Text: Roland Graf, Foto: Cultura Creative (RF) / Alamy Stock Foto
Medzi medzinárodnými barovými hviezdami možno nájsť veľa tých, ktorí nedokončili štúdium, ale určite nie fyzikálnych analfabetov. Pretože bez základných vedomostí o prúdení a špecifickej hmotnosti kvapalín sa jednoducho koktaily nemiešajú. Ukazuje to už jednoduchý Aperol Spritz, bez ktorého si leto mnohí zrejme ani nevedia predstaviť. Pomôcka pre zloženie je 3-2-1, teda tri diely prosecca, dva diely Aperolu a jeden diel sódy. Tu sa nedá veľa pokaziť – pokiaľ sa nepustíte do boja s fyzikou. Pretože školsky správne musí ísť prosecco do pohára ako prvé. Kvapalina s vyššou hustotou, teda jednoznačne Aperol, klesá cez neho nadol. Po prvé to vyzerá krajšie a po druhé to zabraňuje tomu, aby sa likér prilepil na dno, zatiaľ čo prosecco na ňom „pláva“. Samozrejme, dalo by sa premiešať, ale tým by sa uvoľnilo viac kyseliny uhličitej. Vytúžený svieži kopanec je preč a zo „Spritzu“ sa stáva nič.
Túto domnelú chybu robili určite v počiatkoch koktailovej kultúry, keď na pultoch vládli takzvané Pousse Cafés. Pritom sa vedome vrstvili kvapaliny s rôznou „hustotou“, čo bolo opäť v móde v 80. rokoch, v ére lepkavých likérov a dáždnikových drinkov. Maľovanie podľa čísel v koktailovom pohári. Avšak oproti pomaly ku dnu klesajúcej hmle dokonalého Negroni takéto excesy s farebnými škatuľkami blednú. Čistá elegancia tejto gravitáciou skrotenej búrky v koktailovom pohári je joga, vrstvenie likérov je disko tanec.
Čím viac miešaný nápoj žije zo sviežosti, tým ľahšie sa dá v lete pokaziť. To platí aj pre momentálny „stále-v-kurze-drink“, ktorý sa zdá taký jednoduchý, že roky fungoval len ako núdzová objednávka v bare. Ako si však pripraviť dokonalý Gin & Tonic (aj to „a“ resp. „&“ ukazuje, že sa stal serióznym)? Trik na to má Boris Ivan, ktorý vpracováva tonik ako sneh z bielkov do cesta na koláč: zapracovávanie je tajomstvom „Ultimate G & T“. Slovák, ktorý do mája mixoval v bare Galvin at Windows v nóbl londýnskej štvrti Mayfair, vyučuje túto techniku pre sherry dom Gonzales Byass, ktorý ponúka aj prémiový gin „London No. 1“.
Päťstupňový program. Chamtivo naliať fľašu toniku na gin pre Ivana neprichádza do úvahy, najprv naplní bruchatý pohár veľkým a čo najväčším množstvom ľadu. „Urobiť s ním krátke kolo,“ radí expert na gin a myslí tým buď otáčanie pohára, alebo pohyb ľadu miešacou lyžičkou. Ak by sa vytvorila roztopená voda, tá sa vyleje. To bol druhý krok, predtým ako „dovnútra príde toľko ginu, aby bolo vidieť modrú farbu“. Španielski priatelia long drinkov to zrejme vidia až pri šiestich centilitroch a viac. Matematické povahy však môžu byť ubezpečené, že pomer miešania ginu a toniku 1:2 by bol ideálny. Ale predtým sa dlhou barovou lyžičkou opatrne opäť pohne ľad.
Až potom prichádza zlatý klinec Borisa Ivana: bublinky toniku majú do pohára putovať pozdĺž barovej lyžičky. Čím viac bubliniek kyseliny uhličitej – preto to prirovnanie so snehom z bielkov – nesie arómu borievky, tým lepšie a sviežejšie zároveň výsledok chutí. Pastvou pre oči je „mravčia cesta“ v podobe toniku v každom prípade. Chýba už len krok 5: pár strekov éterického oleja z citrónovej kôry, profesionálmi nazývanej Lemon Twist, na povrch a potom kôru ponoriť do pohára.
Hyperurbanizmus pri šejkri. Malá extra námaha, ktorá odlišuje barových profesionálov od laikov, ktorí si rýchlo namiešajú niečo na grilovačku, sa tu jasne prejavuje. Čas je jednou z hlavných ingrediencií, dalo by sa povedať. Ale nie vždy prinesie „viac“ aj lepšie výsledky. Samozvaný fanatik do kvality môže ľahko zlyhať, ako ukazuje jeden z najobľúbenejších letných drinkov. „Laici radi siahajú po hnedom trstinovom cukre,“ opisuje Peter Müller kardinálnu chybu pri domácej Caipirinhi. Dlhoročný šéfbarman K.u.k Hofbeisl v Bad Ischl vníma obľúbený letný drink, do ktorého patria aj limetky a pálenka z cukrovej trstiny Cachaça, ako vzorový príklad zdanlivo jednoduchého receptu. Pretože aj tu sa dá harmónia sladkosti a kyslosti rýchlo zničiť. „Väčšina ľudí doma používa hnedý cukor zo supermarketu a ten má obzvlášť veľké kryštály,“ uvádza Hornorakušan jeden z dôvodov narušenej rovnováhy. To nehnevá len Brazílčanov, ktorí svoju národnú liehovinu (len od trhového lídra „Cachaça 51“ sa každú sekundu medzi Brazíliou a Belémom, Manausom a Fortalezou skonzumuje 104 porcií!) miešajú takmer vždy s bielym cukrom a kúskami limetiek.
Miešať „exotickejšie“, než vyžaduje originál, pripomína proletára, ktorý hovorí „ú“, kde nepatrí, keď chce pôsobiť elegantne – teda: „Tam som sa schúlil“ (v nemčine príklad hyperurbanizmu) – fenomén, ktorý jazykovedci označujú krásnym slovom hyperurbanizmus. Človek chce aj pri drvení limetkových mesiačikov, takzvanom „muddlovaní“, pôsobiť múdrejšie, než je. Lenže potom sa koktail práveže nepodarí. „Ostrý hnedý cukor ti pritom z limetky vytrhne práve tie horké časti,“ krúti profík Müller tentoraz nie šejkrom, ale hlavou. „Tam je vhodnejší aj obyčajný cukor,“ myslí si Ischler. Jeho všeobecná rada, keď do drinku idú citrusové plody (a nie sú len dekoráciou na okraji pohára), znie: „Radikálne odrezať biele časti, tie robia drink horkým.“
Ľadovo slepý z Daiquiri. Citrusové plody, ktoré je aj pre profesionálov ťažké získať v stálej kvalite, sú však stále ľahká úloha. Koktailová ingrediencia, ktorú laik väčšinou ani nevníma ako takú, rozhoduje o jemnej chuti alebo vodnatom drinku-niečom. „Ľad je takmer vždy absolútne esenciálny pre koktail,“ formuloval to už legendárny Harry Craddock v roku 1930 v ikonickom „Savoy Cocktail-Book“. Pretože v skutočnosti by bez zmrazenej vody neexistovala moderná koktailová kultúra. Väčšinou nespochybňované označenie „American Bar“ totiž neznamená nič iné, než že sa tam pracuje s ľadom. Predtým ostávali drinky britskej vyššej triedy rovnako nechladené ako rumová dávka, ktorú si námorníci dopriali s vodou, cukrom a limetkami. Bod obratu predstavovalo otvorenie „Wenham Lake Ice Company“ v roku 1844, ktorá v Londýne spustila revolúciu nápojov. V časoch plachetníc si nikto nerobil starosti s emisiami CO2. Pretože bloky sa dovážali z Ameriky, straty 50 % nákladu roztopením neboli zriedkavosťou.
Na ľad z jazier alebo rieky Hudson – zdravotne nie vždy bezproblémový – sa dnes už nikto nemusí spoliehať. Ale dostupnosť mrazeného ľadu vedie aj k laxnému zaobchádzaniu s kockami. Gretchenina otázka pre domácich barmanov znie: Ako si na tom s riedením? Silný drink znesie riedenie, čo je odborný výraz. V ideálnom prípade roztopená voda dokonca uvoľní jemné arómy – ako to poznáme z kvapky vody v pohári whisky. Pre už dokonalú rovnováhu sladkosti a kyslosti v koktailovom pohári je však riedenie smrťou. Pravidlo znie: čím väčšia kocka ľadu, tým pomalšie sa topí. Drvený ľad (crushed ice) teda vo väčšine drinkov nemá čo hľadať, pokiaľ nie ste konzument „pre účinok“ ako Ernest Hemingway: „Vypil dvojité Daiquiri, [...] ktoré Constante servíroval v namrazených pohároch, takže nechutili po alkohole“. Homage nositeľa Nobelovej ceny patrí jeho kubánskemu osobnému mixológovi Constante Ribalaigua z „Floridity“. Tam sa Daiquiri pripravovali s drveným ľadom – „šiesty alebo ôsmy chutil, akoby ste schádzali z ľadovca a neboli na lane“.
S rešpektom podať guľu. „Rešpektne chladiť“, ako to nazýva Bert Jachmann, sa však robí inak. „Ak mám šancu, rád pracujem s čerstvo nasekanými kusmi ľadu,“ hovorí šéfbarman baru „Heuer“ na viedenskom Karlsplatz. Masívny ľad na jednej strane perfektne chladí, „okrem toho je individuálny tvar a čírosť ľadu komplimentom pre každú liehovinu a robí z jednoduchých drinkov pastvu pre oči“. Perfektné na udržanie teploty drinku, ale bez toho, aby sa výrazne zmenila jeho chuť, sú predovšetkým už nejaký čas obľúbené ľadové gule. A v časoch retro barmanstva sa samozrejme chladí ako za čias „Wenham Lake Ice Company“. V Singapure napríklad Philip Bischoff v bare „Manhattan“ každú noc dohliada na to, ako sa z kvádra ľadu najprv režú tyče a potom vyklepávajú kocky. Na súkromnú grilovačku je to predsa len trochu veľa. Najmä preto, že mondénne formy na gule s priemerom šesť centimetrov sú ľahko dostupné. Dostať ich napríklad v špeciálnych obchodoch Barstuff (forma pre tri kusy stojí 4,66 eura, www.barstuff.de) alebo Cocktailian (za 7,57 eura, www.cocktailian.de). Ten druhý ponúka aj profesionálne formovače ľadu v tvare mozgu. Tak súkromný barman hneď signalizuje svojim hosťom, ako veľmi pri miešaní premýšľa.
Perfect G & T
4 cl Dry Gin (napr. London Nr. 1.)
1 citrónová kôra
12 cl toniku
Pohár: Highball alebo balónový pohár
Garnírovanie: limetková kôra a borievka
Všetky ingrediencie premiešajte v miešacom pohári na veľkom bloku ľadu a vlejte do pohára pre hostí. Pohár naplňte ľadom, pridajte citrónovú kôru a ľad krúživým pohybom barovej lyžičky premiešajte, kým sa pohár nezahmlí. Prebytočnú roztopenú vodu vylejte, dolejte gin. Otvorenú fľašu toniku držte prikrytú chrbtom barovej lyžičky a pomaly nechajte tonik stekať po lyžičke do pohára. Do pohára dajte limetkovú kôru a borievky a servírujte.

Aperitivo Spritz
(Mariù Salvatori de Zuliani, z: „Venezia nel bicchiere“, 1979)
15 cl suchého bieleho vína
5 cl „nejaký bitter (napr. Cynar, China Martini, Bitter Campari)“
Pohár: pohár na víno
Garnírovanie: citrónová kôra
Prvý (ruko)písomný recept na „Spritz“ bol vytlačený vo furlančine a pochádza z domácnosti Donny Salvatori de Zuliani. Mal by pochádzať z Padovy a má málo spoločného s neskoršími verziami. Historik kuchyne z Terstu Alessandro Marzo Magno (Il genio del gusto) ho preložil a predpokladá, že sa miešal s Cynarom. Pohár naplňte dobre vychladeným vínom a dolejte likér. Ozdobte kôrou.

Spritz Veneziano
(Oficiálna receptúra „International Bartenders Association“)
6 cl Prosecco
4 cl Aperol
Sóda
Pohár: Old Fashioned
Garnírovanie: polovica plátku pomaranča
Pohár naplňte kockami ľadu, potom pridajte plátok pomaranča. Opatrne (zboku popri ľade) vlejte Prosecco. Potom krúživým pohybom pridajte Aperol a dolejte dielom sódy.
