A-La-Carte

Mojito, ceviche a znovuzrodenie najväčšieho (2016/3)

Magické dni v Cartagene. Návšteva najkrajšieho prístavného mesta Kolumbie so zreteľom na surové ryby, korenisté nápoje a knihu kníh. Text: Christian Seiler · Ilustrácia: Markus Roost Macondo bola vtedy dedina s dvadsiatimi domami z hliny a bambusu na brehu rieky s krištáľovo čistou vodou, ktorá sa náhlila cez koryto…


Magické dni v Cartagene. Návšteva najkrajšieho prístavného mesta Kolumbie so zreteľom na surové ryby, korenisté nápoje a knihu kníh.

Text Christian Seiler · Ilustrácia Markus Roost

Macondo bola vtedy dedina s dvadsiatimi domami z hliny a bambusu na brehu rieky s krištáľovo čistou vodou, ktorá sa náhlila cez koryto z obrúsených kameňov, bielych a obrovských ako prehistorické vajcia. Svet bol ešte taký mladý, že mnohé veci nemali mená, a aby ste ich pomenovali, museli ste na ne ukazovať prstom.“

Samozrejme, že som si do Kindle stiahol Sto rokov samoty, keď som zamieril do Cartageny, aj keď som mal na epochálny román Gabriela Garcíu Márqueza nejasné spomienky. Pri prvom čítaní sa mi zdal príliš dlhý, melancholický a rozvláčny, nenašiel som nástupište deväť a trištvrte, z ktorého by som možno odišiel do magického sveta plukovníka Aureliana Buendíu.

Ale odkedy som vedel, že Macondo zo Sto rokov samoty má reálnu predlohu, pobrežné mesto Cartagena, malebne situované na severovýchodnom karibskom pobreží Kolumbie, čítal som knihu odznova, pozorne a nejako vzrušene. Jasné, existuje aj teória, že Macondo je Aracataca, rodisko Márqueza, ale táto možnosť zatiaľ neprichádzala do úvahy.

V Sto rokoch samoty straší na stránkach toľko magických postáv, že som nechcel vylúčiť, že jedna alebo druhá by práve mohla byť na dovolenke v reálnom svete. García Márquez napokon sám býval v Cartagene, keď práve nehral stolný tenis s Fidelom Castrom alebo nepreberal Nobelove ceny v Osle. Predsavzal som si, že sa pozriem na jeho dom, opriem sa chrbtom o jeho múry a zatvorím oči, aby som vycítil, či je tam niečo cítiť. To bol môj plán A pre Cartagenu.

Mal som ešte plány B a C. Don Beda mi dal na cestu zopár tipov, ktoré sa zázračným spôsobom stretli s odporúčaniami, ktoré si na cestu vzala pani Monica. Pani Monica je cestovateľka s citom pre atmosféru, akú som ešte nestretol. Kontroluje hotely, ktoré prichádzajú do úvahy pre pobyt, s pedantnosťou vojenskej inšpektorky, ktorá práve obsadzuje štvrte pre generálny štáb. Želá si vidieť všetky izby, a ak je izba, ktorá sa jej zdá najlepšia, náhodou už obsadená, nariadi vysťahovanie alebo presťahovanie trúfalých hostí, ktorí tam boli prví. Každému z vás môžem odporučiť cestovať v jej spoločnosti, pretože keďže bez akýchkoľvek pochýb pozná najlepšiu izbu a nárokuje si ju pre seba, vie aj to, ktorá izba je druhá najlepšia, a tá zostane pre vás, ak ste dostatočne rýchli a bezohľadní.

Druhá najlepšia izba v hoteli Quadrifolio sa nachádzala na prízemí bývalého koloniálneho domu na Carrera 5. Okno otváralo výhľad na malý bazén, ktorý bol postavený v menšom z dvoch vnútorných dvorov. Posteľ bola veľká, široká a náznakovo mala nebesá, hoci bez látky. Nábytok bol nenápadnej, ale vybranej krásy. Rozšafne veľká kúpeľňa ústila do malého súkromného dvora, z ktorého bolo vidieť oblohu.

Vo výklenkoch stien sedeli malé figúrky z dreva.

Ich tváre boli úzke a čierne, vysoké lícne kosti, prenikavý pohľad. Jedna soška, ktorej úlohou bolo nespustiť oči z postele, povedala, keď som sa ubytoval, nahlas a zreteľne: „Don Christo, vítam vás!“ Netuším, kde sa ten chlap naučil po nemecky.

Plán B, získať najlepší hotel v meste, bol teda vybavený a ja som mal predčasný sklon veriť, že som spoznal prvého cestovateľa medzi Macondom a Cartagenou. V tom ma mali samozrejme ešte poučiť.

Izba pani Monicy bola mimochodom nádherná. Bola na prvom poschodí a poznala všetky odtiene polotieňa, takého, aké je v Karibiku rozšírené a vzácne. Aj to sa dalo celkom jednoducho pripísať genialite Josého Arcadia Buendíu, ak poznáte príslušnú pasáž zo Sto rokov samoty: „José Arcadio Buendía, najpodnikavejší muž, akého kedy v dedine videli, naplánoval osadu tak, aby sa z každého domu dalo dostať k rieke a s rovnakou námahou nabrať vodu, cesty vytýčil tak šikovne, že v hodine najväčšej horúčavy nedostával ani jeden dom viac slnka ako druhý. O niekoľko rokov bolo Macondo najporiadnejšou a najpracovitejšou dedinou zo všetkých, ktoré jeho tristo obyvateľov doteraz poznalo. Bol to skutočne šťastný kraj, v ktorom nikto nemal viac ako tridsať rokov a v ktorom ešte nikto nezomrel.“

Pôdorys Cartageny je skutočne určovaný hrubými, vysokými, pochôdznymi mestskými hradbami, ktoré majú tvar pentagramu a obklopujú prísne geometricky organizované staré mesto. Zo severnej strany týchto hradieb je nádherný výhľad na more, odkiaľ veje teplý vietor.

Obrovská kolumbijská vlajka trepoce a rozumný podnikateľ šikovne predvídal naliehavú potrebu stáť na tomto pamätnom mieste, pozerať sa na more a dať si k tomu drink. Café del Mar, počas dňa vystavené páľave, a preto neobývateľné, sa otvára v čase súmraku a servíruje pivo, koktaily, snacky a hlasnú, pulzujúcu popovú hudbu – pestrý, mnohotvárny balík nálad.

Je to hodina, keď vonku na mori rybárske kutre zapínajú svoje svetielka, mrakodrapy z blízkeho polostrova Bocagrande naberajú postoj a kostoly starého mesta sú osvetlené cukríkovo ružovou, ako keby osvetlenie navrhol sám Jeff Koons. Tón v tóne defiluje predavač cukrovej vaty a obláčiky večerného červánkovania a prvé pivo sa bez okolkov vymieňa za druhé, ľahké a so sublimnou chuťou citrónov, povzbudzujúce a zároveň narkotizujúce.

Pretože je horúco. Je vlhko. Aj keď sa nepotíš, na tvojej koži leží vlhký film, hoci je to teoretické. Potíš sa totiž stopercentne, a ak nie pred, tak určite po druhom pive.
Pani Monica to vedela zase raz lepšie. Objednala si sódu, malé jednotky, ľadovo studenú, ale bez ľadu. Hoci som nechápal, ako to dokázala, obsluha, zodpovedná možno za dvesto pijanov pri západe slnka, už pri krútiacom sa pohybe pier pani Monicy videla, že si želá nový nápoj, zatiaľ čo americkí baťôžkari sa stále zúfalo pokúšali upútať pozornosť čašníčky.

Potom sme sa ponorili do večera. Bol pestrý ako fasády domov, na ktorých bránach žiarili liatinové kovania, Poseidon, morský koník, krokodíl – všetko šifry pre spojencov protisveta, ktorí stoja pri ich dome. Väčšina domov mala len jedno poschodie, len zopár druhé. „Podľa toho, ako sú na poschodí vyrobené balkóny a verandy, sa dá spoznať, či majitelia sympatizovali s Francúzmi alebo so Španielmi,“ vysvetľovala mi pani Monica. Netuším, kde zase nabrala tieto informácie.

Chceli sme jesť v La Vitrola. Don Beda mi povedal, že nikde sa neje lepšie ako tu, odporúča mi jesť v La Vitrola každý deň a len mojito si dávať inde.

Vážim si jeho úsudok. Don Beda je neúplatný, odčíta všetky podnety ako riad, svetlo, priateľskosť personálu a pohodlie sedenia od podstaty toho, čo príde na stôl, a hodnotí zostatok. Jedlo musí byť čisté, štíhle a transparentné, inak okamžite vypadáva z milosti. To sa deje často, vlastne skoro stále.

Ale v La Vitrola nebol žiadny stôl. Hoci sa pekná recepčná z Quadrifolia viditeľne snažila, výsledok bol negatívny.

„Bohužiaľ,“ povedala recepčná. „Obsadené. Dnes obsadené, zajtra obsadené, pozajtra obsadené.“

„Napriek tomu ďakujem,“ povedala pani Monica a vzdychla: „Amatérka…“

„Čo budeme robiť teraz?“ spýtal som sa.

„Čo asi,“ povedala pani Monica, „budeme jesť v La Vitrola.“

Fungovalo to takto: Prechádzali sme sa starým mestom, dali sme obrovskej bronzovej soche Fernanda Botera, ktorá na Plaza Santo Domingo predstavuje ležiacu nahú ženu, plesnutie po zadku a zahli sme na Calle Baloco, kde La Vitrola leží trochu bokom od diania pri mestských hradbách. Keď sme prišli, pani Monica mi prikázala zostať stáť na ulici a správať sa pokojne, a vošla do reštaurácie, kde ju prijal čašník v livreji. Potom sa dvere zatvorili, dvakrát som sa prešiel hore a dole, kým sa dvere opäť otvorili a šéf podniku na mňa zavolal: „Señor, váš stôl je pripravený!“

Samozrejme, že som sa opýtal pani Monicy, ako to dokázala, že sme dostali nielen stôl, ale najlepší stôl pre šesť osôb, z ktorého bol na jednej strane výhľad na celú reštauráciu a na druhej strane aj na dlhý bar, kde sa práve formovala celá salsaband, aby sa pripravila na nápor večerných hostí. Ale ona sa len usmiala a ušetrila mi odmietnutie. Treba vedieť, ako si pomôcť, povedal ten úsmev. Ako si treba vedieť pomôcť, úsmev neprezradil.

Potom začala hudba.

Kapela bola z Kuby, na zahriatie hrala „Chan Chan“, šláger, ktorý pred dvadsiatimi rokmi „Buena Vista Social Club“ poslal okolo sveta.

Celá reštaurácia akoby rytmus vdychovala celkom samozrejme. Hudba je v Cartagene všadeprítomná. Na ulici ťa občas oslovia zábavní, vychudnutí chlapi s opačne nasadenými šiltovkami, zapnú reproduktor, ktorý nesú pod pazuchou, a začnú rapovať do rytmu.

Nerozumel som síce nič okrem „Cartagena“ a „cool“, ale na slušné sprepitné to stačilo. Opäť všetko poukazovalo na Macondo: „Mladí muži a ženy, ktorí hovorili len svojím vlastným jazykom, krásne deti ľudí s olivovou kožou a šikovnými rukami, ktorých tance a hudba na uliciach rozpútali vír tej najodviazanejšej veselosti.“ Ako predjedlo bolo ceviche. V Cartagene je ceviche všade, na mnohých rohoch mesta sa nachádzajú cevicherie, kde sa nepodáva nič iné ako surové ryby s ostrým, ovocným dresingom, pričom sa nikdy nedá predpovedať, s koľkou ostrosťou kuchár namieša svoju „Leche de Tigre“, zmes limetky, čili, kúskov rýb, korenín a oleja, aby rybe alebo morským plodom dodal tú správnu chuť.

Bol surový tuniak, surová chobotnica, surový kanic, surové kraby. Potom som zjedol dve porcie avokáda so salsou roja. Potom malé, chrumkavo vypražené chobotničky s paradajkami a bazalkou. Ako hlavné jedlo bolo ponúkané filé z Mero, kanica, v najrôznejších variáciách, s bylinkami, redukciou z bieleho vína, zázvorovou omáčkou a garam masalou. Vzal som si ho s langustami a kôrovcovou omáčkou, fungovalo to dobre.

Okrem toho mali chlapci z La Vitrola – po nemecky: Jukebox – cit pre silné nápoje. Mojito sypali z rukáva a musím priznať, že som sa cítil čoraz príjemnejšie, sediac hlboko vo svojom kresle, vyhrnuté rukávy bielej košele, v hľadáčiku speváčka salsaband, ktorá práve začala ďalší kubánsky šláger, a na jazyku dlhotrvajúca chuť mierne ostrej omáčky, ktorá sprevádzala môjho kanica.

Pozeral som si obrazy na stene. Ukazovali ľudí, ktorých sebavedomý úsmev dovoľoval usúdiť, že sú slávni. Videli ste domy, aké mohli stáť v Cartagene, ale možno aj v Havane, a napadol mi príbeh, ktorý rozprával Don Beda. V La Vitrola sa vždy stretávali všetci, ktorí by inde urputne popierali, že sa vôbec poznajú. Politici, vojaci, veľvyslanci a hrdinovia podsvetia.

Táto znalosť zaviazaná k diskrétnosti sa skutočne vryla do tvárí čašníkov a pikolíkov. Nie je nič, čo by sme ešte nevideli, povedal ich zhovievavý úsmev, a to ma samozrejme motivovalo dať si ešte tretie mojito. Keď som sa o niečo neskôr prebral, pani Monica ma práve vyťahovala z bazéna v Quadrifoliu.

„Tancoval si,“ povedala mi na vysvetlenie, prečo ma zjavne odviedla a strčila do bazéna. „Nedalo sa na to pozerať.“

V noci sa mi snívalo o lietajúcich jaštericiach. Vstával som skoro ráno, skôr ako vyšlo slnko, a vydal som sa k domu Gabriela Garcíu Márqueza. Dom leží za vysokým, tehlovočerveným múrom priamo pri mestských hradbách Cartageny, hoci na mieste, kde sú mestské hradby nízke a výhľad na Karibské more nezakrytý. Je to jeden z mála domov, ktorých pôvod nie je celkom očividne historický. Terasy a verandy sú poskladané postmoderným spôsobom nad sebou. Na streche sa nachádza terasa zaistená oceľovým zábradlím spolu so slamenou strechou a palmou, takže som si nemohol pomôcť a predstavoval som si, ako sa tam hore veľký spisovateľ a moralista naťahuje po tom, čo vstal, dal si prvú kávu, vyfajčil prvú cigaretu a nechal pohľad blúdiť cez dôverne známy a predsa stále nový oblúk obzoru oceánu – toho oceánu, ktorý som práve pozoroval aj ja.

Ako som si zaumienil, išiel som k domu Garcíu Márqueza a oprel som sa o múr. Potom som zatvoril oči, aby som vycítil, či z príjemne chladného, tehlovočerveného múru vychádza viac než len kinetický pocit podpory.

„Buooh.“

Trhol som očami, pretože ma kovový zvuk vytrhol z myšlienok.

„Buohhwohwoh…“

Plechový zvuk sa zmenil na melódiu. Jemné farby včasného rána boli rozpustené slnkom, ktorého lúče práve v tomto momente dosiahli mestské hradby. Tam stál mladý muž v pruhovanom tričku a cvičil na pozaunu. Hral krásnu, túžobnú melódiu, ktorá ma očarila. Potom, uprostred melodického oblúka, zložil nástroj, hodil po mne drzý pohľad, hlasno sa zasmial a zmizol.

V uličkách si medzitým pouliční predavači postavili svoje stánky. Kúpil som si za pár pesos mango, ktoré predavač umelecky ošúpal a nakrájal na kúsky, predtým ako mi ho podal v plastovom poháriku.

Mango bolo zrelé a chutilo sladko a plne. Pri iných stánkoch predavačky varili ryžu, ktorá bola osladená a zabalená do banánových listov. Pri jednotlivých stánkoch, kde bola polievka, sa tlačili ľudia, ktorí boli zjavne na ceste do práce. Tam, kde bola najdlhšia rada, predavač vyprážal guľaté placky z kukuričnej múky v horúcom oleji, k tomu bola šťava z plne zrelých melónov.

Túlal som sa ulicami Cartageny a nemohol som zabudnúť na melódiu pozauny. Na námestiach, ktoré boli zatienené obrovskými, viackmennými stromami, boli najlepšie miesta v tieni už obsadené. Starí muži hrali šach. Predavači sa tlačili so svojimi vozíkmi. Ľudia hľadeli do vzduchu alebo čítali noviny. Turisti kontrolovali mapu mesta na svojich mobiloch. Panovalo akustické prímerie, hlavne preto, že hip-hoperi so svojimi tranzistorovými bicími ešte neboli na cestách.

Samozrejme, pani Monica mala nápad na obed. V Santa Clara, ktorá už pár rokov patrí k skupine Sofitel, bol vnútorný dvor, ktorý pôsobil menej ako záhrada, skôr ako núdzovo skrotený kúsok džungle. Palmy, banánovníky a množstvo exotických papradí a kvetov oživovali vnútorný dvor. Bol obklopený pohodlnou chodbou, ktorej podlaha bola vydláždená tehlami a malebne preplnená ťažkým koloniálnym nábytkom.

Boli tam nízke stoly a lavice potiahnuté čalúnením v zemitých farbách, kde elegantní čašníci podávali mojito a perlivé nápoje bez ľadu. Keď ste na cestách so Signorou Monicou, podávajú sa tam aj malé tanieriky s tak úžasne koreneným ceviche, že na to v La Vitrola môžete pokojne zabudnúť.

Rozprával som o hráčovi na trombón a nechal som sa vysmiať. V korunách paliem vrieskali papagáje. Skoré popoludnie naberalo tvar – zelené palmy, zelené mojito – a nelíšilo sa veľmi od sna z minulej noci, okrem toho, že to boli pestrofarebné vtáky, ktoré trepotali v zeleni, a nie lesklé jašterice.

Cartagena je kráska, ktorej kúzlo spočíva v rovnováhe medzi mystikou, históriou a farebnosťou. Bogota bola naproti tomu čierna, ťažké kamenné stavby, obrovské námestia, masívna architektúra aj v historickej štvrti. Bohatú ponuku latinskoamerických reštaurácií zatienilo varovanie, že neskoro večer nie je vôbec bezpečné túlať sa ulicami osamote, prípadne ešte omámený konzumáciou fľaše vína alebo niekoľkých pív. Bogota nie je mesto mojita. Kolumbijské hlavné mesto leží vo výške 2 600 metrov, počasie je všetko iné, len nie tropické, teploty sú vždy na hranici nepohodlia.

Aj Santa Marta mala málo šarmu. Rekreačná metropola, z ktorej sa začínajú túry do džungle alebo expedície na banánové plantáže, nie je o nič viac ako zbierka výškových budov na karibskej pláži. Jasné, o piatej ráno sa rybári vracajú z mora a predávajú svoj čerstvý úlovok na pláži miestnym obyvateľom. Zapĺňajú bezchybnú piesočnatú pláž, kým slnko ešte nestúplo nad hory a scenériu okamžite nezmenilo na tiesnivé výhrevné hniezdo.

V Bogote som prešiel historickú štvrť a doprial si návštevu Zlatého múzea, ktoré svojou krásou aztéckych exponátov prekonáva všetky očakávania. V Santa Marte som získal prehľad o spôsobe produkcie banánov, ktoré si denne nosíme zo supermarketu bez toho, aby sme premýšľali o ich pôvode a spôsobe výroby. Bol som pozvaný na letné sídlo plantážneho bossa, ktorý vyzeral celkom jednoznačne ako James Bond, a nechal som sa eskortami bezpečnostnej služby znova a znova pripomínať, že mier medzi vládou a rebelmi z FARC je ešte veľmi nový a nie je ešte upevnený.

Cesta do Cartageny bola apoteózou cesty. Signora Monica si objednala mikrobus, ktorým sme prešli 400 kilometrov zo Santa Marty do Cartageny. A pretože vedela, ako ovládať funkciu Bluetooth autorádia, zabezpečila nám k pohľadu na neobývané pobrežné kilometre, slumy a mangrovové lesy soundtrack od Huberta von Goiserna, čo sa postaralo o interkultúrny základ.

Ja som medzitým sedel na svojom sedadle v poslednom rade a študoval som Sto rokov samoty. Akosi som vedel, že v Cartagene zažijem niečo výnimočné, niečo nezabudnuteľné.

Večer sme išli s veľkou spoločnosťou do Donjuánu. Bolo ceviche zo morského vlka a z chobotnice so žltou paprikou a čerstvým kokosovým mliekom, báseň. Aj tataki z hovädzej sviečkovej s tamarindom a ponzu omáčkou malo celkom silu. Potom som si dal grilovaného morského vlka s citrónovým rizotom a čerstvým parmezánom. Jedlo malo juhoeurópsku auru. Juan Felipe Camacho, mladý šéfkuchár, sa teda neučil nadarmo v San Sebastiáne u Juana Mari Arzaka. Jeho presnosť „karibizoval“ a napĺňa krásny lokál, striedavo obložený čiernymi a bielymi kachličkami, kde nálada tak či tak láme rekordy, poctivou kvalitou.

Keď sme okolo polnoci opustili podnik, pred dverami stáli noví hip-hoperi, zatiaľ tí najlepší, akých sme videli. Boli štyria a boli takí žiarliví na sóla svojich kolegov, že šliapali na plyn, akoby nebolo zajtrajška. To je v Cartagene, kde realita visí trochu nakrivo, však tak či tak vždy možnosť.

Nasledujúce dni som strávil medzi hotelom Santa Clara a najrôznejšími korytami. Raz som sa nasýtil pri fritéze pestro oblečenej kuchárky z ulice, ktorá vyrábala lahodné enchiladas plnené mletým mäsom, inokedy som jedol u Juana del Mar na Plazuela de San Diego niekoľko porcií ceviche, ktoré sa podávali na veľkých tanieroch v tvare rýb.

A samozrejme som ďalej čítal Sto rokov samoty. Dávno som objavil hotel Makondo, na ktorého fasáde bol v grotesknej veľkosti vyobrazený portrét Gabriela Garcíu Márqueza, vrátane citátu využiteľného pre hotel: „Ningún lugar en la vida es más triste que una cama vacía.“ – „Žiadne miesto v živote nie je smutnejšie ako prázdna posteľ.“ Vzťahoval som to najmä na prenajímateľov postelí, ale možno to veľký Gabo myslel úplne inak.

Počúval som hip-hoperov. V každom z početných barov Havana som si dal mojito, dokonca aj v tom, ktorý mal vonku na fasáde aplikovaného Lenina v životnej veľkosti. Sedel som s miestnymi pod mnohokmennými stromami na horúcich, prašných námestiach a pil kolu alebo pivo. Sledoval som dospievajúcich, ako v poludňajšej horúčave hrajú futbal, a iných, ako tancujú salsu v pavilóne na mestských hradbách. Čítal som. Sedel som. Nasledoval som volanie Signory Monicy, keď mi SMS správou prikázala prísť do Santa Clary, aby som jej robil spoločnosť pri perlivom nápoji.

Keď som sa v môj posledný deň v Cartagene opäť raz túlal mestom, zrazu som si všimol, že ulice sú plnšie ako zvyčajne. Taktiež neboli na cestách bežní nositelia šortiek s tričkami Hard Rock Cafe, ale miestni obyvatelia, ktorí sa očividne vyobliekali. Mali na sebe biele košele a svetlé nohavice, niektorí dokonca vymenili svoje šľapky a žabky za uzavretú obuv. Neprekvapilo by ma, keby sa dav ľudí vydal smerom ku Catedral de Santa Catalina de Alejandría de Cartagena de Indias, tomuto veľkému, gýčovému kostolu, ktorý si pilot Formuly 1 Juan Pablo Montoya prenajal na svoju svadbu.

Ale ľudia smerovali opačným smerom, nie do centra, ale k mestským hradbám, kde stojí Teatro Heredia. Ale ani divadlo nemalo predstavenie, ľudia išli ďalej k bývalému kláštoru La Merced, v ktorom je dnes niekoľko univerzitných inštitútov.

Pred La Merced bola postavená zábrana. Policajti kontrolovali, či ľudia, ktorí chceli vstúpiť na nádvorie kláštora, majú platnú pozvánku. Nemal som ani poňatia, o čo ide, ale nechal som sa unášať s miestnymi smerom ku kontrolnému stanovisku. Vo vnútri La Merced, toľko som mohol vidieť, sa pripravovala vojenská hudba. Na štvorci bolo rozostavených asi 200 stoličiek. Medzi publikom a hudbou sa nachádzalo zahalené čosi, okolo čoho sa zdalo, že sa všetko točí. Pocit, že toto „čosi“ si za žiadnych okolností nesmiem nechať ujsť, bol zrazu naliehavý.

Keď boli predo mnou možno už len štyria alebo piati ľudia, hudba začala hrať, niečo slávnostné, temperamentné. Ľudia sa postavili do pozoru. Bola to štátna hymna Kolumbie.

V tej chvíli som pocítil niečo magické: kúsok papiera mi zozadu vplával do ruky. Keď som prekvapene pozrel na kartičku, videl som svoje meno a nadpis: „Invitación“. Bol to môj vstupný lístok na tento štátny akt.

Otočil som sa, aby som sa poďakoval tomu zvláštnemu duchovi, ktorý spôsobil, že sa to najneuveriteľnejšie stalo skutočnosťou, ale za mnou nestál žiadny duch, ale Signora Monica.

Samozrejme, nepovedala, odkiaľ mala tú pozvánku. Povedala len: „Ponáhľaj sa“ a postrčila ma ku kontrole, kde som bol už na rade.

Prišli sme presne v momente, keď si prítomní, ktorí spievali hymnu s rukou na srdci, znova sadali. Mali sme miesta v druhom rade, pred nami ľudia s vyznamenaniami na klope a iní s jemnými črtami tváre, vyznamenaním, ktoré prináša život plný záujmu a zvedavosti.

Nasledovali prejavy. Nerozumel som ani slovo, okrem toho, že tu bude niekto uložený na večný odpočinok. Rektor univerzity držal malú urnu. Až keď bola odhalená stéla, v ktorej mala byť urna uložená, som pochopil: Bol to popol Gabriela Garcíu Márqueza, ktorý zomrel v roku 2014 v Mexico City a vždy hovoril o tom, že sa chce vrátiť do Cartageny.

Dnes to bol ten deň. Polovica popola prišla domov. Mercedes Bacha, jeho vdova, sedela v prvom rade, vedľa svojich synov Gonzala a Rodriga, spisovateľov, politikov, celebrít – a nás. Potom, čo urna našla svoje miesto, bola odhalená busta Gabovej charakteristickej hlavy, ktorú vytvorila britská sochárka Kate Murray.

Potom sa z galérie univerzity zniesli tisíce žltých motýľov. Bol to obraz, ktorý všetkým prítomným vyčaril na tvári magický úsmev, a mne napadla veta od Gaba, ktorú som čítal predtým, než som sa zatúlal do Cartageny: „Sotva som bol za hradbami pevnosti, ležalo predo mnou mesto v slezovo-farbenom šesťhodinovom večernom svetle v starej nádhere a premohol ma pocit, že som sa znovu narodil.“

A ja som bol svedkom tohto znovuzrodenia.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!