Text: Christian Seiler
Ilustrácie: Markus Roost
Keď som okolo desiatej večer vchádzal cez bránu Masseria Lama di Luna, privítala ma svorka oddýchnutých psov. Tešili sa, že ma vidia. Boli to krásne psy, bez debaty, a nevyzerali ani tak, že by mali nejaký vnútorný záujem o moje predkolenia. Napriek tomu sa mi uľavilo, keď zaznel hvizd a psy okamžite stratili o mňa záujem. Elegantný pán v najlepších rokoch sa ponáhľal oproti mne. Mal úhľadne zastrihnutú bradu soľ a korenie a predstavil sa ako Pietro Petrini, majiteľ Masserie, z ktorej som v tme bohužiaľ videl len pramálo. „Zahoďte auto, drahý pán,“ povedal šéf. „Počkajme s formalitami do zajtra. Teraz sa musíte v prvom rade najesť.“
Bol som vďačný za tento pokyn. Bol som nesmierne hladný a oveľa neskôr, než som plánoval, pretože vyzdvihnutie prenajatého auta na letisku Bari mi zabralo oveľa viac času, než som počítal. Tajne som rátal s tým, že mi na izbu dajú fľašu vína a kus chleba, a možno pár plátkov nakrájanej salámy, nič viac. Teraz to však bolo tak, že Marco, kuchár reštaurácie patriacej k areálu, a Pablo, jeho mexicko-taliansky čašník, na mňa čakali, aby najskôr otvorili fľašu sektu a potom servírovali malú štvorchodovú večeru, snack, šalát, cestoviny, dezert. Tak sa teda stalo, že som bol okolo polnoci zasvätený do tajomstiev tvrdej a vyzretej ricotty, ktorú mi Marco štedro nastrúhal na cestoviny, ktorých omáčka bola pripravená z paradajok a petržlenu z vlastnej záhrady.
Dni v Apúlii, ktoré sa začínajú takto, nemôžu pokračovať zle. S otvorenými očami som sa vzdal toho, že by som na ďalší deň opustil areál Masserie, pretože som si bol istý, že na obed aj večer budem viac než dôstojne nakŕmený. Mal som teda čas sedieť v knižnici v areáli v tvare U a pokúšať sa čítať biografickú kapitolu, ktorú Giorgio Vasari napísal o Leonardovi, v taliančine (mhm, s priemerným úspechom).
Okrem toho som navštívil susednú kinosálu, kde si človek podľa ľubovôle môže pozrieť talianske umelecké filmy z uplynulých päťdesiatich, šesťdesiatich rokov bez toho, aby sa musel vzdať pohára vína. To, že terasa reštaurácie bola k tomu všetkému situovaná tak, že som mal výhľad na nespočetné olivové háje, ktoré sa po stáročia obrábajú medzi týmto miestom a Jadranským morom, situáciu vyostrilo: Kde, pýtal som sa sám seba, získam niekedy znova taký relaxovaný, široký výhľad bez toho, aby ma rušili otravní náhodní okoloidúci? Vzal som si na terasu celkom dramatickú knihu od Deborah Levy – Plávanie domov – a prečítal som ju na jeden dúšok, dojatý.
Na ďalší deň som išiel k moru. Prechádzal som sa s radosťou starým mestom Barletta, prezrel som si jeho lido, vypil som kávu v stánku oproti obrovskému Castello, ktoré patrí k dedičstvu Fridricha II., toho štaufského kráľa, ktorý svoje šťastie nenašiel v nemeckej vlasti, ale na talianskom juhu. Netuším, čo mi je na tom chlapíkovi také sympatické, okrem tých budov, ktorých pôdorysy majú vždy nejako do činenia s ôsmimi rohmi.
Našťastie mám priateľov a priateľky. Pravidelní čitatelia týchto príbehov vedia, že jedna z nich sa volá Señora Monica a že už nepotrebujem žiadnych sprievodcov, odkedy mi cez Whatsapp píše, kde mám určite jesť a kde mám uložiť svoju unavenú hlavu na odpočinok. Alebo si azda myslíte, že by som na fantastické Lama di Luna narazil sám? Nie, to bolo dielo Señory Monicy, a keď už si tam, napísala, tak sa môžeš rovno najesť u Pietra Zita v Antichi Sapori v Montegrosso. Je to len pár minút cesty a on varí tie najlepšie jedlá len zo zeleniny zo svojej záhrady (Orto).
Rozptýlený tým, že v Lama di Luna nebol práve nával, čo ešte umocnilo radosť z pobytu, predpokladal som, že ani miesto v záhrade u Pietra nebude príliš ťažké získať. Mýlil som sa. Vyžiadalo si to trochu trpezlivosti a vášnivú intervenciu Señory Monicy, aby som na konci dní, na ktoré som si vopred rezervoval pobyt, ešte dostal miesto. O tom ale neskôr.
Na ďalší deň som išiel do Trani. Trani je úplne úžasné pobrežné mesto, pôvabne ošumelé a na správnych miestach priam virtuózne krásne. Tak napríklad priamo v prístave, tvárou k Jadranu, stojí Basilica Cattedrale Maria Santissima Assunta. Keď som chcel vstúpiť do kostola, veľmi zdvorilo ma zastavil mladý muž. „Ženia sa,“ povedal. „Tak sa teším.“ Ešte som nevedel, kto sú „oni“, ale tešil som sa tiež.
O niečo neskôr, medzitým som sa stiahol k mólu, na ktorého ťažkých opevneniach si už pár ľudí rozprestrelo uteráky, aby sa opaľovali, sa ceremónia v bazilike skončila. Celá rodina, úplne nakoniec samozrejme nevesta a ženích, schádzala po schodoch, hádzala ryžu a konfety, zrazu mali v rukách poháre so šumivými nápojmi a postavili sa na spoločnú fotografiu, ku ktorej som sa pokúsil aj ja prepašovať, úplne nabok, celkom nevinne. Keď mám na očiach slnečné okuliare a nič nehovorím, mohol by som koniec koncov prejsť aj za Taliana. Čo mám povedať: Odhalili ma. To vyvolalo všeobecné veselie, nie však náhodnú pozvánku na svadobnú hostinu, v ktorú som tajne dúfal.
Vtip. Ale pri každej oslavujúcej svadobnej spoločnosti musím myslieť na to, že ma pred niekoľkými rokmi raz vybrali ako okoloidúceho z dedinskej ulice a pozvali na svadbu v Burgenlande, kde som poznal rovnako veľa zúčastnených ako tu v Trani. Vtedy som odišiel veľmi neskoro, veľmi sýty a veľmi opitý. Teraz som potreboval nápad, kde by som mohol utíšiť svoj hryzúci hlad.
To, čo som našiel, bola malá Osteria v blízkosti okresného súdu v Trani, pričom okresný súd by ste si mali predstaviť ako historickú budovu formátu viedenskej Ringstraße. Osteria menom Frangipane nebola zariadená príliš útulne, bola klimatizovaná, čo nemám rád, a prázdna, čo neveštilo nič dobré. Ale po prvé som bol hladný a po druhé som sa mýlil. Bolo tesne po jednej, keď som dorazil. Miestni v tomto čase ani nepomyslia na slová „buon appetito“. Klimatizácia sa ukázala ako vyslovene príjemná, keď môj pot začal schnúť. A potom tam bolo jedlo, na ktoré nikdy nezabudnem. Bolo to jednoduché jedlo, carpaccio z Gambero rosso, červenej obrovskej krevety (Aristaeomorpha foliacea). Toto carpaccio bolo zjavením. Pozostávalo z nie až tak na tenko nakrájaných plátkov spomínaného kôrovca, ktoré boli už pri prvom zahryznutí napriek všetkým predsudkom neuveriteľne jemné a chutné. Bolo to jednak kvôli ich kvalite, jednak kvôli teplote. Kuchyňa totiž nie, ako je inde zvykom, nakrájala Gambero a tanier dala do chladničky, ale nechala živočícha najskôr nadobudnúť izbovú teplotu a až keď prišla objednávka, nakrájala ho. K tomu nebolo veľa viac než nakladané uhorky a trochu olivového oleja aromatizovaného mätou, čo sa ukázalo ako múdre rozhodnutie. Sedel som teda, pohár Vermentina vedľa, pred týmto tanierom a nechal som sa ním uniesť niekam, kde sú šťastie a spokojnosť doma.
Medzitým prišli aj ďalší hostia. Niektorí z nich boli celkom zjavne právnici, v každom prípade jediní Taliani, ktorých som kedy videl v tomto čase, že mali obleky a kravaty. Sadli si k susednému stolu a trikrát hádajte, čo si objednali. Keby boli prišli predo mnou, vďačil by som im za svoje šťastie. Teraz som mohol byť hrdý na to, že som bol jeho strojcom sám. Zjedol som ešte malé rizoto s grilovanou sépiou a vyzretou ricottou, ktoré bolo veľmi dobré, ale nemalo utopickú kvalitu carpaccia. Potom som zavŕšil jedlo espressom, cena za kus: jedno euro, a vyprevadil som sa posilnený a šťastný späť do horúčavy.
Samozrejme, v nadchádzajúcich dňoch som navštívil aj iné pamätihodnosti, ktoré dal postaviť Fridrich II. Najspektakulárnejšia z nich je bezpochyby Castel del Monte, konštrukcia takej prísnosti a strohosti, že som si ju z diaľky najprv pomýlil s vežou protilietadlovej obrany (Flakturm). To je nespravodlivé, viem. Castel sa považuje za „Kamennú korunu Apúlie“ a je obklopený tajomstvami. Vnútorná harmónia budovy pochádza z osemuholníkového pôdorysu, ktorý je zasa doplnený ôsmimi osemuholníkovými vežami. Pri meraní Castelu sa zistili nezrovnalosti, napríklad pri šírke stien vnútorného nádvoria, na ktoré som sa teraz pozeral dole. Bol za tým prešpekulovaný plán? Vedci zistili, že dĺžka tieňa v deň jesennej rovnodennosti presne zodpovedá šírke nádvoria, že o mesiac neskôr je taký dlhý ako súčet šírky nádvoria a sály a ešte o ďalší mesiac neskôr siaha až k vonkajšej hrane veží. Náhoda? Alebo námet pre Dana Browna? Nechal som sa každopádne vtiahnuť geometrickým šarmom Castelu, zostal som určite hodinu alebo dve, prechádzal som sa väčšinou identickými miestnosťami, hľadal som výhľad na Barlettu, Trani a Bisceglie a za nimi sa trblietajúci Jadran a pokúšal som sa vcítiť do vibrácií tohto miesta. Miesto som opustil len preto, že som bol hladný a pretože som mal rezervovaný stôl v neďalekom agroturistickom zariadení menom Il Pino Grande.
Keby som bol túto krčmu nestretol na juhu Talianska, ale na juhu Nemecka, pomyslel by som si, že mohla byť predlohou pre krčmu v Spessarte od Wilhelma Hauffa. Spomínate si: to strašidelné miesto, kde lupiči o polnoci prepadnú dom, aby okradli hostí.
Dom bol pochmúrny. Obrovský nemecký ovčiak sa na mňa prísne pozrel, hneď ako som vystúpil zo svojho Fiatu 600. Keď som sa zachránil cez prah Osterie do vnútra domu, nebol som si istý, či sa mám viac báť psa alebo človeka, ktorý bol za tento chaos zodpovedný. To, že sa nikto neukázal, môj pocit nezlepšilo. Nakoniec sa objavil pán domáci, šatka obtočená okolo hlavy ako Johnny Depp v Pirátoch z Karibiku. Vážne som premýšľal o tom, že mu poviem, že som si pomýlil dvere, ospravedlňte prosím vyrušenie. Ale on sa trochu ošumelo usmial a povedal mi viac určito než otázkou: Christian?!
Čo som mal povedať? Mal pravdu.
Zaviedli ma do hosťovskej miestnosti, kde bol predtým jednoznačne ustajnený dobytok. Bol som samozrejme jediný hosť a musel som si pár sekúnd zvykať na polotmu, ktorá stála v ostrom kontraste k ostrému slnečnému svetlu vonku. To, že som bol nespokojný, nie je správny výraz pre poníženie, ktoré som zažíval. Bol som naštvaný na stajňu, v ktorej som sedel, na piráta, ktorý ma tu nechal sedieť, na krčmu v Spessarte a predovšetkým samozrejme na seba samého, pretože som nebol schopný vysloviť pár celkom jednoduchých slov. „Ospravedlňte ma, nepáči sa mi tu, odchádzam.“ Ak to potrebujete v talianskom preklade: „Mi scusi, non mi piace qui, me ne vado.“
Vzdychajúc som si objednal porchettu a malé cestoviny, aby som tu nemusel zostať príliš dlho. Ale potom prišla táto porchetta, tenké, šťavnaté plátky bravčového mäsa s opečenými paprikami a nakladanými puntarellami, ktoré boli na jedálnom lístku nenápadne uvedené ako „čakanka“. Čas od zimy zjavne strávili v sladkokyslom náleve, ktorý bol tak štedro a odvážne dochutený, že horkosť puntarelle bola dokonale ohraničená a dala jedlu virtuózne svoju pečať. Z jedného momentu na druhý som bol so sebou a svetom spokojný. Aj lasagne, ktoré som si objednal, boli mimoriadne dobré, „fatto in casa“. Kto verí, že celkom obyčajné vrstvenie cestovín a zeleniny (s korunujúcim plátkom slaniny) nemôže byť delikatesa, nevie, z akých drobností je zložené kulinárske šťastie. Dobre, na niekoľkotýždňový pobyt by som Pino Grande možno neodporúčal, ale zachádzku to rozhodne stojí. Hostinský sa každopádne nečudoval, keď som kúpil všetky poháre s nakladanou puntarellou, ktoré ešte stáli na polici na predaj pre domácich hostí.
V Apúlii som zostal dva týždne, užíval som si horúčavu, jedol som v mnohých trattoriách a osteriách a vyhýbal som sa miestam, ktoré sa samy označujú za Ristorante. Pritom som nenašiel len úžasnú malú krčmu menom La Tradizione, ktorú, ako sa ukázalo, navštevovali takmer výlučne miestni, ale celé miesto. Miesto sa volá Minervino Murge a hniezdi tak dobrodružne nebojácne na chrbte strmo stúpajúceho kopca, že je lepšie nem mať závraty, keď sa tu zastavíte na obed. Osteria La Tradizione sa nachádza tesne za priepasťou. Tu som dostal možno najvýdatnejšie jedlo mojich apúlijských dní, ale nie bez šarmu: nakladanú rybu, šunku, tučne nakrájanú salámu, nakladanú zeleninu, slimáky. K tomu bol rosé z karafy, ktorý by som si rád dal aj doma, akurát že takýto rosé nikde mimo Minervino nedostanete.
Nad strechami domov stáli kavky a hrali sa vo vzostupnom prúde. Keď kráčaš miestom po dĺžke, ideš jednou ulicou hore a druhou dole. Neviem, koľko ľudí tu žije (Wikipedia vie o necelých 3 500), ale čo viem je, že na nákupy si môžu vybrať medzi piatimi mäsiarstvami, štyrmi obchodmi so zeleninou a dvoma obchodmi s rybami, ak si chcú večer niečo navariť. Svoje obvyklé lamentovanie teda skracujem tým, že hovorím, že zánik západnej kultúry nie je v žiadnom prípade nevyhnutný, ak si totiž západná kultúra spomenie na svoje skutočné potreby. A pod „niečím lepším“ sa určite nemyslí najvyššia hustota supermarketov v strednej Európe. Amen.
Skutočne nastal posledný večer, predtým než som musel vyraziť znova na sever. Tak som sedel plný očakávania v záhradnej reštaurácii u Pietra Zita. Už keď som zaparkoval svoje auto na malom dedinskom námestí, ktoré susedí s Pietrovým hostincom, prišiel mi na pomoc biely vlasatý pán. Naviedol ma, ukázal mi, koľko miesta ešte mám na cúvanie, čo bolo praktické, pretože stál priamo pred objektívom cúvacej kamery. Nevedel som celkom, či je ten muž parkovací strážnik Pietrov alebo z vlastnej vôle. Pre istotu som mu dal pár eur, predpokladám, o pár eur menej, než by považoval za primerané, inak by nebol odišiel mlčky.
Situácia ma rozveselila. Čašník mi už neopýtaný priniesol pohár Prosecca, ktorý chutil prekvapivo dobre. Nado mnou sa vinul vinič a drôty, na ktorých viseli pestrofarebné žiarovky. Medzitým som samozrejme zistil, že Antichi Sapori Pietra Zita nie je nejaká špelunka naľavo od hlavnej cesty, ale že jej majiteľ si za dlhé roky získal serióznu slávu, čo vysvetľuje aj čakaciu dobu na stôl v jeho záhrade. Pietro Petroni, šéf Lama di Luna, mi rozprával, že to bol práve Zito, kto plodmi svojej záhrady a svojimi tradičnými schopnosťami kuchára založil niečo výnimočné: znovuzrodenie tradičnej kuchyne Apúlie. Tá totiž zanikla. V deväťdesiatych rokoch boli v osteriách tohto kraja „lososové pennette a francúzske šampanské“, ale určite nie jedlá, ako by si ich pripravovali sami roľníci tohto kraja.
Pietro Zito sám to opisuje takto: „Pamätám si presne na deň, keď som otvoril reštauráciu. Mojím prvým hosťom bol gróf Onofrio Spagnoletti Zeuli. Keď som vymenoval všetky dostupné Primi, opýtal sa, či je ešte niečo iné. Bol som vo veľkých rozpakoch a vymyslel som si ten najbanálnejší zo všetkých chodov: Orecchiette s divokou rukolou. Jedlo, ktorému by sa vtedy na jedálnom lístku každej reštaurácie v okolí len posmievali – a predsa sa gróf Onofrio rozhodol presne pre to. Okamžite môj otec bežal na polia, aby priniesol divokú rukolu, a moja matka začala miesiť orecchiette. Odvtedy sme nikdy viac z tejto cesty neodbočili.“ Agostino Petroni, syn majiteľa Lama di Luna, ktorý pracuje ako novinár pre
Atlantic Monthly a National Geographic, mi rozprával o ľuďoch, ktorí si plánujú celý svoj pobyt v južnom Taliansku okolo možných rezervácií u Pietra Zita.
No pressure, ale latka bola v tejto záhradnej reštaurácii už poriadne vysoko.
Čo mám povedať: Jedlo bolo dobré, ale neuchvátilo ma. Paradajkový šalát s burratou a portulakou. Voskovo mäkké vajce s paradajkovou salsou. Plnený kvet cukety. Zeleninový flan. Nakoniec assortimento z coppy, salámy, pecorina a, ach, naozaj fantastickej ricotty, predtým než prišli orecchiette, ktoré už grófa Onofria nadchli. Ako vrchol menu postavil veselý čašník na stôl misu so surovým uhorkovým melónom a rozpolenými paradajkami z miesta, ktoré mali ukázať, čo všetko taká apúlijská záhradka vyprodukuje. Žiaľ, tá zelenina by určite potrebovala ešte pár dní na slnku, ale kto som ja, aby som to posudzoval.
Keď som už bol pri tom, že som jedol svoj Baba au rhum a objednával si záverečnú kávu, prišla ešte veľká rodina, vrátane šesť-, sedem-, osemročných detí, takže som sa cítil prenesený späť do čias detstva, keď som musel byť najneskôr o desiatej doma. Domáca mačka ma dávno spoznala ako najslabší článok v reťazi a počas celého jedla nespustila zo mňa oči. Účet bol o niečo vyšší než na väčšine ostatných miest, kde som jedol.
Vrátil by som sa sem znova? Alebo lepšie povedané: Vrátim sa sem znova?
Samozrejme. To som dlžný Pietrovi Zitovi, sebe samému a Señore Monice. —



spoločnosť je už prítomná
„Ženia sa,“ povedal. „Tak sa teším.“ Ešte som nevedel, kto sú „oni“, ale tešil som sa tiež.



„Bol som vo veľkých rozpakoch a vymyslel som si ten najbanálnejší zo všetkých chodov: Orecchiette s divokou rukolou.“ Pietro Zito

Sedel som teda, pohár Vermentina vedľa, pred týmto tanierom a nechal som sa
ním uniesť niekam, kde sú šťastie a spokojnosť doma.
________________________________________________
Adresy:
lamadiluna.com
pietrozito.it
osteriafrangipane.it
en.ilpinogrande.it
osterialatradizione.net