orechmi a margarínom. Žiadny problém o tom rozprávať. Jej majstrovské rožky sú našťastie len súkromná záležitosť a nie stredobod niektorej z tých gastronomických dynastií, ktoré sa, ako to poznáme aj z televíznych mydlových opier typu Dynasty, delia, hrajú proti sebe a včas na biznis sa zase nájdu.

Spor o tú jedinú pravú, skutočnú a originálnu Sachertortu sa ťahal desaťročia a cez jednu svetovú vojnu. Pretože Eduard Sacher šiel k Demelovi a hoteloví nástupcovia propagovali tortu svojím menom. V súdnych procesoch skutočne išlo o otázku, či sa môže v strede prekrojiť a naplniť džemom. Niekedy sa to vyriešilo tak, že na tom mohli zarábať Demel aj Sacher. Na čo v deväťdesiatych rokoch vypukol spor o Sachertortu číslo dva. Hoci vraj bolo možné vidieť oponentov sedieť celkom svorne v Hamburgu. Je vôbec možné, že v centre pozornosti nebol recept, ale marketing?

V každom prípade: Originálny recept na Sachertortu je naďalej tajný. A samozrejme sa nachádza v knihe „Veľká kuchárska kniha Sacher“ od Franza Maier-Brucka. – Alebo je už medzitým v „kuchárskej knihe Kronen-Zeitung“?

Je to jedno. Ja každopádne patrím k skupine kuchárskych knižných fanatikov. Nemám ani tušenia, koľko ich mám. Pre mňa je väčšina z nich skôr podnetnou knihou na čítanie než návodmi na prípravu. Siahajú od zbierky receptov ženského spolku z Basseterre až po asi najťažšie kompendium kuchárskej histórie, „Modernist Cuisine“: niekoľko zväzkov v plexisklovej škatuli, ktorá môže bez problémov slúžiť ako príručný stolík. Jej autor Nathan Myhrvold mal ako dvadsaťtriročný doktorát z matematickej a teoretickej fyziky, po medzizastávke v inštitúte Stephena Hawkinga vybudoval softvérovú firmu, predal ju Microsoftu a potom tam pracoval ako šéftechnik a hlavný mysliteľ. A je hobby kuchár. Svoje monstrózne dielo chápe ako redefiníciu moderného a vedeckého spôsobu varenia. Pojem „molekulárna kuchyňa“ nemá vôbec rád, a už len za to som mu ako milovníčka fyziky vďačná. Jeho burger, na ktorý plánuje viac ako celodenný čas prípravy, som však aj tak ešte nikdy neskúšala.

Teraz existuje ako malý odnož „Modernist Cuisine at Home“. Keby som čítala hlavný zväzok v posteli ležiac na chrbte a pri tom zaspala, mala by som potom aspoň zlomený nos. „Vydanie pre gazdinky,“ hovorí na to Buchinger. Pretože samozrejme aj on má toto megadielo (a mimochodom aj oveľa viac kuchárskych kníh ako ja). Zaujímavé je, kto z nášho personálu v ňom číta a kto nie. Jasné, nie všetci kuchári sú až takí zaťažení na veľa písmen. Navyše, keď je v televízii denne niekoľko cool a menej cool kuchárskych šou. Mali sme jedného, ktorý experimentálnu kuchyňu radšej preventívne označil za blbosť. Vie knedle. A tie skutočne dobré. Mo, ktorý sa vlastne volá Moritz a je učeň, naopak miluje všetko, čo súvisí s varením, teda aj všetko nové. Má sadu pinziet, miluje bodky, ktoré potom ako veľkí majstri vydáva za omáčku. S novým Sous-vide prístrojom, Pacojetom alebo Thermomixom je šťastný. A robí nám radosť, aj keď by som to radšej nemala písať, pretože balansuje niekde medzi géniom a šialenstvom. – Avšak: Kedy, ak nie v sedemnástich?
Veľa zábavy som s ním mala, už keď mal štrnásť a bol u nás na praxi. Vtedy sa Buchingera pýtal na recept. Buchinger sa potešil záujmu a presne mu to vysvetlil. Na čo sa Mo naňho pozrel svojím jedinečným pohľadom a odpovedal: „Zaujímavé. Ja to robím úplne inak.“

Úplne inak sú mimochodom určité návody na recepty. Aby sme pochopili našu novú kombinovanú rúru vrátane dotykovej funkcie, USB kľúča a výberu signálneho tónu (zvolili sme lodnú sirénu a kedykoľvek sa náš dobrý kúsok ohlási, Buchinger kričí: „Moja jachta kotví!“), je rozumné prečítať si na internete návod na použitie vrátane praktických príkladov varenia. Tak som sa konečne dozvedela, ako sa najmä v Nemecku darí servírovať niečo, čo sa volá „Wiener Schnitzel“, ako suchú mäsovú substanciu s húževnatou kôrkou zo strúhanky. Riešenie: Vec položíte hotovú obalenú, hlbokozmrazenú a postriekanú nejakou látkou, ktorej meno som zabudla, do rúry. Dobrú chuť. Milé upozornenia nájdete v takýchto online knihách aj k rozmrazovaniu, dopekaniu, regenerovaniu. Napriek tomu: Variť sa stále smie.

Aj keď najnovšia kniha od Redzepiho (nie, nie je to umelecké meno blízke receptu, ten chlap z Nomy sa tak naozaj volá, pretože má albánsko-macedónskeho otca) sa volá „Cook it raw“. Čo bolo do nemčiny preložené ako „Manifest surovej kuchyne“. Pretože údajne najlepší kuchár na svete nemôže urobiť len tak hocijakú kuchársku knihu. Musí to byť už „manifest“. Vážny a svätý.

Pritom myšlienka Redzepiho je celkom vtipná: Plazil sa s pár špičkovými kuchármi dánskymi kríkmi a snažil sa objaviť nové dobré veci na jedenie. Motto: Regionálne, regionálnejšie, najregionálnejšie. Trochu mi táto eskapáda pripomína jednu časť môjho obľúbeného seriálu „Braunschlag“, v ktorej chlap, ktorý sa cez všetky možné profesie zmenil na kuchára, pozýva všetkých na ultimátnu večeru do lesa. Hríb čistý, naaranžovaný na obetnom kameni, k tomu bylinka a gastronómický kritik mu spolu so zástupom hostí vzdal hold ako novému kuchárskemu mesiášovi.

Redzepiho recepty sa budú asi častejšie kupovať než variť. Výnimkou je jeden úžasný priateľ a hosť, ktorý so skutočnou vášňou hľadá to ťažké a skutočne nám servíruje delikatesy. Moderný, modernistický alebo nie: Pýtam sa sama seba, prečo treba 14,73 gramu cukru nechať topiť 325 minút pri 47,8 stupňoch. Bolo to len preložené a prepočítané z uncí? Rozdelili jedálenský recept pre 100 porcií? Má ctený autor podiely vo firme na presné váhy?

To už radšej ako iný extrém chválim hrnčekový koláč. Chudáci díleri s tisíc a jedným prístrojom, ktorý musíte mať! Zbytočné laboratóriá na jedlo! Stačí jeden téglik od jogurtu. Tam sa všetko odmeria, potom sa všetko zmieša, upečie a hotovo. S pár bobuľami z vlastnej záhrady, čerstvo natrhanými, presne ako to miluje dobrodruh Redzepi: báseň!

Že je občas menej viac, ukazuje aj nasledujúci Buchingerov príbeh, ktorý mu porozprával jeden z veľmajstrov alsaského kuchárskeho umenia. Jeho šéf dovolil mladým kuchárom prípravu jeho všade preslávenej husacej pečienkovej teriny. Smeli ju ošúpať, vybrať žilky, rozložiť, jemne posoliť a dať schladiť. Ale nikto nemal vedieť, ako ju majster dokončí. Na to chodil celkom sám do chladiarne. Až keď bol vo veku, v ktorom človek povie všetko, čo ešte vie, priznal sa svojmu dávno etablovanému nástupcovi: Zobral rozloženú husaciu pečeň, vylial na ňu svoju náprsnú fľaštičku koňaku, zroloval ju a stlačil. Umenie bolo nepridať nič zbytočné.

Eva Rossmann bola novinárkou, skôr ako sa s kriminálkami o Mire Valensky stala bestsellerovou autorkou. Popri tom pracuje ako kuchárka v hostinci Manfreda Buchingera Zur Alten Schule.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!