A-La-Carte

Týkajúce sa Rochata (2004/03)

Výlet do Crissier o dvadsiatich jeden chodoch a jednej slivovici.


Týkajúce sa Rochata

Text: Werner Meisinger
Nemali by sme sa brať príliš vážne, keď nám je prepožičaný priestor na stránkach novín a obrazoviek alebo v knihách, ktoré si iní ľudia majú kúpiť alebo pozrieť, alebo ktoré sú iným ľuďom hodené pred dvere, aby mohli alebo mali čítať to, čo sme napísali. Nemali by sme sa brať až tak vážne, aby sme si mysleli, že naše pocity, ktoré vznikajú z prežitého alebo vymysleného, alebo samotné vymyslené a krížové reflexie precíteného alebo prežitého, by boli zaujímavejšie ako ich pôvod, totiž materiál a pravdy sveta. Nemali by sme sa cítiť takými smerodajnými, že bez hanby napíšeme „pocit ako keby“ čo by bolo, alebo „a zachváti ťa“ toto alebo tamto chladným zovretím alebo jemnou rukou a vedie ťa k prípadným pocitom, pretože či a čo by sa v danom prípade cítilo, je prinajlepšom domnienka, nikdy nie viac ako tvrdenie, ak to nie je dokonca podsúvanie. Každý, kto má vlastný aparát vnímania a neleží v emociálnom leňošskom lôžku tak, že na zavolanie povoľne cíti to, čo mu bolo odporučené niekým z nášho druhu, bude cítiť svoju vlastnú vec a bude uchvátený tým, čím je mu dané – na nočnej plavbe pod Krížom juhu, pri pohľade na bohyňu, ktorá sa stala telom, alebo na krokodíla pri kúpeli v Níle, počas prechodu siedmeho alpského vrcholu na hranici ľadovca alebo pri všetkých tých iných záležitostiach, ktoré sú podľa všetkého dobré na krvný tlak a ženú letky poslov do organizmu. Jeden bude uchvátený vznešenosťou určitého okamihu a bude sa placho obzerať po dvanástich apoštoloch, druhého to nebude zaujímať. Za mňa nech si každý myslí a cíti, ako sa mu páči. Odo mňa v každom prípade rady na to nebudú. Tu v každom prípade nie, čo sa týka Crissier. Len pravdy a popisy materiálu.
V krátkosti nech je opísané, ako sa veci majú s Crissier, aby každý vedel, o čom je reč. Crissier leží kúsok vo vnútrozemí od Lausanne. Lausanne hľadí na Ženevské jazero a je stabilne postavené. Veľmi stabilne. Nepýtajte sa ma na geológiu oblasti. Ale ak sa dá z nadstavby usudzovať na podklad, potom mesto stojí na šesťdesiatich starých míľach prahornín. Ak sa motáte ďalej v tejto polohe na južnom svahu, ktorú literárny hrubokováč označil aj ako „slaninkový pás Ženevského jazera“, a idete teda cez upratanú vinársku krajinu a pozdĺž brehu, potom dobre vybavené jachtárske prístavy a rezidencie za kláštornými múrmi a podobné veci sú očividnými indíciami, že etapa medzi Ženevou a Montreux nie je oblasťou núdze. Výber šampanského v supermarketoch sa v každom prípade prezentuje uspokojivo.
V tomto kvadrante sa teda nachádza Crissier, dedina veľkej nenápadnosti. Neprežila, nakoľko som mohol pátrať, žiadne bitky, nebola rodiskom ľahkých sopranistiek ani dôležitých nositeľov Nobelovej ceny. Crissier sa preto dostalo do svojho vlastného významu na mapách histórie a kultúry až koncom sedemdesiatych rokov.
Bol to čas revolúcie.
Vtedy ešte „istý“ Frédy Girardet bol pri svojich nákupných cestách po Francúzsku osvietený svetlom a následne varil vo svojej reštaurácii „Hôtel de Ville“ v Crissier takým spôsobom, že sprievodcovia nepovažovali za primerané nič iné ako najvyššie hodnotenia a bulvár obalil svoje superlatívy najnafúknutejšou poéziou.
Aby sa to správne pochopilo: Bol to ešte umiernenejší čas ako dnes. V celom Francúzsku neexistovalo viac ako hrsť
3-hviezdičkových reštaurácií. Vo zvyšku sveta: nula. Mladý sprievodca Gault Millau bol dávno ešte nie tak milosrdný pri udeľovaní svojich pôct, aby každého kuchára, ktorý vedel predložiť správne opečený rezeň, s trúbením dostal pod čiapku.
„Hôtel de Ville“ v Crissier bolo ako prvá reštaurácia mimo Francúzska obdarená sprievodcom Michelin pomazaním troch hviezd a Frédy Girardet bol ako „kuchár storočia“ (ako tretí po Paulovi Bocuseovi a Joëlovi Robuchonovi) pozemským meradlám čoskoro odňatý.
Crissier má dnes užitočný kruhový objazd, malo vtedy aj dnes pár žblnkotajúcich fontán, nie viac ako pekný kostol a malé námestie na vidlici ciest. Na tomto námestí na stĺpe je pripevnená ťažká tabuľa: „Place Frédy Girardet, Cuisinier et Bourgeois d’Honneur“.
Pokiaľ ide o historickú nadstavbu do roku 1996. Odvtedy zostalo v Crissier takmer všetko nezmenené. Nezmenená je pozícia reštaurácie ako miesta najvyššej kulinárskej kultúry. Nezmenený je jej šmrnc, jej magnetizmus a jej vyžarovanie. V roku 1996 sa zmenil len „Cuisinier“ v „Hôtel de Ville“. Po Frédym Girardetovi nasledoval Philippe Rochat.
Ako „nastúpenie ťažkého dedičstva“ bol štart do novej éry s príjemne strašidelným podtónom komentovaný nespočetnekrát a motívy pre malé chvenie očakávaní úpadku sú na dosah ruky.
Po prvé, mýtus Girardet: Philippe Rochat predsa nezostúpil z inej hviezdy do tohto domu, aby podľa starého zákona zvestoval nový. Skôr stál už 16 rokov v službách domu, posledných sedem ako šéfkuchár. V najlepšom prípade očakávalo chuťovo determinované svetové spoločenstvo od Philippa Rochata nenápadnú správu zdedeného – lebo že by v tejto bazilike v Crissier po toľké dlhé roky v skrývajúcom sa tieni jednej excelencie bola pri liturgickom diele ďalšia osobnosť najvyššej výrazovej a tvorivej sily – to sa zdalo predsa veľmi nepravdepodobné.
Po druhé, hospodárska situácia: mierne povedané – boli už aj výhodnejšie konjunktúry pre vzrušujúci obchod s tými najdrahšími postrádateľnosťami.
Po tretie: koncept reštaurácie.
Hovorí sa: Philippe Rochat si dopraje najdrahšiu brigádu na svete.
A to pre reštauráciu s sotva viac ako 50 miestami. Dom je obsluhovaný ansámblom 24 kuchárov a ďalšími odborníkmi v civile. Reštaurácia tejto veľkosti sa dá preukázateľne prevádzkovať aj s menším personálom. Rochat si myslí: nie na úrovni Rochat.
„Úroveň Rochat“ – na tejto vystavenej polohe sa na celom svete nachádza len celkom málo reštaurácií. Ultrasi medzi fanúšikmi Rochata si myslia: táto jedna a žiadna ďalšia. Pri neutrálnejšom pohľade by sme sa dostali zrejme na tri až šesť.
Brigáda (staré slovo z kuchárskej reči tu opäť získava plný zvuk): Štyria až piati kuchári sú v Rochatovej kuchyni potrební na prípravu zeleniny. Traja na sladké jedlá a jeden na zmrzlinu. Dvaja na mušle a kôrovce, ďalší dvaja na ryby. Dvaja na vyhotovenie predjedál. Potrebujete pekára, pretože vo vlastnej pekárni sa dvakrát denne zapaľuje pec. Potrebujete expertov na pečenie pečení a na prípravu hydiny. Šéfkuchára, pomocného šéfa, muža pre všetky prípady. Nakoniec patróna na prihrávke v čistej bielej vysokého kňaza. Vážni muži, v súčasnosti tri silné ženy. Zo Švajčiarska, Francúzska, Portugalska, Japonska a zrejme aj iných krajín. Rokmi vybudované zvukové teleso pre veľký kulinársky repertoár a najťažšie partitúry, z ktorého nemožno vyčiarknuť žiaden hlas.
Netreba byť veľmi chytrý, aby sme pochopili, že počet činných osôb je pre špeciálne kvality produktov z tejto kuchyne len predpokladom, nie však ich pôvodom. Odborníci vyššej gastrozofie už prerazili svoje štôlne hlboko do pohoria tajomstiev Philippa Rochata a konštatujú okrem iného prvotnú silu, ktorá je živená skoršími a neskoršími údermi osudu, prvotný pud k špičkovému výkonu, ktorý sa netýka len Rochatovej pracovnej činnosti, ale stáva sa evidentným aj v jeho športových vystúpeniach, prirodzenú vášeň v snahe o dokonalosť. Philippe Rochat sa nestal ani profesionálnym cyklistom, ani hodinárom, ani inžinierom, tak z neho má ľudstvo viac. Charizmatický, to sa dá zrejme povedať a celkom s dôrazom, ktorý prichádza z reči tela a stáva sa fyzicky vnímateľným, ženie vpred vysoko vyvinuté spoločenstvo, celý koncentrát kuchára. Philippe Rochat sa k svojmu pohonu a svojim energiám vyjadruje zdržanlivo. Hovorí: „Moja mzda sú šťastné oči mojich hostí.“ Hovorí tiež: „Musíme sa stále obnovovať.“ A tak teda nechceme dlho teoretizovať.
Obnova sa vykonáva v rytme štyroch ročných období, ktoré sú vždy podnetom pre nové jedálne lístky. Dve menu plus asi štyridsať jedál à la carte. Žiadne ručne písané doplnky, žiadne špeciály podmienené denným trhom, žiadne spontánne kreácie zapálené zábleskom geniality. Na to je v kuchyni Philippa Rochata uložených príliš veľa techniky, na to sú nároky na vyváženosť chuti príliš vysoké. To, čo príde na ďalší lístok, je výsledkom vážnej vývojovej práce.
Chuť je pritom maximou. Dve alebo tri arómy majú spolu hrať, hovorí Philippe Rochat. Nie viac. Podľa tejto základnej myšlienky jeho kompozície v priebehu rokov neboli komplexnejšie, ale stále len stringentnejšie. Keby sa to slovo o umení vynechávania tak často nezneužívalo. Keby umenie v tejto súvislosti nebolo slovo, ktorým človek ohrozuje svoju povesť a medzičasom sa ako s „gurmánom“ alebo dokonca „pôžitkom pre chuťové bunky“ spaľuje banalitou, pretože náhliví reportéri každého schopného kuchárskeho remeselníka bezodkladne povyšujú do stavu umelca, všakovaký tovar v plechovkách plachtí obchodom pod svetelným nápisom „gurmán“ a úbohé duše ešte aj tú najabsurdnejšiu špajdľu z citrónovej trávy s rolkami z morského jazyka a koriandrovou omáčkou vychvaľujú ako pôžitok pre chuťové bunky. V princípe by sa celkom hodilo označiť Philippa Rochata za takého umelca vynechávania, pokiaľ človek chce pritom opísať len základnú tonalitu, nie celkové usporiadanie. Koncentrácia na niekoľko hlavných aróm je totiž u Rochata sprevádzaná pôžitkárskym pridávaním nuáns a pedantnou radosťou z remeselného zdokonaľovania. „Ja milujem aj techniku“, hovorí Philippe Rochat, čo má okrem iného za následok umelecko-remeselné pominuteľnosti, ako sú na milimeter presne položené zeleninové a koreninové dekorácie a petits fours veľkosti nechtu (plnené).
Prišiel som z juhozápadu a do opatery ma vzal hlavný čašník. Previedol ma malou prehliadkou od fajčiarskeho salónu cez kuchyňu cez záhradu k bylinkovému záhonu k susednému domu s pekárňou a tak ďalej, ku všetkým pamätihodnostiam, ktoré človek jednoducho ukáže hosťovi, ktorý je nový a zaujíma sa a má malou prechádzkou nabrať trochu chuti do jedla.
Podarilo sa to v tej miere, že mi obedové menu nebolo vôbec ťažké. Malý vláčik z mäsa kraba pavúčieho s kaviárom Osieta. Trochu frikasé zo žabích stehien s kuriatkami. Royal Dorade s penou z citrusových plodov a malou zeleninou. Teľacie brzlík s hráškom z Provensálska. Nádherná stavba z jahodového dezertu v elegantnom pohári. Sorbety a zmrzlina. Petits fours. K tomu voľný roj vín z okolia, ktoré neboli nápadnejšie, ale ani menej dobré, ako tie lepšie od nás doma.
Ak si naklonený čitateľ na tomto mieste želá komentár k jedlám, mohol by som v požadovanej stručnosti a v zmysle na začiatku predloženej nedbalosti pre pocitovú žurnalistiku pokojne nechať všetko otvorené: Človek môže byť uchvátený závanom iskrivej živosti z citrusových plodov k dorade. Človek môže byť blažený z voňavej smotanovej omáčky na šťavnatom žabom mäse, človek môže na špajdli pečenému, áno – takmer chrumkavo pečenému brzlíku a jeho jemnej harmónii s „hráškom odkiaľkoľvek“ venovať stránku denníka alebo dve. Človek to môže oceniť, ako veľmi jemne sú šupky citrusových plodov v omáčke k dorade nasekané, aby sa vznášali ako vílí prach na tanieri. Človek nemôže nechať bez povšimnutia lahôdku z pár kvapiek olivového oleja ku krabom pavúčím a jemnú chuť želé. A človek môže samozrejme ísť aj tomuto grandióznemu teľaciemu brzlíku na koreň a pýtať sa alebo skúmať, že oriešky boli po blanšírovaní štyri hodiny potiahnuté marinádou z olivového oleja, citrónovej šťavy, petržlenu, tymianu, cesnaku, rôzneho korenia, soli a Niora (tak vzácny paprikový prášok zo Španielska, ktorého existencia nie je ani zdokumentovaná na internete), aby boli následne do dosiahnutia jadrovej teploty 65 °C (elektronicky merané, esenciálne veci ako stav upečenia sa tu nenechávajú na pochybný pocit končekov prstov) postavené pred otvorený oheň. Nuž, to všetko je práve potrebné na to, aby sa vyprodukoval tento druh brzlíka, ako aj jemné tmavé vlákna hnedého jus v hráškovej šťave nie sú venované len peknej dekorácii, ale majú svoju rolu v chuťovom usporiadaní a sú preto jednoducho nevyhnutné. Jus z bravčových kolien? Vysoko zhustená teľacia šťava? Jedno. Človek to všetko ale môže vnímať len ako dobre uvarené a nemusí to rozprávať.
Dojem, že hostia Philippa Rochata prišli do „Hôtel de Ville“ výlučne na jedlo a na dobrý čas v kruhu uvoľnených občanov a vôbec nie na pitvanie a oňuchávanie mýtických umeleckých produktov, bol potom aj prevažujúci. Ako toto publikum čistilo chvosty homárov zo škrupín a zarezávalo glazované plátky z kačacích pŕs, to už svedčilo o náležitej chuti a obratnosti a neobmedzenom prístupe k tej kuchyni, ktorá sa v týchto dňoch vážne stavia do diskusie ako najlepšia na svete.
Nuž, nebolo by grosso modo ani čo veľa oňuchávať. Čo vyzerá ako hrášok, chutí ako hrášok. Kde je napísané madras kari, tam je citeľne madras kari vnútri. Grapefruitová omáčka je grapefruitová omáčka. Čistotónová, jednoznačná, jasná. Geniálne spojenia veľkého majstra? Ukazovatele smeru do budúcnosti chuti? Látka, z ktorej sú senzačné správy? „Carpaccio z mušlí svätého Jakuba s hríbmi a zelenými jablkami“ nájdete v Rochatovej knihe „La Cuisine Sublime“ a myslíte si pritom, že hríb s mušľami a zelenými jablkami je predsa len trochu nezvyčajný. Alebo „nožovky s kuriatkami“. Inak ale také očakávania ako sivý kanic (mohla by to byť zrejme aj iná stredomorská ryba) s feniklom, sušenými paradajkami a olivami v pergamene. Glazovaná bravčová noha s čiernymi hľuzovkami. Nantaiská kačica s omáčkou z horkých pomarančov. Špagety s vajcom, špenátom a bielou hľuzovkou, čo sa prirodzene čo najumeleckejšie spája do Rochatových slávnych „Œufs en surprise po taliansky“. Sotva jedlo na 300 stranách, ktorým by sa Philippe Rochat vymanil zo všeobecne bežnej teórie harmónie, žiadne jedlo na lístku, ktoré by znelo ako odysea do nových galaxií.
A tak Rochatova kuchyňa nevyžaduje žiadne predradené štúdiá literatúry, aby ju človek mohol pochopiť, a žiadnu akrobaciu chuťových buniek, aby ju človek mohol mať rád. Človek tu vidí, čo pozná, len práve à la Rochat. To robí adresu praktickou pre každého, kto za pár sto švajčiarskych frankov nežiada viac ako skutočne dobré jedlo.
Niekto ako my využíva takúto investíciu prirodzene dôkladnejšie. Len pre prípad, že má človek raz hostí a chcel by zažiariť.
Večer bol okrem iného homár. Predtým som už vďaka vybranej zdvorivosti a úspešnému zahmlievaniu úbohosti svojej kompetencie získal vízum do kuchyne a teda každú príležitosť v naklonenej postave zatarasiť cesty profesionálom; nádherne vychovaní ľudia mimochodom s veľkou obratnosťou.
Bolo to trochu ako v útese. Potápači vedia, čo sa tým myslí. Všetko sa pohybuje celkom rýchlo a medzi tým s nebadateľnými pohybmi stojí trochu pokojne na jednom mieste, aby sa na signál, ktorému rozumejú len tí, čo na to majú senzorium, premiestnili, jednotlivo alebo v roji. S stálejšími pohybmi hliadkujú aj pár veľkých zvierat revírom, a celkovo všetko plynie a kĺže a organicky do seba zapadá. V pozorovaní malých vykonávaní za veľkým obrazom nápadných pohybových prúdov leží skutočné kúzlo.
Aké príjemné bolo pozorovať, ako taký „homár so šafranom a olivovým olejom“ vzniká, ktorý by celkom blysnutý mohol zdobiť súkromný stôl. Odborníci nech odpustia – opis je len približný: Bolo by treba zobrať varený homárov chvost a nakrájať na tri milimetre hrubé plátky, očistiť a položiť do malého kovového štvorca v šindľovom prekrývaní, takže po odstránení šablóny zostane na tanieri presný prúžok z bretónskeho kôrovca (pracujeme na ploche vizitky, len o trochu kratšej a užšej). K tomu ide zamatová šafranová šťava, do nej osem kvapiek ružovo sfarbenej esencie, do týchto zase, a menšie ako šťava predtým, vždy kvapka tmavého oleja, do tohto, opäť menšia, vždy bodka hnedej krému, ktorému by sa dalo prisúdiť blízky vzťah k horčici. Čím by bola ozdoba zrkadla omáčky už hotová. Pre vyhotovenie homára sa musí človek trochu viac snažiť: guľatú kvapku bieleho krému v štýle crème fraîche, len práve pevnejšieho, napichnúť na tvrdú stonku jemného modrého a jedlého, aj keď nie nápadne chuťotvorného kvetu. Do krému zapichnúť pekný vejárik kôpru alebo feniklu, aby sa nad kvetom vypínal ako rozprestreté perá páva (len oveľa, oveľa menšie). Z toho človek potrebuje cca dva kusy a zapichne ich do homárovho chvosta, na čo človek vybaví kovovú špajdličku trpasličou loďkou z artičoky a štvrtinou čierno lesknúcej sa olivy a taktiež zapichne do homára. Už hotovo.
Podozrenie z manierizmu a plytvania energiou na pochybnom neumení dekorácie je pritom v takej miere neodôvodnené ako domnienka, že Zem je pyramída. Pridanie smotany a kôpru, artičoky a olivy, malého potpourri esencií nespôsobuje v tomto dávkovaní najmenšie zmätok. Skôr: príjemná sieť súladných podtónov prináša už aj tak formidabilného šafranového homára až skutočne k spevu. To sa však malo ukázať až na druhý deň.
Nateraz moje oko spočinulo v najväčšej zaľúbenosti na Franckovi Giovanninim, pomocnom šéfkuchárovi, ktorý s obratnými prstami klaviristu krájal všakovaké bylinky, až boli len prachom. Zobral najkrajšie medailóny z jahňacieho filé a obalil ich touto bylinkovou hmlou, takže boli tak vesele zelené ako mladé listy brezy. Na špajdli opečené zrejme rýchlo vyprchala čerstvá farba, z panvice však vystúpila vôňa, ktorá dávala nádej na najkrajšiu nádej. Tá však rýchlo vybledla. Jahňacie filé boli ako malý doplnok zapichnuté do šťavnatých plátkov z nádhernej pečienky a odnesené preč, ako strava pre personál.
V Crissier sa ešte pestujú niektoré z pekných zvykov, ktoré sú opísané v starých knihách o životnom štýle vo veľkých reštauráciách. Napríklad, že sa dobrý kuchár musí aj dobre stravovať.
Nenechávajú ani hostí schradnúť u Rochata. Na večeru ma umiestnili veľmi priateľsky k „Table de VIP“, ktorý pocitovo leží vo východnom rohu kuchyne.
S takými poctami človek nepočíta ako dieťa železničiara. Nenápadne som si povolil gombík na kravate a kĺzal som s vopred mysliacou pozornosťou na dopravu z veľkej časti bez križovatky do svojej lóže; dámy a páni kuchári v tomto momente nevyzerali, ako by chceli ísť ako druhí cez dvere. Bolo práve pol deviatej a zdalo sa, že sú zaneprázdnení. Sporák bol vybavený meďou a oceľou v dvoch až troch poschodiach, od katakomb pece cez otvorené plamene, elektrické platne, parný varič a indukčnú elektráreň hore do umiernenejšej klímy rôznych roštov. Philippe Rochat bol vo vysokej miere uvoľnený, nástenka utopená v prívale bonov. „Quart Grenouilles“, tresol Rochat do svojho auditória, a pretože jeho oznámenia sú cez mikrofón a reproduktory prenášané do rôznych častí kuchyne, počuť to dobre aj vtedy, keď pri všetkom pokoji brigády predsa len klopkanie s náradím vytvára istý hluk.
„Oui“ začiarkne ten späť, ktorého sa žaby týkajú, a ak je to komplikovanejšie jedlo, v ktorom sú napríklad zapojení post kôrovcov a zeleniny a rýb, potom sa trojnásobné „Oui“ začiarkne späť. Philippe Rochat si minútu po minúte značí čas každého oznámenia na svoje bony, takže každá postupnosť jedál môže byť vyskladnená v dvadsaťminútovom rytme. Rád vysunie aj bedrá trochu dopredu pri rozsiahlejších oznámeniach a prepustí odkaz malým pohybom ruky, má to niečo konečné a to s bedrami, keď sa tak chce, niečo sexuálne. Tri holuby, štyri homáre, dve parmice, štyri mušle, šesť zajacov, tri kačice vcelku, štyri simmentalské teľatá, losos, znova kačice a znova kačice a celkovo na taký večer – ak sa prirátajú amuse bouches a sorbety a zmrzlina a syry a petits fours – dobre a rád 400 tanierov, z ktorých žiadny, syry a zmrzliny možno vyňaté, nie je ani len približne jednoduché vyrobiť.
Do večera som štartoval s mierne otvorenými ústami a jing-jangom kaviáru a tataráku z mušlí, ktorý ma svojou jemnou horkosťou a závanom šumenia mora dokázal dobre animovať na zvyšok jedál, ktoré mali prísť: filety z parmice v dokonalosti opečené na koži s malou zeleninou, homeopatickou dávkou čili korenia, pár fragmentami olivového tataráku a stopou atramentu z olihní v základe, aby to nepôsobilo príliš banálne. Kuriatkový koláčik na základe z vaječnej zmesi s pár chrumkavými omrvinkami bieleho chleba v oblakovej stavbe z hráškovej peny, v ktorej sa vznášalo pár pásikov mäty a nachádzalo sa pár polovičiek hrášku, aby človek mal čo hrýzť. Okrúhla intarziová práca z mušlí z Charronu, postavená na nasekaných mrkvách (v našich kruhoch hovoríme „brunoise“) v ľahkom madras kari kréme. Švihácke kanoe s grilovanými chvostmi langustín, úsporne podložené riasami a obklopené ľahkou penou z morských plodov, ako aj obohatené zeleninovými perličkami a posypané karibsky pôsobiacou zmesou korenia. Lyžicou jemné naparené teľacie filé s olivami a paradajkovou šťavou, ružové skrz-naskrz a s voňavým korenistým korením. Vrstvená stavba z krokantových listov a malín v rôznych skupenstvách vedľa mliečnej peny a ovocného špízu. Dva tácky s divmi malej patisserie od brandteigových pampúšikov veľkosti nechtu po marcipánovú miniatúru a let svetom čokoládovej blaženosti vo forme hľuzoviek. Na syry som – človek je predsa tak ľahko rozptýlený na okraji pretrhnutia priehrady – v malej chvíli neuváženosti rezignoval, čo ma čoskoro aj srdečne mrzelo.
Večer sa stal zábavným a dlhým. Pár dobre stavaných občanov s priateľskými väzbami na dom sa prebilo až k VIP stolu a oslobodilo ma z mlčanlivej spoločnosti kaviáru a homára. Rozprávali sme sa veľmi angažovane o zverniciach, ktoré by teraz bolo treba zriadiť, a opisovali sme si navzájom v skorej dôvernosti, aké starosti človek predsa má s Oldsmobilmi a Chevyami z päťdesiatych rokov a sedemdesiat rokov starými drevenými závodnými jachtami. Okolo jednej sa rozprávali o čaji zo železníka, na čo som sa z nedostatku takej kompetencie mohol odporúčať.
Nasledujúce medzijedlo nech je tu zaznamenané len kvôli poriadku, aby si nikto nemyslel, že starostlivý Philippe Rochat, ktorého som si v tom čase už aj tak veľmi obľúbil, by ma bol bez stravy vyprevadil zo svojho domu. Už opísaný homárov chvost v šafranovej šťave dal ouvertúru. Miniatúrny bábovka z hríbového krému s kúskami hríbov vnútri a vysoko precízne vejárovito pokrytá plátkami hríbov, takže to vyzeralo, ako by bol kužeľ pruhovaný, sedel v hríbovej polievke. Konečná chuť mušlí – ak nejaká taká existuje – bola vo forme „kráľovských mušlí“ na špajdli so šafranom a zeleninou doručená na stôl. Veľké kocky z divého lososa boli v rúre zohriate a v rovnako ligotavej ako viskóznej grapefruitovej omáčke s meandrujúcou melónovou šťavou a kvapkami limetkovej šťavy vnútri veľmi príjemne naaranžované. Na základe sladko-kyslo opečených gamberini s malým feniklom a mrkvami sa dalo veľmi pekne odhadnúť, do akých nečakaných sfér sa môže motív „sladko-kyslé“ vzniesť vo výhodnom prostredí. Potom som si ešte vzal svoj diel z glazovanej kačice, ktorej prsia boli krájané v jemných plátkoch z celého zvieraťa a ktorá bola predsa dostatočne starostlivo opečená, že sa v elegantnom švihu posledný zvyšok prsného mäsa dal zoškrabať polievkovou lyžicou z kosti. Z toho sme mali obzvlášť veľa radosti, Urs so zvernicami a moja maličkosť. Po dezerte z bazy bolo ešte miesto na slivovicu. Na tú, povedal Urs, je Švajčiarsko slávne.

[the_ad_placement id="banner-story-einzelseite"]

Prihláste sa na odber newslettera schauvorbei a vyhrajte!

Bohužiaľ, vašu registráciu sa nepodarilo dokončiť. Skúste to prosím neskôr znova.
Prihlásenie na odber noviniek bolo úspešné!