Mladý hlad: Či už klasický, alebo s kôrou yuzu a trhanou kačicou – ramen je polievka súčasnosti. Hoci to nie je polievka. Alebo predsa? Pokus o ramen-encyklopädiu.
Text: Anna Burghardt · Fotografie: Julia Stix
„Každý Japonec, či už kuchár alebo nie, vám o ramene povie tisíc vecí. A každý niečo iné. Je to ako opýtať sa ruskej gazdinej, ako sa robí boršč.“ Hovorí jeden z tých stále početnejších nejaponcov, ktorí už vedia o ramene rozprávať tisíc vecí: Igor Kuznecov, šéf viedenského podniku Karma Ramen (ktorý ako rodený Rus vie pravdepodobne porozprávať aj tisíc vecí o boršči). Ramen, táto japonská rezancová polievka – preboha, pardon! To sa začína dobre, ramen samozrejme nie je rezancová polievka! –, ramen je každopádne momentálne témou, v ktorej sa zrazu musí vyznať úplne každý. Scrabble slovná zásoba horlivých gurmánov, ktorou sa vždy radi blysnú, sa rozšírila o pojmy ako Chashu, Shio, Tonkotsu a názov toho všadeprítomného vajíčka na ramene – ako sa to volalo? –. A aké šťastie, že ramen sa v nemčine tak dobre hodí na slovné hračky všetkého druhu, ramenhandlung, hahaha. Tento príbeh – aby sme si hneď na začiatku stanovili rámec – nie je ani tak o smrteľne vážnej definícii pôvodného ramenu alebo o všelijakých zaujímavostiach z éry Meidži, ako skôr o otázke, čo vedie nejaponcov k tomu, aby sa zameriavali na túto „nerezancovú polievku“.
V prípade nejaponca Igora Kuznecova to bola kombinácia nudy v realitnom sektore, túžby po vlastnom podniku alebo foodtrucku (Rus je ročník 1985) a už dávnejšieho otvorenia ruského trhu, ktoré bláznovi Igorovi prinieslo do rúk „jednu z tých tučných glutamátových vecí“ menom Instant Noodle Cup, načo bolo čoskoro rozhodnuté. „S týmto biznisom teraz môžem spojiť všetko,“ hovorí Moskovčan, ktorý vzhľadom na svoju výraznú lásku ku všetkému japonskému nepremýšľal len raz nad otázkou, či nemohol byť v predchádzajúcom živote Japoncom. Igor Kuznecov, ktorý žije vo Viedni od roku 2003, sa každopádne vybral na ostrov Šikoku do ramen-bootcampu. Inak to ani nedokáže opísať. „Týždeň, štrnásť hodín denne, veľmi veľa podkladov, tabuliek, chemických údajov.“ Hovorilo sa len po japonsky, Kuznecov si spolu s kanadským Číňanom, ktorý chcel v Calgary otvoriť ramen-shop, najal tlmočníka do angličtiny. Kurz ponúka firma, ktorá vyrába aj masívny stroj na rezance, ktorý zaberá miesto v úzkej kuchyni Karma Ramen.
Zdá sa totiž, že láska Igora Kuznecova k ramenu je dlhodobá záležitosť. Kvôli tejto romanci investoval hodnotu nie práve malého auta do spomínaného 330 kg vážiaceho stroja na rezance. „Recept samozrejme neprezradím,“ hovorí, keď sa ho pýtajú na ingrediencie pre jeho ramen-rezance. (Písať ramen-rezance je mimochodom rovnako zmysluplné ako džínové nohavice; samotné rezance sa tiež volajú ramen.) Ale toľko môže povedať: dva druhy múky – pšeničná múka typu 700 a krupica z tvrdej pšenice –, táto zmes sa stará o farbu a konzistenciu. Ďalej: voda, soľ a uhličitan sodný, čo dodáva ďalšiu pevnosť a je dôležité pre ten druh filmu, ktorý sa tvorí na rezancoch, aby sa dali ľahšie srkať. Pretože srkanie je napokon v ramen-shope, ktorý si váži sám seba, zásadné a aj v Karma Ramen výslovne povolené. Hoci sa zdá, že viedenské publikum ešte stále celkom neverí povoleniu srkať. Na rozdiel od napríklad Tokia. „Ten zvuk v japonskom ramen-shope je...“ Kuznecov sa na chvíľu odmlčí, „špeciálny.“
Zatiaľ čo cesto na rezance odpočíva, Igor Kuznecov predvádza, ako pripravuje svoj Tokyo Ramen. Najprv do vzorovanej misky naleje trochu Tare. Tare je takpovediac chuťový základ, hovorí Kuznecov. V zásade existujú tri druhy Tare, ktorými sa vývar aromaticky dodatočne definuje, „v tomto prípade je to Shoyu, sójová omáčka s niečím navyše“. Inde je „niečo navyše“ v prípade Shoyu-Tare napríklad Mirin a saké, ochotne dopĺňa Google ramen-Rusovi. Potom nasleduje vývar, ktorý je samostatnou vedou, rezance, polovička namäkko uvareného a marinovaného vajíčka (Ajitama je mimochodom príslušné slovo z ramen-encyklopédie pre foodies-Scrabble). Ďalej Chashu, čiže plátky pečeného bravčového mäsa, ako aj jarná cibuľka, nakladaný bambus, kúsok nori a sójové klíčky. Všetko úhľadne poukladané vedľa seba. Ramen je predsa len celkom poriadny chlapík. Igor Kuznecov má v ponuke ďalšie tri fixné verzie ramenu, napríklad svoju vlastnú kreáciu s názvom Karma Dragon, so šťavou yuzu, vajíčkom, sekaným kuracím mäsom, lotosovými koreňmi a – nevera povolená – Pimientos de Padrón, malými zelenými španielskymi papričkami. A, last but far not least, v Karma Dragon samozrejme nájdete aj nevyhnutné rezance, bez ktorých by ramen nebol ramenom, ani keby bol akokoľvek kreatívny.
Cesto na tieto rezance je prekvapivo drobivé a Igor Kuznecov ho pomocou čiernych vriec na odpadky tlačí do hrdla stroja. Na jeden priechod spracuje asi trinásť kíl. Pomocou valcov sa cesto lisuje na dlhý, centimeter hrubý pás a navíja na kotúč. Potom sa – podľa skrátenej verzie, keďže o ramene sa dá rozprávať tisíc iných vecí – dva kotúče znova zlisujú do jedného pásu cesta, akoby previnuli, a ešte raz, pričom cesto je zakaždým tenšie. A potom si 1,95 metra vysoký Rus sadne na maličkú bielu detskú stoličku z Ikei, aby zbieral akurátne nakrájané rezance, ktoré mu stroj nakoniec vypľúva ako skartovačka. Japonskí inžinieri zjavne vypočítali rozmery stroja s ohľadom na iné telesné miery. „Nenašiel som nič vhodnejšie ako túto detskú stoličku, stroj je taký nízky!“ Popis výrobku z Ikei síce hovorí o maximálnom zaťažení 35 kíl, ale čo už – ak pán „meter deväťdesiat päť“ vydrží sedieť zohnutý, detská stolička „Mammut“ sa sťažovať nemusí. Rezance sa teraz sypú zo stroja ako pekne učesané ofiny, už naporciované na ramen-porcie. Igor Kuznecov ich chytí, šikovným pohybom z nich urobí slučku a poukladá ich vedľa seba do plochej debničky. A šup s nimi do chladiacej miestnosti.
Ramen-rezance musia totiž odpočívať. To sa naučil v Japonsku aj Eduard Dimant. Je takpovediac odborným garantom tímu Mochi pre tému ramen. Mochi Ramen, taký je pracovný názov s veľkou šancou na realizáciu, by sa mal otvoriť po lete, ak pôjde všetko dobre. Taktiež v druhom viedenskom obvode, avšak nie na Praterstraße, ale trochu ďalej, na Vorgartenmarkt. A aj tu by mal stáť vlastný stroj na rezance. „Veď sme práve jeden poslali do Viedne,“ odpovedali mu u japonského výrobcu na otázku ohľadom prípadnej dodávky do Rakúska. A ako aj u Igora Kuznecova, aj v Mochi existuje istý čas prípravy ramen-shopu. „Téma ramen je u nás už dlhšie aktuálna, ale nemali sme ani ľudské zdroje, ani know-how,“ hovorí Edi Dimant, ktorý doteraz chodil na ramen hlavne do Berlína a do japonskej bašty Düsseldorfu. Dnes doma v kuchyni experimentuje s rezancami a vývarom a absolvoval terénne výskumy v Japonsku, okrem iného s mladým Philippom Inreiterom, ktorý chce tiež otvoriť ramen-podnik s názvom Slurp – The Ramen Joint – v Kodani. „Toto nám tu definitívne chýba,“ hovorí Edi Dimant o situácii s ramenom vo Viedni. V New Yorku, v Londýne existuje ramen už oveľa dlhšie. Momofuku Ramen v New Yorku, Shoryu Ramen v Londýne. „Ľudia, ktorí veľa cestujú, už ramen samozrejme dávno poznajú. Tá fronta, čo bola vždy pred Wagamama v Londýne...!“
Stáť v rade na dobrý ramen, to Edi Dimant a Philipp Inreiter poznajú z Tokia. A to aj napriek tomu, že toto jedlo sa v Japonsku považuje za fastfood. Keď ramen-shop v Tokiu nedávno získal michelinskú hviezdu, Philipp Inreiter tam čakal hodiny, aby ochutnal hviezdičkový ramen. „A raz sme stretli dvoch Japoncov,“ hovorí Dimant, „tí nám porozprávali o ramen-shope, ktorý otvára o 18. hodine a na sociálnych sieťach oznámil, že má len desať porcií špeciálnej polievky. Postavili sme sa do radu a boli sme šiesti.“ A s dôrazom a patričnou vážnosťou v hlase dodáva: „Naozaj dobré.“ V mobile, v ktorom si Dimant dokumentuje svoje rôzne ramen-výlety, sa nachádza aj fotografia spomínanej špeciálnej polievky. „Bola s hríbmi matsutake, ktoré sú drahšie ako hľuzovky, s kôrou yuzu, mizunou a kačacou masťou navrchu.“
Tuk alebo olej, vysvetľuje Edi Dimant, je dôležitou súčasťou toppingu. „Niektorí používajú kuraciu masť, iní si robia hubový alebo čili olej.“ A aj vývar musí byť poriadne výdatný. „Každý kuchár ho robí po svojom, existujú veľmi rôzne druhy.“ Niektorí kuchári stavia na vývar Tonkotsu, ktorý sa varí výhradne z bravčového mäsa, z kostí, bravčových hláv, nôh, „hardcore varené, poriadne vriace, aby sa tuk spojil so všetkým a vývar sa stal mliečnym“. Iní berú len kura, iní kura a bravčové, pretože si myslia, že čistej kuracej polievke chýba kolagén, a tým pádom aj plný pocit v ústach, preto v ich hrncoch tancujú bravčové nožičky s kuracími. Ramen pripravený od hlavy po päty doma potrebuje čas nielen kvôli odpočinku rezancov, ale aj kvôli času varenia vývaru, vysvetľuje pokročilý ramen-učeň Edi Dimant. „Hydinové kosti dodávajú chuť až štyri alebo päť hodín, bravčové kosti až desať hodín. Vývar varíš dnes na zajtra. Vždy si o jeden deň pozadu.“
O až dvaapol dňoch na poriadny vývar Tonkotsu hovorí Wolfgang Krivanec, šéf podniku Okra v druhom viedenskom obvode. „Ten robím len na špeciálne príležitosti.“ A dodáva: „Ramen sa je len vonku.“ Ako potvrdenie tohto tvrdenia lakonicky načrtne jeden z pracovných krokov pre Tonkotsu – bravčové kosti s miechou preliať vriacou vodou, štyrikrát, potom rozbiť kladivom. Základ pre ramen vraj nikdy nie je číry, ale vždy zakalený. „A mastný, pretože je poriadne vyvarený s kosťami.“
Krivanec, ženatý s Japonkou a od detstva obdarený slabosťou pre všetko japonské, otvoril svoje Okra, ktoré ponúka modernizovanú japonskú kuchyňu, v júni 2014. Pôvodne dokonca zvažoval, či by mal podávať len ramen. „V Japonsku sa ramen je po celý rok, hoci tam v lete môže byť strašne horúco. U nás sa ale v lete objednáva hlavne sushi.“ Obavy boli teda správne. Medzitým v chladnejších mesiacoch objednáva ramen takmer polovica všetkých hostí Okra, hovorí. Nielen v piatky, keď je motto „Ramen-Stammtisch“ (ramen-stretnutie) a okrem štandardných polievok sú v ponuke aj rôzne doplnkové rameny. Napríklad ten s trhanou kačicou z konfitovaného kačacieho stehna s pastou z červených fazúľ a misom. Ale aj v ostatné dni v týždni to Wolfgang Krivanec neberie celkom klasicky: na Miso-Ramene, najobľúbenejšom ramene v Okra, leží okrem bravčového bôčika vareného s mirinom, sójovou omáčkou a zázvorom aj sušené paradajky. „Jasné, nie je to klasika, ale je to umami.“ Na Miso-Ramene sa tiež nachádzajú zázvorové rezance pre svieži nádych, ktoré naložil do octu a – „v Japonsku predsa milujú zafarbené veci!“ – zafarbil šťavou z červenej kapusty.
Keď už sme pri tom, čo leží navrchu: Na otázku, či existuje pri toppingoch nejaké poradie, sa Wolfgang Krivanec zatvári, akoby nemohol uveriť, že bola táto otázka vôbec položená. „Samozrejme.“ Mäso je vždy na šiestej hodine, teda na strane hosťa. „Tri až štyri plátky.“ V strede jarná cibuľka, vpravo vajíčko (ktorého meno, ktoré už zase vyfučalo z hlavy, si prosím vyhľadajte ďalej vpredu), vľavo nakladaná zelenina, napríklad bambus. To je základné poradie, modifikované tými prísadami, ktoré kuchár pre ramen jednoducho zamýšľa. Napríklad zlatý prach alebo hobľované hľuzovky.
Áno, veru. Na svojich každoročných cestách po Japonsku – na poslednom turné si pozrel tridsať ramen-adries – narazil Wolfgang Krivanec napokon aj na celkom absurdné veci. A na také, ktoré sú aj pre takého „polovičneho Japonca“, akým je on, skôr ťažšie: „Rybný vývar zo sušených sardiniek a podobne je naozaj veľmi nezvyčajný. Chutí presne tak, ako si predstavujete, že niečo také chutí. V tom človek musí vyrásť, aby mu to chutilo.“
Na náklonnosti k ramenu stavia aj Philipp Inreiter. Mladý rakúsky kuchár, ktorý pracoval v Noma a Relae v Kodani, dovážal a pražil kávu z Guatemaly, ako aj stážoval v kaiseki-podniku v Tokiu, čoskoro, ako už bolo spomenuté, otvorí v Kodani podnik zameraný čisto na ramen. Jeho prieskumné cesty ho vopred zaviedli do USA a do Japonska. V USA, napríklad v San Franciscu, Oaklande a New Yorku, kde je ramen už dlhšie trendovou témou, sa chcel Inreiter okrem iného pozrieť, v čom sa tamojšie rameny líšia od tých tradičných v Japonsku. Jeho záver: „USA boli super, ale v oblasti ramenu zaostávajú. Človek sa samozrejme vyzná v zariaďovaní štýlových reštaurácií, ale pokiaľ ide o chuť, nedá sa to porovnať s Japonskom. To, čo sa v New Yorku oslavuje ako TEN nový ramen-shop, je v Japonsku priemer.“ Naozaj dobrý ramen mal však Philipp Inreiter v Oaklande. Jerry Jaksich, skúsený z Chez Panisse, ktorý žil šesť rokov v Japonsku, tu vo vychýrenom Ramen Shope servíruje verzie ako vegetariánsky Shoyu-Ramen s citrónmi Meyer, stopkovou kapustou a maslovou tekvicou. V Ramen Shope mohol Inreiter aj pár dní pracovať.
Minulú jeseň sa Philipp Inreiter kvôli výskumu ramenu opäť vybral do Japonska. V Tokiu po štyroch hodinách státia v daždi v rade získal ramen v michelinskom podniku Tsuta. „Chuť bola šialená! Mal som Shio-Ramen, ktorý bol založený prevažne na kuracom mäse a mušliach. Číry vývar, ktorý nenechal žiadne otázky. Rýchlo nám bolo jasné, že toto je smer, ktorým sa chceme vydať aj my,“ rozpráva. „Ramen je naďalej fastfood, ničmenej chalani z Tsuta dokázali, že je to oveľa viac než len rýchle jedlo pomedzi to.“
Takéto „oveľa viac“ teraz plánujú Inreiter a jeho dvaja obchodní partneri pre Kodaň. Otvoriť chcú v máji. Pôvodne bol plánovaný ramen-foodtruck, avšak fixný podnik sa z praktických dôvodov, ako sú elektrina a voda, ukázal ako rozumnejší. Rezance chcú robiť sami, dokonca už našli malý mlyn na dánskom ostrove Bornholm, ktorý by mal mlieť múku. Z biopšenice – všeobecne by malo byť v Inreiterových ramenoch bio čo najviac vecí.
Dôvodov, prečo mladý Rakúšan stavia na ramen, je niekoľko. Po prvé, ramen spája niekoľko aspektov, ktoré Inreiter považuje za dôležité pre dokonalý podnik. „Môžete nasýtiť veľmi veľa ľudí veľmi dobrým jedlom za celkom priaznivú cenu.“ Ramen je vlastne dokonalé študentské jedlo. A demokratické: „V Japonsku je ramen každý, od robotníka až po veľkopodnikateľa. Tiahne sa to cez všetky vrstvy.“ Fascinujúca je pre Philippa Inreitera aj efektívnosť tohto rezancového jedla, ako ramen nazýva: „V ramen-shopoch je automat, kúpiš si lístok, ideš k baru, kde sedíš, za ním stoja dvaja kuchári, podáš značku, on sa pozrie, varí, ty ješ. A máš doma uvarené, neskutočne dobré jedlo. Za cenu, ktorá je naozaj rozumná.“ Okrem toho je ramen v Kodani „práve na vzostupe, ale ešte tam celkom nie je“, aj keď vďaka všeobecne vysokej kulinárskej vzdelanosti a scestovanosti mnohých návštevníkov Kodane už existuje oveľa väčšie povedomie o ramene ako v Rakúsku. „Do Kodane chodí toľko gurmánov, ktorí už boli všade. Keď sa s nimi rozprávaš, čo je nové, rozprávajú o ramene.“