Biopekár z Mühlviertelu Helmut Gragger neprestáva expandovať. Po viacerých pobočkách vo Viedni a Berlíne postavil svoje slávne pece na drevo aj v Bangkoku a v Senegale. Teraz má v rámci vzrušujúceho sociálneho projektu nasledovať ďalších 20.
Je len deväť hodín ráno a slnko už neúprosne páli na Bangkok. Apríl je jedným z najhorúcejších mesiacov v thajskom hlavnom meste. A vlhkosť vzduchu dosahuje vrcholové hodnoty. Pekárka Anna Gandl práve končí svoj pracovný deň, horúčava ju necháva relatívne chladnou. „Na to som si už medzičasom zvykla. A v pekárni je aj tak vždy horúco,“ hovorí Hornorakúšanka zo Sankt Wolfgangu v príjemne temperovanej oblasti soľnej komory. „Vstávala som o druhej ráno, potom som sem prišla na bicykli, aby som v pekárni zakúrila v peci na drevo a následne pripravila cesto na chlieb a pečivo.“
Do konca júna bude piecť tu, potom to odovzdá kolegom, ktorých sama zaúča, a nakoniec sa vráti do Európy. Pretože 25-ročná pekárka chce od jesene, ak pôjde všetko podľa plánu, nastúpiť na univerzitu Slow Food v oblasti gastronomických vied v Piemonte. „Vyrástla som v pekárni mojich rodičov v Sankt Wolfgangu, potom som navštevovala strednú odbornú školu cestovného ruchu, vyučila som sa za cukrárku a rok som pracovala v pekárni Helmuta Graggera vo Viedni,“ hovorí Gandl.
Potom prijala sezónnu prácu, až kým jej nezavolal Helmut Gragger a neopýtal sa jej, či by mu nechcela pomôcť s otvorením pekárne v Bangkoku. Nezaváhala ani na sekundu. A tak je od minulého januára tu a pečie v pekárni s názvom „Landhaus“, ktorú pred niekoľkými týždňami otvorili v bangkokej štvrti Aree. Táto oblasť patrí k tým elegantnejším v thajskom hlavnom meste. Galérie sa striedajú s hip kaviarňami, modernými barmi a reštauráciami, ako aj s honosnými obytnými domami.
Pekáreň s pripojenou kaviarňou je umiestnená vo dvore, v samostatne stojacom bielom dome s bujnou záhradou a banánovníkmi. Na vstupných dverách je po nemecky napísané „Herzlich willkommen“, interiér je zariadený jednoducho a moderne, s množstvom svetla a pohľadového betónu, presne tak, ako to človek pozná z mnohých trendových kaviarní v Európe, len s oveľa viac zeleňou v podobe tropických rastlín.
„V tejto štvrti žije veľa Európanov a Američanov, preto sme si mysleli, že by bola ideálna pre pekáreň, keďže to sú skôr cieľoví zákazníci pre chlieb a pečivo než miestni obyvatelia,“ rozpráva Gandl. Už niekoľko týždňov po otvorení sa však ukázalo, že Thajčania majú o typické rakúske pečivo rovnako veľký záujem ako o makovky, ražný kváskový chlieb alebo Graggerove slávne slané tyčinky. Miestni obyvatelia tak dnes tvoria okolo 80 percent zákazníkov. Čo dokazuje, že s naozaj dobrým chlebom a kvalitnou kávou môžete v dnešnej dobe uspieť vo všetkých veľkomestách tohto sveta.
Srdcom pekárne je prirodzene pec. Tá je umiestnená na konci budovy a to tak, že z pekárne je prístupné len jej čelo, inak stojí vonku. Čo by malo ušetriť niekoľko stupňov teploty vnútri budovy. Pec bola vyrobená v Rakúsku, následne rozobraná na jednotlivé diely, v prístave Koper v Slovinsku naložená na loď do Bangkoku, bola takmer štyridsať dní na mori a tu bola opäť zložená.
„Všetko prebehlo v podstate bez problémov,“ hovorí majster pekár Helmut Gragger, „kým nám byrokracia neurobila škrt cez rozpočet a pec neuviazla na štyri týždne na thajských colniciach.“ Otvorenie pekárne sa preto oneskorilo. Ale prečo bola vôbec potrebná pec z Rakúska? „Vo všetkých našich pekárňach používame takéto pece, ktoré sme vyvinuli spoločne s Markusom Lugerom. Ide o špeciálne vyhotovenia, ktorých súčiastky sú dostupné len v Rakúsku a ktoré majú tú výhodu, že sú v podstate bezúdržbové, čo výrazne znižuje prevádzkové náklady.“ Navyše môžu byť vykurované alternatívnymi palivami. V tomto konkrétnom prípade napríklad briketami z lisovaných ryžových šupiek, ktoré vznikajú pri zbere ryže ako odpad.
Zatiaľ čo pekáreň v Bangkoku je čisto ekonomicky fungujúci podnik, ktorý Gragger prevádzkuje s tromi partnermi, inde sú plánované ďalšie pekárne so sociálnym poslaním. Tak napríklad už dnes jedna z Graggerových pecí stojí v pekárni v obci Mbour, hlavnom meste Senegalu 150 kilometrov južne od Dakaru, ktorá bude uvedená do prevádzky v júli. „V Senegale je situácia samozrejme úplne iná ako v Bangkoku,“ hovorí Gragger, „tu sme skutočne v chlebovej krajine, v ktorej každý obyvateľ zje priemerne denne 180-gramovú bagetu.“ Aj tu pochádza chlieb z osvedčenej rakúskej pece. A aj tu sa kúri briketami z organického odpadu, čo robí palivá ako nafta alebo olej zbytočnými. Graggerove pece sú navyše koncipované tak, že lepšie udržujú teplo, čím sa celkovo znižuje spotreba paliva.
A keďže sa aj tieto pekárne prevádzkujú so ziskom, vytvárajú dlhodobo perspektívy nielen pre zúčastnených, ale aj pre celý región. „Naším cieľom je vytvoriť regionálny hodnotový reťazec, ktorý začína nákupom palív a surovín až po predaj vyrobených produktov v regióne a ponúka miestnemu obyvateľstvu možnosti vzdelávania,“ zdôrazňuje Gragger. Všeobecne sa snažia byť prítomní najmä vo vidieckych oblastiach alebo na periférii miest. Teda tam, kde čoraz častejšie chýbajú pracovné miesta a dochádza k úteku z vidieka, pokračuje pekár. „Pre mňa je to myšlienka Slow Food v pravom slova zmysle. Teda pomôcť vytvoriť predpoklady na to, aby miestne obyvateľstvo mohlo samostatne vlastnou pracovnou silou a z lokálnych surovín a energií vyrábať svoje potraviny.“ Medzitým je už zabezpečené financovanie dvadsiatich pekární, ktoré okrem Senegalu vzniknú aj v iných afrických krajinách, vrátane Ugandy, Konžskej demokratickej republiky, Burkiny Faso, ale aj v Európe v Albánsku, Srbsku a Moldavsku a budú vybavené pecou na drevo.
V afrických krajinách sú však – rovnako ako v Bangkoku – extrémne teplo a vlhkosť vzduchu príčinou toho, že svetlé pečivo nie je celkom také chrumkavé, ako sú ľudia zvyknutí z Rakúska. „To však nie je naozaj problém,“ zdôrazňuje bangkocká pekárka Gandl, „treba len o niečo predĺžiť čas pečenia, potom vznikne aj viac kôrky.“ A nakoniec, chlieb z pece na drevo má aj kvalitatívnu výhodu, dodáva. Teda, že vydrží dlhšie, o minimálne jeden deň dlhšie čerstvý.
Všetko sa začalo projektom spolupráce s charitou Caritas s názvom „BACK ma's“, v rámci ktorého majster pekár z Mühlviertelu Helmut Gragger vzdeláva mladých ľudí s problémami s učením za pekárov. Bolo to v roku 2009.
Medzitým vzdelávanie ukončilo 19 mladých ľudí a ďalších desať sa práve vzdeláva.
Od roku 2016 sa v rámci projektu BACK ma's angažujú aj v zahraničí, kde sa v rozvojových a transformujúcich sa krajinách budujú malé pekárne, ktoré sa v oblasti zásobovania surovinami a energiou prispôsobujú miestnym podmienkam, aby sa zabezpečila nezávislá sebestačnosť na mieste. Takto sa navyše vytvárajú pracovné miesta a možnosti vzdelávania.
V auguste 2017 bola nakoniec založená spoločnosť Gragger & Cie Social Business GmbH, ktorej cieľom je otvárať malé pekárne v mestských periférnych oblastiach a na vidieku, ktoré vyrábajú a predávajú základný sortiment prispôsobený lokálnym podmienkam. Pritom sa používa špeciálna modulárna pec, ktorá sa vykuruje briketami z organického odpadu, čím sa rozhodujúco znižujú náklady na energiu. Podnikateľský zisk plynie do vzdelávania detí zamestnancov, ako aj do ďalších sociálnych projektov na mieste.
Po prvom úspešnom projekte v Senegale má teraz nasledovať ďalších dvadsať.
Pekárne Social Business, ktorých financovanie je už zabezpečené, vznikajú v ďalších krajinách, vrátane Ugandy, Konžskej demokratickej republiky a Burkiny Faso, ako aj vo východnej Európe v Albánsku, Srbsku a Moldavsku.