A-La-Carte

Byť farmárom srdcom a dušou (2019/4)

Michael Wilhelm je horský farmár vo Windachtal v Söldene. Je to tichá strana Ötztalského údolia. Pokojný protipól k lyžiarskemu a zjazdovkovému šialenstvu na druhej strane. Už 20 rokov tu Wilhelm chová jaky a ovce plemena Zackelschaf. To, čo začalo ako odvážny nápad, je medzitým úctyhodným projektom alpskej kulinárie. Jürgen Schmücking bol pre slow am Berg a…


Michael Wilhelm je horský farmár vo Windachtal v Söldene. Je to tichá strana Ötztalského údolia. Pokojný protipól k lyžiarskemu a zjazdovkovému šialenstvu na druhej strane. Už 20 rokov tu Wilhelm chová jaky a ovce plemena Zackelschaf. To, čo začalo ako odvážny nápad, je medzitým úctyhodným projektom alpskej kulinárie. Jürgen Schmücking bol pre slow am Berg a navštívil Yetiho a jaky.

Keď ste s Michaelom na cestách, pociťujete v prvom rade úžas a obdiv. Cesta zo Söldenu hore do vysokohorského údolia, kde leží jeho salaš a pasú sa zvieratá, vedie po úzkej lesnej ceste. Napravo od cesty sú strmé svahy, naľavo to ide nemenej strmo dolu kopcom. Na cestu horský farmár takmer nedáva pozor. Veľkým výmoľom sa vyhýba intuitívne, cez popadané konáre jednoducho prechádza. Jeho plná pozornosť patrí okoliu. Ak zbadá hríb, skočí na brzdy. Dravý vták je sledovaný ďalekohľadom tak dlho, kým ho neidentifikuje. Na čistine na protiľahlom svahu objaví tri býky. Mali by byť štyri. Asi po desiatich minútach objavil štvrtého býka. Ležal v tieni pár stoviek metrov od svojich spoločníkov. Ďalej sa však išlo až vtedy, keď zablúdený býk vstal a Michael Wilhelm si mohol byť istý, že je všetko v poriadku. Ešte vyššie, už nad hranicou lesa, farmár objaví v skalách jahňa. Voľným (a necvičeným) okom sú tam, kam ukazuje, viditeľné len biele škvrny. Biele škvrny, aké sú roztrúsené po celom svahu. Kamene, suť, sem-tam malá hromada snehu. Necvičené oko dostane podporu. Cez ďalekohľad sa biele škvrny zväčšia. Ale stále zostávajú bielymi škvrnami. Ani jedna z nich sa nedá identifikovať ako jahňa. Kým sa jedna z týchto škvŕn zrazu nepohne a nezdvihne hlavu. „To by tam nemalo byť. To budem musieť ísť zobrať.“ Nastúpi do svojho terénneho auta a ide ďalej. Zamyslenejší ako predtým.

Vášeň a protivietor
Michael Wilhelm je bdelý a vnímavý duch s umeleckým sklonom. Potom, čo rodičia skoro zomreli, musel prevziať dvor vo veľmi mladom veku. Mal vtedy 16 rokov. Rozhodnutie pre poľnohospodárstvo, pre svoje zvieratá, dodnes neľutuje. Ani sekundu. A hoci mu bolo poľnohospodárstvo, alebo skôr „bytie farmárom“, ako to nazýva, dané do vienka, vytvoril si druhý pilier. Študoval rezbárstvo do dreva a kameňa a stal sa v tom takým dobrým, že bol ocenený za oltár, ktorý postavil. Niekedy vtedy mu však došlo, že sa musí rozhodnúť medzi bytím umelcom a farmárom, a toto rozhodnutie bolo krištáľovo jasné. Príliš mu ležali jeho zvieratá na srdci, príliš sa cítil zaviazaný dvoru a salašu.

Pred približne 20 rokmi prišlo ďalšie rozhodnutie. Hoci „rozhodnutie“ je možno nesprávny pojem pre túto akciu. V záchvate mladíckej nerozvážnosti kúpil päť jakov. Malý, strapatý dobytok, ktorý má svoj pôvod v Strednej Ázii. Nájdete ich na vysočine Himalájí, v stepiach Mongolska až hore na juh Sibíri. Ich pôvod ich v každom prípade urobil podozrivými pre domácu byrokraciu. Prudké odmietnutie zo strany poľnohospodárskej komory. S odôvodneniami, ktoré, ak sa vyložia zhovievavo, boli prinajmenšom dobrodružné: „Sem nepatria“, „Čo ak sa tieto jaky krížia s naším šedým dobytkom?“, „Nikto to nepotrebuje“. Otvorené odmietnutie zo strany zastúpenia farmárov viedlo k tomu, že jaky spočiatku nesmeli ísť na salaš a museli zostať v maštali. Na čo zvieratá zakrátko ochoreli a stratili srsť. Medzitým trávi stádo (z piatich zvierat sa stala úctyhodná skupina približne 40 jakov) leto vysoko hore vo Windachtal a zimu v Längenfelde, nižšie v Ötztalskom údolí. Pre Michaela Wilhelma nebola xenofóbna argumentácia komory (a niektorých kolegov) nikdy pochopiteľná. Napokon, jeho jaky nájdu vo Windachtal presne tie podmienky, ktoré potrebujú: suchú, chladnú klímu a vysokohorskú krajinu. Ak je im v 2 500 metroch príliš teplo, môže sa stať, že idú ešte vyššie. V približne 2 700 metroch leží chata Siegerlandhütte a za ňou (aj v lete) ľadovo studené horské jazero. Stále znova sa stáva, že jaky hľadajú ochladenie a kúpu sa v ňom. Jaky majú skôr krátke nohy a v spojení s dlhou srsťou to vyzerá, akoby im chýbala svetlá výška. Pritom sa v teréne pohybujú neuveriteľne rýchlo a obratne. Keď ich Michael navštívi, pribehnú. Poznajú jeho auto a poznajú jeho.

Sýtočervené a divoké
Predáva sa mäso. Porážka je pre Michaela Wilhelma ťažká aj po 20 rokoch. Čo je pochopiteľné. Štyrikrát týždenne hľadá a navštevuje stádo. Niekoľko teliat odchoval ručne. Pre porážku má jasné smernice. Každé zviera môže – prinajmenšom – stráviť jedno leto na salaši. To znamená, že jaky sa porážajú najskôr v 18 mesiacoch. Krava jaka má vtedy približne 300 kíl. Výrazne menej ako krava plemena Fleckvieh. Na bitúnok sa zvieratá vozia jednotlivo. To má za následok, že pri samotnej porážke nie sú žiadne čakacie doby a zvieratá tak pociťujú menej stresu. Obzvlášť plaché zvieratá sa porážajú priamo na pasienku. Michael Wilhelm hovorí, že to zvieratám dlhuje. Priemyselná porážka a jej metódy sú mu hlboko odporné.

Mäso jakov je kvôli vysokému obsahu myoglobínu podstatne tmavšie ako klasické hovädzie mäso. Tuk je zasa vďaka vyššiemu obsahu karoténu mierne nažltlý. Mramorovanie, aké je typické pre niektoré iné plemená dobytka? Žiadne. Mäso z jaka je chudé a trochu pripomína zverinu. Možno aj bizóna alebo koňa. Predáva sa výhradne súkromným zákazníkom priamo z dvora, ako aj gastronómom, ktorí spoznali a oceňujú hodnotu produktu. Niektorí z najlepších kuchárov v krajine majú jeho číslo uložené pod „Yak-Michel“: napríklad Andreas Döllerer v Gollingu, ktorý má na jednej strane stále znova v programe týždne jaka, na druhej strane má na jedálnom lístku aj pokrm s druhým pilierom Michaela Wilhelma, krížencom dobytka Tuxer a Wagyu. Ale aj Richard Rauch zo Steira Wirt alebo Thomas Kluckner a Waal Sterneberg zo Zomm. v Meilerhofe pravidelne nakupujú v Söldene. Vo väčšine prípadov celé zvieratá.

Okrem jakov a práve spomínaného dobytka Tuxer a Wagyu má Michael Wilhelm na dvore aj ovce plemena Zackelschaf. Sú to – ako aj jaky – dlhosrsté, strapaté ovce s dlhými, rovnými, ale skrutkovite stočenými rohmi. Je to posledné zachované plemeno s týmito skrutkovitými rohmi, stav populácie sa považuje za vysoko ohrozený. Arche Austria odhaduje, že existuje ešte približne 3 500 zvierat.

Mimochodom, Michaela Wilhelma môžete navštíviť na jeho salaši. Výstup na Windachalm zo Söldenu trvá asi dve hodiny. Je to rustikálny salaš, bez elektriny, bez tečúcej vody. Michael je tam rád. Hoci, pri všetkej spätosti s prírodou, tento horský farmár nie je v žiadnom prípade zaostalý. Len pár dní po spoločnej jazde a potom, čo objavil zranené jahňa na skalnom svahu, zverejnil fotku zo záchrannej akcie na Instagrame. V jednej ruke pastiersku palicu, v druhom náručí jahňa.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!