No fat!
Sochár s jemnými, trochu smutnými očami, ktoré vidia oveľa viac, než by bolo milé pozorovaným ľuďom, ich bytom a reštauráciám, je pekne štíhly. „Bol som vždy,“ hovorí, „aj trénujem a žijeme veľmi vedome. Moja žena nakupuje v biopotravinách, ryby na Naschmarkte, varí stredomorské jedlá, zeleninu, zeleninu, zeleninu a len zriedka mäso. Sem-tam teľací rezeň, ale nikdy mastný!“ Jej jablkový koláč je medzi priateľmi vychýrený.
Keďže Erwin Wurm už nejaký čas býva vo viedenskej štvrti Tabor, vyskúšal podniky v obvode, v ktorých sa cíti dobre a kde sa vie aj správne stravovať. Počas Nového roka bol sochár, výtvarník, filmár a fotograf so svojimi synmi Laurinom a Michaelom v Ázii, v Laose, Kambodži a Thajsku, kde na jednom ostrove kreslil pre výstavu fotografií a kresieb v Albertine. Nadšene hovorí: „Milujem ten easy going budhistických kultúr. Ľudia sa smejú!“ Jedlo tam bolo božské.
Aj preto sedíme v Mochi na začiatku ulice Praterstraße, na malom námestí, kde stromy poskytujú toľko tieňa, že v lete netreba slnečníky. V Mochi – čo po havajsky znamená „chutí veľmi dobre“ – varia a servírujú obaja odchovanci Do&Co, Tobi Müller a Edi Dimant, odnedávna tradičnú japonskú kuchyňu s medzinárodnými vplyvmi a k tomu rakúske vína z oblastí Kremstal, južné Štajersko a stredné Burgenland. Wurm pije na obed japonskú limonádu Calpico, je polievku Mochi Gyoza (taštičky v kuracom vývare, s mrkvou, pórom a praženou cibuľkou), potom sa púšťa do „hot vegi rolls“, vyprážaných zeleninových roliek, a „my best friends rolls“. Spokojný, „pretože stravovanie má niečo spoločné s vedomím a reflektovanou existenciou a dobrý život je predpokladom šťastného života“. Človek môže citovať gréckeho lekára Hippokrata: „Nech je tvoja potrava tvojím liekom,“ ale rovnako dobre aj názov televíznej relácie „Si to, čo ješ.“ Wurm to formuluje drsnejšie: „Niektorí do seba pchajú junk food, iní nie“.
Ako človek žije, na tom stojí jeho dielo, na „pozorovaní rozdielnych realít v tom istom meste, v tej istej krajine“.
Príkladné banálne každodenné skutočnosti pretvára do sôch: Kúzlo nakladanej uhorky, tohto rakúskeho fenoménu s chrumkavým zahryznutím ako korunou pri konzumácii. Pre mnohých nenahraditeľná v žemli s mäsovým nákypom (Leberkässemmel), inšpirujúca gastrozofov k úvahám – Erwin Wurm ju v roku 2008 inšpiroval k inštalácii.
Zalial 36 nakladaných uhoriek do akrylu, naturalisticky pomaľoval, každú inak, okrúhlu, pokrivenú, jemne zahnutú. 30 nakladaných uhoriek a šesť pevných šalátových uhoriek, tmavších a bradavičnatejších. „Autoportrét ako nakladaná uhorka“, vystavený v salzburskom Múzeu moderného umenia. Asociácie voľné. Prirodzene myslíme na zeleninové a ovocné zátišia Giuseppeho Arcimbolda z neskorej renesancie. Trochu vzdelania nezaškodí, ak chcete pochopiť iróniu a jej hlbší význam vo Wurmovom diele. Význam prisudzujú 57-ročnému Štajerčanovi kunsthistorici.
„Umelec šialenstva“ (Die ZEIT) je medzinárodne známa hviezda, odkedy koncom deväťdesiatych rokov vytvoril One Minute Sculptures: za 60 sekúnd vytvoril z ľubovoľných ľudí sochu, ktorú s rôznymi predmetmi fotograficky zdokumentoval a opäť prepustil do každodenného života. Muž so špargľou v nose, žena s pomarančmi v dekolte, kňaz v kostole s (Evkiným rajským) jablkom v ústach, sám Wurm s banánmi pod pazuchami, medzi zubami a v rozkroku. Funkrocková skupina „The Red Hot Chili Peppers“ našla umelca Erwina Wurma takým inšpiratívnym, že mu v roku 2006 venovali svoje video „Can’t stop“. Francúzska luxusná značka Hermès považovala jeho prácu s ikonami, hypom a brandingom za natoľko pozoruhodnú, že ho požiadala o umeleckú interpretáciu „Monde Hermès“.
Jedlé veci sa často objavujú vo Wurmových podivných, surreálne deformovaných útvaroch: tam niekoho prevalcujú melóny, inému rastie z krku namiesto hlavy obrovská tekvica, mrkvy nesú kreslo, bohato obložené žemle so salámou zas nástenný stolík. Mnohé je obézne. Nielen modely, ktorým nechal obliecť všetky kusy oblečenia na seba, aby ich odfotografoval s guľatým bruchom a nafúkol ich do nadľudskej veľkosti. Aj Porsche sa vďaka plastovým nánosom nafúkne na „Fat Car“, domy sa stávajú obéznymi, zatiaľ čo Guggenheimovo múzeum sa začína topiť. Mierka symbolov statusu sa mení podľa jednoduchého motta „sochárstvo je priberanie a chudnutie.“
Muž s menom, ktoré v škole spôsobovalo časté posmešky, vyrastal v Štajersku. S endívivým šalátom, ktorý bol nakrájaný veľmi nadrobno a plával v aspoň litri vody. V octovej vode, a bol to obyčajný liehový ocot ... K tomu boli mäsové knedle, plnka z mletého mäsa, pol na pol bravčové a hovädzie, s veľkým množstvom cesnaku, obalené zemiakovým cestom. Matka Johanna varila, ale recept bol od babičky Christl z Dolného Rakúska. Werner Schwab, zosnulý básnik hry „Prezidentky“, odvážny jazykový umelec s nevymáchanými ústami, bol jeho priateľom z mladosti a otec bol kriminálny úradník, ktorý umenie v princípe považoval za niečo, čo neuživí. Aby ho poslúchol, môže syn vykázať diplom ako učiteľ výtvarnej výchovy.
V nedeľu bola v dome rodiny Wurmovcov v grazianskej štvrti Andritz, s ktorým sa ako „Narrow House“ zlisovaným na šírku jedného metra stretnete v klosterneuburskom múzeu Essl a neskôr na benátskom bienále na Canal Grande, rezancová a frittatová polievka, viedenský rezeň alebo kura alebo sekaná so zemiakovou kašou. „Vyprážané kura (Backhendl) som dlho vyslovoval ako Bachhendl, myslel som si, že to pochádza z potoka (Bach),“ hovorí úspešný umelec, keď kladie dieťa Erwina na stôl v Mochi. Spomína na jablkové štrúdle, pri ktorých sa cesto ťahalo cez celý kuchynský stôl, áno, a na horkosladké makové záviny! Už len to slovo je také krásne, ale kde dnes dostať makové záviny ako doma?
Ľahšie sa dá vytvoriť polenta, osladená a navrchu káva s mliekom: „Sladová káva Linde, v polievkovom tanieri, takže na nej plávali mastné oká. To mám rád dodnes,“ hovorí umelec, ktorému prirodzene patrí aj zámok. Nadšenie alebo nadávanie? Wurm prirodzene polarizuje, závisť je svinstvo, nielen v Rakúsku. Keď nemeckému týždenníku Die ZEIT prispel do fejtónu 44 návrhmi, viac či menej provokatívnymi výrokmi na ružovo-hnedých tabuliach, v zúrivosti sa do klávesníc pustili kritici, FAZ, konkurent na mediálnom trhu, si uťahoval a feministické kunsthistoričky vyšli na barikády. „Humor je zbraň,“ vie Wurm. Citlivá vec, ktorá ľahko vystrelí dozadu.
Počas štúdia v Grazi sa to všetko nedalo predvídať: „Umenie nemalo u žien taký úspech. Chceli niečo solídne. Zubára! Neskôr sa to zmenilo,“ uškŕňa sa. Opustila ho vtedy nejaká kvôli zubárovi? Radšej však rozpráva o dámach, ktoré hovoria: „Chcem, aby si pre mňa varil!“ Prečo sa to chcel v polovici deväťdesiatych rokov naučiť, aj preto, že chodil stále len do pohostinstva. Navštevoval kurz varenia na ľudovej univerzite vo Viedni 20. Odvtedy vie, „že v lístkovom ceste (Polsterzipf) je aspoň štvrť kila masla“. Čím jeho záujem o varenie opäť zakrpatel: „Pretože varenie znamená nakupovanie, prípravu, státie pri sporáku, umývanie riadu, vynášanie smetí.“ Dodatok: „Hoci sú priatelia, ktorí veľmi radi varia ... Ja si rád upratujem,“ konštatuje. „Hoci potom zase niektorí zhodnotia: ,Také sterilné‘. Prepáč, ale ja neznesiem neporiadok.“ Wurm, pedantný, ako to láskavo ironizuje vo svojom detskom Narrow House.
Otvoril to, rozšíril, narástli mu krídla, s druhou manželkou Elise Mougin na zámku Limberg. Po nekonečnom zdesení, keď obaja rodičia v priebehu roka zomreli na rakovinu, keď ho prvá manželka opustila s oboma synmi. Keď spadol do ničoty, z ktorej mu traja terapeuti nevedeli pomôcť. Len jedna galeristka, ktorá v neho verila, zabezpečila aspoň prežitie: „Zo samého strachu som tri roky nejedol mäso, nepil víno.“ To sa ustálilo. Teraz. Zo žiaľu Wurm vynašiel minútovú sochu, ktorá ho medzinárodne preslávila. Sú tu Elise a Estée, dcéra, ročná: „Šťastie – nahováram si, že to predlžuje život. Aj bez prísnej askézy. Choď k lekárovi, nechaj sa skontrolovať. Stres, OK, ale taký, ktorý pôsobí pozitívne, ktorý potrebujem na prácu, to mravčenie...“ Všetko dobré. Najstarší syn Laurin, teraz 22, študuje priemyselný dizajn vo Viedni a Michael, 19, fotografiu v Berlíne.
So zámkom Limberg v oblasti Weinviertel, ktorého história siaha až do 12. storočia, vytvoril v starých múroch niečo nové, zariadil, upravil. Podstatu nechal, vlastnoručne citlivo vložil to, čo moderný človek potrebuje pre pohodu. Rovnako ako zem, príroda navôkol. Elise napokon pochádza z veľkého vinárstva – 1670 hektárov – v údolí Loiry, zo Château Moncontour vo Vouvray. Z veľkej francúzskej rodiny, – 120 ľudí na rodinných stretnutiach – ktorá pôvodne vyrábala víno na Madagaskare. Je taká krásna a svojská, ale aj zemitá: „Keď moriak Hansi ochorel, dala ho do škatule tak, že trčala len hlava a chvost a šla s ním k veterinárovi. Mal dnu! S liekmi žil ešte tri roky,“ rozpráva Wurm historky o svojich zvieratách tak jemne ako rozprávku pre dcéru Estée: „Teraz však musí prísť nový Hansi. Puppi, jeho žena, je biela a krásna! Ale osamela. 12 sliepok znáša čerstvé vajcia, volajú sa teta Trude alebo teta Linde. Ovce, čierne ovce plemena Zackel, majú francúzske mená, tie opatruje moja žena.“ Veselo: „Kokeršpaniel Ali smrdí, sliepky smrdia, ale ovce voňajú dobre, archaicky, pretože spia vonku, dnu prídu len keď prší. Z veľkej zeleninovej záhrady sa všetko varí ... čerstvé, čerstvé, čerstvé. Elise zasadila aj artičoky.“
Krásnu novú rozprávku o poriadku svojho života necháva Wurm plynúť v pizzerii Mari, v Leopoldgasse, kde je slnečno, bielo, trochu svetlého dreva, trochu pestro v štýle päťdesiatych rokov. „Najlepšia pizza v celej Viedni!“ myslí si umelec a myslí na neapolské pizze con birra. Malé hriechy, pretože: „Nanešťastie som alergický na lepok!“ Pivo Wurm inak pije zriedka, víno skôr, Veltlínske zelené a to z Vouvray: „Majú tam 20 dobrých bielych a červených vín a šumivé víno, ktoré nesmú nazývať šampanské, hoci tak chutí.“
Do dezertu prihadzuje Michela de Montaigna, francúzskeho filozofa, básnika, aristokrata a starostu Bordeaux: „Od neho existujú také dôležité vety o jedle a životnom postoji. U nás sa snažíme všetko obohatiť tukom, ryžu orestovanú na masle
opečenú. Môj otec mal príbuzných s gazdovským domom v Mariatroste, tam bol mušt a slanina. Dobré, ale čistý tuk, haleluja! Mäso, to potrebujem, hovorievala babička Christl, a maslo vedela jesť po lyžičkách. Dožila sa 93!„ Wurm sa smeje. Sám na sebe a svojich strachoch? Alebo preto, že humor je jediná zbraň proti neistotám vo svete.
No fat!
|
Sochár s jemnými, trochu smutnými očami, ktoré vidia oveľa viac, než by bolo milé pozorovaným ľuďom, ich bytom a reštauráciám, je pekne štíhly. „Bol som vždy,“ hovorí, „aj trénujem a žijeme veľmi vedome. Moja žena nakupuje v biopotravinách, ryby na Naschmarkte, varí stredomorské jedlá, zeleninu, zeleninu, zeleninu a len zriedka mäso. Sem-tam teľací rezeň, ale nikdy mastný!“ Jej jablkový koláč je medzi priateľmi vychýrený.
Keďže Erwin Wurm už nejaký čas býva vo viedenskej štvrti Tabor, vyskúšal podniky v obvode, v ktorých sa cíti dobre a kde sa vie aj správne stravovať. Počas Nového roka bol sochár, výtvarník, filmár a fotograf so svojimi synmi Laurinom a Michaelom v Ázii, v Laose, Kambodži a Thajsku, kde na jednom ostrove kreslil pre výstavu fotografií a kresieb v Albertine. Nadšene hovorí: „Milujem ten easy going budhistických kultúr. Ľudia sa smejú!“ Jedlo tam bolo božské.
Aj preto sedíme v Mochi na začiatku ulice Praterstraße, na malom námestí, kde stromy poskytujú toľko tieňa, že v lete netreba slnečníky. V Mochi – čo po havajsky znamená „chutí veľmi dobre“ – varia a servírujú obaja odchovanci Do&Co, Tobi Müller a Edi Dimant, odnedávna tradičnú japonskú kuchyňu s medzinárodnými vplyvmi a k tomu rakúske vína z oblastí Kremstal, južné Štajersko a stredné Burgenland. Wurm pije na obed japonskú limonádu Calpico, je polievku Mochi Gyoza (taštičky v kuracom vývare, s mrkvou, pórom a praženou cibuľkou), potom sa púšťa do „hot vegi rolls“, vyprážaných zeleninových roliek, a „my best friends rolls“. Spokojný, „pretože stravovanie má niečo spoločné s vedomím a reflektovanou existenciou a dobrý život je predpokladom šťastného života“. Človek môže citovať gréckeho lekára Hippokrata: „Nech je tvoja potrava tvojím liekom,“ ale rovnako dobre aj názov televíznej relácie „Si to, čo ješ.“ Wurm to formuluje drsnejšie: „Niektorí do seba pchajú junk food, iní nie“.
Ako človek žije, na tom stojí jeho dielo, na „pozorovaní rozdielnych realít v tom istom meste, v tej istej krajine“. |
Príkladné banálne každodenné skutočnosti pretvára do sôch: Kúzlo nakladanej uhorky, tohto rakúskeho fenoménu s chrumkavým zahryznutím ako korunou pri konzumácii. Pre mnohých nenahraditeľná v žemli s mäsovým nákypom (Leberkässemmel), inšpirujúca gastrozofov k úvahám – Erwin Wurm ju v roku 2008 inšpiroval k inštalácii.
Zalial 36 nakladaných uhoriek do akrylu, naturalisticky pomaľoval, každú inak, okrúhlu, pokrivenú, jemne zahnutú. 30 nakladaných uhoriek a šesť pevných šalátových uhoriek, tmavších a bradavičnatejších. „Autoportrét ako nakladaná uhorka“, vystavený v salzburskom Múzeu moderného umenia. Asociácie voľné. Prirodzene myslíme na zeleninové a ovocné zátišia Giuseppeho Arcimbolda z neskorej renesancie. Trochu vzdelania nezaškodí, ak chcete pochopiť iróniu a jej hlbší význam vo Wurmovom diele. Význam prisudzujú 57-ročnému Štajerčanovi kunsthistorici.
„Umelec šialenstva“ (Die ZEIT) je medzinárodne známa hviezda, odkedy koncom deväťdesiatych rokov vytvoril One Minute Sculptures: za 60 sekúnd vytvoril z ľubovoľných ľudí sochu, ktorú s rôznymi predmetmi fotograficky zdokumentoval a opäť prepustil do každodenného života. Muž so špargľou v nose, žena s pomarančmi v dekolte, kňaz v kostole s (Evkiným rajským) jablkom v ústach, sám Wurm s banánmi pod pazuchami, medzi zubami a v rozkroku. Funkrocková skupina „The Red Hot Chili Peppers“ našla umelca Erwina Wurma takým inšpiratívnym, že mu v roku 2006 venovali svoje video „Can’t stop“. Francúzska luxusná značka Hermès považovala jeho prácu s ikonami, hypom a brandingom za natoľko pozoruhodnú, že ho požiadala o umeleckú interpretáciu „Monde Hermès“.
|
Jedlé veci sa často objavujú vo Wurmových podivných, surreálne deformovaných útvaroch: tam niekoho prevalcujú melóny, inému rastie z krku namiesto hlavy obrovská tekvica, mrkvy nesú kreslo, bohato obložené žemle so salámou zas nástenný stolík. Mnohé je obézne. Nielen modely, ktorým nechal obliecť všetky kusy oblečenia na seba, aby ich odfotografoval s guľatým bruchom a nafúkol ich do nadľudskej veľkosti. Aj Porsche sa vďaka plastovým nánosom nafúkne na „Fat Car“, domy sa stávajú obéznymi, zatiaľ čo Guggenheimovo múzeum sa začína topiť. Mierka symbolov statusu sa mení podľa jednoduchého motta „sochárstvo je priberanie a chudnutie.“ |
Muž s menom, ktoré v škole spôsobovalo časté posmešky, vyrastal v Štajersku. S endívivým šalátom, ktorý bol nakrájaný veľmi nadrobno a plával v aspoň litri vody. V octovej vode, a bol to obyčajný liehový ocot ... K tomu boli mäsové knedle, plnka z mletého mäsa, pol na pol bravčové a hovädzie, s veľkým množstvom cesnaku, obalené zemiakovým cestom. Matka Johanna varila, ale recept bol od babičky Christl z Dolného Rakúska. Werner Schwab, zosnulý básnik hry „Prezidentky“, odvážny jazykový umelec s nevymáchanými ústami, bol jeho priateľom z mladosti a otec bol kriminálny úradník, ktorý umenie v princípe považoval za niečo, čo neuživí. Aby ho poslúchol, môže syn vykázať diplom ako učiteľ výtvarnej výchovy.
V nedeľu bola v dome rodiny Wurmovcov v grazianskej štvrti Andritz, s ktorým sa ako <\/span>
<\/span>meter širokým, na šírku stlačeným „Narrow House“ v klosterneuburskom múzeu Essl a neskôr na benátskom bienále na Canal Grande stretnete, rezancová a frittatová polievka, viedenský rezeň alebo kura alebo sekaná so zemiakovou kašou. „Vyprážané kura (Backhendl) som dlho vyslovoval ako Bachhendl, myslel som si, že to pochádza z potoka (Bach),“ hovorí úspešný umelec, keď kladie dieťa Erwina na stôl v Mochi. Spomína na jablkové štrúdle, pri ktorých sa cesto ťahalo cez celý kuchynský stôl, áno, a na horkosladké makové záviny! Už len to slovo je také krásne, ale kde dnes dostať makové záviny ako doma?<\/span>
Ľahšie sa dá vytvoriť polenta, osladená a navrchu káva s mliekom: „Sladová káva Linde, v polievkovom tanieri, takže na nej plávali mastné oká. To mám rád dodnes,“ hovorí umelec, ktorému prirodzene patrí aj zámok. Nadšenie alebo nadávanie? Wurm prirodzene polarizuje, závisť je svinstvo, nielen v Rakúsku. Keď nemeckému týždenníku Die ZEIT prispel do fejtónu 44 návrhmi, viac či menej provokatívnymi výrokmi na ružovo-hnedých tabuliach, v zúrivosti sa do klávesníc pustili kritici, FAZ, konkurent na mediálnom trhu, si uťahoval a feministické kunsthistoričky vyšli na barikády. „Humor je zbraň,“ vie Wurm. Citlivá vec, ktorá ľahko vystrelí dozadu.
Počas štúdia v Grazi sa to všetko nedalo predvídať: „Umenie nemalo u žien taký úspech. Chceli niečo solídne. Zubára! Neskôr sa to zmenilo,“ uškŕňa sa. Opustila ho vtedy nejaká kvôli zubárovi? Radšej však rozpráva o dámach, ktoré hovoria: „Chcem, aby si pre mňa varil!“ Prečo sa to chcel v polovici deväťdesiatych rokov naučiť, aj preto, že chodil stále len do pohostinstva. Navštevoval kurz varenia na ľudovej univerzite vo Viedni 20. Odvtedy vie, „že v lístkovom ceste (Polsterzipf) je aspoň štvrť kila masla“. Čím jeho záujem o varenie opäť zakrpatel: „Pretože varenie znamená nakupovanie, prípravu, státie pri sporáku, umývanie riadu, vynášanie smetí.“ Dodatok: „Hoci sú priatelia, ktorí veľmi radi varia ... Ja si rád upratujem,“ konštatuje. „Hoci potom zase niektorí zhodnotia: ,Také sterilné‘. Prepáč, ale ja neznesiem neporiadok.“ Wurm, pedantný, ako to láskavo ironizuje vo svojom detskom Narrow House.
Otvoril to, rozšíril, narástli mu krídla, s druhou manželkou Elise Mougin na zámku Limberg. Po nekonečnom zdesení, keď obaja rodičia v priebehu roka zomreli na rakovinu, keď ho prvá manželka opustila s oboma synmi. Keď spadol do ničoty, z ktorej mu traja terapeuti nevedeli pomôcť. Len jedna galeristka, ktorá v neho verila, zabezpečila aspoň prežitie: „Zo samého strachu som tri roky nejedol mäso, nepil víno.“ To sa ustálilo. Teraz. Zo žiaľu Wurm vynašiel minútovú sochu, ktorá ho medzinárodne preslávila. Sú tu Elise a Estée, dcéra, ročná: „Šťastie – nahováram si, že to predlžuje život. Aj bez prísnej askézy. Choď k lekárovi, nechaj sa skontrolovať. Stres, OK, ale taký, ktorý pôsobí pozitívne, ktorý potrebujem na prácu, to mravčenie...“ Všetko dobré. Najstarší syn Laurin, teraz 22, študuje priemyselný dizajn vo Viedni a Michael, 19, fotografiu v Berlíne.
So zámkom Limberg v oblasti Weinviertel, ktorého história siaha až do 12. storočia, vytvoril v starých múroch niečo nové, zariadil, upravil. Podstatu nechal, vlastnoručne citlivo vložil to, čo moderný človek potrebuje pre pohodu. Rovnako ako zem, príroda navôkol. Elise napokon pochádza z veľkého vinárstva – 1670 hektárov – v údolí Loiry, zo Château Moncontour vo Vouvray. Z veľkej francúzskej rodiny, <\/span>– 120 ľudí na rodinných stretnutiach – ktorá pôvodne vyrábala víno na Madagaskare. Je taká krásna a svojská, ale aj zemitá: „Keď moriak Hansi ochorel, dala ho do škatule tak, že trčala len hlava a chvost a šla s ním k veterinárovi. Mal dnu! S liekmi žil ešte tri roky,“ rozpráva Wurm historky o svojich zvieratách tak jemne ako rozprávku pre dcéru Estée: „Teraz však musí prísť nový Hansi. Puppi, jeho žena, je biela a krásna! Ale osamela. 12 sliepok znáša čerstvé vajcia, volajú sa teta Trude alebo teta Linde. Ovce, čierne ovce plemena Zackel, majú francúzske mená, tie opatruje moja žena.“ Veselo: „Kokeršpaniel Ali smrdí, sliepky smrdia, ale ovce voňajú dobre, archaicky, pretože spia vonku, dnu prídu len keď prší. Z veľkej zeleninovej záhrady sa všetko varí ... čerstvé, čerstvé, čerstvé. Elise zasadila aj artičoky.“
Krásnu novú rozprávku o poriadku svojho života necháva Wurm plynúť v pizzerii Mari, v Leopoldgasse, kde je slnečno, bielo, trochu svetlého dreva, trochu pestro v štýle päťdesiatych rokov. „Najlepšia pizza v celej Viedni!“ myslí si umelec a myslí na neapolské pizze con birra. Malé hriechy, pretože: „Nanešťastie som alergický na lepok!“ Pivo Wurm inak pije zriedka, víno skôr, Veltlínske zelené a to z Vouvray: „Majú tam 20 dobrých bielych a červených vín a šumivé víno, ktoré nesmú nazývať šampanské, hoci tak chutí.“
Do dezertu prihadzuje Michela de Montaigna, francúzskeho filozofa, básnika, aristokrata a starostu Bordeaux: „Od neho existujú také dôležité vety o jedle a životnom postoji. U nás sa snažíme všetko obohatiť tukom, ryžu orestovanú na masle. Môj otec mal príbuzných s gazdovským domom v Mariatroste, tam bol mušt a slanina. Dobré, ale čistý tuk, haleluja! Mäso, to potrebujem, hovorievala babička Christl, a maslo vedela jesť po lyžičkách. Dožila sa 93!“ Wurm sa smeje. Sám na sebe a svojich strachoch? Alebo preto, že humor je jediná zbraň proti neistotám vo svete.