A-La-Carte

Po práci na pole (2018/3)

To, že Viedeň patrí k mestám s najvyššou kvalitou života na svete, je už známe. Ako rozmanité je poľnohospodárstvo vo Viedni a jej okolí, je mnohým obyvateľom miest stále neznáme. Iniciatíva After Work am Bauernhof (Po práci na farme) chce zmeniť práve toto. Miestna obhliadka. Tam beží prasa. Sme v Bruseli, v „hlavnom meste“, ktorého opis sa v rovnomennom bestsellere Roberta Menassa začína touto vetou…


To, že Viedeň patrí k mestám s najvyššou kvalitou života na svete, je už známe. Ako rozmanité je poľnohospodárstvo vo Viedni a jej okolí, je mnohým obyvateľom miest stále neznáme. Iniciatíva After Work am Bauernhof (Po práci na farme) chce zmeniť práve toto. Miestna obhliadka.

Tam beží prasa. Sme v Bruseli, v „hlavnom meste“, ktorého opis sa v rovnomennom bestsellere Roberta Menassa začína touto vetou? Nie, nie sme ani vo Viedni, ale skoro vo Viedni. Za prasaťom nasledujú ďalšie ošípané, pretekajú sa, váľajú sa v blate, zabávajú sa pri kŕmnom žľabe. Niektoré z tých starších sa len tak prechádzajú. Medzi mladými a starými nie sú žiadne agresie, pretože revír týchto ošípaných má veľkosť futbalového ihriska. Všetko pod holým nebom. Len 25 minút jazdy autom od viedenského centra mesta.

Len málo obyvateľov mesta vie o scéne záhradníkov a poľnohospodárov, ktorá sa otvára v blízkom okolí ich mesta. Tam ležia veľké a menšie prevádzky svorne vedľa seba. Bio existuje popri konvenčnom. Jedni pracujú pre obchod s potravinami. Iní predávajú svoje výrobky vo vlastnom farmárskom obchode, ktorý je otvorený len raz týždenne na pár hodín a potom je beznádejne vypredaný. Jedným z nich je biopoľnohospodár Vinzenz Harbich v Aderklaa. Práve porazil štyri ošípané. Sám ich rozporcoval a uložil v chladiarni vedľa miniatúrnej porážkovej miestnosti. Hipsterská brada biopoľnohospodára pasuje k jeho životnému štýlu viac ako k Caffè Latte mužských obyvateľov 2., 7. a 8. viedenského obvodu, z ktorých v dedine Aderklaa, len pár kilometrov od diaľnice, pravdepodobne bolo len málo. „Moji zákazníci pochádzajú takmer všetci z okolia, a to sa mi páči,“ hovorí Vinzenz Harbich.

Jeseň práve zaklopala s niekoľkými väčšími úhrnmi zrážok, čo sa ošípaným v ich čerstvých bahenných kúpeľoch obzvlášť páči. A Harbich pracuje na vybudovaní zimných maštalí pre svoj dobytok. Tie sa zatiaľ pasú v susedstve ošípaných a pohľad na jalovice a voly, ktoré v pokoji prežúvajú trávu a bylinky, pripomína formu poľnohospodárstva, ktorá je svetelné roky vzdialená od veľkochovu, ktorého lobisti formujú poľnohospodársku politiku Európskej únie. „V zime sa dobytok živí senom a kukuricou, to im stačí.“ Od apríla do októbra je k dispozícii čerstvá tráva, každý deň z iného kúska lúky, kam je dobytok vedený pomocou oplotkov a ohradníka.

Pôvodne rodina Harbichovcov pracovala hlavne s tirolským šedým dobytkom, tak rozpráva mladý biopoľnohospodár, ale keď drobní tirolskí poľnohospodári prešli z bio na konvenčnú výrobu (aj to sa stáva), Harbichovcom došiel dorast. Vinzenz priniesol do Aderklaa dobytok plemien Aubrac, Angus a Piemontese. Medzitým sa im skvele darí. Harbich experimentuje aj s krížením, jeho cieľom je najlepšie hovädzie mäso na svete, ktoré si sám štyri týždne necháva zrieť v „dry-ager“ sušičke. „Náš roštenec je v piatok, keď je otvorený bioobchod, vždy vypredaný ako prvý.“ Na útechu je k dispozícii masť, oškvarky z Harbichových ošípaných a občas aj jedna či druhá klobása. Minulé leto boli okrem tučných bravčových kotliet mimoriadne obľúbené T-bone steaky. Kvôli grilovaniu.

Výlet do záhradníckych prevádzok a k poľnohospodárom okolo Viedne prináša mnoho zaujímavých informácií a niekoľko krásnych chuťových zážitkov.

Učíme sa tu o idealizme, o biopoľnohospodárstve a konvenčnom poľnohospodárstve a že hranice pre bohatstvo nápadov a kvalitu sú v oboch disciplínach často plynulé. Hoci sa od seba zásadne líšia. Návšteva v nových high-tech skleníkoch záhradníckych rodín Flickerovcov a Haidvoglovcov. Moderný skleníkový areál má veľkosť štyroch hektárov, pre porovnanie: futbalový štadión Ernsta Happela má približne rovnako toľko. Tu vďaka modernej svetelnej réžii rastú po celý rok šalátové a miniatúrne uhorky.

Prečo práve uhorky, Martin Flicker? „Vyučil som sa za záhradníka, prevzal som podnik po rodičoch a potom som jednoducho začal s uhorkami, pretože sa mi páčili. Minuhorky sa predávajú čoraz lepšie. Obzvlášť vo Viedni sú šalátové a malé uhorky veľmi obľúbené.“ Pretože rezeň a vyprážané kura? „Je to pravdepodobne presne tak.“ Čo sa v bioobchodoch v štvrti Neubau vyslovuje prinajlepšom za zatvorenými dverami: substrátová pôda, zrieknutie sa striedania plodín, intenzívne pestovanie zeleniny a ochrana rastlín, to všetko nájdete v podniku rodín Flickerovcov a Haidvoglovcov, pričom tí druhí prispievajú know-how v oblasti zavlažovania a ochrany rastlín – ideálne partnerstvo. Záhradník Flicker, ktorý pôsobí dobre naladený a na takéto otázky je dobre pripravený, hovorí: „Jasné, že tu pracujeme s metódami veľkého podniku. Zákonné limitné hodnoty alebo ešte prísnejšie limity obchodu však ľahko podliezame, chemická ochrana rastlín sa používa len v extrémnych situáciách.“ Napríklad pri múčnatke, ktorá práve napadla rastliny šalátových uhoriek, ako ukazuje miestna obhliadka v jednom z dvoch futuristicky pôsobiacich skleníkov. Odkiaľ je tá technika, recyklácia vody, perfektná regulácia klímy, metódy hnojenia? „Najlepšie know-how prichádza v súčasnosti z Holandska, odtiaľ máme aj rady a techniku.“ A potom Martin Flicker dodáva: „Bolo by pekné, keby bol jeden z kultúrnych expertov z Holandska k dispozícii, práve v čase, keď sa podnik ako náš ešte pasuje so začiatočníckymi problémami.“

Denne čerstvo zberaná minuhorka si vo Viedni získala veľkú obľubu. „Je aj chuťovo zaujímavejšia, pretože menej vody znamená viac arómy,“ hovorí Flicker. Teší ho, že jeho tovar sa medzitým dodáva aj do viedenských škôl. Regionálna zelenina na spoznanie, najlepšia cesta ku kulinárskemu vzdelávaniu pre mladých, ktoré je v Rakúsku aj tak v zlom stave.

Ako chutí to, čo sa pripravuje z ošípaných plemena Schwäbisch-Hällisches Duroc, Harbichovej tučnej, chutnej, v zime chladu odolnej kríženej zmesi, môže hladný návštevník Marchfeldu zistiť na hranici s oblasťou Weinviertel, v bioheurigene (vinárni s vlastnou produkciou) Márie a Hermanna Hoferovcov v Auersthale.

Miestna obhliadka v auguste na hranici medzi Marchfeldom a Weinviertelom. Veterné turbíny stoja, kukuričné rastliny vyzerajú ako koncom novembra, vzduch sa chveje, slnko praží v jednej z najsuchších oblastí Dolného Rakúska. Len vinič rastie a kvitne do krásy. U rodiny Hoferovcov chutí bravčová masť nadpozemsky dobre, krémovo, korenisto, bez toho, aby v nej bola jediná korenina. Bravčový bôčik nie je o nič menej chutný ako kuskus s čerstvými rajčinami alebo vlašský šalát. Pri pohári svojho vynikajúceho Veltlínskeho zeleného rozpráva Hermann Hofer, prečo sa pri biovíne síce musí zmieriť s väčšou námahou pri práci, ale preto nemôže pýtať viac peňazí. „Zákazníkom jednoducho chýba povedomie. Víno posudzujú v prvom rade podľa toho, či im chutí, a mnohým je jedno, či je víno bio.“ V poľnohospodárstve je to iné, hovorí Hofer. „Mnoho poľnohospodárov z okolia prešlo na bio menej z ideologických, ale skôr z ekonomických dôvodov.“ Pretože ľudia síce neplatia viac za biovíno, ale veľmi radi si priplatia za biozeleninu a biopoľné plodiny. Zábavné, ako trh medzi ponukou a dopytom, ktorému mnohí radi podsúvajú absolútnu zlomyseľnosť, nakoniec predsa len reguluje veci v prospech našej planéty. Ako hovorí aj Vinzenz Harbich: „O cenách sa s našimi zákazníkmi nediskutuje.“ A dodáva: „Moja žena si vždy myslí, že sme príliš lacní. Ja ale nechcem pracovať len pre elitu, ale pre ľudí z okolia.“

Steak z dobytka z biofarmy Harbich chutí potom, keď poznáte rodinu a jej filozofiu, o to lepšie. A bravčový viedenský rezeň porazí každý teľací viedenský rezeň. K tomu je mimochodom uhorkový šalát. V ľubovoľnej veľkosti. A zo susedstva.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!