A-La-Carte

Miracoli, bez obalu (2015/4)

Detstvo bolo strohé. K zasväteniu do diferencovaného pôžitku došlo neskoro. Čuch a chuť. Tu a tam. Pri túlaní sa. Vo svete a v šírych priestoroch fantázie. U Texa Rubinowitza môže byť všetko tak, ako to kreslí a opisuje. Ale aj celkom, celkom inak. Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp…


Detstvo bolo strohé. K zasväteniu do diferencovaného pôžitku došlo neskoro. Čuch a chuť. Tu a tam. Pri túlaní sa. Vo svete a v šírych priestoroch fantázie. U Texa Rubinowitza môže byť všetko tak, ako to kreslí a opisuje. Ale aj celkom, celkom inak.

Text: Ro Raftl · Fotografie: Philipp Horak

Ostende, každý november od roku 1990. Anti-idyla, zatiaľ čo sa stereotypní romantici nechávajú unášať starorakúskou nostalgiou v Terste a Benátkach. „Samotný názov. Miesto, ktoré končí na „koniec“ (Ende). Úprimná kapitulácia. Hmla nad pohľadovým betónom: Ľudia sedia pri oknách a pozerajú sa na Lamanšský prieliv. Lenže prekročiť ho už nemá žiadny význam,“ hovorí Dirk Wesenberg z Lüneburgu, ktorý sa stal známym pod pseudonymom Tex Rubinowitz. Depri-romantizmus, hoci „pragmaticky“ tlmený: veľkým hrncom mušlí a tou tučnou majonézou, „tak hustou, že sa ňou dajú stierkovať steny“, hranolkami a Kriekom, sladkokyslým višňovým pivom. „Príšerné, keď to niekomu rozprávate, ale skvelé (geil).“ Záblesk v očiach za okuliarmi: „Slovo skvelé (geil) inak nikdy nepoužívam, ale tu sa hodí. Je to odporne skvelá kombinácia. Tukovo-cukrovo-jódová bomba.“ V belgickom majonézovom spore by TR podpísal akýkoľvek manifest, že osemdesiat rokov predpísaná receptúra s 80 percentami tuku a 7,5 percentami vaječného žĺtka musí zostať taká, aká je.

„Pred 25 rokmi existoval priamy vlak z Viedne až k trajektu do Anglicka.“ A bolo tam to veľké, ryšavé dievča, s ktorým som sa zoznámil deň predtým. Výrobca kostrbatých kresieb sa cítil zaľúbený. Spontánne nastražil pascu na sexuálne feromóny: „O 21. hodine ide vlak do Ostende.“ Ležérne. A na údiv. V Rakúsku vtedy Belgicko ako cestovateľská destinácia ešte nebolo veľmi známe. „Nemali sme batožinu, išli sme do hmly, k pohľadovému betónu, mušliam, hranolkám, majonéze, višňovému pivu a nasledujúci večer zase späť.“

Akási historická potulka svetom „aj-cestovateľa“, v ktorého knihe Rumgurken (Túlanie sa) ide často o alkohol, ale v žiadnom prípade o takzvané pamätihodnosti. Skôr o to, napríklad v Ravintola Sea Horse, v „Morskom koníkovi“ v Helsinkách, zjesť „16 spočítaných kúskov sleďov z panvice, lepkavé zemiakové pyré a obličkové kamene vyplavujúcu, po hrobe zapáchajúcu červenú repu so stonkou kôpru navrchu, pretože bez kôpru vo Fínsku nejde nič“. Aby sme. So svojím priateľom Momusom, škótskym hudobníkom, ktorý sa vlastne volá Nick Currie, žije v Osake a má už len jedno oko, pretože mu pri čistení kontaktných šošoviek gréckou vodou z vodovodu zaliezli parazity medzi oko a šošovku, k textu piesne „Under the table with her“ od bratov Rona a Russela Maela, známejších ako Sparks, čo je však akcia pod stolom, ktorú vedia oceniť len ľudia, ktorí sa vyznajú v kapelách sedemdesiatych rokov, rozbehli Fluxus-akciu. A. Ak neviete, čo je Fluxus, prosím, vygooglite si to alebo si prečítajte knihu. Inak bude táto veta ešte oveľa, oveľa dlhšia.

Ako to dopadlo v roku 1990 s tým veľkým ryšavým dievčaťom? TR je slobodný a bezdetný. Existuje jedna dôverne blízka životná partnerka, hovorí. Okrem toho. Veľa práce. Multitalentom ho minulý rok nazval jeho priateľ Klaus Nüchtern z denníka Falter, keď vtedy čerstvo oholený Rubinowitz získal Bachmannovu cenu v hodnote 25 000 eur za text Wir waren niemals hier (Nikdy sme tu neboli), ktorý neskôr rozvinul do románu Irma. „Divoký, krásny a veľmi zriedkavý milostný príbeh,“ zdôvodnila porota. Irma, údajne meno jeho prvej „skutočnej“ priateľky, keď debutant z Viedne týždeň študoval umenie na Vysokej škole úžitkového umenia (Angewandte), bola litovská „lízateľka batérií“, ktorá sa učila po kórejsky, nezaujímala sa o „jeho vec“, ako to nazývala, ale dokázala ho – preto? – vyburcovať až ku krádeži pečeného kuraťa v stánku v Pratri. A k facky na berlínskej stanici, ale to patrí k inej „diere“ v životopise.

„Sex,“ vysvetľuje Rubinowitz na otázky zatvrdilo, je „nudný, predvídateľný a sebecký“.

Tento multitalent sa prejavuje v karikatúrach a čmáraniciach pre noviny a časopisy v Rakúsku a Nemecku – čím detskejšie naivné, tým čiernohumornejšie. Niekedy aj v olejomaľbách, ako pre viedenskú galériu Christine König alebo po TR-ovom outingovaní ako fanúšika pesničkovej súťaže Eurovision v Leopold Museu, kde zobrazil „nula-bodových“ interpretov z histórie súťaže. Hudobne v elektronickej kapele Mäuse, ktorú zvučí ako spevák, hráč na šalmaj a príležitostný hráč na pozaunu. Vo vynájdení jednoducho logického reklamného sloganu o „neopísateľne dobrých chlebíčkoch“ pre viedenského kultového bufetára Trzesniewski. Viac orientovaný na asketizmus, v ľadových rakúskych vodách, v ktorých pláva aj v zime. V jazere Hallstätter See, ktoré pri každoročnom polmaratóne obehne. Vlastní tam dom.

Obkľúčený turistickým boomom z Ďalekého východu – na jednej strane vďaka replike mesta zo zoznamu svetového dedičstva UNESCO v čínskej provincii Kuang-tung, na druhej strane vďaka dojímavej kórejskej sitkome Spring-Waltz, v ktorej hrá Hallstatt hlavnú úlohu. Rubinowitz sa vyzná v televízii aj na Ďalekom východe. Japonsko, áno, opísal. Na viedenskom trhovisku Naschmarkt nakupuje v japonskom obchode Nippon-ya, napríklad natto, tie kvasené sójové bôby, ktoré robia také pekné lepkavé vlákna. Aby o pár uličiek ďalej navštívil „neuveriteľne lacného“ čínskeho holiča Xiao Fei. Lenže. Nové štandardy v hallstattských hoteloch, rýchlovarné kanvice na izbách na zelený čaj a prinesené instantné kuracie polievky, ryža congee na raňajky, nepomôžu majiteľovi druhého domu, keď v hostincoch chutí všetko stále rovnako „alpsky“.

Ešte jedno pivo! Pretože. Teraz tento „málo-ale-zato-kvalitne“ jediaci labužník oslavuje chorvátsku reštauráciu Sopile na Paulanergasse vo Viedni IV, ktorú náhodou objavil, a hoci „prakticky nikam nechodí“, navštevuje ju raz mesačne. Pretože. Tam. Všetko dobré prichádza tak nenútene, ticho a jednoducho. Od zariadenia cez jedlo až po úžasného kuchára a majiteľa Iva Surlina-Poropata, ktorý sa narodil v Rijeke, a ktorého Tex Rubinowitz veľkoryso lokalizuje do Rovinja – keďže tam ako sedemnásťročný zažil svoje kulinárske osvietenie. Nema problema. Čo ten šedovlasý šéf v manufaktúre Sopile produkuje, sardinkové filety v savor s marinádou z červeného vína, číra rybacia polievka s kúskami filiet, krevetami a šafranovými rezancami, rozmarínové lasagne s jahňacím ragú, hovädzia sviečková na hríboch so zeleninou, sú pokrmy regiónu, „druh kuchyne, ktorú je nevyhnutné zachovať a nenechať upadnúť do zabudnutia“. O tom je presvedčený on, jeho manželka Vesna a dcéra Mirta v obsluhe. Na úrovni očí s hosťami. TR oprávnene uctieva Mirtu ako „úžasnú dcéru sály“. Všetko sedí. Jemné čerstvé suroviny, úprimná lahodná chuť. Na stole je Malvazija.

Nostalgia. Rubinowitzova zmyslová iniciácia v Rovinji. Prvé veľké vzrušenie čuchu, chuti a žalúdočných nervov.

Aby sme to pochopili, musíme sa však vrátiť do štyridsiatych rokov, keď milióny Nemcov z Litvy, Poľska, Československa v panike, „Rusi sú ľudožrúti“, utiekli späť do zničenej Ríše. TR-ova stará mama s piatimi deťmi, na konskom povoze, ktorý sa na Vislianskej kose preboril do ľadu, síce boli vytiahnutí, ale kone boli mŕtve a Dirkova/Texova neskoršia matka dostala TBC a musela ísť do pľúcnej liečebne. Varenie sa nikdy nenaučila.

Polievka z husej krvi, v kuchárke „Schwarzsauer“, recept od starej mamy, bolo jediné, čo „vedela“. Lenže. Museli ste čakať na deň zabíjačky husí, pretože ak sa husacie drobky nespracujú rýchlo, krv sa zrazí. „Potom sa pridala polievková zelenina, sušené ovocie, slivky, marhule a koreniny, niekedy bravčové rebierka, vždy knedličky z cesta. Skôr tvrdé. Ale to mi chutilo. Inak bol chlieb so syrom. Teplé jedlo niekedy v sobotu, večer nikdy.“

Otec, utečenec z poľského Štetína, pracoval v „Freibank“, kde sa spracovávalo menejcenné mäso, napríklad pre zoologické záhrady. „Otec často prinášal veľké kusy lacného mäsa, ale matka ho nevedela upiecť. Pečeň bola vždy tvrdá ako skala.“ Takže otec dával synovi surovú pečeň na žuvanie. „Žuvali sme spolu, celé hodiny. U mňa to súviselo s akousi pokorou. Keď otec povie: Tu je surová pečeň. Zjedz ju!, zjete ju. Keby to boli pavúky a hady, zjedol by som ich tiež.“ Niekedy otec Wesenberg zmiešal „cukrovú kašu“, teda žĺtok s cukrom na penivý krém. „Akceptujete to ako status quo. Zostanete bez potrieb.“

TR si vychutnáva marinovanú sardinku zo Sopile. Keď ako 16-ročný vyletel zo školy so siedmimi päťkami – „45 aknóznych pubertálnych žiakov v triede, príliš veľa testosterónu, príliš veľa zlého vzduchu“ –, na čo sa odsťahoval z domu, jeho kulinárske spektrum sa rozšírilo na Miracoli, „špagety, ktoré sa predávali v krabici s vrecúškom parmezánu a hadicou s nekorenenou paradajkovou omáčkou. Na ravioli z konzervy, tie najlacnejšie. Jogurt. Pracoval som v mliekarni, plnil som jogurty a na zmenu bola paleta voľná… Najprv,“ hovorí, „mi bolo trápne, že som na gymnáziu úplne zlyhal, teraz cítim hrdosť, pretože nebolo nič, čo by podnietilo ducha.“

Presťahoval sa so svojím priateľom Jensom, učňom vo fotoobchode, do malej veže, vežičky. „Dole bývala stará žena so štekajúcim psom, na druhom poschodí býval Jens, na treťom ja, na štvrtom bola kuchyňa. Záchod bol na dvore, ale mohli sme ísť na strechu. V lete sme tam spávali a robili párty. Nie, dole sme nepocikávali, len sme hádzali staré jedlo na dvor: Chceli sme, aby vznikol organizmus, ktorý by sa mal stať elektrickým, nejaký šotek, také fyzikálne spojenie ako v kvasiacej rašeline. Pred dvorom na ulici býval hodinár, ktorému tá veža patrila, tam bolo treba prebehnúť, keď sme dlžili nájom, 100 mariek, a muselo sa to platiť v hotovosti na ruku. Hrali sme karty a strašne veľa pili. Borovičku. Steinhäger, proletársku variantu ginu, tej angloamerickej elegantnej verzie. Kradnutú – pretože zadný vchod do hostincov bol vždy otvorený. Tam sa dalo vkradnúť a uchmatnúť si kamennú fľašu. Nie, nikdy ma nechytili. Dvakrát kvôli maslu v obchode. Kradli sme veľa. Vždy bolo málo peňazí. A. Chceli sme sa dokázať ako „diabli“. Hm. Tex sa odkašľal: „Teraz už samozrejme nekradnem…“

Dovolenku si mohol vziať, kedy chcel. Stopoval cez celé Nemecko až do Juhoslávie. Do Rovinja. Tam, pod miernym vzduchom pri mori, zistil, čo môžu byť špagety, ako chutí ryba a grilované jedlo. Sila byliniek a korenín. „V roku 1978 v severnom Nemecku nebolo nič s dovozom korenín a balkánskymi reštauráciami na každom rohu. A keby niekto povedal: Nejem mäso, mali by ho za blázna.“ Ďalej v Grécku sa mu srdce rozplývalo, keď sa ľudia, rovnako starí ako on, delili s ním o jedlo, ovčí syr, jarnú cibuľku, nekysnutý chlieb a pozývali ho, špinavého smradľavého stopára, k sebe domov na večeru. Odváži sa použiť slovo „milosrdenstvo“, pretože: „Kto by niečo také urobil u nás?“ Turecké jedlo bolo potom pre neho príliš tučné, príliš sladké a príliš sýte. Ale. Jeho chuť prešla vzdelávacím posunom „smerom k jemnejšiemu rozlišovaniu“. V Sopile 54-ročný myslí na 17-ročného. Na zdravie!

Väčšinou aj tak je chlieb so syrom, hovorí. Ako sa to naučil u matky. A. Usporiadava neporiadky života do zoznamov, ktoré sa znova publikujú v katalógoch, ako napríklad Sedem plurálov rebarbory alebo Sexuálne fantázie sýkoriek veľkých. Čo Tex Rubinowitz katalogizuje? Napríklad: „Jedenásť dôvodov, prečo vrátiť kus oblečenia späť do obchodu“ alebo „Aké poznámky si robia psychiatri počas sedenia“. Existuje aj zoznam k trendovému koreniu soľ. Pretože niekedy predsa len varí. Platesa v soľnej kruste. Samozrejme, vždy ju opečie tak, aby nebolo vidieť oči. Platesy majú obe oči na pravej strane. Platvisk sa volajú v Ostende. Výhoda tam: Na kuchára sa môžete slepo spoľahnúť.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!