Rex it
Text: Claudia Schemerl-Streben Fotografie: Philipp Horak
Mnohí spotrebitelia už majú dosť presladených, strojovo vyrábaných jednoliatych zmesí, ktoré sa nazývajú džem. Je to jeden z dôvodov, prečo sú kvalitne orientovaní zaváraninári na vzostupe a hrdinsky bránia povesť Rakúska ako lahôdkarstva. Princípy sú rýchlo definované: do pohárov plnia len vysokokvalitné suroviny bez konzervačných látok, aróm a prídavných látok. Privilégiom týchto výrobcov je spätosť s prírodou vďaka rodičovskému poľnohospodárstvu alebo staré mamy a matky ako mentorky ich vášne. To, čo vyrábajú, sa úplne odlišuje od konvenčného priemyselného tovaru. Jednoducho idú inou cestou. A tá má svoju cenu – aj keď sa farba ovocia občas vytratí.
Kyselina citrónová, osvedčený prostriedok na zachovanie stability, sa používa maximálne na čistenie kotlov. Kto chce peknú jahodovú červenú, radšej siahne po masovej produkcii. Egotrip nekompromisných individualistov je nezameniteľný. Pretože len to, čo človek robí rád, robí dobre.
WALTER TRAUSNER
Všetko bolo improvizované. Ale nápady vznikajú v hlave a nie v nerezovej kuchyni. Malá ošarpaná opravovňa lyží v Mauterndorfe musela stačiť: 50 metrov štvorcových plochy, z toho 15 pre kuchyňu, použitá pec s tromi platničkami – z ktorých boli funkčné len dve –, jeden hrniec a lyžica. Walter Trausner založil svoj nový podnik. Jednomužný podnik. Po tom, čo po ôsmich rokoch pálenia pálenky neuspel, chcel to skúsiť ešte raz. Odvážne experimentoval v najjednoduchších podmienkach a jeho sen o džemovej manufaktúre sa naplnil.
Produkovalo sa dovtedy, kým nebola polovica štyri metre vysokého knižného regála naplnená pohármi. „Do každej úrovne sa vošlo 100 pohárikov, zaváral som šesť až sedem druhov. Večer som stál s manželkou pred regálom a tešil sa, keď sme dosiahli svoj plán.“ O marketing sa tento fanatik kvality nikdy nemusel starať. „Ľudia jednoducho stáli predo dvermi.“ Potom jedného dňa zazvonil telefón: Nemecká stanica ProSieben sa ohlásila na záznam. „Najprv som bol zmätený a povedal som: Vôbec viete, kam práve voláte? Sme malý podnik. Napriek tomu prišli – s obrovskými reflektormi a celou kamerovou technikou. Otvoril som dvere a oni čakali, že sa niekde otvoria ďalšie.“ Dva dni sa natáčalo, film bol odvysielaný o mesiac neskôr v hlavnom vysielacom čase – účinok bol obrovský: „Na ďalší deň nás to úplne prevalcovalo. Server skolaboval. Mali sme vyše 1 500 e-mailov v schránke, z toho 90 percent objednávok. Z miešania som dostal doslova tenisový lakeť. Po dvoch rokoch sa to stalo profesionálnejším – schátranú dielňu sme prebudovali na manufaktúru pôžitku, jednomužný podnik rozšírili na štyroch zamestnancov a jednoduchý hrniec nahradili medeným kotlom, ktorý slúži dodnes.
Zo šiestich až siedmich druhov ovocných nátierok sa medzitým stalo 45. Celkovo má Trausner vyše 100 receptúr, ktoré sa vyznačujú nielen vysokokvalitnými surovinami v bio kvalite: podiel ovocia až do 70 percent a svojské kombinácie ako jablko-šampanské-vanilka, jahoda s bazovým kvetom a hruška-karamel boli vždy jeho svojskou záľubou. To vedia oceniť aj jeho partneri: pre nové čokoládové kreácie Seppa Zottera sa tento rok vyprodukovalo 18 druhov želé, ktoré sa plnia do čokolády ako 4-milimetrová vrstva. S výrobcom štiav Reinhardom Wetterom sa práve špekuluje nad jablkovým želé – „skutočná redukcia“, sľubuje Trausner, „musí to explodovať.“ Pre majstra džemov však nie je napínavé len experimentovanie, ale aj surovina ovocie ako taká: „Ak strom potrebuje celý rok, kým sa zbaví svojich sliviek, potom je to niečo cenné. Pracovať s tým, to sa mi jednoducho páči.“
RICHARD TRIEBAUMER
Vlastne nezvyčajné: Keď mal Richard Triebaumer 14 rokov, už to prevádzkoval – „biznis“ s džemom. Spoločne s kamarátom zbierali divé ovocie a zavárali v pivnici. 15 pohárov, viac ich nebolo. „Prilepšenie k vreckovému – okrem toho nás to veľmi bavilo.“ Počas učňovky v reštaurácii „Ohr“ v Eisenstadte nevynechal žiaden víkend, aby nezaváral ovocie a zeleninu. Ani top stanice ako „Obauer“ vo Werfene, „Steirereck“ vo Viedni a „Nyikospark“ v Neusiedli ho nedokázali zastaviť. V roku 2001 sa vtedy 28-ročný mladík definitívne osamostatnil: „Nechcel som už pracovať pre nikoho iného, ale robiť produkt, na ktorom bude moje meno.“
Tomuto činorodému človeku sú k dispozícii divoké plochy v pahorkatine Ruster Hügelland a v pohorí Leithagebirge, okraje ciest 22 hektárov vinohradov jeho rodičov a dva a pol hektára vlastnej pôdy pri Neziderskom jazere – nič sa nedokupuje.
Okolo 300 ovocných stromov bujnie všetkými smermi, konáre sa ohýbajú plne zaťažené ovocím až k zemi a kukuričné polia siahajú rovno k nebu do výšky dvoch metrov – raj. Nikdy sa nestriekalo ani nehnojilo – všetko rastie, ako chce: slivky, hrušky, duly, marhule, divé ringloty a uprostred kolónia voľne chovaných svíň a mangalíc. Popri výrobe čistých ovocných nátierok ako jarabinový, višňový, šípkový a cigánsky jablkový džem urobil Triebaumer opäť spoločensky uznávanou masť. Optimálne životné podmienky pre jeho zverencov, ktorí vážia vyše 100 kilogramov, sú nutnosťou: „Zvieratá nikdy nie sú držané na rovnakom mieste. Pozemok je rozdelený do siedmich výbehov – podľa ročného obdobia sa vysievajú rôzne zmesi semien. Zatiaľ čo svine spásajú jednu plochu, na druhej sa už opäť pestuje – ideálny kolobeh, pôda je vždy dobre prekorenená a zdravá a svine sa môžu venovať svojej prirodzenej aktivite: rýpaniu.“ Päťkrát do týždňa začína deň o šiestej ráno. Koniec je spravidla o siedmej, v extrémnych prípadoch o desiatej večer. Pracovný čas, aký poznáte z gastronómie. Richard Triebaumer sa už dávno rozlúčil s pocitom času na začiatok a koniec. „Z hľadiska hodín neušetríš vôbec nič – ale už si to ani nevšimneš.“
ANGELIKA RAIDL
Walter Eselböck ju už dávno objavil. A to pred zapnutými kamerami: zaváraninárka Angelika Raidl z Wittau – päť kilometrov od hraníc mesta – je hosťom vo varení, aby predstavila svoje produkty. Vedľa nej: špičkový kuchár zo Schützen. Moderátor siahne po pohári nakladaných medvedích cesnakových kapár, odskrutkuje ho a naberie zopár kvetných pukov na lyžicu. Bez dlhého rozmýšľania vloží Eselböckovi lyžicu do úst. Angelika Raidl prehltne: „Myslela som si, že je to pre neho určite príliš kyslé.“ Eselböck prežúva, prehltne a hovorí: „Chcel by som tvoje telefónne číslo.“ O týždeň neskôr stojí Raidl s debničkou plnou produktov pred obchodíkom „Taubenkobel“. Dnes patria jej medvedie cesnakové kapary k stálemu sortimentu.
Angelika Raidl vždy rada zavárala – ako hobby: „Priatelia chceli vždy zobrať domov zopár pohárikov, keď boli na návšteve.“ Ekonomická myšlienka sa nenechala dlho čakať: v roku 2001 premenila podnikavá trojnásobná matka voľnočasovú aktivitu na profesiu. Ďaleko od bežného tovaru zo supermarketových políc sa Raidl okrem nakladania medvedích cesnakových kapár špecializovala na divé ovocie a bylinky, ktoré spracováva na sirupy, čatní a ovocné nátierky – odvážny krok: „Ľudia si s bylinkami a divým ovocím nevedia rady. Väčšina si myslí, že muchovník alebo trnky sú jedovaté. Napriek tomu som bola optimistická: Vždy som si myslela, ľudia predsa nemôžu byť takí ignoranti – raz to musia vyskúšať.“
Z púpavy, agátu, yzopu, levandule a kvetov ruží sa vyrábajú kvetinové sirupy, divé ovocie ako dráč, drieň, rakytník, josty alebo zemolez sa spracovávajú na ovocné nátierky mimo hlavného prúdu. Najneobyčajnejšie džemy ako ružový kvet a zemiak-mak sú jej bestsellery. Na džem z ruží používa výlučne staré anglické odrody: „Nasadím ich s citrónovou šťavou a potom povarím s cukrom – hotovo!“ Konzervačné alebo prídavné látky pre ňu nie sú téma. Ani sa u nej nestrieka. Raidl siaha po iných metódach: „Ak to bude s obliehaním slimákov takto pokračovať, čoskoro budeme mať bežce.“
Od jari 2008 sa varí v chlieviku. „Žiaden vtip,“ smeje sa Raidl, „ten sme prestavali na kuchyňu na spracovanie.“ Veľké množstvá zatiaľ neprodukuje: v súčasnosti sa ročne plní 500 až 600 pohárov. Napriek tomu má plány: „Chcem, aby to bol skutočný biznis.“ Jej mentor v oblasti zavárania? „Samozrejme, mama. Odkedy som dovidela na pracovnú plochu a mohla miešať v hrnci, nikto ma z kuchyne nedostal.“ To, že Raidl je aj vyučená cukrárka, však zamlčala.
STEFAN GROSSAUER
Štúdium ho inšpirovalo k poľnému pokusu: pred piatimi rokmi začal bývalý študent poľnohospodárstva Stefan Grossauer prvé pestovateľské pokusy vo vlastnej záhrade a medzi vinicami svojich rodičov: „Prihlásil som sa do organizácie Arche Noah a bez plánu som vysádzal bylinky a druhy zeleniny – z toho 350 sadeníc rajčín. Zrazu som mal kilá rajčín a nevedel som, čo s nimi mám robiť.“ Hospodárska kuchyňa rodičov bola krátko nato premenená na zaváraciu dielňu, červená zelenina naložená do octu alebo spracovaná na sugo. Na trhu v Kamptali položil Grossauer svoj prvý produkt opatrne na predajný stôl. „Ľudia boli nadšení.“
Jeden rok sa tvorili receptúry pre pestá a nakladanú zeleninu a množstvo nápadov sa opäť zavrhlo. „Bola to chaotická partia: vo štvrtok večer som išiel do Burgenlandu a kúpil poháre, v piatok naložil zeleninu a zavaril pestá a v sobotu u známeho v konvektomate pasterizoval. Výsledkom bola minipartia 100 kusov.“ Priateľka Suzanna Martinovic – vtedy ešte pôsobiaca v gastronómii – si spomína na nejednu „romantickú“ nočnú smenu: „Prišla som domov o 23:00 a on stál pred obrovskou hromadou cesnaku. Pomyslela som si, ok, tak teraz budeme spolu lúpať strúčiky cesnaku.“ Už dva roky stojí so Stefanom Grossauerom v manufaktúre na delikatesné konzervy a funguje ako think tank v oblasti sladkého. K 14 kreáciám pesta ako cuketa, jablko-pór, paprika a slanina pridala Suzanna Martinovic do sortimentu druhy džemov čili, cibuľa a rajčina.
To, čo vtedy ešte prichádzalo priamo zo záhrady do pohára, dnes dodávajú farmári. „Vždy bol v pozadí myšlienka, že hneď ako vyrastieme, budeme mať vplyv na región. Okrem toho by sme časovo nestíhali pestovať sami.“ Spoločne so syrovým guru a zakladateľom Slow-Food-Convivium vo Wachau Robertom Pagetom a organizáciou Arche Noah pracuje Grossauer momentálne na novom projekte: „Chceme opäť zdomácniť cesnak.“ Osem vinárov z Kamptalu v súčasnosti vysádza cesnak vo svojich vinohradoch, ktorý Grossauer na jednej strane spracováva na pesto, na druhej strane nakladá spolu so sušenými marhuľami. Množstvá sú zatiaľ zdržanlivé. „Tento rok sme chceli spracovať 130 kilogramov. Na prvú várku to bolo ledva 25 kilogramov.“ Majster pesta zostáva každopádne verný svojmu umeniu: Jednoducho nie sme džemoví umelci. „Ale áno,“ protirečí jeho priateľka a sebavedomo oznamuje, „ešte založím cibuľové džemové impérium.“
HANS PETER FINK
Štajersko ho má späť. Hans Peter Fink sa vrátil do svojej vlasti. Šesť rokov bol verný riaditeľke hotela Sacher Elisabeth Gürtler a ako šéfkuchár vládol reštauráciám „Rote Bar“ a „Anna Sacher“. Od jari 2007 sa venuje tomu, čím si už pred rokmi urobil meno: delikatesám.
Štartovací výstrel pre Finkovo impérium padol tesne pred jeho nástupom do viedenskej kuchyne luxusného hotela. Spoločne s manželkou Bettinou bola povala octového a pálenkového guru Aloisa Göllesa v Riegersburgu prebudovaná na spracovateľské zariadenie: „Naším prvým projektom boli nakladané kuriatka. Chceli sme spracovať 85 kilogramov húb za dva dni. Zrazu ich bolo 200. Boli sme stále optimistickí a dali sme si cieľ štyri dni; potrebovali sme desať. Boli sme na pokraji šialenstva,“ smeje sa dnes Fink nad tým.
S Finkovým návratom sa tento rok presunula aj výroba, 150-metrová povala bola nahradená dvakrát tak veľkou plochou v Ilzi: v priebehu niekoľkých mesiacov bývalý kuchár zo Sachera prestaval hostinec svokrovcov a rozšíril ho o výrobný priestor vrátane predajne a degustačnej miestnosti. Mastermind pre kuchyňu a zaváraninovú dielňu: Hans Peter Fink: „Vždy ma fascinovalo, čo príroda dáva. Okrem toho som už nemohol vidieť tie snehobiele šampiňóny z konzervy a prenikavé octy. Chcel som dať do pohára niečo poriadne,“ hovorí Fink o prvých rokoch. Spolupráca s Aloisom Göllesom bola predprogramovaná: „Zadefinoval ocot nanovo. Keď človek raz ochutnal ocot, ktorý v žalúdku nepáli, nemôže pracovať s ničím iným. Keď nakladám huby, tekvicu alebo šalotky, tekutinu po vyprázdnení pohára jednoducho používam ďalej a marinujem ňou šaláty alebo z nej robím redukcie omáčok.“
V bývalom kravíne sa od jari vyrába na plné obrátky: čatní ako rebarbora-figa, cvikla-baza a tekvica-zázvor sú na zozname sortimentu rovnako ako nakladané druhy zeleniny a ovocné nátierky. Fink pritom dôsledne presadzuje klasickú líniu: „Nerobím nič prekreatívne. Jednodruhové je pre mňa to najlepšie. Aj do vianočného džemu nejde okrem ananásu a marakuje maximálne tak kokos. Pri tých prehnaných veciach sa už pýtam, kto to je. Špeciálne pri chlebe s džemom. Čím lepšia je naša marhuľa, tým viac ľudí ju kupuje. Toto ovocie je v Rakúsku jednoducho absolútny líder. Spracovávam ju čisto, bez vanilky alebo čohokoľvek. Ľuďom to chutí – a to mi dáva za pravdu.“