Originály
Vlažný večer. Práve som vykĺzla z kuchyne v Buchingerovom hostinci „Zur Alten Schule“ a vychutnávam si svoj vinný strek na terase. Blížia sa dve ženy, obe s knihou v ruke. Hľadám funkčné pero – žiaľ, väčšinou zabudnem vybrať perá z kuchárskej bundy, skôr ako ju hodím do práčky –, nájdem len dve, ktoré nepíšu, a usmejem sa na ne. Podpisovanie kníh patrí k autorke rovnako, ako patrí pažítka na polievku ku kuchárke. Obe si skutočne želajú venovanie. Majú aj vlastné pero a jedna sa usmieva, že sa jej páči, ako sa v mojich detektívkach stále varí. Mala by však ešte jednu otázku: „Sú tie recepty na varenie od vás?“ A tá druhá dodáva o nič menej priateľsky: „Alebo ich máte od Buchingera? Alebo ich odpisujete?“
Dám si veľký hlt vinného streku a nadýchnem sa. Áno, recepty sú naozaj moje. Čiastočne aj od Buchingera, prinajmenšom sa jeden či druhý podobný recept vyskytuje aj v jeho kuchyni. A neodpisovala som ich, hoci je napriek tomu možné, že jeden alebo druhý pokrm, ktorý moja Mira v detektívke pripravuje, sa už v nejakej kuchárskej knihe nachádza. Dobromyseľná bezradnosť v očiach mojich čitateliek. Čo teraz teda? Je táto Rossmannová naozaj niekto, kto bezmyšlienkovite, možno dokonca bez škrupúľ, kradne to, čo veľkí kuchári a kuchárky v pote tváre vymysleli? Snažím sa im vysvetliť, že pri varení už sotva existuje niečo, čo by sa dalo nanovo vymyslieť. Karamelizovaný cibuľový krém z poslednej detektívky určite už niekto niekedy niekde pripravil. Ak budem mať šťastie, aspoň nie s údenými ustricami. Napriek tomu si nahováram, že som ten recept ešte nikde nečítala. Či by nebolo múdre prihlásiť patent na každý nový recept, pýta sa jedna – vraj existujú autori kuchárskych kníh, ktorí vezmú všetko, čo môžu dostať.
Dlho, veľmi dlho predtým, než som zložila kuchárske skúšky, som sa stala doktorkou práv. Omrvinky starých vedomostí sa zhromažďujú v kúte môjho mozgu a ja vysvetľujem, že na prihlásenie patentu sú potrebné určité predpoklady: totiž predpoklad originálneho vynálezu a jeho komerčnej využiteľnosti. Ochrana autorských práv by však existovala, uvažujem ďalej. Hoci tá by sa mohla zasa vzťahovať len na zverejnené recepty. Pričom by bolo na zváženie, či by sa v tomto právno-kulinárskom špeciálnom prípade pod tým nemal rozumieť aj predaj pokrmu vo verejne prístupnom podniku... Obe si pozbierajú knihy aj so mnou dočasne požičaným perom a za zdvorilého poďakovania utečú. Ostávam sedieť so svojím poloprázdnym vinným strekom.
Veď existoval aj ten slávny spor o originálnu Sacherovu tortu. Bolo však aj príliš hlúpe, že Eduard Sacher sa vyučil práve v Demeli a tam dokončil Sacherovu tortu svojho predka. V každom prípade sa právny spor ťahal tri desaťročia a skončil sa zmierom: Demel dostal „Eduard-Sacher-Torte“ a Sacher „Original-Sacher-Torte“. Jedna má vrstvu džemu v strede, druhá len jednu pod polevou. Hoci v tomto trpkostnom spore išlo asi menej o džem, rodinnú a firemnú česť, než v prvom rade o peniaze. Apropo: Pred nie tak dávnym časom sa medzi krátkodobým majiteľom Demelu a sacherovskou dámou Gürtlerovou odohralo nové kolo tohto konfliktu. Ako presiaklo z pomerne dobre informovaných kruhov, bol to však reklamný ťah – dohodnutý v nemeckej gurmánskej reštaurácii. Vec vyšla. V médiách to zašumelo a pršali Sacherove torty.
V každom prípade: Ľudia majú radi originály. Je to akosi jemnejšie mať niečo pravé než napodobeninu. Hoci starosť o to, že niečo musí byť originálne, ba čo viac, nové, nikdy predtým nevidené a unikátne, prináša práve v kuchyni zvláštne plody. Vo vedomí, že sa už sotva dá niečo vymyslieť, vzniklo asi aj to, čo sa teraz nazýva „molekulárna kuchyňa“. Akoby bravčová pečienka pozostávala z iného než z molekúl, akoby sa nemusela podriadiť chemickej Maillardovej reakcii, aby získala kôrku, akoby už kuchári a kuchárky minulých storočí neprisahali na to, že ich pečienka pripravená pri nízkej teplote chutí obzvlášť jemne. OK, vtedy sa tomu hovorilo „udržiavať v teple“. Novinkou na novej kuchyni je v prvom rade použitá chémia – a tie rozmanité textúry sa prirodzene patentujú. Môže byť, že práve preto vznikla? Kvôli lepšej komerčnej využiteľnosti? Ako autorka detektívok by som mohla všeličo tušiť... ale našťastie som aj kuchárka a ako taká si jednoducho myslím, že sme len zvedaví, v našich končinách našťastie nemusíme myslieť len na nasýtenie, ale aj na chuťové zážitky a sme neustále na ceste hľadania.
Tá viedla asi aj k tomu, že pred nejakým časom všetci kuchári, ktorí chceli byť označovaní za kreatívnych, objavili a realizovali svoju náklonnosť ku kombináciám morských živočíchov s držkami, škvarkami a vnútornosťami. V najlepšom prípade to bolo zaujímavé. Na druhej strane: Tatarák z divého kapra na teľacích brzlíkoch s čili-vanilkovou penou. Znie to celkom dobre. Práve som to vymyslela. Naozaj? Čo ja viem, kto to už tiež urobil? Niekde v Čiernom lese, kde by boli minulý rok dostali čapicu a skoro aj hviezdu, alebo v tom sotva nájditeľnom podniku v milánskej priemyselnej štvrti – nie, tam by to bol skôr tatarák z hrebenatiek. Keby som o tom alebo o oveľa lepšom, nezvyčajnom nápade povedala Buchingerovi, odpoveď by mohla znieť: „Intercontinental Hannover 1979, to sme vtedy robili, vtedy som bol ešte v tej fáze...“ Hravý je však stále, to si žiaden kuchár s fantáziou neodvykne. Len s tým rozdielom, že jeho diskusie o autorských právach sa týkajú skôr regionálnych záležitostí. Napríklad „maminých legendárnych klobásových šišiek“. Raz prišiel niekto zo susednej dediny a tvrdil, že tie klobásové šišky v žiadnom prípade nevymyslela Buchingerova mama, že ich u nich doma tiež stále mávali. – Pretože si ich jeho mama odpozerala od Buchingerovej mamy? Alebo naopak? Úplne prvú výrobkyňu klobásových šišiek sa už nepodarí vypátrať. Faktom je, že tieto kúsky klobásy v akomsi palacinkovom cestíčku boli v oblasti rozšírené a odvtedy z veľkej časti zmizli. Až na podnik u Buchingera. Pretože to bolo jeho obľúbené jedlo v detstve. Každopádne: V dobe, v ktorej každý, kto vie držať varechu, musí skombinovať čokoľvek s čímkoľvek na čomkoľvek v čomkoľvek a potom ešte okraj taniera ozdobiť usušenými bylinkami, soľami alebo priemyselným lakom (pripadá mi to totálne úprimné, že sa to teraz naozaj tak označuje), v dobe, v ktorej sa aj v obyčajných provinčných hostincoch všeličo nedefinovateľné označuje ako penička, carpaccio, rizoto (čím sme pri opaku originálu: ryžová kaša), v ktorej sa nadaní špičkoví gastronómovia chcú považovať za inovatívnych tým, že „patchworkujú“ šesť rôznych komponentov a pätnásť rôznych chutí do jedného pokrmu, je mi nová (alebo stará) jednoduchosť milšia než kŕčovitá originalita. Jörg Wörther bol kedysi ocenený za jednoduchý pokrm „receptom desaťročia“: zelerové ravioly. Nové a inovatívne, avšak: desať rokov predtým sa dali zjesť u Roba Kranenburga v Amsterdame. Mali tam jednoducho dvaja kuchári rovnaký nápad? Buchinger, ktorého nejaký gastronomický novinár raz označil za „Andyho Warhola kuchyne“, vychádza z toho, že takmer všetko už niekedy bolo: Príliš veľa toho vie odvodiť od Escoffiera, Bocuseho a Robuchona (u ktorého dokonca raz varil). Napriek tomu: náš kokosovo-čili „Röhrndiab“ inde nemajú. – OK, výskumné spoločenstvo Buchinger-Buchinger-Hauer-Rossmann narazilo v Karibiku na krvavničku s čili a tú sme potom v inej forme exportovali do Weinviertelu. Ale čo „Saushi“? Tá japonská paródia, pri ktorej sa kapusta obalí jemnou šunkou a podáva sa ako sushi? Skutočný Buchinger! No dobre, až na názov. Ten napadol môjho manžela. A skutočnosť, že sme sa so Saushi stretli v inom podniku. Ale oni boli vtedy už v Buchingerovej kuchárskej knihe. Ich predchodcami boli mimochodom zemiakové sushi. A tie sú tiež od neho. Vyvinul ich pred rokmi v Intercontinentale. Takže, jasné: originálny vynálezca Saushi je Manfred Buchinger. Dávam to na internet.
O vynáleze tiramisu tam už teraz existujú dlhé pojednania. Ja som vlastne počula, že bolo vynájdené v osemdesiatych rokoch v Nemecku a dala som sa na to ľahko nahovoriť. Z internetu sa však dozvedám, že vzniklo v roku 1970 v reštaurácii „Alle Beccherie“ v Trevise. Tvrdí to webová stránka „Alle Beccherie“ a hrdo poukazuje na to, že originálna forma je tá guľatej torty a že sa najprv volalo „tira me sù“. Príbeh, ktorý gastronomická novinárka Anna Maria Volpi rozšírila cez mnoho, mnoho internetových stránok až po Wikipédiu. Potom však prišiel Američan s množstvom času: skutočný vynálezca vraj žije v Baltimore, nesie pekné meno Carminantonio Lannaccone a kedysi mal malý podnik v Trevise. Sám sa nepovažuje za veľkého objaviteľa, veď len vynašiel dezert a nie telefón. Dal ho švagrovi, ktorý recept predal „Alle Beccherie“... a navyše sa nový dezert šíril veľmi, veľmi rýchlo. Nedávno som bola v Trevise a okamžite som sa ponáhľala do „Alle Beccherie“: Všade som hľadala stopy po úplne prvom tiramisu – a nenašla som žiadne. Ani v jedálnom lístku, ktorý bol skôr tradične benátsky orientovaný. Prečo podnik vychvaľuje svoj vynález len na internete? Možno preto, lebo v Trevise je zopár takých, ktorí tiramisu vynašli? Alebo aspoň vedia, že to neboli tí z „Alle Beccherie“? Kyberpriestor otvára takmer neobmedzené možnosti – aj pre tvorbu kulinárskych legiend. A ak sa ma ešte raz spýtajú, či si recepty vo svojich detektívkach vymýšľam sama, jednoducho sa spýtam: Sú dobré?