Ešte jedno pivo pre Adele!
Text: Ro Raftl / Fotografie: Peter M. Mayr
Takmer ako dovolenka. Bibi Fellnerovej fľaštička Jägermeistera oddychuje až do ďalšieho Tatortu v priestrannej kabelke. Ošarpaná asistentka špeciálneho vyšetrovateľa Moritza Eisnera nebojuje ani sama so sebou, ani s napredovaním, ani s priepasťami tohto sveta. Skrátka: časť Falsch verpackt je dotočená. Predstaviteľka Bibi, Adele Neuhauser, sa môže neustále oprieť, z čírej chuti zdvihnúť pivný krígeľ, z čírej radosti ochutnávať letne ľahké biele vína v jemných pohároch. V časoch, ako sú tieto, sa večer nájde čas aj na deci ťažkého gréckeho červeného vína.
Neuhauser je obľúbená, známa a aj finančne zabezpečená, odkedy pôsobí vo filme a televízii. Svoju chuť do divadla uspokojuje v Rabenhof Theater s olejovým Karl-Heinzom Grasserom, jeho neustálym úsmevom a prehrabávaním vlasov z tváre v hre Unschuldsvermutung. Veľké, vyčerpávajúco dramatické divadelné úlohy, ako Medea, Mefisto alebo Erna v hre Wernera Schwaba Prezidentky v Erlangene a Regensburgu, však zatiaľ odložila k ľadu. Tento termín je teda takmer ako školský výlet, hoci bez rezňa v batohu. Zato s budiacim espressom v Neuhauserovej nedávno adaptovanom byte v starom viedenskom dome v biedermeierovskom štýle v Josefstadte. Čas pozrieť si pekné, zapamätateľné obrazy jej nevlastného brata Petra Marquanta, ktorý žije ako maliar na Malorke, pretože práve syn Julian volá mame z Weimaru. Dvadsaťštyriročný mladík sa tam presťahoval z Grazu, aby si dokončil bakalára v džezovej gitare.
Ešte trošku viac času na prezeranie vtipných fotografií na kuchynskej nástenke: Na nich stojí Adele takmer profesionálne pri sporáku, obsluhuje aj v záhradnej reštaurácii. Fotografie sú z Regensburgu, kde sedem rokov v mestskom divadle (nie nepikantne ako žena) hrala Mefista, bola rozmaznávaná majiteľmi hotela Orphée a preto im rada pomáhala počas stresových dní (keď sa nehralo divadlo). Okorenené viaczmyselnými citátmi z Fausta, keď sa niekto čudoval, že mu jeho Neumarkter Lammsbräu naservíroval Mefisto. Neuhauser sa smeje a sype zo seba: „Pivá z ekologického poľnohospodárstva: vrchne kvasené čierne, legendárny Lammsgold s 13,5 % extraktu mladiny a 5,6 % obsahom alkoholu, tiež špaldové pivo, veeeľmi osviežujúce, má však tiež 5,2 % objemových percent alkoholu.“
Štíhla žena s dlhými kučerami a charakteristickým nosom sa v tom vyzná. Pivo je jej obľúbený nápoj. Upokojuje nervy a šetrí žalúdok. Preto sa druhá zastávka výletu koná v lahôdkárstve Verde 1080 Stefana Kreidla na Josefstädter Straße, kde sa okrem francúzskych syrov dajú kúpiť senzačné pestá, čili a 130 rôznych pív. Belgický Lupulus s etiketou bieleho vlka (biele vlky sú tie veľmi vzácne) je silný 8,2 % alkoholu a predáva sa v praktickej veľkosti vínovej fľaše. Pre istotu si berieme aj pár paradajok, ktoré Kreidl odoberá od Štajerky, ktorá sa vzdala práce, aby pestovala len paradajky … Je ešte príliš skoro na to, aby sme (Neuhauser) „dobré jedlo“ vo Verde zhltli, okrem toho svieti slnko, tak hor sa na stanicu číslo tri, do Cafè de Provence na Mária-Treu-Gasse, na tenkú špaldovú crêpe s volským okom, prírodne kalným jablkovým džúsom a druhú kávu.
Jej štvrť Josefstadt úplne a definitívne zmierila s Viedňou túto viedensko-grécku zmes, ktorá strávila takmer polovicu života v Nemecku. V Lange Gasse po operácii hlasiviek, od ktorej rozpráva jemnejšie, ženskejšie a trošku vyššie, absolvovala Neuhauser dokonca ajurvédsku, presnejšie kúru Panchakarma: „Prvýkrát úplne sústredená na seba, na svoje pocity. Detoxikovaná ghí a ricínovým olejom, denne si nakupovala a varila malé porcie čerstvej zeleniny. Fenikel, cuketa a píniové oriešky. Ako základ ryža. Bez čítania, televízie alebo fajčenia! Vtedy som mala takú túžbu po čistote.“ Áno, v Josefstadte sa jej darí dobre. Byt si nanovo zariadila. Z manželskej domácnosti si vzala len starú sklenenú vitrínu, v ktorej stará mama uchovávala maňušky.
Adele verí, že čoraz viac žije sama sebou. „Vnútro a vonkajšok sa teraz zhodujú. A robím si viac dobrého ako kedysi.“ Preto pokojne sem-tam aj „zalomí“. Do štvrte okolo Karmelitermarkt: do Skopik & Lohn alebo do Schöne Perle, kvôli šalátu z čakanky s teplými zemiakmi, strakatou fazuľou a tekvicovým olejom a českému pivu Kozel. Alebo do štvrtej viedenskej štvrti k Petrovi Neurathovi do Tancredi, kde sa zaľúbila do rybacej polievky, do tataráku zo sivoňa a do stehna s opečenými cherry paradajkami a cuketou v bazalkovom oleji. Život je taký krátky.
A jej prvé a druhé spomienky na mesto znejú skôr trošku pochmúrne: napríklad tá o superinteligentnom dieťati z rozvedenej rodiny, ktoré zostalo u otca, ale nervózne zbabralo prijímacie skúšky na gymnázium, v dôsledku čoho muselo navštevovať hlavnú školu (Hauptschule) v desiatom viedenskom obvode. V škótskej sukni a Burberry, oblečení, ktoré tam bolo skôr nezvyčajné. Adele so zriedkavým menom po prastarej mame nemá Favoriten v pamäti len preto ako „drsný, surový, nepriateľský“, už vtedy tam boli nepokoje zanedbanej mládeže. Hoci dom socialistického bytového družstva Familia (socialistický musel byť, na to dbala socialisticky založená stará mama) stál jednoducho na lazoch: „zelená, lúky, polia, po rozdeľovacom okruhu ani stopy.“ Svoje morča pochovala Adele pod stromom, dnes po ňom vedie diaľničný obchvat Tangente.
Veľký smútok, ktorý dievča medzi desiatym a dvadsiatym rokom hnal k zopár neobratným a našťastie neúspešným pokusom o samovraždu, 52-ročná herečka dávno analyzuje ako hormonálne výkyvy spôsobené pubertou. Keď je v pohode. V citlivejších dňoch si spomína, ako jej chýbali Atény, odkiaľ sa ako štvorročná presťahovala do Viedne. Na drvivé pocity viny, ktoré tlačia mnohé deti, keď sa rodičia rozchádzajú. „Hoci ma obaja milovali. Ach, môj otec so svojou južanskou vrelosťou! S ním som po odchode môjho brata vlastne žila skoro ako manželka.“ Prvé jedlo, ktoré Adele sama uvarila, boli špagety bolonské – ale s gréckym akcentom: všetky známe ingrediencie, ale navyše celá škorica a šplech červeného vína.
Samozrejme, naučila sa od otca, ako jej obľúbený recept, vrstvené mäso. Ako sa to robí? Vrstva na plátky nakrájaných zemiakov, vrstva kyslej smotany, vrstva slaniny, vrstva mäsa. To opakovať, kým nádoba, najlepšie hlinený hrniec, nie je plná. Na záver kyslá smotana a strúhanka. Vrstvy jemne posoliť a posypať sladkou paprikou. Potom prikryté do rúry, piecť pri cca 170 stupňoch jeden a pol hodiny. „Dosť mastné, ale lahodné jedlo,“ hovorí. „Mäso by malo byť bravčový rezeň, nie príliš hrubo nakrájaný.“ Otec má teraz 88, je úplne fit, zvedavý, plný života, tancuje sirtaki, plánuje cesty do Patagónie (s ňou) a priatelia vedia, že musia počúvať veľmi veľa príbehov o Adele. Značná časť z nich sa odohráva v Pollingu, bavorskej dedine, zviditeľnenej pobytom Thomasa Manna, kde obývala s manželom a synom starú opustenú nádražnú reštauráciu. Susedia sa vždy pýtali: „Kedy to zase otvoríte?“
Mala dosť práce s varením pre priateľov: pre Julianových spolužiakov a hladných kolegov počas ich výletov na vidiek. Vtedy Adele varila väčšinou po maďarsky. Halušky museli byť skoro denne v čase milostného vzplanutia s maďarským hercom Zoltanom Paulom. S ním študovala vo Viedni na hereckej škole Krauss, vždy sa jej páčil, až kým oboch neangažovali do Münsteru, kde „sme spolu toľko hrali, že sme dosiahli intimitu, ktorá v skutočnom živote ešte ani nebola“.
Napokon bolo 25 rokov manželstva, nie vždy ľahkých, keďže herečka musela za prácou odcestovať z dediny, po skúškach nemohla ísť domov k rodine, stále prebývala v nejakých hosťovských izbách: „Víkendy boli potom často ťažké. Peňazí bolo tiež málo.“ Manželstvo, samozrejme, myslené na večnosť. Spätne považuje za „skvelé, že sme ho 25 rokov žili. Pretože to vždy a navždy je ilúzia“. Zoltan Paul zostáva „životným človekom.“ Ich kontakt po rozchode je taký dobrý, že ten úžasný, správny haluškový cedník, ktorý našla vo Wollzeile, kúpila hneď dvakrát. Jeden prinesie Zoltanovi do Berlína, kde teraz žije ako scenárista. To už Neuhauser rozpráva na dunajskom nábreží v Klosterneuburgu, štvrtej výletnej zastávke, kvôli Esslovmu múzeu a jej záľube v bleskovo rýchlych peších pochodoch. Prísne tempo pochodu si osvojila ako dievča v starorodičovskom dome vo Waldvierteli, kde sa dedko Leopold Schmid realizoval ako umelec v štýle sgrafito, stará mama tkala tapissérie, s obsiahnutou láskou dirigovala rodinu a varenie prevádzkovala s takým besnením, „že kuchyňa vyzerala ako bojisko a ona sama bola od hlavy po päty obalená v múke …“
Ale tie hovädzie polievky, tie krupicové halušky, ktoré opatrne kĺzali z veľkej polievkovej lyžice do vriacej slanej vody. A ako najvyššie zasvätenie snehové halušky vo vriacom mlieku!“ Adele ich neskôr v Pollingu pripravovala pre Juliana. Častejšie ale bôzové lievance (Hollerkiacherln). Baza rástla všade naokolo … Spomienky plné chuti, pri korunovačnom výletnom olovrante s obaľovanými kuracími stehnami, pikantne marinovanými šalátmi, ríbezľovým penovým koláčom a ovocným Veltlínskym v Weidlingtale u vinára Nierschera. Kde tiež stoja bazové kríky, krotké somáre žujú seno, husi, kačky a kurence, dobre oplotené, zobkajú svoje zrná. Živé myslenie na pollingské kačky a kurčatá, na prekrásne pestrofarebného malého kohúta a na toho veľkého, ktorý Adele akceptoval ako šéfku, ale útočil na bábätko Juliana – a keďže vždy počula, že kohúty kľujú do očí, „trvala som na tom, že musí zomrieť“. Smutná pravda, že káčeri potrebujú niekoľko žien, jej došla až vtedy, keď sa dva samce kačíc zmocnili sliepky a uštvali ju k smrti. „Klamlivé, tie vidiecke idyly,“ hovorí Neuhauser a odmieta ďalšie deci, pretože sa ešte chce učiť text pre zvedavú landšpajzníčku Julie Zirbnerovú.
Začiatkom natáčania štvrtej sezóny výraznej série ORF 4 Frauen und ein Todesfall má byť text tak dobre zvládnutý, aby pôsobil úplne prirodzene. Prísny Adelin pochod sa však do tej doby ešte podarí, pravdepodobne k Mirli v Irenentale. Klamlivá áno, no milovaná aj táto idyla s rustikálnym jedlom a výhľadom na snívanie: „Pozeráš sa na široké mäkké kopce v diaľke. Poobede o tretej je svetlo také príjemné.“
Ešte jedno pivo pre Adele
|
|