A-La-Carte

Žiaden obetný baránok (2015/2)

Prečo je lepšie hostinských milovať, než ich len kontrolovať Text od Evy Rossmann Ilustrácia od Nicolása Aznáreza Kedysi sa hovorilo, že niekto urobil účet bez hostinského: Vtedy, keď bolo jasné, že účet v skutočnosti robí hostinský. S pokladničným blokom alebo na starom pivnom podpivníku či ústne. Medzitým…


Prečo je lepšie hostinských milovať, než ich len kontrolovať

Text od Evy Rossmann Ilustrácia od Nicolása Aznáreza

Kedysi sa hovorilo, že niekto urobil účet bez hostinského: Vtedy, keď bolo jasné, že účet v skutočnosti robí hostinský. S pokladničným blokom alebo na starom pivnom podpivníku či ústne. Medzitým robí účet finančný úrad. A hostinskí majú pocit, že doplácajú.

Jasné, v gastronómii sa vždy frflalo. Pretože pociťovaná námaha a skutočný výsledok často nesedia. Bez radosti z veci, bez vášne a iných emocionálnych drog to v mnohých podnikoch ťažko funguje.

Pre mňa je šialený náboj gastronómie, tá zmes adrenalínu a lásky, tepla a spokojných hostí, vône a potu, dôležitejší než tučné čierne čísla, ale ľahko sa mi to hovorí. Pomáham len vtedy, keď sa to dá. A mám viac než dosť perspektív. Našťastie však existujú takí blázni aj na plný úväzok. A je to aj tak, že jeden alebo druhý má so svojím nadšením a svojimi schopnosťami úspech a dokáže si tým dokonca rozumne zarobiť peniaze. Buchingerovi sa to darí už viac ako pätnásť rokov. Aj keď, ako rád hovorí, pred dverami zrejme nikdy nebude stáť Porsche. Ale kto už potrebuje Porsche, pokiaľ môže v kuchyni – u nás ešte v pravom zmysle slova – pridať plyn? Dobre, poznám takýchto gastronómov. Časť z nich sa dokonca vyučila za kuchára. Otvoria si podnik, väčšia alebo menšia verejnosť ich chváli – a prvé tržby si pomýlia so ziskom, ktorý sa dá vypočítať až oveľa neskôr. Potom sú tu zrazu drahé autá a mega vybavenie kuchyne a impozantné okamžité prístavby a drahá priateľka a veľa priateľov, ktorí vás majú veľmi radi, pretože ich štedro pozývate. Keď potom taká krčma celkom rýchlo zomrie, bola to skôr vražda zo hlúposti.

A predsa. To, že teraz mnohí, aj takí s chuťou, vášňou a akým-takým ekonomickým rozumom, stonajú, má dôvody: nariadenie o alergénoch, povinnosť registračnej pokladnice, zvýšenie DPH na prenocovania, zákaz fajčenia, nové dane z nadobudnutia nehnuteľnosti. Funkcionári a zamestnanci komory sa rozhorčujú nad „hostinským ako obetným baránkom!“. Bez ohľadu na to, či ide o zmenenú zdravotnú politiku alebo kompenzáciu zníženia dane z príjmu, gastronómia je tá, ktorá dopláca! Lenže: keď je vyhlásenie napísané, tlačová konferencia za nami, hostinským a hotelierom po zasadnutí potľapkané po pleci, potom sa pán komorník môže buď hneď stiahnuť za svoj písací stôl, alebo sa na zasadnutiach snažiť presadzovať svoj názor tak dlho, kým z neho nezostane nič (z toho názoru – hrdina komory prežije!), pretože iné sa považuje za dôležitejšie.

Dobre, po veľkom verejnom vetre, dúfajme, že bez pridruženej peľovej záťaže, možno hosťom aj ústne oznámiť, aké zlé alergény sú v jedle – a človek im kvôli tomu nemusí ani hovoriť, že kuracie prsia prišli zmrazené z Južnej Ameriky a guláš z konzervy. Pri daniach z nadobudnutia nehnuteľnosti existovali pre menšie podniky na poslednú chvíľu dokonca vylepšenia oproti aktuálnemu stavu... aspoň ak sa opäť niečo nezmení. A zákaz fajčenia príde tak či tak až v roku 2018. To už prestavby pre fajčiarsku a nefajčiarsku časť, ak boli skutočne urobené, nebudú celkom nové. A možno sa dajú prakticky použiť ako oddelenie pre známu „osobitnú miestnosť“. Celkom okrem toho: nie je spravodlivé, ak sa naozaj nikde nesmie fajčiť? A vyprázdňovanie popolníkov a zafajčené kúty v miestnosti si človek tiež ušetrí. Zostáva vec slobody. Ktorá zaváži viac? Sloboda môcť si vychutnať cigaretu alebo cigaru alebo sloboda nebyť zadymený? Čo je za tým? Nutkanie nás poručníkovať alebo zámer zabrániť zbytočným úmrtiam a predvídateľným zdravotným nákladom? Som takmer nefajčiarka a napriek tomu som v konflikte. Hostinskí sú v tom zahrnutí, nová úprava však zrejme nie je zákerná akcia proti nim – hlúpe bolo skôr to, že sa človek nedokázal hneď odhodlať k jednoznačnému riešeniu. Čo zasa súvisí s mnohými ohľadmi, ktoré sa v Rakúsku berú, aby nikoho neurazili: stavovskí zástupcovia boli vtedy mimochodom proti zákazu fajčenia a polovičné riešenie oslavovali ako polovičný úspech.

Ale poďme k zahmlievaniu iného druhu. Celkom opatrne. Pretože: sťažovať sa na finančný úrad vám môže rýchlo a čisto náhodou priniesť daňovú kontrolu. Alebo kontrolu sociálneho poistenia. Alebo... je tu veľa vecí, ktoré sa kontrolujú. Každopádne prichádza okrem iného povinnosť registračnej pokladnice. Taká vec je tak či tak praktická. Sčíta to a potom možno jednoducho vidieť, akú tržbu kto kedy s čím urobil. Avšak potom už nie sú možné žiadne čiarkované zoznamy pre striky na našej nedeľnej rannej párty v Kornbergu. Či sa Pepi teší z pokladničného bloku, na ktorom vidí, koľko strikov vypil? Či si ho odloží? Aspoň môže na traktore uháňať preč, každá pneumatika vysoká ako priemerný kontrolný orgán. V Taliansku existuje povinné Scontrino mimochodom už zhruba tridsať rokov. Teraz sú práve v procese jeho opätovného zrušenia. Pretože to prinieslo málo alebo nič. Štúdie ukazujú, že na juhu ide zhruba osemdesiat percent bez bloku, v Ríme je to „len“ šesťdesiat, v severnom Taliansku stále ešte tridsať percent. Teraz sa zvažuje bezhotovostný platobný styk, ktorý je cez internet hneď spojený s finančným úradom. Takže, na vydýchnutie: Sme až tam, kde boli Taliani pred tridsiatimi rokmi. Kávu možno stále platiť peniazmi. Hoci to s tou priamou linkou na finančný úrad sa už tiež zvažuje. Prax je však potvora. Možno nikto ešte nakloneným reformátorom nepovedal, že existujú chybné objednávky? Vystresovaný čašník vyťuká štyridsať namiesto štyroch jahňacích stehien. A šup, je to u finančného úradu. Potom by mal niekto vysvetliť, nie, dokázať, že išlo len o chybnú nulu. Čím sa v žiadnom prípade nemyslí čašník, lebo kto sa ešte nikdy nepomýlil? Alebo dáma pri stole pre štyroch si najprv objedná galloway hovädzie s bio hríbmi a potom sa predsa rozhodne pre veľký šalát. Takže blok stornujete a urobíte iný. Finančný úrad by to mohol hodnotiť ako zákernú akciu na daňový únik. Nájdi hosťa a prinúť ho svedčiť a maj čas na toto všetko... Tam začína byť ťažké zostať v dobrej nálade.

A potom vec s udávaním. Momentálne je to tak, že každé anonymné upozornenie na priestupok sa preveruje. Milý človek oznámil, že Buchingerove psy sú v kuchyni. Nie, aby ukradol slávne vajce, ale v každom prípade nepovolene. Títo dvaja labradorskí kríženci sú profesionálne vycvičení. Na hľadanie hľuzoviek a tým prirodzene aj čo sa týka disciplíny. Naučili sa zostať stáť na prahu chodby do kuchyne. Odtiaľ sa často túžobne pozerajú dovnútra, ale ďalej nejdú. Napriek tomu prišiel – sám osebe veľmi chápavý – potravinový inšpektor a kontroloval. Nie len či boli psy v kuchyni. Ale aj či inak všetko zodpovedá všetkým predpisom. Nákladná procedúra, ktorá aj tak priniesla len pár drobných nedostatkov, ako umývadlo, ktoré nemá automaticky zatvárateľnú batériu. Anonymné sú mimochodom aj udania, podľa ktorých hostia parkujú tak, že obmedzujú dopravu. Miestni šerifovia musia vyraziť a kontrolovať. A beda, pán alebo pani nemenovaní majú dôvod na domnienku, že ich sťažnosť nebola braná vážne. Potom by sa dalo našim policajným orgánom podsúvať rodinkárstvo alebo rovno zneužitie právomoci. S povinnosťou pokladničných blokov to bude pre udavačov a spol. naozaj fajn: anonymné upozornenie a už sa kontroluje. Kto má všetko v poriadku, tomu to predsa nemôže nič urobiť, hovorí sa. Ale niečo také môže zožrať hodiny, dni, týždne, mesiace. Prirodzene možno prizvať expertov. To potom práve niečo stojí. Podniky, a to už nehovoríme o malom obchode s jedlom a pitím, si to môžu dovoliť. Ale tie za to tiež niečo dostanú. Tam sa rokuje o daniach – na úrovni očí, pretože Rakúsko musí predsa zostať dobrým podnikateľským miestom, však? Hlúpe je len, že mnohé krčmy a kaviarne a hotely a reštaurácie sa nikdy nespočítajú. Potom by boli totiž aj podnikateľskou silou. Tak zostáva hnev, že si to opäť raz vybavujú veľkí a berie sa to od malých.

Môj návrh na uvoľnenie: Čo tak zakázať anonymné udania? A čo by bolo, keby sa mnohoraké predpisy a kontroly užšie prispôsobili často tak odlišnej realite? Možno majú všetky svoj zmysel, na ochranu, proti podvodom, pre zamestnancov. Ale medzi hostinským s matkou v kuchyni a prevádzkovateľom gastro reťazca je obrovský rozdiel. Dalo by sa vytvoriť viac rovnakých šancí, keby sa s nimi zaobchádzalo odlišne. Kto potrebuje záznamy o pracovnom čase, keď všetko aj tak vždy prebieha rovnako? A: Prečo namiesto mnohých predpisov pre všetky eventuality nie zhodnotenie odborov a komory zamestnancov, aby sa viac zamestnancov bránilo proti nespravodlivosti a vykorisťovaniu? Tie mnohé, mnohé predpisy a kontroly to totiž nedokážu zabrániť. Malopriemyselný gastro prevádzkovateľ strháva svojim zamestnancom dve hodiny denne, pretože fajčia. A nefajčiarkam tiež, pretože tie potom vraj pijú kávu. Všetko je monitorované videom. Takže by mal vidieť, že sú dni, keď majú sotva čas ísť na toaletu. Vyvíja tlak. Oni sa boja. A potom radšej niekedy dajú výpoveď. A on prijme ďalšiu.

To sú stavy, ktoré treba odstrániť. Kto chce, aby tí bezduší profitéri z pohostenia neboli čoraz viac a krčmy čoraz menej, ten sa musí aj pýtať, prečo chce tak málo detí hostinských prevziať podnik. Aký obraz sa im sprostredkúva? Ako im možno dať najavo, že táto práca je tvrdá, ale práca je napínavá, mnohoraká, kreatívna? Že možno dostať viac uznania než v kancelárskej práci? Že majú svoje šťastie sami v rukách? Pravdepodobne by pomohlo, keby sa pri predpisoch a kontrolách skutočne našla vždy tá vhodná miera. A: Nestačí, ak máte radi ľudí za sporákom a výčapom, keď vás kulinársky rozmaznávajú. Ide aj o verejné uznanie a ocenenie odvetvia, ktoré patrí k tým celkom veľkým. – Práve preto, že pri ňom ide o viac než len o maximalizáciu zisku.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!