Nie bez môjho sous-chefa
Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Lukas Beck
Napriek strmej kariére je len 26-ročný Thomas Göls príliš skromný. V januári 2007 varí v Lyone spoločne s 23 ďalšími špičkovými kuchármi z celého sveta o vytúženú trofej Bocuse d'Or. Pôsobivé sú aj jednotlivé stanovištia, ktoré už Viedenčan dosiahol: „Sacher“ a „Novelli“ vo Viedni, „Obauer“ vo Werfene a napokon „Meinl am Graben“. Pre šéfkuchára Joachima Gradwohla bol vzostup Thomasa Gölsa na pozíciu sous-chefa pred dvoma rokmi predprogramovaný: „Pretože bol jednoducho dobrý, už mal nejaké skúsenosti, prichádza z dobrých podnikov a má neskutočný cit pre varenie.“ Ako zástupca šéfkuchára je Thomas Göls zodpovedný za vedenie kuchárskeho tímu, za nákup a tvorbu jedálneho lístka. Keď Joachim Gradwohl nie je v dome, má plnú zodpovednosť. Vášeň pre varenie nepozná u mladého sous-chefa žiadne hranice, pretože ak práve nestojí v reštauračnej kuchyni alebo netrénuje na súťaže, študuje odbornú literatúru pri hľadaní nových nápadov alebo stojí pred vlastným sporákom. „Doma som veľmi dobre vybavený a keď mi niečo napadne, musím to hneď vyskúšať. V hlave to jednoducho stále pracuje.“ Pre súťaž Bocuse d'Or obetuje dokonca všetok svoj voľný čas. „Každý deň, každá minúta sa využije, vlastne ide na to všetko, čo má človek ako voľný čas.“ Jeho cieľ? „Dobre obstáť na Bocuse d'Or,“ hovorí šibalsky. Špecialistom je Thomas Göls v záležitostiach čatní. „Skúša nesmierne veľa vecí a prichádza s tými najbláznivejšími vecami. Niekedy sa postaví doma a dni zavára lekváre. Tie potom používame aj u nás,“ prezrádza Joachim Gradwohl. „Zábavné, že o tom rozpráva,“ hovorí Göls, pristihnutý pri svojej vášni. „Beriem všetko, čo práve rastie u mňa v záhrade, napríklad čatní zo zelených paradajok, to bolo skvelé.“ Obzvlášť hrdý je Gradwohl, keď v jeho neprítomnosti všetko funguje hladko: „Teší ma nesmierne, keď neskôr počujem, že hostia aj obsluhujúci personál nezávisle od seba hovoria, že boli úplne spokojní.“
Dve uličky ďalej prevzalo v polovici mája vedenie kuchyne „Schwarzes Kameel“ úspešné duo Christian Domschitz a Alois Traint. Svoje prvé stretnutie mali obaja pred 15 rokmi v reštaurácii „Bauer“. „To bola náhoda. Hľadal som prácu, ktorá by dovoľovala voľno v sobotu a nedeľu, a jednoducho som otvoril Gault Millau. „Bauer“ bol prvý názov, ktorý spĺňal kritériá. Uchádzal som sa o prácu a pýtal som sa, či nepotrebujú kuchára, čašníka alebo výčapníka, a začal som hneď v kuchyni.“ Na prvý deň Aloisa Trainta obaja nezabudli: „Alois prišiel dnu s dlhými, kučeravými rozpustenými vlasmi! Na druhý deň bol vlas v polievke a povedal som mu, máš tri možnosti: Buď sieťka, vrkoč, alebo si tie vlasy ostrihaj.“ Pred vyše desiatimi rokmi sa kuchár so svojou hrivou rozlúčil. Odvtedy sa obaja charizmatici, ktorí nemôžu byť po vizuálnej stránke rozdielnejší – jeden konzervatívny a láskyplne nazývaný „Dlháň“, druhý ležérny, s pirátskou šatkou na hlave a brandingom na ramene –, až na pár krátkych prerušení od seba neodlúčili. Pracovné manželstvo má už druhú zmenu – z „Bauer“ do „Mörwald im Ambassador“ a odtiaľ do „Schwarzes Kameel“ – za sebou. Ďalšiu si Domschitz neželá: „V roku 2018 oslávi ,Schwarzes Kameel‘ svoje 400. narodeniny. Pri tom chceme byť.“ Kreácie vznikajú prostredníctvom rozhovorov, ako napríklad legendárna „Brettljause“ (obložená doska) s maslovou rybou, wasabi a dijonskou horčicou, samozrejme podávaná na drevenej doske. Kvalita je pre oboch veľmi dôležitá, pričom sous-chef Traint „je extrémnejší ako ja“, hovorí Domschitz. V niektorých prípadoch jedlo, ktoré je už na tanieri, Alois Traint uvarí znova, pretože nesedí. „V kuchyni sa denne dejú chyby. Dôležité je neflákať to, ale všetko hneď urobiť nanovo, pretože odpad s hľuzovkou zostáva odpadom.“ Z prchkého kuchára sa dnes stal sous-chef s potrebným pokojom: „Vtedy som bol kuchár na minútu, dnes viem, že ryba potrebuje čas.“ So svojou pozíciou je 37-ročný spokojný: „Hierarchia pre mňa nie je dôležitá. Pokiaľ Christian Domschitz potrebuje kuchára, zostanem sous-chefom. Buď pôjdem do dôchodku, alebo zomriem.“
Klaus Fleischhaker nemá žiadneho sous-chefa. U neho je len jeden šéfkuchár a ten sa volá Jürgen Vigne. V podniku je päť rokov, predtým sa učil u Lisl Wagner-Bacher v Mauterne a zostal tam 11 rokov, než prešiel priamo do „Pfefferschiff“ pri Salzburgu. Rozhodujúce boli súkromné dôvody, dôležité však pre neho bolo aj to, aby mohol opäť variť v rodinne vedenom podniku. V 400 rokov starých múroch sa snažia o to, aby sa hostia cítili príjemne. Na rozdiel od mnohých iných podnikov bodujú tu neformálnosťou. „To je to, čo nás odlišuje od iných,“ hovorí hrdý patrón Fleischhaker. So svojím šéfkuchárom je na rovnakej vlnovej dĺžke: „My obaja máme rovnakú predstavu o tom, čo tvorí dobrú kuchyňu.“ V „Pfefferschiff“ sa stavilo na sezónne a domáce produkty – v súčasnosti predovšetkým na sladkovodné ryby ako sih, sumec a sivoň. „Nepotrebujem ryby z ďalekých ostrovov alebo hľuzovky, keď je práve sezóna kuriatok, a nehanbím sa zaradiť na lístok ani krvavničku.“ Rovnakého názoru však obaja nie sú vždy. „Jeden občas krúti nosom a povie: ,toto nie je nič pre mňa‘. Keď chuťovo niečo nesedí, tak na tom ešte trochu popracujeme a nájdeme konsenzus,“ hovorí Vigne. Liniu podniku meniť nechce, ale že každý kuchár má svoj vlastný štýl, ktorý prináša, poprieť nemôže. Tak vzniká poctivá kuchyňa s „pepom“ a na najvyššej úrovni, ako napríklad májový jeleň so slivkovo-kúriovým čatní alebo krabie lasagne s teľacími brzlíkmi a figami na porte, mimochodom kreácia Jürgena Vigneho: „Je to zábava, keď človek počuje odozvu od hostí.“
Rodák z Kremže sa naučil v prvom rade šetrnosti pri zaobchádzaní s produktmi. Klaus Fleischhaker mu ukázal, že z každého jablka a každého odrezku sa dá niečo urobiť, čo však netreba zamieňať s využívaním zvyškov. Zlozvyky nemá žiadne. „Všetci sme veľmi pri zemi, u nás nie je jediný fajčiar a ani sa veľa nepije, čo je pre gastronómiu skôr netypické – my jednoducho nie sme normálni kuchári.“ Doma Vigne skôr nevarí. Súkromne radšej chodí jesť von alebo jazdí k mame do Kremže: „Rezeň od mamy je stále vrchol.“
Vášeň pre celok je to, čo spája Waltera Eselböcka s jeho šéfkuchárom Jürgenom Csencsitsom: „Existujú celkom dobrí kuchári, ktorí varia – a dosť. Ale existujú aj kuchári, ktorí robia gastronómiu vášnivo, a to si na ňom cením.“ Varenie je svet Waltera Eselböcka, svet, ktorý takmer úplne vkladá do rúk svojho šéfkuchára. 14 rokov dlhá spolupráca urobila z oboch perfektne zohratý tím, ktorý je spoločne so svojím kuchárskym tímom taký silný ako nikdy predtým. Jürgen Csencsits absolvoval učňovku kuchár-čašník v „Taubenkobel“. Talent ako čašník bol obmedzený, v kuchyni však rozkvitol a vyvinul sa na vynikajúceho kuchára, ktorý bravúrne zvládol pozíciu sous-chefa. Pred dvoma rokmi prevzal vedenie kuchyne. Pozícia sous-chefa už neexistuje, šéfkuchár – Jürgen Csencsits – a šéf – Walter Eselböck – stačí. Jedálny lístok sa zostavuje spoločne: „Často je to tak, že jeden z nás sa zasekne pri nápade na kreáciu a potom príde niekto zvonku, kto to vidí úplne novo a má riešenie oveľa rýchlejšie, ako vy sami.“ Pritom nie je potrebná len kreativita oboch, aj ostatní kuchári sú žiadaní. „Hostia si predsa vždy myslia, Eselböck, ten slávny kuchár, ten teraz ide do kuchyne a urobí celkom sám a len pre mňa moje jedlo. To ale takto nefunguje. Potrebuješ dvadsať rúk a niekoho, kto ti kryje chrbát.“ Námaha, ktorú prináša život kuchára, je obrovská. Niekedy stojí tím 14 až 15 hodín v kuchyni. „Neexistuje regulovaný život, musí to byť
tvoj svet.“ Csencsits funguje ako spojovací článok medzi kuchyňou a Eselböckom, ktorý vie oceniť výkon svojho šéfkuchára a prirovnáva ho k futbalu: „Ako šéfkuchár si tréner. Jedenásti najlepší hráči netvoria najlepšie mužstvo, ak zostava nesedí.“
Povolanie kuchára bolo pre Josefa Hohensinna predprogramované. Jeho rodičia prevádzkujú gastronomický podnik a urobili rozhodnutie za neho: „Človek s tým vyrastá odmalička. Z toho sa v skutočnosti človek už ani nedostane.“ „Korso“ bolo pre neho vysoko nastavený cieľ: „Malo to meno a človek vedel, že Reinhard Gerer ešte sám stojí v kuchyni.“ Aj dnes je Gerer mentorom pre svojho sous-chefa, pretože: „Človek sa nikdy neprestane učiť a to, čo viem, mám od neho.“ Za 14 rokov, čo sa už obaja poznajú, sa vyvinulo priateľstvo a slepá dôvera jeden k druhému: „Keď poviem produkt, presne vie, aké jedlá si predstavujem a kam smerujem.“ Obľúbené jedlá štamgastov sa presne preberajú, okrem toho je v kuchyni vyžadovaná vysoká miera flexibility. „Človek musí vedieť, či hosť má rád hľuzovky alebo či skôr stojí o rustikálnu, experimentálnu alebo viedenskú kuchyňu. Tam sa človek môže ľahko popáliť,“ prezrádza Gerer.
Vlastné kreácie zaraďuje sous-chef po porade s Gererom aj na lístok. Že jeho kreácie zodpovedajú štýlu Korso, je samozrejmé, pretože tento štýl sa stal aj jeho vlastným. Vodcovské schopnosti Hohensinn opakovane dokazoval, aj na konštantnú kvalitu je sous-chef hrdý. „To je určite tým, že to robíme dvaja. Hoci, šéf je stále Gerer.“ Na odchod Hohensinn ešte dlho nemyslí, je zvykové zviera, ktoré to, čo doteraz vybudovalo, len tak neopustí. „Svoj život som zameral na Korso, kúpil som si byt v blízkosti, jednoducho všetko super sedí.“ Súkromne sa Hornorakušan pohybuje na meštianskej strane: „Keď človek každý deň pracuje s homármi, krabmi a husacou pečeňou, časom sa toho nasýti. Radšej chodím do dobrých hostincov, k Talianovi a občas k Aziatovi.“ Inšpirácie čerpá aj tam: „Tam človek pochytí nové nápady. Nemusí to byť vždy cibuľový pečený rezeň s knedľami.“
Thomas Wohlfarter a Christian Petz spolupracujú už štyri a pol roka. Sous-chefom bol už v „Meinl am Graben“, z ktorého urobil Petz špičkovú reštauráciu. Zoznámili sa na 60. narodeninách Eckarta Witzigmanna, ktoré sa oslavovali v gurmánskom chráme „Tantris“ v Mníchove. „Dohodli sme si stretnutie o týždeň neskôr a tak som získal aj prácu. V skutočnosti som si ju vybojoval. Chcel som späť do Viedne a bezpodmienečne k žiakovi Witzigmanna,“ hovorí 30-ročný o pre neho najkompletnejšom kuchárovi. Tri roky je Thomas Wohlfarter sous-chefom v reštaurácii „Coburg“ a nepokojný perfekcionista. Neustále na sebe pracuje a označuje sa za „málo spokojného so sebou“. Kreácie, na ktoré je obzvlášť hrdý, neexistujú. „Niekedy urobím jedlo, ktoré dnes považujem za top a o niekoľko týždňov sa naň nemôžem ani pozrieť. Nie preto, že by sa zhoršilo, ale preto, že človek dosiahol inú úroveň, iný pohľad.“ Nárok na najvyššiu kvalitu nekladie len na seba, ale aj na svoj kuchársky tím. „Som pravdepodobne prísnejší ako Christian Petz. Veľkodušnosť, dúfam, príde u mňa s vekom.“ Šéfkuchár je o svojom sous-chefovi každopádne presvedčený: „Je to senzačný kuchár, je kreatívny a permanentne na sebe pracuje, čo je v jeho pozícii veľmi dôležité, pretože človek príde do bodu, kedy sa už nič viac od druhých nenaučí a musí sa ďalej vzdelávať sám.“ Doma Wohlfarter skôr nevarí a ak áno, smie sa použiť maximálne jeden hrniec a dva taniere. Zlozvyk má 30-ročný len jeden, nad ktorým sa šéfkuchár Petz čuduje: „Má zvláštny spôsob stravovania. Chodí do fitnescentra a má v kuchyni vedrá s proteínovými produktmi a energetickými nápojmi. Niekedy týždne je len tuniaka a cottage cheese.“ Ako zlozvyk by Wohlfarter toto neoznačil. Okrem radosti z varenia je jednoducho orientovaný aj na voľný čas. A voľný čas človeku v tejto brandži aj tak veľa nezostáva. „Priatelia mi často volajú a pýtajú sa, kedy mám čas. Ja potom hovorím, o štyri až päť týždňov. To nie je vtip, v priemere človek pracuje 13 až 14 hodín v kuchyni.“ Napriek tomu, do gastronómie chcel Wohlfarter vždy: „Mám rád životný štýl gastronómie, ten nie je 08/15.“