Nie príliš skromne
Text: Michaela Ernst Fotografie: Manfred Klimek
Zvyčajne človek prestane s umývaním vlasov a už pri rannej káve zo seba sype drzé aforizmy z marxisticko-leninskej zásuvky. Alebo človek pri zvonení budíka vykuruje vzduch vyslovene sprostým rapom (v sedemdesiatych rokoch: niečo výdatné od Franka Zappu alebo niečo ohlušujúce od Led Zeppelin), aby takýmto spôsobom demonštroval ľahostajnosť voči spolubývaniu. Takto vyzerá revolúcia v rodičovskom dome: skrz-naskrz „anti“.
U herca a kabaretistu Andreasa Vitáseka bola zaujímavým spôsobom viac „makro“ ako „anti“: „Môj program odmietania spočíval v tom, že som bol najprv vegetarián, potom makrobiotik“. Tento prominentný význam prijímania potravy mal už vtedy odhaľujúce črty. Po takmer štyroch rokoch zdržanlivosti sa totiž ukázalo: Pri precízne pestovanej celozrnnej afinite išlo málo o to, vytvoriť protiváhu k zdôraznene viedenskej kuchyni rodičov. Aj ústredná téma makrobiotiky, rovnováha medzi jin a jang, nestála nevyhnutne v centre pozornosti. Vyčerpávajúci tik okolo tofu a tahini zodpovedal iba odchýlke od skutočnej cesty. Dočasná obchádzka, ktorá nakoniec viedla späť k osobnosti umelca.
Koncom sedemdesiatych rokov Vitásek každopádne náhle našiel cestu späť k sebe samému. A to pár dní po tom, čo nastúpil na vlak z Viedne do Paríža, aby študoval na hereckej škole Jacquesa Lecoqa. Odmietač mäsa a mliečnych výrobkov v Paríži? Vitásek skriví tvár a hneď vyrukuje s pravdou: „Zistil som, že fyzicky potrebujem niečo iné, inak by som sa pravdepodobne niekedy zrútil. Začal som znova so salámou. Potom sa rýchlo vrátilo všetko ostatné.“ Vysvetľujúco dodáva: „Jednoducho som Býk v znamení zverokruhu. A ten je známy svojou pôžitkárskou povahou.“
To, že Býk neviazal vstup na šťavnatú pastvinu nevyhnutne na svoje finančné prostriedky, bolo jasné už počas finančne skromných študentských rokov v Paríži. „Každý večer som tam stál pred voľbou – buď ísť do kina alebo do brasserie. Moje peniaze stačili len na jednu z oboch možností.“ Napriek výraznej láske k plátnu jedlo rozhodne nesmelo zostať v úzadí. „Dodnes som závislý na Paríži. Raz za rok Paríž – to musí byť!“, zdôrazňuje takmer apodikticky.
Kto počuje Andreasa Vitáseka rozprávať o práci, priateľstve, úspechoch alebo o láske, ten zároveň počúva aj príbehy o dobrom jedle a pití. Napriek tomu zastáva názor: „Nie je to tak, že schopnosť užívať si je pre mňa podmienkou pre ľudské vzťahy. Ale ľahšie si získam ľudí, ktorí sú zmyselní.“
Táto šarmantná niť sa tiahne dôsledne od Vitásekových začiatkov pred necelými 25 rokmi ako miláčika avantgardnej kabaretnej scény až do súčasnosti. Ak napríklad mím rozpráva o nedávno v Španielsku dokončenom natáčaní hraného filmu ORF „Brüder 3“, človek sa nedozvie nič o deji (scenár: Uli Brée a Ruppert Henning, réžia: Wolfgang Murnberger), ale za to, že „Erwin Steinhauer, Wolfgang Böck a ja sme pravdepodobne jediní traja ľudia, ktorí na Svätojakubskej ceste pribrali.“ Pretože, samozrejme, ihneď preskúmali jemné lokály v regióne – „Milujem sépiu a tam je takmer na každom rohu pulperia!“ – a hojne usrkávali dobre temperované červené víno.
Ďalšia príhoda vedie späť do minulosti. Vitásek bol už za svoje produkcie „Fahrt ins Blaue“ (1984) ocenený Salzburger Stier a „Andere Umstände“ (1986) Rakúskou cenou za kabaret. Disponoval tak kopou cti, ale ešte nie „toľko peňazí, aby som mohol každý večer chodiť jesť von“. Na dennú návštevu baru, v ktorom pracoval jeho priateľ Camillo Schmidt, to stačilo vždy. „Myslím, že som bol jeho najlepší zákazník, pretože sme často sedeli v podniku len dvaja,“ usmieva sa Vitásek, „jedného dňa navrhol: ,Počuj, mám niečo pre nás, hru ,Otvárač na konzervy‘ od Victora Lanouxa. To musíme dostať na javisko!‘“
Vitásek hru poznal. Videl ju v stvárnení Heinza Mareceka a Ludwiga Hirscha, páčila sa mu a nadšene sa pridal. Pretože v roku 1988 muselo v jeho živote ešte veľa vecí fungovať podľa metódy „urob si sám“, on a jeho partner prevzali návrh programovej brožúry. „Potrebovali sme fotku Victora Lanouxa – lenže vtedy ešte neexistoval internet a my sme nemali ani potuchy, ako vyzerá,“ zhŕňa mieru drámy. Nakoniec sa ich predstava upriamila na Camillovho niekdajšieho barmana Samira (dnes známeho ako DJ Samir). Jednoducho ho odfotografovali a obrázok dali do svojho zošita.
„Po dvoch, troch predstaveniach, ktoré prebehli celkom dobre, sme sa s Camillom, ktorý už vtedy vedel o dobrom živote dosť, rozhodli: Okay, ak v rámci pätnástich predstavení dosiahneme tisíc divákov, kúpime si tri fľaše Château Mouton Rothschild.“ Cieľové číslo bolo rýchlo dosiahnuté – „a tak sme sedeli s trochou pečeňovej paštéty, našimi Rothschildmi a dvoma plastovými pohármi v hotelovej izbe a oslavovali náš úspech.“ Najmä počas turné sa neskoré občerstvenie stalo rituálom, lenže obaja následne siahali po o niečo cenovo dostupnejších fľašiach. „V tomto období sme každopádne dosť pribrali,“ spomína Vitásek. „Nebolo to celkom optimálne. Napokon, v Otvárači na konzervy ide o to, že dvaja týpkovia humorným spôsobom hladujú.“
O niekoľko rokov neskôr, keď už Vitásek mohol pre seba nárokovať trochu viac divadelnej primadony, znnel odkaz pre manažment takto: Termíny predstavení je možné dohodnúť len v blízkosti dobrých až vynikajúcich podnikov. Dobrým (až vynikajúcim) dnes nazýva: Heuriger „Fischer“ v Sooß pri Badene, „Dankbarkeit“ v Podersdorfe v Burgenlande, „Le Salzgries“ na viedenskej ulici Marc-Aurel-Straße alebo, na veselú bodku, vinotéku a štýlovú reštauráciu „Unger & Klein“ na Rudolfsplatz.
Už roky zásobuje tento činorodý jedák, ktorému je bližšia meštiacka francúzska kuchyňa než talianska a ktorý pivnicu „Schweizerhaus“ vo viedenskom Pratri považuje za jednu z „oáz tohto sveta“, sprievodcu A la Carte svojimi „VIP tipmi“. Jeho obľúbenci z posledného obdobia: „Vietnam“ na viedenskej Lerchenfelder Straße alebo „Eremitage“ v Schwaze v Tirolsku. Ako to zvláda, že so svojou vášňou dobre vychádza a málo sa zaobľuje? „Camillo ma pred pätnástimi rokmi naučil hrať tenis.“
K jeho šťastiu zrejme patrí aj to, že podľa vlastných slov nevie naozaj skvele variť. Síce zbiera kuchynské náčinie („Vlastním nespočetné množstvo panvíc od tých najlepších výrobcov!“) a zhromažďuje vína vo vlastnej pivnici – ale postaviť sa sám k sporáku, nuž ...
„Celkom dobre ovládam vlastnú formu cestovín, zmes Bolognese a Arrabbiata alebo Puttanesca.“ Mleté hovädzie, ktoré by mohlo slúžiť aj ako základ tatárskeho bifteku, sa pridáva v poslednej chvíli, „aby bolo teplé, ale polosurové“. K tomu príde čerstvé čili. Jeho životná partnerka Daria, divadelná vedkyňa, a on jedia radi štipľavé: „Milujeme thajskú kuchyňu. Pretože nielen Paríž, aj Thajsko musí byť raz za rok.“ Odtiaľ sa často nosia prísady. Medzitým sa Darii („Ona je špecialistka na ázijskú kuchyňu!“) darí pripraviť jej zelené kari v každom prípade celkom autenticky.
Netreba sa Vitáseka pýtať na priority. Jeho radosť z ustríc veľkých ako dlaň alebo z „Frites Maison“, domácich, na prst hrubých hranoliek, ktoré Denis König, majster v „Le Salzgries“, podáva k dokonalému tataráku, nezostáva nepovšimnutá. Takéto okamihy sprostredkúvajú tušenie, o čo by mu mohlo ísť: O zachovanie a kultivovanie svojich dobrých vecí – jedno, či si ich vydrel, alebo mu padli do lona.
Svoj vždy dostupný Paríž našiel u Königa v „Le Salzgries“. Slnko a farby Thajska stoja na polici s korením v jeho kuchyni. Úzke puto ku Camille Schmidtovi, „ktorý varí tak dobre ako nikto iný v mojom okruhu priateľov!“, trvá dodnes. A dokonca ani hranie tenisu si neodvykol.
Andreas Vitásek do 10. decembra ukazuje svoje kabaretné predstavenie „Taxi, Tod und Teufel“ v Hornom Rakúsku, Salzburgu a Tirolsku, ako aj na „Arosa-Festival“ (pozri aj www.hoanzl.at). Program sa navyše 31. 12. predstaví v popoludňajšom a večernom predstavení vo viedenskom Akademietheater (www.burgtheater.at). Desaťdielny sitcom „Novotny & Maroudi“ s Andreasom Vitásekom a Michaelom Niavaranim v hlavných úlohách bude ORF pravdepodobne vysielať od januára 2006, film „Brüder 3“ v priebehu roka 2006.