Mrs. Bean
Text od Claudie Schemerl-Streben Fotografie: Corbis, Getty Images
V kuchyni čínskej reštaurácie „On“ sa sedem dní v týždni nonstop krája, seká, smaží, parí a frituje. Hostinský a šéfkuchár Simon Hong Xie mieša hodvábne tofu s jarnou zeleninou, čerstvým koriandrom, chilli a sójovou omáčkou na tatarák, formuje tofu blanu Yuba so zeleninou na jarné závitky a krája bavlnené tofu, ktoré v nepravidelných intervaloch odoberá exkluzívne od Taiwančanky Chuang Shu-Chen, do woku. Jej tofu sa nedováža do Rakúska z Číny letecky. Keď tovar od Shu-Chen dorazí do lokálu vo viedenskej ulici Wehrgasse, má za sebou trojhodinovú cestu autom. Pestovateľská oblasť Shu-Chen: južné Burgenlandsko.
Rodáčka z Taiwanu produkuje tofu v Rotenturme už desať rokov. O jeho výrobe vtedy Shu-Chen, ktorá 15 rokov pôsobila v kozmetickom priemysle, nič nevedela. Na poľnej ceste neďaleko Güssingu náhodou objavila pole sóje, odtrhla pár bôbov, uvarila ich a zjedla tak, ako je to v jej domovine zvykom, s miskou ryže. „Dnes sú zelené bôby v každom supermarkete v mrazničke, kedysi ich nikto nepoznal. Susedia sa na mne smiali a hovorili, že sú použiteľné iba ako krmivo pre zvieratá.“ Posadnutá túžbou preniesť kúsok domova do Rakúska a ako one-woman firma vyrobiť špeciálny produkt, prerobila vlastnú záhradu na experimentálne pole, kúpila osivo a zasadila ho. Krátko nato sadla Shu-Chen do lietadla na Taiwan, zoznámila sa s výrobou sójového syra v troch rôznych firmách na výrobu tofu, kúpila sójový mlyn a začala vyrábať tofu vo svojej kuchyni.
Vlastné, pol hektára veľké pole sóje obhospodarovala Shu-Chen päť rokov – ručne. Dnes ju zásobuje biopoľnohospodár z Großpetersdorfu, ktorý pre ňu strukovinu pestuje. Osivo sa vysieva po posledných jarných mrazoch a v priebehu niekoľkých týždňov zmutuje z jemnej sadenice na nenápadnú, kríkovitú rastlinu s maximálnou výškou 80 centimetrov, ktorá nesie drobné biele a fialové kvety. Začiatkom júla sa na tomto mieste tvoria struky, ktoré sa počas letných mesiacov vyvinú na hnedý, kožušinovitý ochranný obal pre bôby. Struky sú dlhé až desať centimetrov, ich obsah – päť semien – je hnedý, zelený a čierny, guľovitého až obličkovitého tvaru a nesie malú čiernu jazvu. Na jeseň sója zhadzuje listy, bôby dozrievajú, zbierajú sa, čistia od hliny a skladujú v stodole v chlade a suchu. Základný materiál pre tofu od Shu-Chen by sa dal skladovať dva roky bez straty chuti. Ona však spracováva bôby bohaté na bielkoviny v priebehu jedného roka. Raz týždenne si prinesie 15 kilogramov bôbov zo skladu a cez noc ich namočí do vody Grander (celý dvor je zásobovaný touto „oživovanou vodou“). Na druhý deň sa bôby scedia a spolu s čerstvou vodou rozdrvia v sójovom mlyne, čím vznikajú dva medziprodukty: na jednej strane sójové mlieko získané z bôbov, na druhej strane zvyšok sójové otruby, nazývané aj Okara. „Otruby pozostávajú z cenných vláknin a sú bohaté na balastné látky. V európskom priestore sa však nevyužívajú ďalej tak, ako je to zvykom v Ázii.“
Shu-Chen získa 150 litrov sójového mlieka z 15 kilogramov bôbov. Tekutinu postupne zahrieva v syrárskom kotle, kým nezačne vrieť. Mlieko zostáva v nádobe tri hodiny a pridáva sa doň koagulant, aby sa odbúrali rušivé horké látky a bielkoviny mohli vyvločkovať. Horúcu zmes farmárka vylieva cez bavlnenú plachtu. Technika, ktorá tofu dodáva aj názov bavlnené tofu alebo Momen-tofu. Akonáhle sa oddelí svetložltá srvátka, Shu-Chen tofu hmotu naberie a lisuje do obdĺžnikových foriem. Ako tradiční syrári vo svojich horských chatách si aj Shu-Chen pomáha veľmi jednoduchými metódami na lisovanie svojho tofu. Na tofu položí plastové dosky (v Číne sa používa drevo, u nás je to z hygienických dôvodov zakázané) a zaťaží ich vedrami naplnenými vodou. Tofu potrebuje až tri hodiny, kým vychladne. „Počas tohto procesu musí byť lisované, aby nestratilo svoj tvar. V zime jednoducho otvorím okno, aby som proces trochu urýchlila.“ V lete siaha Shu-Chen po ventilátore. Vychladnuté, tuhé tofu krája na obdĺžniky. Balí ho ako prírodné tofu, nakrájané na kocky ho nakladá do oleja s bylinkami alebo ho necháva vyúdiť u susedného mäsiara. Aj pre odrezky, ktoré vznikajú pri krájaní jej sójového syra, našla aktívna farmárka využitie. „Na začiatku som ich vždy zjedla. Neskôr som si pomyslela, že z nich jednoducho spravím nátierku z tofu.“ Produkty od Shu-Chen (nevyrába len tofu a stále pestuje sójové klíčky, ale pestuje aj jedlé ľaliovky, ktorých puky nakladá do marinády) sa predávajú priamo z dvora a vo všetkých farmárskych predajniach v južnom Burgenlandsku. Rozváža ich osobne sójová farmárka. Kvalitou svojho produktu a veľkým úsilím a presvedčovacou prácou sa so svojimi sójovými produktmi v regióne presadila: „Kedysi hádzali moje tofu do koša, dnes je to najlepšie tofu, aké existuje. Som na to hrdá.“
Hrdý môže byť aj Matthias Krön, úspešný podnikateľ, ktorému sa podarilo preorientovať konvenčnú mliekareň „Mona“ na výrobu sóje. Do deviatich rokov dozadu stroje v Oberwarte ešte balili mlieko a jogurt od kráv, od roku 2008 sa tieto dva produkty vyrábajú výlučne z rastlinnej suroviny: sójových bôbov. Na rozdiel od väčšiny konkurentov „Mona“ nespolieha na bôby z celého sveta, ale výlučne na bôby z Rakúska bez genetickej modifikácie. Sójovú mliekareň zásobuje 450 konvenčných a 200 biofarmárov zo siedmich spolkových krajín (hlavnými oblasťami pestovania sú Burgenlandsko a Horné Rakúsko s celkovo 19 062 hektármi sójových polí). „Nechceme nakupovať niekde na spotovom trhu, ale spoločne s našimi farmármi vytvárať kvalitu. Dobrý produkt dostanem von až vtedy, keď začnem už na poli a nie až v továrni. To nie je pre každého výrobcu samozrejmosť,“ hovorí presvedčivo zdatný spoločník v konverzácii, „pretože väčšina sójových bôbov na svete sa pestuje na krmivo pre zvieratá.“ Zmluvní farmári – medzi nimi aj najstarší sójový farmár v Rakúsku, 70-ročný Leopold Pischinger – pestujú pre „Mona“ štyri odrody sóje. Na jeseň sa vozia do regionálnych zberní a podľa potreby sa prepravujú kamiónmi do Oberwartu: Cardiff, Daccor, Gallec a Platters Gelbe. „Na začiatku sme mali v prevádzke desať odrôd. Zistili sme však, ktoré odrody chutia dobre. Pri jednej jedinej sme nemohli zostať, pretože musíme zohľadniť rozdielne klimatické podmienky a vlastnosti pôdy v jednotlivých spolkových krajinách.“
Prvý pokus naplniť sójový jogurt bol neúspešný: „Bolo to neskutočne veľa práce, pretože nikto nevedel, ako sa vyrába sójový jogurt. Na začiatku chutil dobre, ale potom zrazu receptúra prestala fungovať, jogurt bol drobivý a horký.“ Dôsledok: Krön začal skúmať, kúpil nové sójové zariadenie a intenzívne sa zaoberal výberom odrôd. Dva roky sa experimentovalo, kým sa správna zmes pod značkou „Joya“ dostala do téglikov a tým aj do chladiacich boxov v supermarketoch. Dnes sú v ponuke nielen jogurt natural a jogurty v rôznych príchutiach, ale aj krémové sójové shaky a mlieko. Krön, ktorý je aj zakladateľom spolku „Sója z Rakúska“, však nechce nikoho obracať na svoju vieru: „Mnohí výrobcovia sóje sú vegetariáni alebo majú náboženské motívy. Ja nie som fanatik, rád si vypijem aj pohár kravského mlieka.“