A-La-Carte

Radikálne regionálne (2015/4)

Flámsko sa považuje za vychytenú destináciu pre gurmánov. V čom spočíva nová flámska kuchyňa? „V tom, že žiadna neexistuje!“, postuluje Kobe Desramaults, najradikálnejší z mladých šéfkuchárov. Namiesto nej vládne diverzita a skvelé lokálne produkty. Navštívili sme Gent, kolísku Flemish Foodies. Pohľad do miestnej scény vrátane výletu na vidiek.


Texty od Nina Kaltenbrunner & Anna Burghardt Foto PietDe Kersgieter

Malý región, veľký zážitok. Pre všetkých, ktorí to ešte nevedia: Flámsko je raj pre labužníkov. Klišé o vôni čerstvých vaflí v povetrí sa vo všetkých flámskych mestách napĺňa vrchovatou mierou. Spravodlivejšie však je vnímať tento región popri vafliach, čokoláde a pive aj cez ustrice, malé šedé krevety zo Severného mora, ustrice, hovädzie mäso, bravčové, chmeľové výhonky, čakanku či špargľu. Výklady a vitríny nespočetných lahôdkárstiev názorne odrážajú toto regionálne bohatstvo produktov. V živých lokálnych scénach Bruselu, Antverp, Brugg či Gentu sa zdá, že človek zakopne o jednu lákavú reštauráciu za druhou. Nejesť vo Flámsku dobre, to ani nie je také jednoduché. Pôžitok sem jednoducho patrí k dobrému životu, návštevy reštaurácií k dennej rutine. „Podľa hesla ,Keď si nedoprajeme my, kto iný?‘, radšej jazdia Flámi na lacnejšom aute, než by sa vzdali dobrého jedla,“ prezrádza zasvätenec postoj svojich krajanov. Nie je náhoda, že spotreba šampanského je tu neúmerne vysoká (1. miesto v Európe) a že Flámsko s 96 michelinskými hviezdami na ploche sotva 13 520 m² vykazuje najvyššiu hustotu špičkových reštaurácií v Európe, a to s rastúcou tendenciou.

Prečo? Konkurencia podnecuje. Hustota špičkových podnikov zase núti šéfkuchárov zdokonaľovať svoj osobný rukopis, vypracovať si unikátne črty a zároveň vyzdvihnúť to, čo ich spája. Vo Flámsku sa nepracuje proti sebe, títo tvrdohlaví individualisti sa ako „Flanders Kitchen Rebels“ spoločne stavajú proti zvyšku sveta. „Servírujeme to, čo Francúzi sľubujú,“ sebavedomo postulujú. Flámskych kuchárov spája ich spoločná tradícia, ktorá naráža na hojný inovačný duch, tvrdohlavosť, ktorá sa stretáva s vášňou pre pôžitok, ako aj ich nezastaviteľná ctižiadostivosť. To, čo v neskorých 80. rokoch v móde spôsobilo veľký rozruch a pozornosť na medzinárodných mólach vďaka nevysloviteľným menám ako Dries van Noten alebo Ann Demeulemeester, sa dnes zdá byť presunuté na taniere. Často sa v tejto súvislosti spomína jedno pomerne ľahko vysloviteľné meno: Sergio Herman. Považujú ho za „spasiteľa belgickej kuchyne“ z jej tradičnej ťažkosti (Kobe Desramaults) a za zakladateľa takzvanej „Nova Regio“. To, čo platilo kedysi pre módu, možno dnes aplikovať na kulinárske výtvory Flámov: extravagantné, provokatívne, nikdy nie prepychové, puristické a na hranici znesiteľnosti.

Kde sa to deje? Všade. Vo Flámsku je to ako v metropolách Londýn, Paríž alebo New York. Aby ste sa dostali z bodu A do bodu B, potrebujete v priemere asi hodinu; či už z Bruselu do Gentu alebo odtiaľ do michelinskej reštaurácie na vidieckej pahorkatine. Mobilita je vyžadovaná, ale tu sú ľudia radi mobilní. Ochudobnili by sa o veľa, pretože rozmanitosť je ďalšou vlastnosťou tohto regiónu. Zostávame v Gente. Mesto historicky bohaté ako múzeum, posiate nespočetnými architektonickými klenotmi od stredoveku až po súčasnosť, zároveň živé univerzitné mesto – kontrast, ktorý cítiť na každom rohu. Tu tradičná manufaktúra na horčicu Tierenteyn, tam ručne vyrábaná čokoláda a pralinky od hviezdy Joosta Arijsa, tam mladý mestský pivovar, v ktorom sa nevarí s chmeľom, ale so starou bylinkovou zmesou, a potom ešte „Max“, rodný dom belgickej vafle, s jeho secesnými prvkami. V pôvodnom espresse z 50. rokov dostanete kávu, ktorá zodpovedá duchu doby, flámska špecialita Ganda šunka visí v Groot Vleeshuis, stredovekej tržnici, zo stropu a je pripravená na degustáciu. Zdá sa, že v tomto kompaktnom meste sa všetko točí okolo pôžitku. A všetko je dostupné pešo, popri nespočetných hojne navštevovaných kaviarňach a romantických kanáloch. Veľmi idylické.

Flemish Foodies. Za starobylými fasádami Gentu však vrie veľmi dynamická gastro scéna. Britský denník The Guardian nedávno označil mesto za najlepšiu „foodie“ destináciu Belgicka. Nie je náhoda, že práve tu sú doma „Flemish Foodies“. Kobe Desramaults (reštaurácia In De Wulf), Jason Blanckaert (reštaurácia J.E.F.) a Olly Ceulenaere (reštaurácia Publiek) sú starí spolužiaci, vyučení v medzinárodných michelinských kuchyniach, ktorí sa v roku 2013 spojili, aby do centra svojej kuchyne postavili produkty flámskej provincie a Severného mora a aby s uvoľneným prístupom a miernymi cenami sprístupnili špičkovú gastronómiu Gentu širšiemu publiku. Spoločný menovateľ tria by sa dal nazvať: ultra ležérny, radikálne regionálny, maximálne úprimný.

Najradikálnejšie si pritom určite počína šéfkuchár In De Wulf, ktorý okrem svojej legendárnej špičkovej reštaurácie v Heuvellande (pozri portrét) prevádzkuje aj dva podniky v Gente. Do svojho bistra De Vitrine, bývalého mäsiarstva z 50. rokov uprostred štvrte červených lucerien, ktoré nechal citlivo zrekonštruovať, „to bola láska na prvý pohľad“, rozpráva. V ultra cool pôvodnom interiéri vrátane mäsiarskych hákov, drsných kachličkových podláh a masívneho mramorového pultu sa pri hrubých drevených stoloch a krvavočervených koženkových laviciach prináša filozofia materskej reštaurácie na taniere: čerstvé poľnohospodárske produkty z regiónu, pripravené s veľkým citom a servírované s na prvý pohľad až provokatívnou jednoduchosťou.

Druhý podnik jemného rebela je úplne v znamení chleba – pre Desramaultsa srdce a duša podniku. „Chceli sme založiť jednoduchú pekáreň na dreve, nakoniec sa z toho stalo miesto, kde narážajú naše najdivokejšie sny, rock 'n' roll!“, nadchýna sa špičkový kuchár. De Superette sa volá toto bábätko, industrial-shabby-chic definuje ležérnu atmosféru bývalej pobočky supermarketu, nával je veľký, najmä cez víkend. Znamená to však aj ženskú silu: pred monumentálnou pecou na drevo v centre podniku stojí americká expertka na chlieb Sarah Lemke a vkladá kvások za kváskom do jeho obrovskej „papule“, aby potom jeden voňavý bochník chleba za druhým opäť vytiahla. Človek doslova cíti remeslo, môže ho cítiť a ochutnať, tu sa veľa používaný pojem „skutočné jedlo“ skutočne stáva hmatateľným. Oveľa viac potom človek ani nepotrebuje. Možno ešte kyslomliečne maslo zrejúce v drevenom sude tradičnou metódou, na ktoré je Kobe Desramaults taký hrdý. A samozrejme, skvele rustikálne jedlá vyvinuté kreatívnou šéfkuchárkou In De Wulf Rose Green, ako napríklad jahňací guláš s koreňovou zeleninou, ktorý prichádza na stôl v liatinovej panvici.

Rustikálne sú u Jasona Blanckaerta v J.E.F. len základné suroviny, ktoré majstrovsky zušľachťuje a servíruje ako extrémne lákavé jedlá; vždy hneď v niekoľkých väčších porciách na ochutnanie a delenie, pričom hojný chlieb nesmie chýbať ani tu. Chrumkavé listy kapusty, domáce klobásy, krém zo zrejúceho kozieho syra, slimáky, špikové kosti, makrela alebo sot-l'y-laisse, pravdepodobne najjemnejší kúsok z kurčaťa – odpadový produkt –, kombinuje šéfkuchár s rozmanitosťou divých bylín a šalátov, robí z mrkvy hlavného predstaviteľa, zatiaľ čo mäso a ryby necháva excelovať v nosných vedľajších úlohách. Atmosféra malej úzkej reštaurácie je puristická, biela s drsným drevom, ktoré rovnako ako nejedno jedlo nesie sýtočierny „J.E.F.-branding“.

Diverzita po flámsky. Nie menej výnimočný, len o niečo menej „shabby“ je Volta, štartovací podnik Flemish Foodie Ollyho Ceulenaera v bývalej elektrárni. On sám sa medzitým posunul ďalej, reštaurácia stále reprezentuje pôvodný koncept tria. Nástupcom sa stal Ceulenaerov mladý ex-souschef Davy De Pourcq. Tento mladý divoch je počas práce pod vysokým napätím, rýchlo sa však uvoľní, keď hovorí o svojej záľube spracovávať vlastnoručne vypestované bylinky a druhy zeleniny na osviežujúco ľahké jedlá. Veľmi presne tiež vie, ako sa môže štylisticky odlíšiť od svojich kolegov. Jeho umelecké, farebné tanierové krajiny sú precízne postavené, hravé, zdobené kvetmi, práškami a penami, a presne to je opak radikálne redukovanej regionálnej kuchyne In De Wulf. Pri všetkej otvorenosti vplyvom z iných krajín však ani Davy De Pourcq nikdy nestráca zo zreteľa región a jeho produkty.

Nová flámska kuchyňa sa však z radikálne-regionálneho modelu odvodiť nedá, tvrdí Kobe Desramaults, „rozmanitosť je to, v čom to spočíva – každý si tu robí po svojom“. — (NK)

Kobe Desramaults na holubovi, póre a morskom fenikli ukazuje, ako môže vyzerať ultrapuristická regionálna kuchyňa – ale už len jeden rok. Potom zatvorí svoj In De Wulf.

Kobe Desramaults vyzerá trochu otrávene. Opäť má pózovať pred zoradenými bielymi ovčími lebkami. Ako keby v jeho kuchyni neboli iné motívy! Nie, nie len jeho jemné tetovania. Ale motívy ako zasvätená chladnička s mohutnými tehlami žltého masla, ktoré si vyrába sám, z mlieka, ktoré mu dodáva blízky francúzsky farmár. Alebo zaváraninové poháre vysoko na polici, naplnené fermentovaným morským feniklom, lupeňmi ruží v octe, čiernymi ríbezľami v sirupe alebo čerešňovými kôstkami v alkohole, ktoré používa ako horké mandle na aromatizáciu, pretože vo Flámsku skrátka nerastú mandľovníky. Alebo grilovací systém výškovo nastaviteľný kľukou, ktorý sa ťahá pozdĺž celej šírky kuchyne. Nepripomína to nápadne rošty v Etxebarri, podniku v baskických horách, ktorý vďačí za svoju skromnú svetovú slávu faktu, že všetko-všetko-všetko griluje na drevenom uhlí, dokonca aj kaviár? „Pravda,“ hovorí Kobe Desramaults s tichým úsmevom. „Bol som tam párkrát a bol som tak nadšený. Rozhodol som sa to zaviesť aj tu. Ale povedal som mu to!“ ospravedlňuje skopírovaný systém s koketne plachým úsmevom v tmavoryšavej brade. Uhlie na gril si vyrába sám, „v Josperi“, tiež z najrôznejších druhov dreva, ako to ukazuje šéfkuchár Etxebarri Victor Arguinzoniz. Kobe Desramaults griluje na grile In De Wulf okrem iného uhorky alebo pór, ktorý drží so stonkami harmančeka v sitku nad uhlíkmi a ktorý bude neskôr servírovaný celkom čisto s bielymi ríbezľami. Z grilu prichádzajú aj mušle, ktoré ukladá vzpriamene a husto vedľa seba do plochých misiek a dusí pod horiacim senom. Alebo legendárny holub z vlastného chovu, ktorý nie je na jedálnom lístku, ale s trochou šťastia sa servíruje, ak sa naň opýtate. Dva týždne holub zreje, „so všetkým, čo v ňom je“, potom sa jemne zaúdi a zreje ďalšie štyri týždne, tentoraz plnený senom, aby všetka vlhkosť zmizla a chuť mäsa dozrela do takmer excentrickej hustoty. Na tanier sa potom dostáva len pár sotva tepelne upravených plátkov z pŕs, s hladkou, suchou kožovitou textúrou, a – samozrejme – skrútený pazúr. Pretože trochu extrémne to tu jednoducho musí byť, tým je napokon In De Wulf, nachádzajúci sa „in the middle of nowhere“, známy. Plochý, starý farmársky dom nachádzajúci sa na ceste vedúcej kamsi do nikam, ktorý Kobe Desramaults prevzal ako 23-ročný v roku 2003 od svojej matky, ktorá ho predtým viedla ako brasseriu. Takmer desaťkrát zmenil školu, napriek rodičovskej záťaži ako mladík dlho neprejavoval záujem o varenie. To sa čoskoro zmenilo, Desramaults sa mal učiť okrem iného u Sergia Hermana v Oud Sluis a v barcelonskom Comerc 24, ovplyvnenom Ferranom Adriàm.

Vo svojich prvých rokoch boli jedlá v In De Wulf ešte výrazne hravejšie, s oveľa väčším počtom prvkov na tanieri, ako tenké krekry alebo kôpky krému. Dnes je to, čo sa servíruje v tehlovo-červenej jedálni s bielymi trámami, extrémne redukované. Hoci si Kobe Desramaults určite dovolí hravosť, ako servírovanie stlačeného kúska lepkavých bravčových končatín na jednej zo spomínaných ovčích lebiek. Ale suroviny na chod sa často dajú spočítať na prstoch jednej ruky. A to nielen pro forma, ako inde pri údajne jednoduchých kompozíciách ako „tekvica – gaštany – kačica“, ktoré sa potom prirodzene skladajú z nespočetných tajných ingrediencií, ale skutočne.

Na to je samozrejme nevyhnutná enormne vysoká kvalita základných prvkov. A do toho investuje Kobe Desramaults veľa energie a času. Zeleninár Dries Delanote, ktorý neďaleko In De Wulf prevádzkuje svoju divokú, nie bio-certifikovanú farmu (pozri aj s. 79), je jedným z jeho základných partnerov: od neho dostáva Desramaults denne nielen všetku aj tú najneobvyklejšiu zeleninu, ale aj veci ako kvety aksamietnice, výhonky uhoriek alebo ríbezľové listy. Mäso odoberá vo veľkej miere z blízkeho Francúzska, napríklad ošípané Duroc z blízkeho Borre, ktoré necháva dlho zrieť. Bravčové pliecko sa potom v kuchyni zabalí napríklad do cesta zo soli a rias, sivý, tvrdo upečený kus sa prezentuje na stole – mimochodom dramaturgicky veľmi hodnotne kuchárkou s tetovaním prasaťa na predlaktí –, predtým ako sa obal v kuchyni opäť otvorí a pokrytý tenkými plátkami reďkovky sa servíruje na stôl ako želatínovo-lepkavý a zároveň ostro chutiaci pôžitok.

Kto chce vidieť túto radikálne zredukovanú kuchyňu v naturáliách, má samozrejme čas už len jeden rok: Kobe Desramaults koncom októbra oznámil, že svoj In De Wulf koncom roka 2016 zatvorí. Podnik vedie teraz, od svojich 23 rokov, investoval všetku energiu. Prestávka je namieste. (AB)

Zúrivá zelenina a vízie rozmanitosti
Triedi listy žeruchy podľa veľkosti a na objednávku kuchárov skúša, čo všetko rastie vo Flámsku: Dries Delanote a jeho farma kuriozít „Le Monde des Mille Couleurs“.

„Trochu šteklenia a hneď vybuchnú od smiechu,“ hovorí Dries Delanote, zohne sa a štekli uhorku pod bradou. S nepredvídateľne hlasným prasknutím pichľavá oválna vec praskne a s obrovskou agresiou vystrekne svoje vnútro na Delanoteho tvár, ruky, tričko. Berie to trpezlivo, ako nehodu od ešte nie celkom vycvičeného šteniatka, len sa uškrnie nad vydarenou ukážkou a utiera si slizké semená. „Túto uhorku nemôžete jesť, je príliš horká.“ To ale farmár nemohol vedieť, keď túto rastlinu plaziacu sa po zemi nasadil na skúšku. Teraz je táto zelená zúrivá zelenina napriek svojej aromatickej nepoužiteľnosti obyvateľom jeho farmy. „Možno o desať rokov skončím s farmárčením a otvorím si zábavný park okolo divokej uhorky, bola by dosť zábavná.“

„Le Monde des Mille Couleurs“ – „Svet tisícich farieb“, tak nazval tento flámsky farmár svoju farmu kuriozít. Dries Delanote so svojou biologickou, ale nie ako taká certifikovanou zeleninou, s bobuľami a bylinkami zásobuje výlučne kuchárov, v súčasnosti je ich desať. Nepredáva ani priamo z dvora súkromným zákazníkom, ani neprevádzkuje jeden z tých šik trhových stánkov, pri ktorých ľudia z mesta, bažiaci po trendoch, stoja v rade desať metrov za hrsť krtkov. Odberateľmi Delanoteho sú kuchári ako Kobe Desramaults z neďalekého In De Wulf, niekoľkí francúzski kolegovia a veľká cateringová spoločnosť v Bruseli. „Je pekné vidieť, že aj catering sa už zaujíma o moje produkty,“ hovorí farmár, ktorý vyzerá presne tak, ako si človek predstavuje vizionárskeho farmára s filozofickými ambíciami: šľachovitý prírodný chlap s neučesanými kučerami, zemitými dresovými bermudami, bielym tielkom, trojdňovým strniskom.

V súčasnosti má štyri hektáre. „Chcel by som rozšíriť na desať hektárov, ale je také ťažké kúpiť pôdu. Všetko pohlcuje priemysel, koncerny sa predbiehajú v cenách,“ hovorí s určitým hnevom v hlase. Na svojej pôde farmár sadí napríklad fialovú, tisíckrát rozvetvenú brokolicu, uhorky v tvare kačacieho zobáka alebo čierne bobule, ktoré vyzerajú ako ľuľkovec, ale chutia ako physalis. Čiastočne v skleníkoch, čiastočne ako voľná kultúra, čiastočne v radoch, čiastočne ako neprehľadná divoká kultúra, kde hviezdica rastie vedľa hluchavky a horčica vedľa harmančeka. Stonky harmančeka používa napríklad Kobe Desramaults na to, aby nad otvoreným ohňom pripravil pór. Spolupráca s kuchármi, ako je šéfkuchár In De Wulf, je pre oboch nevyhnutná. Bez Driesa Delanoteho by avantgardný kuchár nemohol variť tak natur-puristicky, ako varí, a bez flámskych a francúzskych kuchárov, ktorí od neho vďačne odoberajú aj tie najnezvyčajnejšie poľné plody, by farmár musel zrejme pracovať konvenčnejšie. Fakt, že Kobe Desramaults nedávno oznámil, že chce koncom roka 2016 zatvoriť svoju reštauráciu, bude teda aj pre Driesa Delanoteho zásadným rozhodnutím.

Delanote je síce syn farmára, dlho si však neuvedomoval, že zo zeme sa dá dostať taká rozmanitosť. „My ľudia vnucujeme rastlinám naše normy. A tak veľa sa stratilo používaním pesticídov. Ale príroda je silná. Vracia sa, keď ju necháte.“ Delanote, ktorý začal s desiatkami druhov tekvíc, chcel stále viac, chcel stále viac vyskúšať, ktoré rastliny by sa tu usadili, keby sa nechali. Prosil priateľov, aby mu z ciest priniesli semená. Koľko rôznych rastlín v súčasnosti rastie na jeho pôde, nevie povedať ani pri najlepšej vôli. A každý deň, hovorí, objavuje niečo nové, rastliny aj hmyz.

Je štvrť na dvanásť, keď vojensko-zelené terénne auto zahne za roh a zastaví pred veľkými bránami stodoly. Muž, ktorý vyskočí a farmára priateľsky, ale zdržanlivo potľapká tetovanou rukou po ramene, je Kobe Desramaults osobne, ktorý si tesne pred obedom v neďalekom In De Wulf narýchlo vyzdvihne dve pripravené debničky. V jednej leží fialová brokolica, z ktorej farmár predtým siahodlho analyzoval všetky štádiá zrelosti a časti rastliny z hľadiska chuti a textúry, druhá obsahuje fóliované polystyrénové tégliky s listami kapucínky – zoradené podľa veľkosti. Viac to ani nebolo, Desramaults je už znova preč. „Aj ako farmár môžete stretnúť veľa ľudí,“ hovorí Dries Delanote, keď sa díva za autom. „To je celkom dôležité.“ A podáva malú žltú paradajku. „Tým sa vám neskôr začne menu v In De Wulf.“ (AB)

De Vitrine
Brabantdam 134 B, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/336 28 08
www.de-vitrine.be

De Superette
Guldenspoorstraat 29, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/278 08 08
www.de-superette.be

J.E.F.
Lange Steenstraat 10, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/336 80 58
www.j-e-f.be

Volta
Nieuwe Wandeling 2b, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/324 05 00
www.voltagent.be

In De Wulf
Wulvestraat 1, 8950, Heuvelland (Dranouter)
Tel.: +32/57 44 55 67
www.indewulf.be

Gent
Najlepšie adresy pre vafle, čokoládu, pivo a horčicu

Tierenteyn-horčica
Čerstvo vyrobená, z dreveného suda načerpaná horčica podľa rodinnej tradície od roku 1790.
Groentenmarkt 3, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/225 83 36
www.tierenteyn-verlent.be

Pivovar Gruut
V modernom mestskom pivovare sa varí päť rôznych druhov piva. Zvláštnosť: majiteľka a sládková Annick De Splenter pritom vsádza na prísne tajnú stredovekú bylinkovú zmes namiesto chmeľu.
Grote Huidevettershoek 10, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/269 02 69
www.gruut.be

Etablissement Max
V roku 1839 tu boli vynájdené bruselské vafle. V nádhernom secesnom prostredí sa stále jedia tie najlepšie vafle, s tým najkrajším výhľadom na Gentskú dominantu Belfried.
Goudenleeuwplein 3, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/223 97 31
www.etablissementmax.be

Joost Arijs
Najjemnejšia čokoláda a umelecké cukrovinky od špičkového čokolatiéra Joosta Arijsa, ktorý bol predtým šéf-cukrárom u 3-hviezdičkového kuchára Petra Goossensa v reštaurácii Hof van Cleve.
Vlaanderenstraat 24, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/336 23 10
www.joostarijs.be

Reštaurácia Vrijmoed
Veľmi odporúčame: Hneď vedľa Joosta Arijsa otvoril jeho priateľ (a bývalý souschef u Petra Goossensa) Michaël Vrijmoed v malej art-deco prevádzke svoju reštauráciu. Aj on vsádza na lokálne špičkové produkty, čisté arómy a výraznú prezentáciu.
Vlaanderenstraat 22, 9000 Gent
Tel.: +32/(0)9/279 99 77
www.vrijmoed.be

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!